Harvey bol najstarší zo štyroch bratov. Jeho rodina spoznala pravdu v meste Midland Junction v Západnej Austrálii počas veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia. Rodičia ho už odmalička učili milovať Jehovu, a keď mal 14 rokov, dal sa pokrstiť. Čoskoro sa naučil, že teokratické úlohy sa neodmietajú. Ako mládenec raz odmietol čítať na zhromaždení Strážnu vežu, lebo si myslel, že to nezvládne. Ale brat, ktorý ho o to požiadal, mu povedal: „Ak ti niekto v Jehovovej organizácii dá nejakú úlohu, je to preto, lebo verí, že ju zvládneš.“ (2. Kor. 3:5)

Ja som spoznala pravdu v Anglicku spolu s mamou a staršou sestrou. Otec bol najprv odporcom, ale po rokoch aj on prijal pravdu. Dala som sa pokrstiť, keď som nemala ešte ani 10 rokov, hoci otcovi sa to nepáčilo. Veľmi som sa chcela stať priekopníčkou a potom misionárkou. Ale otec mi nechcel dovoliť začať s priekopníckou službou, kým  nebudem mať 21 rokov a nebudem plnoletá. Ja som však nechcela čakať tak dlho. Keď som mala 16, otec súhlasil, aby som sa presťahovala za svojou staršou sestrou do Austrálie. Tam som ako 18-ročná konečne začala slúžiť ako priekopníčka.

V Austrálii som sa zoznámila s Harveym. Obaja sme túžili slúžiť Jehovovi ako misionári. Vzali sme sa v roku 1951. Po dvoch rokoch v priekopníckej službe nás bratia požiadali, aby sme začali s krajskou službou. Náš kraj zaberal veľkú časť Západnej Austrálie, takže sme často prekonávali obrovské vzdialenosti cez vyprahnuté odľahlé územia.

V roku 1954 sme boli pozvaní do 25. triedy školy Gileád. Náš sen stať sa misionármi sa začal spĺňať. Do New Yorku sme pricestovali loďou a krátko nato sme zasadli do školských lavíc a začali sme intenzívne študovať Bibliu. V rámci vyučovania sme sa učili aj po španielsky, ale pre Harveyho to bolo náročné, lebo nedokázal správne vysloviť r.

Počas školy nám inštruktori oznámili, že tí, ktorí by chceli slúžiť v Japonsku, sa môžu prihlásiť na kurz japončiny. Ale my sme si povedali, nech Jehovova organizácia rozhodne, kde budeme slúžiť. Jeden z našich inštruktorov, Albert Schroeder, si všimol, že sme sa do kurzu nezapísali. Povedal nám: „Ešte o tom popremýšľajte.“ Keď sme stále váhali, brat Schroeder nám oznámil: „Všetci inštruktori sme o vás rozhodli a zapísali sme vás. Uvidíte, ako vám pôjde japončina.“ S japončinou si už Harvey poradil lepšie.

Keď sme v roku 1955 prišli do Japonska, v celej krajine bolo iba 500 zvestovateľov. Harvey mal 26 rokov a ja 24. Boli sme pridelení do prístavného mesta Kóbe. Veľmi nás potešilo, keď sme boli po štyroch rokoch opäť pozvaní do krajskej služby. Náš kraj sa nachádzal v blízkosti mesta Nagoja. Mali sme radi všetko, čo súviselo s našou službou – bratov, kuchyňu i krajinu. Zanedlho sme mali zase príležitosť dokázať Jehovovi, že mu nechceme povedať nie.

Po troch rokoch v krajskej službe sa nás bratia z japonskej pobočky opýtali, či by sme boli ochotní presťahovať sa na Taiwan  a slúžiť medzi ľuďmi z domorodého kmeňa Amiov. Niektorí bratia z tohto kmeňa sa stali odpadlíkmi a pobočka na Taiwane tam chcela poslať brata, ktorý vedel dobre po japonsky, aby pomohol situáciu napraviť. * Službu v Japonsku sme milovali, a tak sa nám ťažko rozhodovalo. Ale keďže Harvey sa naučil neodmietať teokratické úlohy, rozhodli sme sa ísť.

Na Taiwan sme prišli v novembri 1962. Bolo tam vtedy 2 271 zvestovateľov a väčšina z nich boli Amiovia. Ale najprv sme sa museli naučiť po čínsky. Mali sme iba jednu učebnicu a učiteľku, ktorá nevedela po anglicky, ale zvládli sme to.

Zakrátko bol Harvey vymenovaný za služobníka pobočky. Povinnosti v tejto malej pobočke mu nezaberali všetok čas, a tak sa mohol tri týždne v mesiaci venovať službe s miestnymi bratmi. Z času na čas slúžil ako oblastný dozorca a mal prejavy na krajských zjazdoch. Harvey si mohol pripraviť prejavy v japončine a bratia z kmeňa Amiov by mu rozumeli, ale úrady vyžadovali, aby sa náboženské zhromaždenia konali iba v čínštine. A tak Harvey prednášal lámanou čínštinou a nejaký brat ho tlmočil do jazyka amis.

Na Taiwane vtedy platilo stanné právo. Keď bratia chceli zorganizovať zjazd, museli si vybaviť povolenie. Získať ho nebolo ľahké a polícia si často dávala načas, kým ho vydala. Ak ho bratia v týždni zjazdu ešte nemali, Harvey išiel na policajnú stanicu a sedel tam dovtedy, kým mu ho nedali. Policajtom bolo nepríjemné, keď na ich stanici čakal cudzinec, takže Harveyho taktika vždy zabrala.

V týždňoch, keď sme spolupracovali s miestnymi bratmi, sme bežne chodili hodinu aj viac pešo, prechádzali sme cez hory a brodili sa cez rieky. Spomínam si na svoj prvý horský výstup. Vstali sme skoro ráno, rýchlo sme niečo zjedli a ponáhľali sme sa na autobus, ktorý odchádzal o pol šiestej. Ním sme sa dostali do jednej vzdialenej dediny a ďalej sme pokračovali pešo. Prebrodili sme širokú rieku a začali sme sa štverať hore svahom. Stúpanie bolo také prudké, že nohy brata, ktorý šiel predo mnou, som mala v úrovni očí.

Harvey bol celé dopoludnie v službe s miestnymi bratmi a ja som zvestovala sama v jednej dedinke, kde žili ľudia hovoriaci po japonsky. Od rána som nič nejedla, takže okolo jednej som už skoro odpadávala od hladu. Keď sme sa nakoniec s Harveym stretli, žiadni bratia s ním už neboli. V službe dostal za časopisy tri slepačie vajíčka. Ukázal mi, ako sa také vajce je. Na oboch koncoch urobil malú dierku a potom vajíčko vysal. Hoci to nevyzeralo veľmi vábne, jedno som si dala. Ale kto dostane tretie vajíčko? Keď si Harvey predstavil, že by som  odpadla a on by ma musel tým strmým svahom zniesť dolu, radšej ho dal mne.

Na jednom krajskom zjazde som sa dostala do kurióznej situácie. Bývali sme u brata, ktorý mal dom hneď vedľa sály Kráľovstva. Keďže pre Amiov je telesná čistota veľmi dôležitá, manželka krajského dozorcu pre nás pripravila veci, aby sme sa mohli umyť. Harvey mal nejaké povinnosti, a tak mi povedal, aby som sa umyla prvá. „Kúpeľňa“ pozostávala z troch nádob: jedno vedro so studenou vodou, druhé s horúcou a prázdny lavór. Zaskočilo ma, keď som videla, kde to sestra nachystala – vonku pred domom, priamo pred očami bratov v sále Kráľovstva, ktorí tam pripravovali zjazd. Poprosila som ju, či by mi nepriniesla aspoň nejaký záves. A ona dobehla s veľkým priesvitným kusom igelitu! Napadlo mi, že si túto „kúpeľňu“ presťahujem za dom, kde by som bola trošku schovaná. Ale tam cez plot vystrkovali hlavy husi a štípali každého, kto sa k nim priblížil. A tak som si povedala: Bratia majú veľa práce, určite si ma nevšimnú. A keby som sa neumyla, urazili by sa. Tak smelo, nech to mám za sebou!

Mnohí bratia z kmeňa Amiov nevedeli čítať a nemali žiadne publikácie vo svojom jazyku. Harvey si uvedomoval, že to je dôvod, prečo robia len malé duchovné pokroky. Keďže pomerne nedávno vznikla písomná forma jazyka amis, bolo praktické, aby sa bratia naučili čítať vo vlastnom jazyku. Bola to obrovská úloha, ale bratia ju zvládli a nakoniec si mohli študovať sami. Prvé publikácie v jazyku amis sa objavili v druhej polovici 60. rokov a v roku 1968 začala v tomto jazyku vychádzať aj Strážna veža.

Ale vláda bola proti tomu, aby sa používali publikácie v inom jazyku než čínštine. Aby sme sa vyhli problémom, Strážna veža v jazyku amis vychádzala v rôznych podobách. Napríklad nejaký čas vychádzala dvojjazyčne, v mandarínskej čínštine a v jazyku amis. Ak sa nad tým niekto pozastavil, mali sme pripravenú odpoveď, že učíme miestnych  ľudí po čínsky. Odvtedy už Jehovova organizácia vydala mnoho publikácií v jazyku amis, aby sa aj títo milí ľudia mohli dozvedieť pravdu z Biblie. (Sk. 10:34, 35)

V 60. a 70. rokoch mnohí bratia z kmeňa Amiov nežili podľa Božích noriem. Keďže ešte dosť dobre nerozumeli biblickým zásadám, niektorí žili nemravne, opíjali sa, fajčili a žuli betelové orechy. Harvey navštívil mnoho zborov a snažil sa bratom vysvetliť, ako sa na tieto veci pozerá Jehova. Pri jednej takej návšteve sme zažili to, čo som spomenula v úvode.

Pokorní bratia boli ochotní urobiť potrebné zmeny, ale, žiaľ, mnohí ich neurobili. Za 20 rokov počet zvestovateľov na Taiwane klesol z vyše 2 450 na asi 900. To bolo veľmi smutné. Ale vedeli sme, že Jehova by nikdy nepožehnal nečistú organizáciu. (2. Kor. 7:1) Nakoniec boli zbory prečistené a s Jehovovým požehnaním je dnes na Taiwane viac než 11 000 zvestovateľov.

Od 80. rokov sa duchovný stav bratov v amijských zboroch zlepšoval a Harvey mohol venovať viac času aj Číňanom. Mal veľkú radosť, že mohol pomôcť viacerým manželom našich sestier stať sa Jehovovými svedkami. Spomínam si, aký bol šťastný, keď sa jeden z tých mužov prvýkrát modlil k Jehovovi. Aj ja som šťastná, že som mohla pomôcť mnohým úprimným ženám, aby si vytvorili blízky vzťah k Jehovovi. Dokonca som mohla slúžiť v taiwanskej pobočke so synom a dcérou mojej bývalej záujemkyne.

Žiaľ, môj drahý Harvey už zomrel. Po takmer 59 rokoch manželstva 1. januára 2010 prehral boj s rakovinou. V službe celým časom strávil takmer 60 rokov. Stále mi veľmi chýba. Ale som šťastná, že som s ním mohla slúžiť v dvoch fascinujúcich krajinách, keď sa tam dielo ešte len začínalo. Naučili sme sa hovoriť – a Harvey aj písať – dvomi ťažkými ázijskými jazykmi.

Pred pár rokmi vedúci zbor rozhodol, že vzhľadom na môj vyšší vek by bolo najlepšie, keby som sa vrátila do Austrálie. Prvé, čo mi napadlo, bolo: „Nechcem odísť z Taiwanu.“ Ale Harvey ma učil, že Jehovovej organizácii sa nehovorí nie, a tak som súhlasila. S odstupom času môžem povedať, že to bolo múdre rozhodnutie.

Dnes slúžim v australázijskej pobočke a cez víkendy spolupracujem s miestnym zborom. Som rada, že v Bételi môžem sprevádzať hostí, ktorí hovoria po japonsky a po čínsky. Ale túžobne očakávam čas, keď nastane sľúbené vzkriesenie, a som si istá, že Harvey, ktorý sa naučil nikdy nepovedať Jehovovi nie, je teraz v bezpečí v jeho pamäti. (Ján 5:28, 29)