Jack a Marie-Line začali spoločne slúžiť celým časom v roku 1988. Sú mimoriadne prispôsobiví a vďaka tomu boli v priebehu rokov pridelení slúžiť na viacerých miestach na Guadeloupe a vo Francúzskej Guyane. Na našu činnosť v obidvoch týchto krajinách dohliada francúzska pobočka. Manželia Bergamovci nám teraz odpovedia na niekoľko otázok.

Prečo ste začali slúžiť celým časom?

Marie-Line: Vyrastala som na Guadeloupe a s mamou, ktorá bola horlivou zvestovateľkou, som často chodila na celý deň do služby. Mám rada ľudí, a tak som hneď po škole začala s priekopníckou službou. To bolo v roku 1985.

Jack: Už zamlada som mal okolo seba priekopníkov, ktorí mali radi službu. Cez prázdniny som často slúžil ako pomocný priekopník. Víkendy sme niekedy trávili tak, že sme nasadli na autobus a išli sme s inými priekopníkmi do ich obvodu. V službe sme boli celý deň a potom sme išli na pláž. Bolo to vždy super!

Krátko po svadbe s Marie-Line v roku 1988 som si povedal: Nemáme žiadne záväzky. Tak prečo sa nezamerať viac na službu? A tak som sa pridal v priekopníckej k Marie-Line. O rok, po škole priekopníckej služby, sme boli vymenovaní za zvláštnych priekopníkov. Bratia nás postupne pridelili slúžiť na niekoľko miest na Guadeloupe a potom nás požiadali, či by sme sa nepresťahovali do Francúzskej Guyany.

V priebehu rokov vás bratia veľakrát pridelili do rôznych zborov. Čo vám pomohlo prispôsobiť sa novým okolnostiam? 

Marie-Line: Bratia v Bételi vo Francúzskej Guyane vedeli, že naším obľúbeným veršom je Izaiáš 6:8. Keď nám zavolali, často sa nás žartom opýtali: „Pamätáte si ešte na váš obľúbený verš?“ Hneď nám bolo jasné, že pôjdeme slúžiť inde. Vždy sme odpovedali: „Tu sme! Pošlite nás!“

Nikdy neporovnávame miesto, kde slúžime, s tým predchádzajúcim, lebo možno by  sme si prestali vážiť to, čo máme. Okrem toho sa vždy snažíme spriateliť s bratmi a sestrami v novom zbore.

Jack: Niektorí priatelia nás s dobrými úmyslami odrádzali od sťahovania, lebo nás chceli mať pri sebe. Ale pred odchodom z Guadeloupe nám jeden brat pripomenul Ježišove slová z Matúša 13:38: „Pole je svet.“ Takže keď nás bratia požiadajú, aby sme prešli do iného zboru, pripomíname si, že bez ohľadu na to, kde slúžime, stále pracujeme na tom istom poli. Veď ide o ľudí a tí žijú všade.

Keď prídeme na nové pôsobisko, vidíme, že ľudia sú tam celkom spokojní. Preto sa snažíme žiť ako oni. Možno jedia iné jedlá, a tak jeme a pijeme to čo oni, len si dávame pozor, aby sme neohrozili svoje zdravie. O každom mieste, kde slúžime, sa snažíme hovoriť pozitívne.

Marie-Line: Veľa sa učíme aj od miestnych bratov a sestier. Spomínam si na jednu príhodu, ktorá sa mi stala krátko po našom príchode do Francúzskej Guyany. Chceli sme ísť do služby, ale vonku lialo ako z krhly. Mysleli sme si, že je lepšie počkať, kým prestane pršať. Ale jedna sestra sa ma opýtala: „Môžeme ísť?“ Prekvapene som odpovedala: „V takom daždi?“ Sestra na to povedala: „Zober si dáždnik a pôjdeme na bicykloch.“ A tak som sa naučila chodiť na bicykli s dáždnikom v ruke. Keby som sa to nenaučila, nikdy by som v období dažďov nemohla ísť do služby.

Sťahovali ste sa asi 15-krát. Máte nejaké rady, ako to zvládnuť?

Marie-Line: Zvyknúť si na nové miesto býva náročné. Preto je dôležité vytvoriť si domov, v ktorom sa človek dobre cíti a kam sa po službe rád vracia.

Jack: Náš nový domov obyčajne hneď vymaľujem. Keď bratia z pobočky vedia, že tam nebudeme dlho, niekedy mi zo žartu hovoria: „Teraz sa maľovaním netráp, Jack.“

Marie-Line je odborníčkou na balenie. Všetko pobalí do škatúľ a označí ich nápismi „kúpeľňa“, „spálňa“, „kuchyňa“ a tak ďalej. Keď prídeme do nášho nového domova, je  ľahšie dať škatule do tých správnych miestností. Vždy si napíše aj zoznam toho, čo je v škatuli, aby sme to rýchlo našli.

Marie-Line: Keďže sme sa naučili veci si dobre zorganizovať, môžeme na novom mieste pomerne skoro začať so službou.

Aký máte časový rozvrh, aby ste sa mohli naplno venovať službe? (2. Tim. 4:5)

Marie-Line: V pondelok vždy oddychujeme a pripravujeme sa na zhromaždenia. A od utorka chodíme do služby.

Jack: Aj keď máme stanovený počet hodín v službe, nie je to pre nás to hlavné. Celý náš život sa točí okolo služby. Od chvíle, keď vyjdeme z domu, sa snažíme hovoriť o dobrej správe s každým, koho stretneme.

Marie-Line: Napríklad keď si vonku robíme piknik, vždy mám so sebou pár letákov. Stáva sa, že niekto sa pri nás zastaví a vypýta si nejakú publikáciu, aj keď sme mu nepovedali, že sme Jehovovi svedkovia. Preto stále myslíme na to, ako sa obliekame a správame. Ľudia si také veci všímajú.

Jack: Snažíme sa vydávať svedectvo aj tým, ako sa správame k susedom. Keď vidím na zemi nejaký papier, odnesiem ho do koša, vynášam odpadky a pohrabem lístie okolo domu. Susedia si to všímajú a občas sa ma niekto opýta, či by nemohol dostať Bibliu.

Často chodíte do služby do odľahlých oblastí. Spomínate si na nejaký zaujímavý zážitok?

Jack: Na niektoré miesta v Guyane je ťažké sa dostať. Často musíme za týždeň precestovať aj 600 kilometrov po zlých cestách. Nikdy nezabudnem na cestu do Saint-Élie v amazonskom pralese. Trvala nám niekoľko hodín. Išli sme terénnym autom a potom motorovým člnom. Väčšina miestnych ľudí boli hľadači zlata. Z vďačnosti za naše publikácie nám niektorí dali malé zlaté nugety! Večer sme im premietli jedno z našich videí. Prišlo sa pozrieť veľa ľudí.

Marie-Line: Pred časom bratia požiadali Jacka, aby mal prejav na Pamätnej slávnosti v Camopi. Museli sme tam cestovať štyri hodiny motorovým člnom po rieke Oyapock. Bol to fakt zážitok!

Jack: Na niektorých miestach má rieka nízku hladinu, tečie pomedzi skaly a je tam silný prúd. Sú to nebezpečné úseky. Už len keď sa k nim blížite a predstavíte si, že sa máte cez ne preplaviť, naskakujú vám zimomriavky. Veslár musí vedieť, čo má robiť. Bola to však úžasná výprava! Aj keď nás bolo len šesť svedkov, celkovo sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo asi 50 ľudí vrátane niekoľkých Indiánov.

Marie-Line: Takéto krásne zážitky čakajú mladých ľudí, ktorí chcú rozšíriť svoju službu. Človek musí v takýchto situáciách dôverovať Jehovovi, ale posilní to jeho vieru. Často cítime, ako nám Jehova pomáha.

Naučili ste sa niekoľko jazykov. Máte talent na jazyky?

Jack: Vôbec nie. Naučili sme sa ich, lebo to bolo potrebné. Raz som musel viesť štúdium Strážnej veže v jazyku sranantongo. * Ale dovtedy som v tom jazyku nemal ani len čítanie Biblie! Keď som sa opýtal jedného brata, či mi rozumeli, odpovedal: „Niekedy sme ti síce nerozumeli, ale inak to bolo fajn.“ Veľmi nám pomáhali deti. Keď urobíte chybu, dospelí vás väčšinou neopravia, ale deti áno. Vďaka nim som sa zlepšil v jazyku.

Marie-Line: Na jednom mieste som viedla štúdiá po francúzsky, po portugalsky a v jazyku sranantongo. Jedna sestra mi poradila, aby som začínala štúdium v jazyku, ktorý mi ide najhoršie, a štúdium v jazyku, ktorým hovorím najlepšie, si nechala nakoniec. Najprv som nechápala, prečo mi dala túto radu.

Raz som mala biblické štúdium v jazyku sranantongo a potom po portugalsky.  Keď som začala to druhé štúdium, sestra, ktorá bola so mnou, mi povedala: „Prepáč, Marie-Line, ale tá pani ti asi nerozumie.“ Uvedomila som si, že s tou brazílskou ženou nehovorím po portugalsky, ale jazykom sranantongo! Až vtedy som pochopila, akú múdru radu som predtým dostala.

Bratia a sestry, s ktorými ste spolupracovali, vás majú veľmi radi. Vďaka čomu ste si vytvorili také blízke vzťahy?

Jack: V Prísloviach 11:25 čítame: „Štedrému človeku sa bude dobre dariť.“ Radi sa druhým rozdávame. Napríklad keď pomáham pri údržbe sály Kráľovstva, niektorí bratia mi občas hovoria: „Nechaj to na zvestovateľov.“ Ale ja im odpovedám: „Veď ja som tiež zvestovateľ. Keď treba niečo urobiť, chcem sa do toho zapojiť aj ja.“ Je pravda, že každý z nás niekedy potrebuje súkromie. Ale často si pripomíname, že nechceme, aby nám to zabránilo urobiť niečo pre druhých.

Marie-Line: Snažíme sa dávať bratom a sestrám najavo, že nám na nich záleží. Vďaka tomu sa dozvieme, keď niekto potrebuje postrážiť deti alebo vyzdvihnúť ich zo školy. Radi si prispôsobíme plán, aby sme im mohli pomôcť. To prispieva k tomu, že máme s druhými blízke vzťahy.

Akú odmenu vám prináša služba na miestach, kde je potrebných viac zvestovateľov?

Jack: Služba celým časom nás veľmi obohacuje. Často sa vďaka nej dostaneme do prírody a obdivujeme rozmanitosť Jehovových stvoriteľských diel. Niekedy prežívame náročné situácie, ale zachovávame si vnútorný pokoj, lebo vieme, že nech sme kdekoľvek, môžeme počítať s podporou bratov a sestier.

Zamlada som bol vo Francúzskej Guyane vo väzení, lebo som odmietol ísť na vojnu. Nikdy by mi nenapadlo, že sa tam raz vrátim ako misionár a že budem môcť väzňov učiť z Biblie. Jehova nám dáva toľko dobrých vecí!

Marie-Line: Najväčšiu radosť mám z toho, že môžem robiť niečo pre druhých. Sme šťastní, že môžeme slúžiť Jehovovi. Vďaka tomu máme aj pevnejšie manželstvo. Niekedy sa ma Jack opýta, či by sme mohli pozvať na jedlo niektorú manželskú dvojicu, ktorá potrebuje povzbudenie. Často odpoviem: „Presne na to som myslela.“

Jack: Pred niekoľkými rokmi mi zistili rakovinu prostaty. Marie-Line to síce nerada počuje, ale ja jej hovorievam: „Drahá, ešte nie som taký starý, ale keby som zajtra zomrel, môj život stál za to. Žil som pre Jehovu, a preto som šťastný.“ (1. Mojž. 25:8)

Marie-Line: Jehova nám umožnil robiť veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo, a postaral sa nám o množstvo krásnych zážitkov. Spoliehame sa naňho, a kdekoľvek nás jeho organizácia pošle, tam pôjdeme!