Ak mali Bádatelia Biblie spĺňať svoju úlohu, museli byť smelí. Nemali oznamovať len „evanjelium“, čiže dobrú správu, pokorným, ale aj „deň pomsty“ zlým.

Brat John Hoskin, ktorý žil v Kanade, nebojácne vydával svedectvo napriek odporu. Na jar v roku 1921 stretol v službe metodistického kazateľa. Brat Hoskin začal rozhovor slovami: „O Biblii by sme sa mali porozprávať v priateľskom duchu. A aj keď sa na niečom nedohodneme, môžeme sa dohodnúť, že sa nebudeme hádať a rozídeme sa ako priatelia.“ Ale to sa nestalo. Brat Hoskin o tom podal správu: „Rozprávali sme sa len niekoľko minút, keď [kazateľ] zabuchol dvere tak silno, že som si myslel, že sklenená výplň z nich vyletí a rozsype sa na dlážke na márne kúsky.“

„Prečo nejdete zvestovať neznabohom?“ reval kazateľ. Brat Hoskin si zahryzol do jazyka, ale keď odchádzal, pomyslel si: Mám taký dojem, že som s jedným práve hovoril!

Na druhý deň kazateľov útok proti bratovi Hoskinovi pokračoval. Brat o tom napísal: „Z kazateľnice varoval svoje ovečky, aby si na mňa dali pozor, lebo že som tým najväčším podvodníkom, aký kedy vstúpil do tohto mesta, a že si zaslúžim, aby ma zastrelili.“ Ale brat sa nedal zastrašiť, pokračoval v službe a darilo sa mu rozprávať s mnohými ľuďmi. Vyjadril sa: „Nikdy predtým som v službe nezažil lepšie reakcie. Niektorí ľudia dokonca povedali: ‚Vieme, že ste muž Boží,‘ a ponúkli sa, že mi pomôžu, ak niečo potrebujem.“

Bádatelia Biblie chceli pomôcť záujemcom duchovne napredovať, a preto v časopise Zlatý vek * vydávali rubriky s návodom, ako študovať Bibliu. Rubrika „Biblické štúdium pre mladých“ obsahovala otázky, ktoré mali rodičia rozoberať so svojimi deťmi. Mali „tieto otázky klásť deťom a pomôcť im, aby našli odpoveď v Biblii“. Niektoré otázky sa týkali základných znalostí, napríklad: „Koľko kníh je v Biblii?“ Iné otázky, ako napríklad „Mal by každý pravý kresťan očakávať nejakú formu prenasledovania?“, pripravovali mladých na to, aby boli nebojácnymi zvestovateľmi.

 Rubrika „Štúdium Božského plánu vekov pre pokročilých“ bola určená dospelým Bádateľom Biblie a obsahovala podnetné otázky založené na prvom zväzku Štúdií Písiem. Tisícky čitateľov sa vďaka týmto rubrikám veľa naučili, ale v Zlatom veku z 21. decembra 1921 vyšiel oznam, že obidve tieto rubriky prestanú vychádzať. Prečo taká náhla zmena?

Bratia, ktorí v tom čase stáli na čele diela, si uvedomili, že noví záujemcovia potrebujú spoznávať základné biblické náuky systematicky. Preto v novembri 1921 vydali knihu Harfa Božia. Záujemcovia, ktorí dostali túto knihu, boli zaradení aj do korešpondenčného kurzu štúdia Biblie založeného na tejto knihe. Tento kurz určený na samoštúdium im mal pomôcť, aby spoznali, aký je „Boží plán na požehnanie ľudstva večným životom“. Ako tento kurz prebiehal?

Keď nejaký človek dostal knihu Harfa Božia, dostal zároveň aj kartičku, na ktorej bolo uvedené, aký úsek z knihy si má prečítať. O týždeň dostal kartičku s otázkami k pridelenému úseku. Na konci kartičky bol uvedený úsek čítania na nasledujúci týždeň.

Tento kurz trval 12 týždňov. Každý týždeň dostal záujemca novú kartičku, ktorú mu poslala miestna trieda, čiže zbor. Kartičky často posielali bratia a sestry, ktorí boli vekovo starší alebo mali zdravotné ťažkosti. Napríklad Anna Gardnerová z Millvalu v Pensylvánii spomínala: „Keď vyšla kniha Harfa Božia, moja sestra Thayle, ktorá bola na invalidnom vozíku, sa mohla viac zapojiť do služby, lebo každý týždeň posielala kartičky s otázkami.“ Keď záujemca dokončil študijný kurz, navštívil ho niekto z miestnych bratov a ponúkol mu ďalšiu pomoc pri štúdiu Biblie.

Na konci roka brat Rutherford poslal list všetkým triedam. Napísal v ňom, že „svedectvo o Kráľovstve, ktoré sa tento rok vydalo, bolo rozsiahlejšie a účinnejšie než v ktoromkoľvek inom roku v tomto období žatvy“. S pohľadom do budúcnosti dodal: „Treba vykonať ešte veľa práce. Povzbudzujte druhých, aby sa k nám pripojili v tejto požehnanej službe.“ Je zrejmé, že Bádatelia Biblie si túto radu vzali k srdcu. V nasledujúcom roku 1922 vydali také nebojácne svedectvo o Kráľovstve ako nikdy predtým.