Narodil som sa v Holandsku v roku 1948. O rok sa naša rodina presťahovala do São Paula v Brazílii. Rodičia pravidelne chodievali do kostola a po večeri sme si ako rodina čítavali Bibliu. V roku 1959 sme sa znovu presťahovali, tentoraz do Spojených štátov, a usadili sme sa v štáte Massachusetts.

Otec tvrdo pracoval, aby uživil našu osemčlennú rodinu. V priebehu rokov mal rozličné zamestnania. Pracoval ako obchodný cestujúci, ako cestár a ako obchodný zástupca jednej medzinárodnej leteckej spoločnosti. Keď otec dostal prácu v aerolinkách, všetci v rodine sme sa veľmi tešili, lebo nám to umožnilo veľa cestovať.

Na strednej škole som často premýšľal o tom, čo budem robiť po skončení školy. Niektorí kamaráti chceli ísť na univerzitu, kým ďalší sa rozhodli narukovať. Ale pre mňa vojenská služba nepripadala do úvahy. Neznášal som ani hádky, nieto ešte boj. Preto som sa rozhodol ísť na univerzitu, aby som sa vyhol vojenskej službe. Ale v skutočnosti  som túžil pomáhať druhým, lebo hlboko vnútri som cítil, že to dá zmysel môjmu životu.

Na univerzite som študoval antropológiu, lebo ma zaujímalo, ako vznikol život. Vyučovali nás evolúciu a očakávalo sa od nás, že ju prijmeme ako fakt. Ale niektoré vysvetlenia sa mi zdali nelogické a človek v ne musel slepo veriť. To však bolo v rozpore s vedeckým prístupom.

Na univerzite sa nekládol dôraz na vysokú morálku, skôr na úspech za každú cenu. Chodieval som na rôzne párty a experimentoval som s drogami, ale to mi prinášalo len prchavé okamihy šťastia. Kládol som si otázku: Má takýto život skutočný zmysel?

Medzitým som sa presťahoval do Bostonu a začal som chodiť na tamojšiu univerzitu. Aby som si mohol zaplatiť školné, našiel som si letnú brigádu. Tam som sa prvýkrát stretol s Jehovovými svedkami. Jeden spolupracovník mi vysvetlil, že žijeme v čase konca, a porozprával mi proroctvo o „siedmich časoch“ zo štvrtej kapitoly Daniela. (Dan. 4:13–17) Veľmi rýchlo som si uvedomil, že keby som mal pokračovať v takýchto rozhovoroch a brať ich vážne, musel by som zmeniť svoj spôsob života. A tak som sa tomu spolupracovníkovi vyhýbal, ako sa len dalo.

V rámci štúdia som chodieval na prednášky, ktoré boli zamerané na dobrovoľnícku prácu v Južnej Amerike. Myslel som si, že keď sa budem venovať humanitárnej činnosti, nájdem zmysel života. Ale moje pochybnosti o zmysle života ešte vzrástli. A tak som sklamaný na konci semestra odišiel z univerzity.

V máji 1970 som sa presťahoval do Amsterdamu v Holandsku a zamestnal som sa v tej istej leteckej spoločnosti ako môj otec. Moja práca vyžadovala, aby som veľa cestoval. Dostal som sa do mnohých krajín v Afrike, Amerike, Európe a na Ďalekom východe. Čoskoro som si uvedomil, že v každej krajine, ktorú som navštívil, ľudia bojujú s veľkými problémami a nikto ich nedokáže vyriešiť. Znovu ma pochytila túžba robiť niečo zmysluplné. Rozhodol som sa vrátiť do Spojených štátov a pokračovať v štúdiu na tej istej univerzite v Bostone.

Zakrátko som si opäť uvedomil, že štúdium na univerzite mi nepomáha nájsť odpovede na otázky o zmysle života. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som zašiel za svojím profesorom antropológie. Bol som prekvapený, keď mi povedal: „Tak prečo pokračuješ v štúdiu? Prečo hneď neodídeš?“ Nemusel mi to viackrát zopakovať. Odišiel som a už nikdy som sa tam nevrátil.

Stále som nenachádzal zmysel života, a tak som sa pridal k hnutiu hippies, ktoré bolo známe aj ako „deti kvetov“. S priateľmi sme precestovali stopom celé Spojené štáty a dostali sme sa až do Acapulca v Mexiku. Žili sme v komunitách hippies a viedli sme zdanlivo bezstarostný život. Ale netrvalo dlho a znovu som si uvedomil, že ani tento spôsob života ma nenapĺňa a neprináša  mi trvalé šťastie. Videl som okolo seba samú nepoctivosť a povrchné vzťahy.

Po čase sa vo mne znovu vynoril môj detský sen. Chcel som sa plaviť na mori, no nie ako námorník, ale ako kapitán. Jediný spôsob, ako to dosiahnuť, bolo mať vlastnú loď. Môj priateľ Tom mal podobné túžby, a tak sme sa rozhodli plaviť okolo sveta spolu. Chcel som nájsť nejaký tropický rajský ostrov, kde by som sa nemusel podriaďovať žiadnemu štátnemu zriadeniu.

Vybrali sme sa do Arenys de Mar neďaleko Barcelony v Španielsku. Tam sme kúpili 9,5-metrovú plachetnicu, ktorá sa volala Llygra. Chceli sme, aby sa na nej dalo plaviť na otvorenom mori, a keďže sme sa nikam neponáhľali, odstránili sme z nej motor a vzniknutý priestor sme využili na zásobník pitnej vody. Aby sme dokázali našou loďou manévrovať aj v malých prístavoch, vybavili sme ju dvoma päťmetrovými veslami. Nakoniec sme vyrazili smerom na Seychely v Indickom oceáne. Chceli sme oboplávať Afriku pozdĺž jej západného pobrežia a okolo Mysu dobrej nádeje. Kurz sme udržiavali pomocou sextantu, hviezd, hviezdnych máp a námorných tabuliek. Žasol som, ako presne sa dá určiť naša poloha.

Čoskoro sme prišli na to, že naša stará drevená loď sa nehodí na plavbu na otvorenom mori. Naberala vodu rýchlosťou 22 litrov za hodinu! Ako som spomenul v úvode, rozpútala sa búrka a ja som dostal taký strach, že prvýkrát po mnohých rokoch som sa modlil. Sľúbil som Bohu, že ak prežijem, budem sa snažiť spoznať ho. Búrka sa utíšila a ja som aspoň v tomto prípade dodržal svoj sľub.

Tam na šírom mori som si začal čítať Bibliu. Predstavte si, ako sa plavím po Stredozemnom mori, okolo mňa plávajú ryby a šantia delfíny a predo mnou sa rozprestiera nekonečný horizont. V noci ma fascinoval pohľad na galaxiu Mliečna cesta a stále viac vo mne silnelo presvedčenie, že existuje Boh, ktorý sa o nás stará.

Po niekoľkých týždňoch sme sa doplavili do španielskeho prístavu Alicante. Tam sme našu loď chceli predať a kúpiť si lepšiu. Asi vás neprekvapí, že nájsť kupca na našu starú, deravú loď bez motora nebolo ľahké! Ale vďaka tomu som mal dosť času na čítanie Biblie.

Čím viac som si čítal Bibliu, tým viac som videl, že je to vynikajúca príručka pre život. Veľmi na mňa zapôsobilo, ako jasne Biblia opisuje, čo znamená žiť čistým, morálnym životom. Čudoval som sa, ako sa môže toľko ľudí vrátane mňa považovať za kresťanov a pritom ignorovať, čo sa píše v Biblii.

Rozhodol som sa, že urobím radikálne zmeny, aby som očistil svoj život, a tak som prestal užívať drogy. Veril som, že musia existovať ľudia, ktorí žijú podľa vysokých morálnych noriem Biblie, a chcel som sa s nimi stretnúť. Znovu som sa modlil a prosil som Boha, aby mi ich pomohol nájsť.

Zdalo sa mi logické, že pri hľadaní pravého náboženstva by som mal postupovať  vylučovacou metódou. Kráčal som ulicami Alicante a míňal som mnoho náboženských budov. Vo väčšine z nich boli obrazy a sochy, a tak som si ich okamžite vyškrtol zo svojho zoznamu.

V jednu nedeľu poobede som si vyšiel na blízky kopec s výhľadom na prístav a čítal som si Jakuba 2:1–5, kde sa píše, že by sme nemali uprednostňovať bohatých. Keď som sa vracal na loď, išiel som okolo budovy, na ktorej bol nápis „Sála Kráľovstva Jehovových svedkov“.

Pomyslel som si, že tých ľudí vyskúšam, ako ma prijmú. Bol som bosý, bradatý a v roztrhaných džínsoch. Keď som vošiel, usporiadateľ ma usadil vedľa staršej dámy, ktorá mi láskavo pomáhala vyhľadávať biblické texty, ktoré rečník rozoberal z pódia. Silne na mňa zapôsobilo, akí milí boli ku mne všetci, ktorí ma po zhromaždení prišli pozdraviť. Jeden muž ma pozval k sebe domov na rozhovor, ale keďže som ešte nemal dočítanú Bibliu, povedal som mu: „Ja sa vám ozvem.“ Medzitým som začal chodiť na všetky zhromaždenia.

O niekoľko týždňov som toho muža navštívil a on mi odpovedal na moje biblické otázky. O týždeň mi dal veľkú tašku, v ktorej boli veľmi pekné kusy oblečenia. Povedal mi, že patria mužovi, ktorý je vo väzení, lebo dodržiaval biblický príkaz, že máme milovať jeden druhého a že sa nemáme učiť bojovať. (Iz. 2:4; Ján 13:34, 35) Teraz som bol presvedčený, že som našiel, čo som hľadal – ľudí, ktorí uplatňujú priame biblické rady o morálke! Mojím cieľom už nebolo nájsť rajský ostrov, ale dôkladne študovať Bibliu. Preto som sa vrátil do Holandska.

Trvalo mi to štyri dni, kým som sa stopom dostal do mesta Groningen. Potreboval som si nájsť prácu, aby som sa uživil. V jednej stolárskej dielni mi dali dotazník, v ktorom bola aj otázka, aké mám náboženstvo. Napísal som: „Jehovov svedok.“ Keď si to majiteľ dielne prečítal, všimol som si, že výraz jeho tváre sa zmenil. Povedal: „Zavolám vám.“ Ale nikdy nezavolal.

Potom som išiel do ďalšej stolárskej dielne a opýtal som sa majiteľa, či nepotrebuje pracovníka. Opýtal sa ma, či som vyučený a či mám nejaké odporučenie. Vysvetlil som mu, že mám nejaké skúsenosti s opravou  drevenej plachetnice. Na moje prekvapenie povedal: „Môžete začať už dnes poobede, ale pod jednou podmienkou. Nechcem vo svojej dielni žiadne problémy, lebo som Jehovov svedok a žijem podľa biblických zásad.“ Chvíľu som naňho v údive pozeral a potom som vyhŕkol: „Ja som tiež Jehovov svedok!“ Pozrel sa na moje dlhé vlasy a bradu a povedal: „Tak potom budem s vami študovať Bibliu!“ Jeho ponuku som veľmi rád prijal. Teraz mi bolo jasné, prečo mi z tej prvej dielne už nezavolali. Jehova mi dal, po čom túžilo moje srdce. (Žalm 37:4) Pracoval som v bratovej dielni jeden rok a študoval som s ním Bibliu. V januári 1974 som sa dal pokrstiť.

Mesiac po krste som nastúpil novú životnú dráhu, priekopnícku službu, v ktorej som našiel obrovské uspokojenie. O ďalší mesiac som sa presťahoval do Amsterdamu, aby som podporil novozaloženú španielsku skupinu. Mal som veľkú radosť, že som mohol viesť biblické štúdiá v španielčine a portugalčine. V máji 1975 som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka.

Jedného dňa prišla na naše španielske zhromaždenie zvláštna priekopníčka Ineke, ktorá tam priviedla záujemkyňu z Bolívie. S Ineke sme si padli do oka a dohodli sme sa, že si budeme písať. Čoskoro sa ukázalo, že máme rovnaké ciele. V roku 1976 sme sa vzali a pokračovali sme vo zvláštnej priekopníckej službe až do roku 1982, keď sme boli pozvaní do 73. triedy školy Gileád. Boli sme prekvapení, ale aj nadšení, keď sme boli pridelení do východnej Afriky. Prvých päť rokov sme slúžili v Mombase v Keni. V roku 1987 nás poslali do Tanzánie, kde sa práve skončil zákaz našej činnosti. Slúžili sme tam 26 rokov a potom sme sa vrátili do Kene.

Vďaka tomu, že pomáhame pokorným ľuďom spoznať Bibliu, má náš život skutočný zmysel. Mojím prvým záujemcom v Mombase bol muž, ktorého som stretol v službe na ulici. Keď som mu dal dva časopisy, spýtal sa: „Čo mám robiť potom, keď si ich prečítam?“ O týždeň sme začali študovať Bibliu pomocou knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorá práve v tom čase vyšla v swahilčine. O rok sa dal pokrstiť a stal sa pravidelným priekopníkom. Odvtedy pomohol s manželkou viac ako 100 ľuďom, aby sa zasvätili Jehovovi a dali sa pokrstiť.

Keď som konečne pochopil, aký má život zmysel, cítil som sa ako cestujúci obchodník, ktorý našiel drahocennú perlu a nechcel sa jej vzdať. (Mat. 13:45, 46) Chcel som využiť svoj život na to, aby som pomohol aj ďalším nájsť skutočný zmysel života. Spolu s mojou drahou manželkou môžeme z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že Jehova požehnáva svojich služobníkov uspokojujúcim a zmysluplným životom.