Ten desivý zážitok bol v mojom živote zlomovým momentom, lebo vtedy som začal hľadať Stvoriteľa. Ale skôr ako vám porozprávam, ako to v tú noc dopadlo, vrátim sa v spomienkach do detstva. Poviem vám, čo ma v detstve formovalo a pripravilo moje srdce na hľadanie Boha.

Narodil som sa v roku 1937 v baníckom mestečku Guesnain v severnom Francúzsku. Môj otec bol baník a naučil ma vážiť si tvrdú prácu. Vštepil mi aj silný zmysel pre spravodlivosť. Zastával sa baníkov, ktorí pracovali v zlých podmienkach. Snažil sa zlepšiť ich situáciu, a tak sa pridal k odborom a zúčastňoval sa štrajkov. Rozčuľovalo ho aj pokrytectvo miestnych kňazov. Mnohí si žili ako páni, ale napriek tomu vyžadovali od chudobných baníkov jedlo a peniaze. Otec bol z ich správania taký znechutený, že ma vôbec neviedol k náboženstvu. Vlastne sa u nás doma nikdy nehovorilo o Bohu.

 Ako som rástol, aj ja som začal nenávidieť nespravodlivosť. Súviseli s tým predsudky, ktoré mali niektorí ľudia voči cudzincom žijúcim vo Francúzsku. Hrával som s deťmi prisťahovalcov futbal a dobre sme si rozumeli. Okrem toho moja mama bola Poľka, nie Francúzka. Želal som si, aby ľudia všetkých rás spolu žili v mieri a boli si rovní.

V roku 1957 som dostal povolávací rozkaz. Tak som sa dostal do alžírskych hôr a ocitol som sa v situácii, o ktorej som hovoril na začiatku. Keď som uprostred tej tmavej noci vykríkol „Bože, pomôž mi“, neobjavil sa predo mnou nepriateľský vojak, ale divý osol! S úľavou som si vydýchol. Ale táto príhoda a vojna, ktorej som sa zúčastnil, ma priviedli k tomu, aby som sa hlbšie zamyslel nad zmyslom života. Prečo sme tu? Záleží Bohu na nás? Bude niekedy trvalý mier?

O nejaký čas som bol na dovolenke u rodičov a stretol som jedného Jehovovho svedka. Dal mi francúzsky katolícky preklad Biblie, ktorý som si po návrate do Alžírska začal čítať. Zvlášť na mňa zapôsobili slová zo Zjavenia 21:3, 4, kde sa píše: „Boží stan je s ľuďmi. Boh... im zotrie každú slzu z očí a smrť už nebude a nebude už ani smútok, ani plač, ani bolesť.“ * Nikdy som nič také nepočul. Uvažoval som: Môže to byť pravda? V tom čase som o Bohu a o Biblii nevedel v podstate nič.

Keď som v roku 1959 prišiel z vojny, stretol som Françoisa. Patril k Jehovovým svedkom a veľa ma toho z Biblie naučil. Napríklad mi v nej ukázal, že Boh má meno Jehova. (Žalm 83:18) Vysvetlil mi tiež, že Jehova zaistí, aby bola na zemi spravodlivosť a rajské podmienky, a splní sľub zo Zjavenia 21:3, 4.

Tieto náuky mi dávali zmysel a hlboko na mňa pôsobili. Ale zároveň som sa čoraz viac hneval na kňazov a chcel som ich verejne odsúdiť za to, že vyučujú veci, ktoré nie sú v Biblii. Myslím si, že ma ešte stále ovplyvňovali názory môjho otca, a bol som netrpezlivý. Chcel som okamžite niečo urobiť!

François a ďalší svedkovia, s ktorými som sa začal kamarátiť, mi pomohli upokojiť sa. Vysvetlili mi, že úlohou kresťanov nie je súdiť ľudí, ale hovoriť s nimi o Božom Kráľovstve a prinášať im nádej. To robil Ježiš a poveril tým aj svojich nasledovníkov. (Mat. 24:14; Luk. 4:43) Musel som sa naučiť hovoriť s ľuďmi láskavo a taktne bez ohľadu na to, čomu veria. Veď Biblia hovorí, že „Pánov otrok sa nemá hádať, ale má byť ku všetkým láskavý“. (2. Tim. 2:24)

Urobil som potrebné zmeny a v roku 1959 som sa na krajskom zjazde dal pokrstiť ako Jehovov svedok. Tu som stretol Angèle, mladú sestru, ktorá sa mi hneď zapáčila.  Začal som chodiť do zboru, kam patrila, a v roku 1960 sme sa vzali. Angèle je naozaj výnimočná žena, skvelá manželka a vzácny dar od Jehovu. (Prísl. 19:14)

Za tie roky som sa od múdrych a skúsených bratov veľa naučil. Jednou z najdôležitejších vecí je táto: Ak má človek zvládnuť nejakú ťažkú úlohu, musí byť pokorný a riadiť sa radou z Prísloví 15:22. Tam sa píše: „Vďaka mnohým radcom sa [plány] vydaria.“

V roku 1964 som si uvedomil, aká múdra je táto rada. V tom čase som začal slúžiť ako krajský dozorca a navštevoval som zbory, aby som povzbudzoval a duchovne posilňoval bratov a sestry. Ale mal som len 27 rokov a chýbali mi skúsenosti. A tak som robil chyby. Ale snažil som sa z nich poučiť. Veľa som sa však naučil od múdrych a skúsených radcov.

Spomínam si na jednu takú radu z čias, keď som začínal s krajskou službou. Po návšteve jedného zboru v Paríži sa ma jeden duchovne zrelý brat spýtal, či by som mohol „na slovíčko“. „Určite,“ povedal som.

Opýtal sa ma: „Louis, keď príde lekár navštíviť nejakú rodinu, komu sa bude hlavne venovať?“

„Tomu, kto je chorý,“ odpovedal som.

Povedal: „Presne tak. Ale všimol som si, že ty väčšinu času tráviš s tými, ktorí sú na tom duchovne dobre, napríklad s dozorcom zboru. V našom zbore je veľa bratov a sestier, ktorí sú skľúčení, noví alebo plachí. Boli by veľmi radi, keby si sa im trochu venoval a prišiel k nim aj na jedlo.“

Rada tohto drahého brata bola namieste a bola na nezaplatenie. Jeho láska k Jehovovým ovečkám na mňa hlboko zapôsobila. A tak som potlačil svoju pýchu a ihneď som sa začal touto radou riadiť. Ďakujem Jehovovi za takých bratov.

V rokoch 1969 a 1973 som slúžil ako dozorca kuchyne na dvoch medzinárodných zjazdoch v Colombes v Paríži. Zjazd v roku 1973 trval päť dní a my sme museli každý  deň pripraviť jedlo pre asi 60 000 ľudí! Prijal som túto úlohu, mierne povedané, s obavami. Ale opäť sa ukázalo, že kľúčom k úspechu sú slová z Prísloví 15:22 – poradiť sa s múdrymi. A tak som sa poradil s duchovne zrelými mužmi, ktorí mali v tomto smere skúsenosti – s mäsiarmi, zeleninármi, kuchármi a nákupcami. Spoločnými silami sme túto mamutiu úlohu zvládli.

V roku 1973 sme boli s manželkou pozvaní slúžiť do Bételu vo Francúzsku. Prvá úloha, ktorú som dostal, bola pre mňa ďalšou veľkou výzvou. Mal som zabezpečiť, aby bratia v Kamerune dostávali naše publikácie. V tejto africkej krajine bola v rokoch 1970 až 1993 naša činnosť zakázaná. Znovu som mal pocit, že je to nad moje sily. Brat, ktorý v tom čase dozeral na dielo vo Francúzsku, si to asi všimol a povedal mi: „Naši bratia v Kamerune sú duchovne veľmi vyhladovaní. Tak im pomôžme.“ A to sme aj urobili.

Niekoľkokrát som vycestoval do krajín, ktoré susedia s Kamerunom, aby som sa tam stretol so staršími z tejto krajiny. Títo statoční a rozvážni muži mi pomohli zariadiť všetko potrebné, aby bratia v Kamerune mohli pravidelne dostávať duchovný pokrm. Jehova požehnal naše úsilie. A je úžasné, že za 20 rokov bratia neprišli ani o jedno číslo Strážnej veže ani mesačníka Naša služba Kráľovstva.

Už keď som s Angèle chodil, som si všimol, že má pekné duchovné vlastnosti. A tie sa ešte viac prejavili v našom manželstve. Hneď v prvý večer nášho spoločného života ma poprosila, aby som v modlitbe Jehovovi  povedal, že mu ako manželia túžime slúžiť naplno. Jehova túto modlitbu vypočul.

Angèle mi pomohla aj v tom, aby som sa viac spoliehal na Jehovu. Uvediem jeden príklad. Keď sme boli v roku 1973 pozvaní do Bételu, váhal som to prijať, lebo som miloval krajskú službu. Ale Angèle mi pripomenula, že svoj život sme zasvätili Jehovovi. Nemali by sme teda urobiť čokoľvek, o čo nás jeho organizácia požiada? (Hebr. 13:17) Na to som nemohol nič povedať. A tak sme šli do Bételu. Po celý čas nášho spoločného života moja manželka prispievala svojou rozvahou, dobrým úsudkom a duchovným pohľadom na veci k tomu, aby naše manželstvo bolo silné a aby sme dokázali robiť dobré rozhodnutia.

Aj teraz, keď nám už roky pribudli, je Angèle stále vynikajúcou manželkou a podporuje ma. Napríklad aby sme sa mohli zúčastniť teokratických škôl, ktoré sú často v angličtine, začali sme tvrdo pracovať na tom, aby sme sa v nej zlepšili. Hoci sme už mali vyše 70 rokov, prešli sme do anglického zboru. Ako člen výboru pobočky mám veľa povinností, a tak bolo pre mňa náročné učiť sa nový jazyk. Ale s Angèle sme si pomáhali. Teraz už máme vyše 80 a stále sa pripravujeme na zhromaždenia aj v angličtine, aj vo francúzštine. Snažíme sa byť s naším zborom čo najčastejšie na zhromaždeniach a v službe. Jehova požehnal našu snahu naučiť sa po anglicky.

V roku 2017 sme zažili niečo mimoriadne. Boli sme pozvaní do školy pre členov výborov pobočiek a ich manželky, ktorá sa konala vo Vzdelávacom stredisku Watchtower v Pattersone v štáte New York.

Jehova je naozaj Vznešený Učiteľ. (Iz. 30:20) Preto nás neprekvapuje, že jeho služobníci – mladí i starí – dostávajú to najlepšie možné vzdelanie. (5. Mojž. 4:5–8) Všimol som si, že mladí, ktorí počúvajú Jehovu a skúsených bratov a sestry, rýchlo duchovne rastú a stávajú sa z nich zrelí kresťania. Je to tak, ako sa píše v Prísloviach 9:9: „Daj múdremu a bude ešte múdrejší. Pouč spravodlivého a jeho poznanie vzrastie.“

Občas si spomeniem na tú desivú temnú noc v alžírskych horách spred 60 rokov. Vtedy som ešte netušil, aký krásny život ma čaká. Od druhých som sa v živote veľa naučil. Vďaka Jehovovi bol náš život s Angèle bohatý a uspokojujúci. Sme rozhodnutí, že sa nikdy neprestaneme učiť od nášho nebeského Otca a od múdrych a skúsených bratov a sestier, ktorí ho milujú.