Narodil som sa v roku 1983. Do desiatich rokov som bol ako každé iné dieťa. Ale potom som v celom tele začal cítiť silnú bolesť. Po dvoch rokoch sa to ešte zhoršilo. Keď som sa raz ráno zobudil, nemohol som sa ani pohnúť. Snažil som sa hýbať nohami, ale nedokázal som to. Odvtedy nemôžem chodiť. Následkom choroby som prestal aj rásť, a tak som zostal malý ako dieťa.

Po niekoľkých mesiacoch, keď som nemohol vychádzať z domu, k nám prišli dve ženy, ktoré boli Jehovove svedkyne. Pred návštevami som sa obvykle snažil schovať, ale teraz som si tie dve ženy vypočul. Hovorili o raji a ja som si spomenul, že niečo také som už kedysi počul. Keď som mal asi päť rokov, raz mesačne prichádzal do našej dediny misionár, ktorý sa volal Jethro a žil v Suriname. Študoval s mojím otcom Bibliu a vždy bol ku mne veľmi milý. Mal som ho veľmi rád. Okrem toho ma starý otec a stará mama občas brávali na zhromaždenia Jehovových svedkov, ktoré sa konali v našej dedine. Takže keď sa ma Florence, jedna zo žien, ktoré ma v ten deň navštívili, opýtala, či by som chcel vedieť viac, povedal som jej, že áno.

Florence a jej manžel Justus začali so mnou študovať. Keď si všimli, že neviem čítať, ponúkli sa, že ma to naučia. Časom som už dokázal čítať sám. Jedného dňa mi povedali, že ich bratia poslali slúžiť do Surinamu. Žiaľ, v Orealle nebol nikto, kto by so mnou pokračoval v štúdiu. Ale Jehova na mňa nezabudol.

Zakrátko prišiel do našej dediny priekopník, ktorý sa volal Floyd a zvestoval z chatrče do chatrče. Keď prišiel k nám a opýtal sa ma, či chcem študovať Bibliu, usmial som sa. Opýtal sa: „Prečo sa usmievaš?“ Povedal som mu, že som už preštudoval brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? a začal som študovať knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. * Vysvetlil som mu, prečo sa štúdium skončilo. Floyd som mnou preštudoval zvyšok knihy Poznanie, ale aj jeho potom poslali slúžiť niekde inde. Opäť so mnou nemal kto študovať.

 Ale v roku 2004 boli do Oreally poslaní dvaja zvláštni priekopníci, Granville a Joshua. Aj oni ma našli, keď zvestovali z chatrče do chatrče. Opýtali sa ma, či nechcem študovať, a ja som sa znovu usmial. Poprosil som ich, aby so mnou študovali knihu Poznanie od začiatku. Chcel som vedieť, či ma budú učiť to isté čo svedkovia pred nimi. Granville mi povedal, že v dedine sa konajú zhromaždenia. Hoci som takmer desať rokov nevyšiel z domu, chcel som tam ísť. A tak Granville prišiel po mňa, posadil ma do invalidného vozíka a doviezol ma do sály Kráľovstva.

Neskôr ma Granville povzbudil, aby som sa prihlásil do teokratickej školy. Povedal mi: „Je pravda, že nemôžeš chodiť, ale hovoriť môžeš. Uvidíš, že raz budeš mať verejnú prednášku.“ Jeho slová mi dodali sebadôveru.

Začal som s Granvillom chodiť aj do služby. Ale veľa ciest v našej dedine bolo hrboľatých a s invalidným vozíkom sa po nich dalo ťažko pohybovať. A tak som Granvilla poprosil, aby ma vozil na fúriku. Fungovalo to veľmi dobre. V apríli 2005 som sa dal pokrstiť. Zanedlho ma bratia vyškolili, aby som sa mohol v zbore starať o publikácie a obsluhovať zvukovú aparatúru.

V roku 2007 postihlo našu rodinu nešťastie. Môj otec zahynul pri nehode na člne. Boli sme zdrvení. Granville sa s nami modlil a utešoval nás veršami z Biblie. O dva roky nás zasiahla ďalšia tragédia. Pri nehode na člne zomrel aj Granville.

Pre náš malý zbor to bola hrozná rana. Nemali sme už žiadneho staršieho a len jedného služobného pomocníka. Granville bol môj dobrý priateľ, a tak ma jeho strata veľmi bolela. Vždy mi ochotne pomáhal a staral sa o mňa, ako duchovne, tak i v bežnom živote. Na prvom zhromaždení po jeho smrti som mal čítať na štúdiu Strážnej veže. Dokázal som prečítať len prvé dva odseky. Potom som sa rozplakal a nedokázal som prestať. Musel som odísť z pódia.

Trochu sa to zlepšilo, keď nám prišli pomôcť bratia z iného zboru. Okrem nich prišiel do nášho zboru aj zvláštny priekopník Kojo, ktorého k nám poslala pobočka. Veľmi som sa tešil, keď moja mama a mladší brat začali študovať a dali sa pokrstiť. V marci 2015 som bol vymenovaný za služobného pomocníka a časom som mal svoju prvú prednášku. V ten deň som si s úsmevom a zároveň so slzami v očiach s vďačnosťou spomenul na to, čo mi Granville pred rokmi povedal: „Uvidíš, že raz budeš mať verejnú prednášku.“

Z vysielania televízie JW Broadcasting^® som sa dozvedel o ďalších bratoch a sestrách, ktorí sú v podobnej situácii ako ja. Napriek svojim zdravotným obmedzeniam sú šťastní a robia veľa pre Jehovu. Aj ja ešte niečo dokážem urobiť. Chcel som dať Jehovovi všetko, čo môžem, a tak som začal slúžiť ako pravidelný priekopník. A v septembri 2019 prišlo nečakané prekvapenie. V našom zbore, ktorý má asi 40 zvestovateľov, som bol vymenovaný za staršieho.

Som vďačný všetkým tým drahým bratom a sestrám, ktorí mi pomohli spoznať Jehovu a slúžiť mu. Ale najviac som vďačný Jehovovi, ktorý na mňa nikdy nezabudol.