1. Prečo Pavol nabádal hebrejských kresťanov, aby sa povzbudzovali viac ako predtým?

PREČO by sme mali vynakladať väčšie úsilie, aby sme povzbudzovali druhých? Apoštol Pavol to vysvetľuje v liste hebrejským kresťanom: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď vidíte, že sa blíži ten deň.“ ​(Hebr. 10:24, 25) Kresťania v Jeruzaleme už päť rokov po napísaní tohto listu pochopili, prečo im Pavol povedal, že sa majú povzbudzovať viac ako doteraz. Videli, že sa priblížil Jehovov deň súdu nad Jeruzalemom. Rozoznali znamenie, ktoré im dal Ježiš, a uvedomili si, že majú utiecť z mesta. (Sk. 2:19, 20; Luk. 21:20–22) Jehovov deň nastal v roku 70 n. l., keď Rimania zničili Jeruzalem.

2. Prečo by sme sa mali navzájom povzbudzovať viac než kedykoľvek predtým?

² Dnes všetko nasvedčuje tomu, že Jehovov veľký a bázeň vzbudzujúci deň je blízko. (Joel 2:11) Prorok Sofoniáš napísal: „Jehovov veľký deň je blízko. Je blízko a veľmi sa ponáhľa.“ (Sof. 1:14) Toto varovné proroctvo sa vzťahuje aj na našu dobu. Vzhľadom na blízkosť Jehovovho dňa nás Pavol nabáda, aby sme „dbali jedni o druhých [„všímali si jeden druhého“, Jeruzalemská Biblia], aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom“. (Hebr. 10:24) Preto by sme sa mali zaujímať o spolukresťanov viac než kedykoľvek predtým a povzbudzovať ich, keď to budú potrebovať.

3. Čo sa učíme z Pavlových slov o povzbudzovaní? (Pozri obrázok v úvode článku.)

³ „Úzkostlivá starosť v srdci muža je to, čo ho skláňa, ale dobré slovo ho rozradostňuje.“ ​(Prísl. 12:25) To platí o nás všetkých. Každý z nás potrebuje z času na čas počuť niečo povzbudzujúce. Pavol ukázal, že aj tí, ktorí povzbudzujú druhých, potrebujú byť posilnení. Kresťanom v Ríme napísal: „Túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar, aby vás posilnil, alebo skôr, aby sme sa navzájom povzbudili spoločnou vierou, vašou i mojou.“ ​(Rim. 1:11, 12, Jeruzalemská Biblia) Teda aj Pavol, ktorý vedel druhých mimoriadne povzbudiť, občas potreboval povzbudenie. (Rimanom 15:30–32)

4., 5. Kto potrebuje povzbudenie a prečo?

⁴ Všetci, ktorí žijú obetavým spôsobom života, si zasluhujú pochvalu. Patria medzi nich napríklad priekopníci. Mnohí priniesli veľké obete, aby mohli začať s priekopníckou službou. To isté platí o misionároch, krajských dozorcoch a ich manželkách a tých, ktorí slúžia v Bételi či vo vysunutej prekladateľskej kancelárii. Všetci sú ochotní niečoho sa vzdať, aby mohli venovať viac času svätej službe. Preto si zaslúžia povzbudenie. A cenia si ho aj tí, ktorí z rôznych dôvodov museli skončiť so službou celým časom, ale srdcom sú stále v nej.

⁵ Bratia a sestry, ktorí zostali slobodní, lebo berú vážne nabádanie vstupovať do manželstva „iba v Pánovi“, tvoria ďalšiu skupinu, ktorá si zaslúži povzbudenie. (1. Kor. 7:39) Aj manželky veľmi poteší, keď ich manželia chvália za ich usilovnú prácu. (Prísl. 31:28, 31) Povzbudenie potrebujú aj bratia a sestry, ktorí napriek prenasledovaniu alebo chorobe verne slúžia Jehovovi. (2. Tes. 1:3–5) Jehova a Ježiš utešujú všetkých, ktorí si zachovávajú vernosť. (2. Tesaloničanom 2:16, 17)

6. Akú úlohu majú starší podľa Izaiáša 32:1, 2?

⁶ Izaiáša 32:1, 2. Žijeme v ťažkých časoch, a tak sme niekedy sklesnutí a strápení. No Ježiš nás povzbudzuje a vedie prostredníctvom svojich pomazaných bratov a „kniežat“ z iných oviec, čiže zborových starších, ktorí im pomáhajú. A tak je to správne, lebo starší nie sú „pánmi nad našou vierou“, ale „spolupracovníkmi na našu radosť“. (2. Kor. 1:24)

7., 8. Čím starší dokážu, že sa o druhých úprimne zaujímajú?

⁷ Apoštol Pavol dal starším príklad hodný napodobňovania. Kresťanom v Tesalonike, ktorí zažívali prenasledovanie, napísal: „Pretože sme k vám mali nežnú náklonnosť, boli sme radi, že sme vám odovzdali nielen Božie dobré posolstvo, ale aj svoje duše, lebo ste sa stali našimi milovanými.“ ​(1. Tes. 2:8)

⁸ Pavol však vysvetlil, že slová povzbudenia nemusia vždy stačiť. Starším zboru v Efeze napísal: „Máte pomáhať tým, ktorí sú slabí, a pamätať na slová Pána Ježiša, ktorý povedal: ‚Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.‘“ ​(Sk. 20:35) Pavol bol ochotný bratov nielen povzbudzovať, ale aj sám seba „vydať a byť úplne vydaný“ v ich prospech. (2. Kor. 12:15) Podobne aj dnes je potrebné, aby starší povzbudzovali a utešovali spolukresťanov nielen tým, čo hovoria, ale aj tým, čo robia. Mali by sa o nich úprimne zaujímať. (1. Kor. 14:3)

9. Akým spôsobom by starší mali usmerňovať druhých?

⁹ Povzbudzovať druhých niekedy znamená usmerniť ich. Aby to starší dokázali robiť budujúcim spôsobom, mali by sa aj v tejto oblasti riadiť vzorom z Biblie. Vynikajúci príklad im dal Ježiš po svojom vzkriesení. Zboru v Efeze, Pergame a Tyatíre musel dať dôraznú radu. Ale všimnime si, ako to urobil. Najprv zbory vrelo pochválil a až potom usmernil. (Zjav. 2:1–5, 12, 13, 18, 19) Zboru v Laodicei povedal: „Všetkých, ku ktorým mám náklonnosť, karhám a vediem k poriadku. Preto buď horlivý a rob pokánie.“ ​(Zjav. 3:19) Teda keď starší niekoho usmerňujú, mali by napodobňovať Kristov príklad.

10. Ako môže každý z nás povzbudzovať druhých?

¹⁰ Povzbudzovať druhých nie je len úlohou starších. Pavol nabádal všetkých spolukresťanov, aby bola ich reč „dobrá na budovanie podľa potreby, aby odovzdala poslucháčom to, čo je užitočné“. (Ef. 4:29) Každý z nás by mal byť vnímavý na potreby druhých. Pavol radil hebrejským kresťanom: „Narovnajte sklesnuté ruky a zoslabnuté kolená a stále narovnávajte cesty svojim nohám, aby sa chromé nevykĺbilo, ale skôr aby bolo uzdravené.“ ​(Hebr. 12:12, 13) Každý z nás vrátane mladých môže svojou rečou povzbudzovať druhých.

11. Čo povzbudilo Marthe, keď trpela depresiou?

¹¹ Sestra, ktorá sa volá Marthe a istý čas trpela depresiou, napísala: „Jedného dňa, keď som prosila Jehovu o povzbudenie, som stretla staršiu sestru, ktorá bola ku mne veľmi láskavá a súcitná. Porozprávala mi, že prežila niečo podobné ako ja. Potom som sa už necítila taká osamelá.“ Staršia sestra si možno ani neuvedomila, aký priaznivý účinok mali jej slová na Marthe.

12., 13. Ako môžeme uplatniť radu vo Filipanom 2:1–4?

¹² Členom zboru vo Filipách dal Pavol túto radu: „Ak je nejaké povzbudenie v Kristovi, ak nejaká útecha lásky, ak nejaký podiel na duchu, ak nejaká nežná náklonnosť a súcit, naplňte moju radosť tým, že budete tej istej mysle, budete mať tú istú lásku a budete spojení ako jedna duša, budete jednomyseľní. A nerobte nič zo svárlivosti alebo zo sebectva, ale s pokorou mysle považujte ostatných za vyšších od seba, a nehľaďte s osobným záujmom iba na svoje veci, ale s osobným záujmom aj na veci ostatných.“ ​(Fil. 2:1–4)

¹³ Každý z nás by mal hľadať spôsoby, ako bratov a sestry povzbudiť. Môžeme to robiť tak, že sa o nich osobne zaujímame, láskavo ich utešujeme a prejavujeme im nežnú náklonnosť a súcit.

14. Čo môže byť zdrojom povzbudenia?

¹⁴ Keď sa dozvieme, že bratia a sestry, ktorým sme kedysi duchovne pomáhali, verne slúžia Jehovovi, je to pre nás veľkým zdrojom povzbudenia. Rovnako to cítil apoštol Ján, ktorý napísal: „Nemám väčší dôvod k vďačnosti ako to, aby som počul, že moje deti chodia ďalej v pravde.“ ​(3. Jána 4) Aj mnohí priekopníci zažívajú veľkú radosť, keď sa dozvedia, že tí, ktorým pred rokmi pomáhali spoznať pravdu, verne vytrvávajú a dokonca slúžia ako priekopníci. Ak sa niektorý priekopník cíti skľúčený, môžeme ho veľmi povzbudiť, keď mu pripomenieme, čo všetko urobil pre druhých a akú znamenitú prácu vykonáva.

15. Napríklad ako môžeme povzbudiť tých, ktorí verne slúžia Jehovovi?

¹⁵ Mnohí krajskí dozorcovia a ich manželky sa vyjadrili, že ich veľmi povzbudilo, keď dostali kartičku s poďakovaním za spoluprácu so zborom. Rovnako môžeme povzbudiť všetkých, ktorí verne slúžia Jehovovi, napríklad starších, misionárov, priekopníkov alebo bételitov. Keď im poďakujeme, povzbudíme ich viac, ako si dokážeme predstaviť.

16. Čo často postačí, aby sme povzbudili druhých?

¹⁶ Niektorí z nás si možno myslia, že nedokážu druhých povzbudiť, lebo nie sú veľmi zhovorčiví. Ale na to, aby sme niekoho povzbudili, nie je potrebné nič mimoriadne. Niekedy postačí len milý úsmev. A ak nám niekto úsmev neopätuje, možno práve prechádza ťažším obdobím a potrebuje sa len vyrozprávať. Už to, že si ho vypočujeme, môže byť preňho zdrojom úľavy. (Jak. 1:19)

17. Vďaka čomu načerpal jeden mladý brat útechu?

¹⁷ Mladý brat Henri bol veľmi utrápený, lebo jeho blízki príbuzní opustili pravdu. Bol medzi nimi aj jeho otec, ktorý slúžil ako zborový starší a druhí si ho veľmi vážili. Krajský dozorca si všimol, aký je Henri smutný, a vzal ho na kávu. Pozorne ho počúval, keď mu hovoril o svojich pocitoch, a povzbudil ho. Po tomto rozhovore si Henri uvedomil, že jediný spôsob, ako môže pomôcť rodine vrátiť sa k Jehovovi, je verne vytrvávať v pravde. Veľkú útechu našiel aj pri čítaní Žalmu 46, Sofoniáša 3:17 a Marka 10:29, 30.

18. a) Čo napísal kráľ Šalamún o povzbudzovaní? b) K čomu nás nabáda apoštol Pavol?

¹⁸ To, čo zažili Marthe a Henri, ukazuje, ako môžeme povzbudiť spolukresťana, ktorý potrebuje útechu. Kráľ Šalamún napísal: „Aké dobré je slovo v pravý čas! Žiarivý pohľad rozveselí srdce, dobrá správa dodá silu.“ ​(Prísl. 15:23, 30, Slovenský ekumenický preklad) Skľúčenému človeku môže dodať silu aj to, keď mu čítame články zo Strážnej veže alebo z našej webovej stránky. Ďalší spôsob, ako sa vzájomne povzbudiť, je spievať piesne Kráľovstva. Pavol napísal: „Vyučujte a napomínajte [alebo „povzbudzujte“] jeden druhého žalmami, chválami Boha, ľúbeznými duchovnými piesňami a spievajte Jehovovi vo svojom srdci.“ ​(Kol. 3:16; Skutky 16:25)

19. Prečo je vzájomné povzbudzovanie stále dôležitejšie a čo by sme mali robiť?

¹⁹ S približujúcim sa Jehovovým dňom nadobúda vzájomné povzbudzovanie stále väčší význam. (Hebr. 10:25) Preto konajme v súlade so slovami apoštola Pavla: „Utešujte sa navzájom a vzájomne sa budujte, ako to aj naozaj robíte.“ ​(1. Tes. 5:11)