Je potrebné zvážiť viaceré činitele. Kresťania musia byť poctiví. Majú poslúchať zákony krajiny, ktoré nie sú v rozpore s Jehovovými zákonmi. (Mat. 22:21; Rim. 13:1, 2; Hebr. 13:18) Snažia sa tiež brať do úvahy zvyky a pocity ľudí vo svojom okolí a „milovať svojho blížneho ako sám seba“. (Mat. 22:39; Rim. 12:17, 18; 1. Tes. 4:11, 12) Keď kresťania kdekoľvek na svete uplatnia tieto zásady, pravdepodobne sa budú vedieť rozhodnúť, či nejaký dar dať, alebo nie.

Vo viacerých krajinách je zakázané dávať úradníkom dary za niečo, na čo majú občania nárok. Úradníci sú za svoju prácu platení štátom a nesmú očakávať ani vyžadovať nič iné okrem bežnej mzdy. Na mnohých miestach sa považuje za nezákonné, keď štátny zamestnanec očakáva alebo prijme dar za istú činnosť v rámci svojej kompetencie, aj keby urobil niečo úplne legálne. Hoci úradník neporušil žiadny predpis, dar sa aj v takomto prípade pokladá za úplatok. Teda otázka, či kresťan môže dať úradníkovi peňažný či iný dar, je v tomto prípade bezpredmetná. Znamenalo by to porušenie zákona.

Avšak v iných častiach sveta taký zákon nemajú, a ak aj áno, nedodržiava sa. Dary sa tam nepovažujú za niečo nezákonné. V niektorých krajinách úradníci zneužívajú svoje postavenie, aby sa obohacovali na úkor tých, ktorým majú poskytovať služby. Kým nedostanú dar, nie sú ochotní nič urobiť. Peniaze očakávajú napríklad sobášni a daňoví úradníci, tí, ktorí vydávajú stavebné povolenia, a iní. Keď peniaze nedostanú, môžu úmyselne spôsobovať ťažkosti, takže pre občanov je ťažké, ba až nemožné domôcť sa svojich práv. V jednej krajine dokonca hasiči ani nezačnú hasiť požiar, kým nedostanú značnú sumu peňazí.

 Tam, kde vládnu takéto zvyky, došli niektorí k záveru, že je nemožné vyhnúť sa dávaniu peňažných darov. A tak sa kresťan možno pozerá na dar ako na dodatočný poplatok, bez ktorého by úradníci nevyhoveli jeho žiadosti. V prostredí, kde je rozšírená korupcia, si kresťan musí dávať pozor, aby jasne rozoznal hranicu, čo je z Božieho stanoviska ešte prijateľné a čo už nie. Jedna vec je dať dar, aby človek dostal to, na čo má nárok. Ale celkom iná vec je dať dar s cieľom získať neoprávnené výhody. V skorumpovanom prostredí niektorí ľudia dávajú úradníkom peňažné dary, aby získali niečo, na čo nemajú právo. Ďalší dávajú dary policajtom alebo kontrolórom, aby nemuseli zaplatiť pokutu za porušenie zákona. Podplatiť niekoho je určite nesprávne a rovnako nesprávne je úplatok prijať. V obidvoch prípadoch ide o pokrivenie práva. (2. Mojž. 23:8; 5. Mojž. 16:19; Prísl. 17:23)

Väčšina zrelých kresťanov sa z dôvodu biblicky školeného svedomia cíti nepríjemne, ak má dať dary úradníkom, ktorí si ich otvorene vyžiadajú. Vnímajú to tak, že by tým tolerovali alebo priamo podporovali korupciu. Preto im odmietajú dať akýkoľvek dar.

Zrelí kresťania si uvedomujú, že dar, za ktorý človek získa nezákonné výhody, by mohol byť úplatok. No niektorým svedomie dovolí, aby v súlade s miestnymi zvykmi dali malý dar ako prejav vďačnosti za službu, na ktorú mali legitímny nárok, alebo aby sa vyhli nespravodlivému zaobchádzaniu. V iných prípadoch kresťania absolvovali bezplatnú liečbu v štátnej nemocnici a z vďačnosti za starostlivosť dali lekárom a zdravotným sestrám dar. Dospeli k záveru, že je lepšie to urobiť až po liečbe, a nie vopred. Nechceli, aby to niekto chápal ako úplatok alebo ako snahu predbehnúť ostatných.

Nemôžeme tu vymenovať všetky situácie, ktoré by mohli vzniknúť. Bez ohľadu na miestne pomery by sa kresťania mali rozhodnúť tak, aby si zachovali čisté svedomie. (Rim. 14:1–6) Mali by sa vyhýbať konaniu v rozpore so zákonom. (Rim. 13:1–7) Mali by sa snažiť aj o to, aby nepriviedli pohanu na Jehovovo meno a aby sa na nich druhí nepohoršili. (Mat. 6:9; 1. Kor. 10:32) A ich rozhodnutia by mali odzrkadľovať lásku k blížnemu. (Mar. 12:31)

V pätnástej kapitole Lukášovho evanjelia je zapísané Ježišovo pôsobivé podobenstvo o mužovi, ktorý má sto oviec. Keď sa jedna z nich stratí, nechá tých deväťdesiatdeväť na pustatine a vydá sa ju hľadať, „kým ju nenájde“. Čo urobí potom? Ježiš pokračuje: „Keď ju nájde, vyloží si ju na plecia a raduje sa. A keď príde domov, zvolá svojich priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovcu, ktorá sa stratila.‘“ Ježiš končí podobenstvo slovami: „Hovorím vám, že tak bude v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú robiť pokánie.“ ​(Luk. 15:4–7)

Z kontextu vidíme, že Ježiš povedal toto podobenstvo, aby napravil uvažovanie znalcov Písma a farizejov, ktorí ho kritizovali za to, že sa stretáva s vyberačmi daní a hriešnikmi. (Luk. 15:1–3) Ježiš zdôraznil, že keď hriešnik robí pokánie, v nebi nastáva radosť. Preto vzniká otázka: Keďže je radosť v nebi, nemala by byť radosť aj na zemi, keď hriešnik oľutuje svoje konanie, napraví sa a narovná „cesty svojim nohám“? (Hebr. 12:13)

Keď je niekto znovu prijatý do zboru, máme dôvod radovať sa. Keďže bol znovu prijatý, určite robil úprimné pokánie a to nás veľmi teší. Musí však zostať Bohu verný. Keď teda starší oznámia jeho znovuprijatie, zbor môže vyjadriť svoju radosť spontánnym, dôstojným potleskom.

V Ježišových dňoch niektorí obyvatelia Jeruzalema verili, že keď sa voda v rybníku Betzata čerí, má liečivú moc. (Ján 5:1–7) A tak na toto miesto prichádzalo množstvo ľudí, ktorí chceli byť uzdravení.

Rybník Betzata slúžil na obradné očisťovanie Židov. Voda sa doň dopĺňala z priľahlej nádrže, ktorá slúžila ako rezervoár a bola súčasťou toho istého komplexu. Pri skúmaní tohto miesta sa ukázalo, že tieto dve nádrže boli oddelené hrádzou. V hrádzi bolo zabudované stavidlo. Za ním bolo potrubie, ktoré ústilo na dne rybníka. Pri otvorení stavidla vtekal do rybníka prúd vody a rozvíril hladinu.

V niektorých prekladoch sa v Jánovi 5:4 uvádza, že vodu čeril anjel. No tento verš sa nenachádza v uznávaných starovekých gréckych rukopisoch, napríklad ani v Sinajskom kódexe zo štvrtého storočia. Ježiš pri rybníku Betzata uzdravil muža, ktorý bol chorý 38 rokov. Bol okamžite uzdravený bez toho, aby vošiel do vody.