V PAVLOVÝCH dňoch spravidla neexistovali lode, ktoré by slúžili výlučne na prepravu cestujúcich. Pokiaľ niekto chcel cestovať loďou, musel sa zvyčajne opýtať druhých, či nevedia o obchodnej lodi, ktorá mala vyplávať požadovaným smerom a brala na palubu cestujúcich. (Sk. 21:2, 3) Aj keď loď nemala namierené presne tam, kam cestujúci chcel, v prístavoch po ceste mohol nájsť inú loď, ktorou by sa dostal bližšie k svojmu cieľu. (Sk. 27:1–6)

Cestovanie po mori bolo väčšinou sezónnou záležitosťou a lode sa nedržali nejakého cestovného poriadku. Námorníci občas odložili plavbu pre nepriaznivé počasie alebo z poverčivosti, napríklad keď videli nejaké zlé znamenie, či už krkavca krákajúceho z lanovia, alebo vrak lode na pobreží. Námorníci čakali na priaznivý vietor. Vtedy napli plachty a vydali sa na more. Keď chcel niekto nájsť loď, ktorá by ho dopravila do cieľa, musel so svojou batožinou čakať v okolí prístavu na oznámenie, že loď čoskoro vypláva.

Historik Lionnel Casson hovorí: „Rím ponúkal cestujúcim výhodnú službu, vďaka ktorej si mohli ušetriť únavné hľadanie lode v prístave. Rímsky prístav sa nachádzal v ústí rieky Tiber. V neďalekom meste Ostia bolo veľké námestie, okolo ktorého boli kancelárie. Mnohé z nich patrili prepravcom z rôznych prístavov, jedna prepravcom z Narbonne [v dnešnom Francúzsku], ďalšia prepravcom z Kartága [v dnešnom Tunisku]... a tak ďalej. Ten, kto hľadal nejakú loď, sa musel iba informovať v kanceláriách miest, v ktorých loď mala zastaviť.“

Plavba loďou ušetrila cestujúcim množstvo času, no mala aj svoje riziká. Pavol na svojich misionárskych cestách niekoľkokrát zažil stroskotanie lode. (2. Kor. 11:25)