Na mletie múky na chlieb sa v staroveku používali ručné drvidlá. Drvenie obilia patrilo k bežným prácam, ktoré vykonávali ženy alebo sluhovia takmer v každej domácnosti. „Zvuk ručného mlyna“ sprevádzal život ľudí každý deň. (2. Mojžišova 11:5; Jeremiáš 25:10)

Maľby a sochy zo starovekého Egypta nám približujú, akým spôsobom sa tieto drvidlá používali. Zrno sa umiestňovalo na mierne vyhĺbený spodný kameň, ktorý bol pevný a podobal sa na sedlo. Človek, ktorý používal tento nástroj, si kľakol, oboma rukami uchopil menší trecí kameň a trením drvil obilie o spodný kameň. Trecí kameň mohol vážiť 2 až 4 kilogramy, preto neprekvapuje, že sa v Biblii píše, že istá žena ním zabila človeka. (Sudcovia 9:50–54)

Zákon v Izraeli zakazoval vziať „mlynský kameň“ ako zábezpeku dlhu, lebo pre rodiny bolo nevyhnutné každý deň si namlieť múku. V 5. Mojžišovej 24:6 sa uvádza: „Nikto nemá zobrať do zálohu ručný mlyn alebo jeho vrchný mlynský kameň, pretože je to duša, ktorú berie do zálohu.“

V Biblii sa v Jánovi 1:18 píše, že Ježiš „je v Otcovom náručí“. Toto vyjadrenie vykresľuje, nakoľko sú si Boh a Ježiš blízki. Tieto slová vychádzajú zo zvyku, ktorého sa Židia držali pri večeri.

V Ježišových dňoch Židia večerali okolo stola na ležadlách, hlavou k stolu a nohami od stola. Ležali na ľavom boku, opierali sa o vankúš a podopierali sa ľavým lakťom, vďaka čomu bola pravá ruka voľná. V jednej biblickej encyklopédii sa uvádza: „Hlava každého muža bola blízko hrude spolustolovníka, a preto možno povedať, že mu ‚ležal v náručí‘“.

„Ležať v náručí“ hlavy rodiny alebo hostiteľa sa považovalo za výnimočnú česť. Pri poslednom Pesachu „spočíval pri Ježišovej hrudi“ apoštol Ján, „učeník, ktorého Ježiš miloval“. Preto sa Ján mohol pri večeri „nakloniť dozadu na jeho hruď“ a položiť mu otázku. (Ján 13:23–25; 21:20)