Celosvetová správa

▪ AFRIKA

Počet krajín: 56

Počet obyvateľov: 770 301 093

Počet zvestovateľov: 983 057

Počet biblických štúdií: 1 769 182

Vedeli ste, že dobré posolstvo sa zvestuje aj na Sahare? Sedemnásťročná Nafissatou žije v jednom baníckom meste v severnom Nigeri. Keď sa rozhovor v skupinke jej spolužiakov zvrtol na tému pornografie, Nafissatou odišla. Jedna spolužiačka za ňou zašla a opýtala sa, čo sa stalo. Nafissatou odpovedala, že takýto rozhovor sa jej nepáči. Dievča sa jej najprv vysmialo a povedalo, že človeku predsa nemôže uškodiť, ak sa iba pozrie na pornografiu. Nafissatou však povedala, že je to vážna vec, lebo Stvoriteľ takéto veci neschvaľuje.  Potom vytiahla zo svojej školskej tašky knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede a ukázala dievčaťu časť, ktorá hovorí o nebezpečenstvách pornografie. Potom vybrala Bibliu a prečítala jej 2. Korinťanom 7:1. Spolužiačka priznala, že keď pozerala nemravné video, vyvolalo to v nej silné pocity, ktoré nedokáže vysvetliť. Poprosila Nafissatou o knihu Mladí ľudia sa pýtajú. Nafissatou jej knihu dala a neskôr o tejto spolužiačke povedala: „Najbližšie, keď som ju videla, bola sama, a tak som sa jej opýtala, kde sú jej priatelia. Odpovedala mi: ‚Táto kniha je moja priateľka.‘ Zaviedla som s ňou biblické štúdium a prišla aj na Pamätnú slávnosť.“

Pred viac ako 15 rokmi študovala jedna žena v Tanzánii s istou misionárkou. Štúdium bolo vedené niekoľko rokov. Žena sa nevedela odhodlať zaujať postoj na strane pravdy, pretože zažívala odpor zo strany svojej rodiny, a tak bolo štúdium ukončené. Jej dve malé dcérky však ticho počúvali, keď mama študovala. Keď sa staršia z nich vo veku 18 rokov odsťahovala z domu, okamžite šla do sály Kráľovstva a požiadala o štúdium. Robila rýchle pokroky a bola pokrstená. Aj jej mladšia sestra požiadala o biblické štúdium a aj ona sa dala pokrstiť. Keď matka videla, aký pevný postoj na strane pravdy zaujali jej dcéry, povzbudilo ju to, aby začala znovu študovať Bibliu. Tentoraz prekonala strach z človeka, ktorý ju predtým brzdil v pokroku, a v máji 2004 sa dala na krajskom zjazde pokrstiť.

Keď zbor poslúcha príkaz „starať sa o siroty a vdovy v ich súžení“, je isté, že zažije Jehovovo požehnanie. (Jak. 1:27) Príkladom je jeden zbor v Lesothe. Medzi pokrstených členov tohto zboru patrila aj Mapolo, osamelá matka štyroch synov. Mapolo vedela, že má smrteľnú chorobu, a pripravovala svoje deti na to, aby sa o seba dokázali postarať. Študovala s nimi Bibliu, brávala ich na zhromaždenia a učila  ich, ako vyrábať metly, ktoré potom predávali popri ceste. Keď Mapolo v roku 1998 zomrela, o jej synov, teraz siroty, sa začala starať ich stará matka. Misionárka, ktorá predtým pomohla Mapolo stať sa pokrstenou svedkyňou, oslovila jednu organizáciu, ktorá poskytuje sociálnu pomoc sirotám, a prostredníctvom nej sa jej podarilo získať pre deti peniaze na zaplatenie školného. Ďalší svedkovia darovali chlapcom oblečenie. Potom ich stará matka zomrela. Jeden brat zo zboru s nimi študoval Bibliu a platil im nájomné. Všetci štyria chlapci pravidelne navštevujú zhromaždenia. Dvaja z nich sú nepokrstenými zvestovateľmi a najstarší, Rantso, ktorý má teraz 20 rokov, bol pokrstený na krajskom zjazde v marci 2004. Viedol štúdium so svojím bratrancom Retselisitsoem, ktorý bol pokrstený v ten istý deň. Rantso vyjadruje hlbokú vďačnosť za to, s akou láskou sa bratia celé roky starali o neho i o jeho súrodencov.

Jeden misionár v Kamerune podáva správu: „Každý týždeň, keď som študoval Bibliu s jedným mladým mužom, som počul, ako niekto v dome spieva nábožné piesne. Opýtal som sa môjho záujemcu: ‚Kto je ten tajomný spevák?‘ Bol to jeho brat Stephen, ktorý je nevidiaci. Začal som s ním študovať Bibliu pomocou audiokazety s nahrávkou brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? Dali sme si za cieľ zapamätať si z každej lekcie jeden biblický text. Stephen má vynikajúcu pamäť a naučil sa už mnoho biblických textov. Pravidelne navštevuje zhromaždenia a často podáva komentáre. Nedávno mal prvýkrát úlohu v teokratickej škole kazateľskej služby. Bolo to čítanie Biblie, a keďže Stephen nevie čítať v Braillovom písme, musel sa pasáž naučiť naspamäť. Teším sa na to, že čoskoro vezmem Stephena za ruku a pôjdeme spolu do služby. Jedným z jeho obľúbených biblických textov je Izaiáš 35:5, kde sa píše: ‚Oči slepých sa otvoria.‘ Stephen má radosť, že  v duchovnom zmysle sa mu oči už otvorili, a teraz spieva na chválu Jehovovi a ďakuje mu, že v budúcnosti mu bude vrátený aj doslovný zrak.“

V Libérii zmietanej vojnou pristúpila žena menom Nancy k jednej svedkyni a požiadala o biblické štúdium. Pastor jej cirkvi jej predtým povedal, že Boh pošle Jehovových svedkov do pekla, lebo sú to falošní kresťania. Ale Nancy mala niekoľko svedkov v susedstve a všimla si, že zakaždým, keď utíchla streľba, miestni zboroví starší zisťovali, ako sa darí ich bratom. Všimla si aj to, že svedkovia využívali každú pokojnú chvíľu na to, aby zvestovali iným. Na Nancy, ako aj na mnohých ďalších ľudí v meste silne zapôsobilo, keď auto z odbočky prišlo ako prvé do tejto vojnovej zóny so zásobami, ktoré tak zúfalo potrebovali a ktoré darovali svedkovia z Francúzska a Belgicka. „Myslím si, že vy máte pravdu,“ povedala. Teraz robí v štúdiu pekné pokroky.

Istý mladý muž prišiel do jednej dediny v Ugande vykonať nejakú murársku prácu na dome, v ktorom mávali bratia zhromaždenia. Jeden z priekopníkov využil príležitosť vydať tomuto murárovi svedectvo. Mladému mužovi sa veľmi páčilo, čo počul. No o krátky čas sa mal vrátiť do svojej dediny, ktorá leží vysoko v horách. Keďže tam, kde býval tento muž, neboli žiadni svedkovia, priekopník mu vysvetlil, kde nájde najbližšiu sálu Kráľovstva. Tento mladý muž potom išiel z hôr asi 30 kilometrov na bicykli dolu úzkymi prašnými cestami, aby našiel bratov. V sále Kráľovstva však nikoho nenašiel, a tak nechal pod dverami odkaz, že by rád študoval Bibliu. Priekopník, ktorý ho neskôr išiel hľadať do jeho dediny, bol prekvapený, keď ho tam čakalo asi 200 ľudí, ktorí si chceli vypočuť biblické posolstvo! Mnohí z nich prejavili úprimný záujem o štúdium Biblie. Teraz sa v tejto odľahlej oblasti konajú zhromaždenia.

 Na juhovýchode Nigérie sa v istej dedinke, kde žije asi 600 obyvateľov, raz podvečer stalo, že dedinčania zahliadli na oblohe jasné svetlo, ktoré sa odrážalo v rieke. Zdalo sa, že svetlo sa približuje k nim, a tak začali utekať, aby sa pred ním skryli. Mnohí si mysleli, že prichádza zničenie, o ktorom im zvestovali Jehovovi svedkovia, a tak bežali do sály Kráľovstva, lebo si hovorili: „Táto budova nebude v Armagedone zničená.“ Nakoniec, asi okolo desiatej večer, dedinčania zistili, že išlo o požiar v buši. Keď sa bratia pýtali dedinčanov, prečo nebežali do neďalekých kostolov, jeden muž odpovedal: „Ostatné náboženstvá nemajú zmysel. Ich kostoly budú vo vašom Armagedone zničené, ale sála Kráľovstva nie.“

Jedna sestra, ktorá je pravidelnou priekopníčkou v utečeneckom tábore v Guinei, rozpráva: „V službe z domu do domu som raz našla osemročné dievčatko. Toto dievčatko nemôže chodiť. Povedalo mi, že rodičia ju obyčajne nechávajú doma celý deň a zamknú dvere. Povedala som jej, že by som sa potešila, keby sme sa spriatelili. Potom som sa jej opýtala, čo by chcela, aby Boh pre ňu urobil. Odpovedala, že chce, aby ju Boh uzdravil, aby mohla chodiť. Nalistovala som v Biblii Izaiáša 35:5, 6 a prečítala som jej Jehovov sľub, že chromí budú chodiť. Potom som jej ukázala obrázok v brožúre Večne sa teš zo života na zemi!, ktorý zobrazuje, ako Ježiš uzdravuje chorých. Povedala som jej, že tieto požehnania môže zažiť aj ona, ak bude študovať Bibliu a robiť to, čo od nej Jehova vyžaduje. Súhlasila s tým, aby som s ňou viedla domáce biblické štúdium. Preštudovali sme už celú brožúru Večne sa teš zo života na zemi! a sme takmer na konci brožúry Môžeš sa stať Božím priateľom! Po troch týždňoch štúdia toto dievčatko vyjadrilo túžbu navštevovať zhromaždenia. Keďže nemôže chodiť, chodím po ňu domov a na zhromaždenia ju nosím na chrbte. Tak veľmi miluje zhromaždenia, že keď po ňu neprídem, je sklamaná a plače.“

 ▪ AMERIKA

Počet krajín: 56

Počet obyvateľov: 868 871 739

Počet zvestovateľov: 3 165 925

Počet biblických štúdií: 3 089 453

Marie z Guadeloupu rozpráva: „Niekoľko hostí z pláže pri hoteli, v ktorom pracujem, mi raz oznámilo, že tam na kameni už dva dni ležia nejaké šaty a topánky. Pozbierala som tie veci a začala som ich prezerať s úmyslom získať nejaké informácie, ktoré by mi pomohli nájsť majiteľa. Našla som peňaženku, v ktorej bolo 1067 eur! Niekoľko okolostojacich na mňa začalo naliehať, aby som si časť peňazí nechala a o ostatné sa podelila s nimi. Hneď som im povedala, že patrím k Jehovovým svedkom a že moje svedomie mi nedovoľuje tak konať, lebo by to bolo nečestné. Vzala som teda  všetko do hotela na recepciu. Aj zamestnanci hotela boli prekvapení, že som si peniaze nenechala. Znovu som vysvetlila svoj postoj. Keď som sa vrátila na pláž, niektorí ľudia sa chceli dozvedieť viac o našom presvedčení. Mala som možnosť vydať im svedectvo a čítať im pritom z Biblie. Jedna žena povedala: ‚Odteraz budem zamestnávať iba Jehovových svedkov.‘“ Medzičasom sa podarilo nájsť aj majiteľa vecí a policajti vyjadrili sestre ocenenie za jej čestnosť.

Antonio je bételita z Mexika, ktorý využíva každú príležitosť, aby sa s ľuďmi porozprával o pravde. Nedávno, keď cestoval autobusom na zhromaždenie, ponúkol traktát dvom elegantne oblečeným ľuďom — mužovi a žene. Nasledoval príjemný rozhovor. „Na svojej zastávke som sa s nimi rozlúčil,“ hovorí Antonio, „ale na moje prekvapenie chceli vystúpiť so mnou, aby sme mohli pokračovať v rozhovore, hoci to nebola ich zastávka. Keď sme vystúpili, chvíľu sme sa ďalej rozprávali a potom som sa s nimi opäť rozlúčil. Ale oni sa ma opýtali: ‚Kam teraz idete?‘ ‚Na zhromaždenie nášho zboru,‘ odpovedal som. Pozreli sa na seba a potom sa spýtali: ‚Môžeme ísť s vami?‘ ‚Veľmi rád vás vezmem so sebou!‘ povedal som.“ Táto mladá žena, ktorá je právničkou, so svojím synovcom, ktorý študuje na vysokej škole, už pred niekoľkými rokmi počuli o pravde, ale ďalej sa jej nevenovali, lebo sa im postavila na odpor rodina. Ako tak teraz kráčali spolu s Antoniom na zhromaždenie, povedali, že dúfajú, že sa stretnú so svedkyňou, ktorá s nimi ako prvá hovorila o Biblii. Aké príjemné prekvapenie to bolo, keď sa tam naozaj stretli! Obaja sa veľmi tešili, že mohli byť na tomto zhromaždení, a chceli začať študovať Bibliu. „Sám Jehova nás sem priviedol a odteraz sem budeme chodiť pravidelne,“ povedala mladá žena. S oboma bolo zavedené štúdium a vedie sa dvakrát do týždňa.

 Jacqueline, manželka jedného krajského dozorcu na Haiti, spolu s jednou priekopníčkou uvideli vo zvestovateľskej službe osamelú mladú ženu, ako sedí pri ceste a plače. Sestry podišli k nej a opýtali sa jej, čo ju tak veľmi trápi. Spočiatku žena nechcela odpovedať, ale keď ju ďalej jemne, ale vytrvalo povzbudzovali, povedala: „Urobila som, čo som chcela.“ Jacqueline okamžite nadobudla podozrenie, že žena užila nejaký jed, a tak sa jej na to priamo opýtala. Žena prikývla. Sestry ju rýchlo vzali do nemocnice. Nasledujúci týždeň sa tam priekopníčka vrátila, aby ju navštívila a povzbudila. S touto mladou ženou bolo zavedené biblické štúdium.

V Paraguaji zažila Lourdes v jednom supermarkete pri pokladnici šok, keď sa dozvedela, že peniaze, ktorými zaplatila, sú falošné. Pokladníčka okamžite zavolala ochranku. Lourdes i jej päťročnú dcérku Ingrid vzali do malej miestnosti, kde mali počkať na políciu. Riaditeľ supermarketu a príslušník ochranky od sestry žiadali, aby im povedala, odkiaľ tie falošné peniaze má. Lourdes si však nevedela spomenúť, kde ich mohla dostať, a vysvetlila im, že nevedela, že sú falošné. Znepokojená Ingrid sa pozrela na riaditeľa a na príslušníka ochranky a povedala: „Rozprávate sa s nami, ako keby sme boli zlodeji. Moja mama nie je zlodejka. Sme Jehovovi svedkovia a my neklameme.“ Riaditeľ sa spýtal Lourdes, či naozaj patrí k svedkom, a ona prisvedčila. Telefonát do odbočky Jehovových svedkov mužov nakoniec presvedčil, že Lourdes je naozaj svedkyňa. Ospravedlnili sa jej i Ingrid za túto nepríjemnosť, a nechali ich odísť. Malá Ingrid neskôr povedala, že najhoršie na tom všetkom bolo to, že nemohli kúpiť pukance, ktoré tak veľmi chcela.

Jeden brat, ktorý je zvestovateľom v Kostarike, sa rozhodol vydať svedectvo svojmu susedovi, ktorý je katolík. Mal  z toho trochu obavy, lebo ten muž nemal rád svedkov; bol k nim dokonca hrubý. No na bratovo prekvapenie tento sused ho pozval dovnútra a vysvetlil mu, že zmenil postoj. Porozprával mu, ako ho jeho priateľ pozval na návštevu do istej vzdialenej komunity, aby s ním išiel do protestantského kostola. Keď tam prišiel, vyzvali ho, aby podal osobné „svedectvo“. Muž jednoducho povedal, že je katolík. To sa ľuďom nepáčilo, vykázali ho z kostola a jeho priateľovi povedali, že riskuje, že bude zatratený, keď sa stretáva s katolíkom. Muž vyšiel von, ale keďže bol ďaleko od domova a v neznámej oblasti, nemal predstavu, kde strávi noc. Zaklopal teda na jeden dom a vysvetlil, čo sa mu stalo. Domáci ho pozvali dnu, pohostili ho a ponúkli mu, že môže prespať u nich. Majitelia tohto domu mužovi aj zvestovali. Áno, boli to Jehovovi svedkovia. Iste si viete predstaviť, ako na tohto muža zapôsobilo, keď videl, že Jehovovi svedkovia naozaj milujú svojich blížnych! Tento muž teraz so svedkami študuje Bibliu.

Jedna sestra z Trinidadu píše: „Raz, keď som vydávala svedectvo na ulici, pristúpila ku mne nejaká žena a vypýtala si odo mňa najnovšie časopisy. Dala som jej niekoľko časopisov a ponúkla som jej bezplatné domáce biblické štúdium. Žena povedala, že už študovala, ale nedávno sa presťahovala do našej oblasti. Opýtala som sa jej na meno a adresu, ale odmietla mi ich dať a povedala, že ak naozaj slúžime pravému Bohu, on mi ukáže, kde býva. Nasledujúci deň sme boli so sestrou v službe z domu do domu. Zaklopala som na jedny dvere — a otvorila mi táto žena. Keď nás uvidela, bola veľmi prekvapená a so smiechom sa ma opýtala: ‚Ako ste ma tak rýchlo našli?‘ Opýtala som sa jej, či si pamätá, čo mi včera povedala. Nato nás pozvala dnu a začalo sa štúdium. Teraz je táto žena nepokrstenou zvestovateľkou.“

 ▪ ÁZIA A BLÍZKY VÝCHOD

Počet krajín: 47

Počet obyvateľov: 3 971 703 969

Počet zvestovateľov: 574 927

Počet biblických štúdií: 444 717

Ghanšjam je pravidelným priekopníkom v Nepále. Zarába si na živobytie tým, že pracuje ako taxikár. V práci sa stretáva s ľuďmi z rôzneho prostredia a zisťuje, že väčšina z nich sa stále niekam ponáhľa, dokonca aj v noci, a tak na rozhovor nemajú veľa času. Napriek tomu sa Ghanšjam vždy snaží nadviazať rozhovor. Keď je to možné, dá svojim zákazníkom nejaký traktát a adresu najbližšej sály Kráľovstva. Mnohí vyjadrujú vďaku. S piatimi z nich teraz Ghanšjam vedie biblické štúdium.

 Manžel jednej sestry na Taiwane často používal svoj silný hlas na to, aby svojej manželke nadával, zvlášť keď mala ísť na zhromaždenie. Potom jedného dňa dostal mŕtvicu. Ochrnul a odviezli ho do nemocnice. Sestra sa oňho trpezlivo starala a taktne využívala obdobie, kým sa zotavoval, aby mu pomohla oceniť si biblickú pravdu. Povedala mu: „Potrebuješ si cvičiť mozog, a tak ja ti budem niečo hovoriť a ty sa budeš snažiť zapamätať si to, dobre?“ Vedel, že musí premýšľať, a tak súhlasil. Sestra vyberala informácie z rôznych brožúr, aby ho naučila niektoré základné pravdy, napríklad Božie meno, to, aké má Boh vlastnosti a aká je téma Biblie. Okrem toho ho navštevovalo veľa bratov a správali sa k nemu láskavo. To naňho tak zapôsobilo, že keď prišiel z nemocnice, súhlasil s biblickým štúdiom. Hoci zostal na invalidnom vozíku, chodí na zhromaždenia a teraz používa svoj silný hlas na to, aby podával komentáre.

Rohana je zvláštny priekopník, ktorý slúži v jednej vidieckej oblasti na Srí Lanke. Často stretával nepriateľsky naladeného muža, ktorý si zarába tým, že vozí zákazníkov na trojkolke s dvomi miestami pre pasažierov. Vždy, keď tento muž videl Rohanu v službe, hrubo naňho vykrikoval. Raz sa Rohanovi dokonca vyhrážal, že ak neprestane zvestovať v tej oblasti, tak ho niečím prebodne. Rohana však na to reagoval s miernosťou. Neskôr mal tento muž nehodu a pre vážne zranenia musel byť hospitalizovaný. Rohana ho navštívil v nemocnici a priniesol mu darček. Keď tento muž videl, kto ho prišiel navštíviť, rozplakal sa a prosil brata o odpustenie za všetko to hrubé správanie. „Pane, za to, ako som sa k vám správal, by ste ma mali skôr ovaliť nejakým drúkom ako merať toľkú cestu, aby ste ma utešili,“ povedal. Teraz je už z nemocnice doma, ďalej poskytuje taxi služby a pravidelne si číta naše časopisy.

 Do Hongkongu prichádza množstvo cudziniek, ktoré tu pracujú ako pomocníčky v domácnosti. Tak sa sem dostala aj jedna žena, ktorá na Filipínach začala študovať brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Chcela pokračovať v štúdiu, ale nevedela tu nájsť svedkov, a tak sa modlila o pomoc. Keď mala voľný deň, precestovala celý prístav, aby sa dostala do centrálneho parku, kde je aj hlavné obchodné stredisko mesta a kde sa cez víkend stretáva veľa Filipíncov. Nevedela tam však nájsť nikoho z Jehovových svedkov, hoci tam cez víkendy pravidelne zvestujú. Zrazu v jednom odpadkovom koši uvidela vyhodenú brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Vybrala ju a zbadala, že je na nej napísané nejaké telefónne číslo. Bolo to číslo sestry, ktorá brožúru rozšírila. Žena bola prekvapená a veľmi sa potešila, keď zistila, že táto sestra pracuje v tom istom obytnom komplexe ako ona. Biblické štúdium bolo obnovené a žena začala navštevovať zhromaždenia.

Jeden krajský dozorca spolu s ďalším starším v Kórejskej republike vykonali pastiersku návštevu v pravý čas. Navštívili sestru, ktorá bola desať rokov nečinná. Jej manžel, ateista, sa po jednej operácii rozhodol, že začne chodiť do kostola. Keď bratia prišli na návštevu, bol doma aj on a po priateľskom rozhovore prijal brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Starší, ktorý s manželom začal študovať, povzbudzoval aj sestru. Sestrin manžel prijal pozvanie na oblastný zjazd. Potom prestal chodiť do kostola a začal pravidelne navštevovať zhromaždenia. Aj sestra urobila pokrok a požiadala, aby bratia navštívili aj ich štyri dospelé deti, ktoré bývali v inom meste. Vďaka tomuto úsiliu bol pokrstený manžel tejto sestry, ich staršia dcéra s manželom a aj ich mladšia dcéra. Neskôr sa dal pokrstiť aj ich starší syn s manželkou, takže pribudlo šesť nových svedkov!

Pre Juki, študentku strednej školy v Japonsku, bolo ťažké povedať spolužiakom, že patrí k Jehovovým svedkom. Uvedomovala  si, že by im mala vydať svedectvo, a vedela, že by sa mala ujať iniciatívy, keďže jej spolužiaci nikdy nehovorili o náboženstve. Rozhodla sa, že to urobí tak, aby ju priatelia videli, že sa pred obedom modlí. Celé dopoludnie sa vrúcne modlila o odvahu. Potom namiesto toho, aby sa pri modlitbe pred obedom ponáhľala, takže by si to nikto nevšimol, sklonila hlavu a modlila sa trochu dlhšie. Keď skončila, jedna spolužiačka sa jej opýtala, či sa necíti zle. Ale Juki nebola schopná vydať jej svedectvo. Veľmi ju to trápilo a neskôr sa Jehovovi v modlitbe ospravedlnila a opäť prosila o odvahu. Nasledujúci deň sa spolužiačka Juki po modlitbe opäť spýtala, ako sa cíti. ‚Teraz jej to musím povedať!‘ pomyslela si Juki. Vysvetlila jej, že patrí k Jehovovým svedkom. Najprv bola spolužiačka prekvapená, ale potom zasypala Juki otázkami: O čo sa modlíš? Aké je Božie meno? Kto bol Ježiš? a podobne. Juki sa z toho veľmi tešila.

V meste Kupang v Indonézii bol Glenn známy ako opilec a narkoman. Ľudia si ho najímali, keď chceli niekoho zastrašiť alebo keď chceli dať niekoho zbiť. Glenn bol práve u svojich rodičov, keď prišli dvaja Jehovovi svedkovia a rozprávali sa s nimi o Biblii. Onedlho prijal ponuku biblického štúdia a s veľkým úsilím sa začal oslobodzovať od svojich nezdravých návykov. Raz mu istý majiteľ obchodu dal veľkú sumu peňazí, aby zbil jedného muža. Glenn nad ponukou premýšľal, ale nakoniec sa rozhodol, že už viac takúto „prácu“ neprijme. Vrátil teda peniaze a odmietol to urobiť. Neskôr, keď prišiel do iného obchodu, majiteľ mal strach, že ho prišiel zbiť. Glenn ho však uistil, že teraz študuje Bibliu a žije pokojamilovne. Majiteľ obchodu súhlasil s biblickým štúdiom a okrem toho Glenna zamestnal vo svojom obchode. Minulý rok bol Glenn na oblastnom zjazde pokrstený a prítomný bol aj majiteľ obchodu.

 ▪ EURÓPA

Počet krajín: 46

Počet obyvateľov: 728 373 014

Počet zvestovateľov: 1 490 345

Počet biblických štúdií: 733 728

Keď Jacoba, 88-ročná sestra z Holandska, zomrela, jej príbuzní dostali úradný list z miestnej polície. Jacoba im celé roky vytrvalo nosila časopisy. V liste sa okrem iného písalo: „Bola nám veľmi drahá. Pravidelne navštevovala našu policajnú stanicu. Vždy sme sa s ňou veľmi radi porozprávali pri šálke čaju. Obdivovali sme jej odvahu — ako napriek svojmu vysokému veku stále chodila na bicykli, či pršalo, alebo svietilo slnko, a navštevovala ľudí, aby sa s nimi mohla rozprávať o svojej viere. Bude nám veľmi chýbať.“

 Zo Švajčiarska je táto skúsenosť: Jedna rodina Jehovových svedkov pri odchode na dovolenku zverila kľúče od bytu synovi z inej rodiny svedkov a poprosili ho, aby počas ich neprítomnosti kŕmil rybky v akváriu. Keď chlapec prišiel prvý raz, mal problém odomknúť dvere. Žena z bytu oproti počula hluk; nakukla teda z dverí, aby videla, čo sa deje. Keď videla chlapca, ako sa pokúša otvoriť dvere bytu, myslela si, že je to nejaký zlodej, a tak zavolala políciu. Medzitým sa chlapcovi konečne podarilo odomknúť a splniť svoju úlohu, no keď vyšiel von, zrazu stál tvárou v tvár dvom ozbrojeným policajtom! „Čo tu robíš?“ opýtali sa ho. „Bol som nakŕmiť rybičky. Poprosili ma o to,“ odpovedal. Policajti mu neverili. Chlapec vysvetlil: „Som Jehovov svedok a aj rodina, ktorá tu býva, patrí k svedkom. Poprosili ma, aby som im kŕmil rybičky, kým budú preč, a dali mi kľúče.“ Policajtov to však nepresvedčilo a chceli ho vziať na policajnú stanicu. „Počkajte chvíľu,“ povedal chlapec. „Moji priatelia tu nechali svoje číslo na mobilný telefón; môžete im hneď zavolať a opýtať sa, či hovorím pravdu.“ Policajti teda zavolali na to číslo a overili si chlapcove slová. Potom sa mu ospravedlnili a odišli. Keď sa svedkovia vrátili z dovolenky domov, navštívili ženu z bytu oproti, ktorá sa tam prisťahovala iba krátko predtým. Poďakovali sa jej za jej záujem. Potom jej vysvetlili, že ten chlapec, práve tak ako oni sami, patrí k Jehovovým svedkom a je úplne dôveryhodný. Táto žena toho o Jehovových svedkoch veľa nevedela. Nasledoval rozhovor, ktorý viedol k zavedeniu biblického štúdia.

Jedna sestra v Taliansku mala v službe z domu do domu možnosť hovoriť s mladou ženou, ktorá je matkou a zároveň sa snaží budovať si kariéru. Mnohokrát sa ju snažila znovu zastihnúť, no neúspešne;  rozhodla sa jej teda zavolať. Mladá žena jej do telefónu povedala, že naozaj nemá čas rozprávať sa o Biblii. Sestra povedala: „Už za 10 až 15 minút sa môžete dozvedieť niečo nové, a to aj takto, cez telefón.“ „No, ak je to možné telefonicky, potom dobre,“ povedala nato žena. Nedávno sestra dala žene knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu a začala s ňou štúdium cez telefón. Štúdium sa obyčajne vedie v sobotu ráno, ale 10 až 15 minút sa teraz predĺžilo na 30 minút.

Angela patrí k rastúcemu počtu zvestovateľov v Británii, ktorí sa rozhodli prijať výzvu zvestovať mnohým cudzincom, ktorí teraz v tejto krajine žijú. Keď navštívila jeden čínsky podnik na prípravu jedál s donáškou do domu, jeden zamestnanec jej rukou naznačil, aby odišla. Keď však Angela odchádzala, vybehla zozadu nejaká Číňanka a kričala za ňou Božie meno v čínštine. Po prvom rozhovore jej Angela začala pravidelne nosiť časopisy. Hoci žene sa časopisy páčili, povedala, že je pre ňu ťažké uveriť, že Boh stvoril vesmír. Bola presvedčená, že všetko vzniklo náhodou.

Žena v tomto podniku robila plnené závitky. Angela sa jej opýtala, koľko zložiek dáva do závitkov. „Päť,“ odpovedala. Angela jej potom povedala, aby nabudúce skúsila vyhodiť  tých päť zložiek do vzduchu a pozerala sa, koľko závitkov sa z nich spraví. Nasledujúci týždeň, keď za ňou Angela znova prišla, Číňanka jej podala čerstvý závitok a povedala, že už verí, že vesmír stvoril Boh. Bolo s ňou zavedené pravidelné biblické štúdium. Teraz sa učí pravdu z Božieho Slova a robí v tom pekné pokroky.

Keď sa v Nemecku preváža po železnici rádioaktívny odpad z atómových elektrární, ochrancovia prírody často usporadúvajú protestné akcie. Prevádzku železnice preto prísne strážia policajné hliadky, aby bola železničná trať voľná a vlak mohol prejsť. V novembri 2003 sa jedna taká bezpečnostná akcia konala blízko miesta, kde slúži priekopníčka Gudrun. „Pomyslela som si, že tí policajti tam musia sedieť a čakať celé hodiny, kým sa to neskončí,“ rozpráva Gudrun, „a tak som sa rozhodla, že im ponúknem niečo na čítanie.“ Policajti boli celkom priateľskí. Keďže Gudrun mala prútený košík plný časopisov Strážna veža a Prebuďte sa!, nemala problém dostať sa k nim. Skupina policajtov z Bavorska si ju dokonca odfotila, ako im pri aute ponúka Prebuďte sa! Za dva dni Gudrun precestovala vyše 100 kilometrov a rozprávala sa s viac ako sto policajtmi pozdĺž železničnej trate. Rozšírila 184 časopisov. „Na túto skúsenosť nikdy nezabudnem!“ povedala nadšene.

Keď Ana María, ktorá je zvestovateľkou v Španielsku, jedného dňa po odchode z práce čakala na autobusovej zastávke, začala si čítať oznamy, ktoré tam boli vyvesené. Jeden z nich okamžite upútal jej pozornosť. Písalo sa v ňom: „Potrebujem sa čo najrýchlejšie skontaktovať s Jehovovými svedkami, aby som mohla pokračovať v biblickom štúdiu.“ Ana María hneď zavolala na uvedené telefónne číslo a dohodla sa so ženou, ktorá sa volala Felicitas, na stretnutí.  Felicitas prišla iba nedávno z Ekvádora, kde dva roky študovala Bibliu. Biblické štúdium bolo obnovené a Felicitas i jej syn odvtedy navštevujú všetky zhromaždenia. Sú vďační, že ich štúdium nebolo prerušené nadlho, takže to nezabrzdilo ich duchovný pokrok.

Istá žena z Bulharska sa pripojila k svojmu vnukovi v štúdiu Biblie so svedkami. Žasla, keď sa dozvedela, že Božie meno je Jehova. Keďže v jej Biblii Božie meno nebolo, rozhodla sa, že pôjde do kníhkupectva a kúpi si takú Bibliu, v ktorej Božie meno bude. Obchodník sa jej opýtal, čo hľadá. Keď mu to povedala, začal na ňu kričať: „Vy patríte k tej sekte!“ Práve vtedy vstúpil do obchodu istý kňaz. Keď dostal otázku: „Aké je Božie meno?“, odpovedal: „Jehova, samozrejme. A teraz prestaňte kričať na túto ženu.“ Obchodník bol ohromený. Žena a ďalší traja členovia jej rodiny robia pekné duchovné pokroky.

Jedna rodina v Rusku zažila tragédiu: rodičia stratili svojho milovaného syna. Deň pred pohrebom matka zavolala všetkým synovým priateľom. Použila telefónne čísla, ktoré našla v jeho zápisníku. Bolo tam aj telefónne číslo jednej rodiny Jehovových svedkov, a tak matka zavolala na pohreb aj ich. Rodina svedkov nepoznala chlapcových rodičov, ale rozhodli sa, že túto príležitosť využijú na to, aby rodinu utešili. Brat hovoril s chlapcovým otcom o nádeji na vzkriesenie a nechal mu brožúru Keď vám zomrie niekto milovaný. O dva dni ho brat znovu navštívil. Otec zomrelého chlapca povedal: „Tá brožúra na mňa hlboko zapôsobila. Rozhodli sme sa vyhradiť si čas na štúdium Biblie.“ Jeho manželka sa už dala zapísať do teokratickej školy kazateľskej služby a teraz sa pripravuje na to, aby sa mohla stať nepokrstenou zvestovateľkou.

 ▪ OCEÁNIA

Počet krajín: 30

Počet obyvateľov: 34 820 382

Počet zvestovateľov: 94 087

Počet biblických štúdií: 48 307

Olena, ktorá žije na Havajských ostrovoch, mala iba 12 rokov, keď sa v decembri 2003 dala pokrstiť. Na rozdiel od dospievajúcich, ktorí sa zameriavajú na zábavu, Olena má pred očami jasné duchovné ciele. Hovorí: „Bola som veľmi rada, že som mohla v marci a v máji slúžiť ako pomocná priekopníčka, a veľmi som sa tešila zo spolupráce s priekopníkmi i so staršími členmi zboru. Napríklad v sobotu poobede som mala výsadu chodiť s bývalou misionárkou na opätovné návštevy a biblické štúdiá k Číňanom. Zistila som,  že čínština je zaujímavý jazyk. Mojím veľkým cieľom je byť pravidelnou priekopníčkou v nejakom cudzojazyčnom zbore. Aby som raz mohla dosiahnuť tento cieľ, chodím do služby každú stredu po škole, ako aj v sobotu a nedeľu. Okrem toho si vždy, keď je to možné, plánujem pomocnú priekopnícku službu.“ Čo ešte Olene pomáha pracovať na jej cieľoch? „Musím si chrániť srdce a to znamená konať tak, aby bolo jasné, že je pre mňa dôležité páčiť sa Jehovovi,“ povedala. „Priateliť sa s tými, ktorí o Jehovovi zmýšľajú rovnako, mi pomáha zostať na chodníku spravodlivosti. Čím viac času trávim v službe Jehovovi, tým menej času trávim s ľuďmi, ktorí majú svetské postoje. To mi pomáha, aby som sa nedala presvedčiť, že hmotné veci a nemravná zábava by mi mohli priniesť šťastie.“

Na Šalamúnových ostrovoch je bežné, že rodičia zveria jedno či dve zo svojich detí na výchovu príbuzným. Keď sa jedna manželská dvojica dozvedela, čo od rodičov očakáva Jehova, zariadili, aby sa ich dcéra Deborah, ktorá bola v tom čase už dospievajúcim dievčaťom, vrátila domov. Ako to na Deborah zapôsobilo, keď sa náhle ocitla v rodine svedkov, ktorá mala program naplnený zhromaždeniami, službou a rodinným štúdiom? Deborah si spomína: „Už na prvom zhromaždení, na ktorom som bola, som cítila, že všetci sa naozaj tešia, že som prišla. Očakávala som, že uvidím nejakých duchovných vo zvláštnom oblečení, ale nikto taký tam nebol. Zdalo sa, že do programu zhromaždenia sa zapája úplne každý, dokonca aj malé deti.“ Zakrátko sa už zapájala aj Deborah. Páči sa jej aj to, ako jej otec vyučuje ju i jej súrodencov. Hovorí: „Otecko nám pomáha hlboko uvažovať o príkladoch ľudí, o ktorých sa píše v Biblii. To mi veľmi pomáha, keď musím so sebou bojovať.“ Deborah, ktorá je teraz nepokrstenou zvestovateľkou, hovorí, že je veľmi  šťastná, že pravda z Božieho Slova podnietila jej rodičov, aby ju vzali späť domov, takže sa mohla dostať na cestu života.

Časť Papuy-Novej Guiney je hornatá a do mnohých dedín nevedie žiadna cesta. Niektoré z nich sú celkom izolované od modernej civilizácie. Ale dobré posolstvo o Kráľovstve si našlo cestu aj do týchto odľahlých oblastí. Istý muž menom Leanna prišiel na zborové zhromaždenie v hlavnom meste Port Moresby. Bratia boli prekvapení, keď sa dozvedeli, že je náčelníkom jednej dediny, ktorá leží vysoko v horách, kde ľudia nemajú žiadne moderné výdobytky. Leanna musel ísť pešo cez buš päť dní, kým sa dostal na cestu. Odtiaľ sa dostal do hlavného mesta nákladným autom. Povedal, že keď asi pred štyrmi rokmi prišiel do mesta, stretol na ulici jedného brata, ktorý mu dal Strážnu vežu. Leanna si vzal časopis so sebou do svojej dediny, a keď ho prečítal, začal z neho vyučovať ľudí v dedine. Robil to tak niekoľko rokov každú nedeľu, pričom časopis starostlivo uchovával v plastikovom obale, aby sa nepoškodil. Nakoniec ho dedinčania presvedčili, aby išiel pohľadať vydavateľov toho časopisu. Išiel teda späť do mesta a skontaktoval sa s bratmi, ktorí zariadili, aby sa s ním viedlo štúdium. Leanna zostal asi dva týždne u jednej rodiny svedkov a preštudoval celú brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Keď mu povedali, že v meste, ktoré nie je až tak ďaleko od jeho dediny, je tiež zbor, veľmi sa potešil a zvolal: „Tam sa dostanem ľahko! Je to iba dva dni cesty z mojej dediny!“ Vyzbrojený taškou plnou literatúry a prehĺbeným poznaním pravdy z Božieho Slova, vydal sa na dlhú cestu späť. Bratia zariadili, aby dedinu v blízkej budúcnosti niekto navštívil, aby tam ľudia mohli byť vyučovaní presnému poznaniu z Biblie.

Jedna sestra, ktorá pracuje v prekladateľskom oddelení v odbočke Jehovových svedkov na ostrove Kiribati,  rozpráva túto skúsenosť: „V jedno ráno som si vložila do tašky Strážnu vežu, ktorá rozoberala tému pekla, a rozhodla som sa, že ju v službe ponúknem, hoci to bolo už staršie číslo. So sestrou sme stretli jedného muža. Predstavili sme sa, ponúkli sme časopis a krátko sme povedali, čo hovorí o pekle Biblia. Zvesil hlavu a chvíľu vôbec nič nehovoril, a tak som sa ho opýtala, či sa niečo nestalo. Keď zdvihol hlavu, zbadala som, že má v očiach slzy. Povedal nám, že téma tohto časopisu je preňho veľmi aktuálna, lebo iba pred niekoľkými týždňami mu zomrel syn a on i jeho manželka za ním stále žialia. Obaja sa modlili k Bohu, aby ich utešil, lebo si mysleli, že ich syn je v ohnivom pekle. Keď muž počul, čo v skutočnosti učí Biblia o stave mŕtvych, bol prekvapený a veľmi ho to potešilo. Na opätovnej návšteve s ním bolo zavedené biblické štúdium. Muž často hovorí, že sa modlil k Bohu, aby mu ukázal pravdu, a že túžil nájsť náboženstvo, ktoré naozaj učí to, čo je v Biblii. Začal navštevovať zhromaždenia, dobre sa na ne pripravuje a podáva vrúcne komentáre na štúdiu Strážnej veže.“

V decembri 2003 sa viac ako 60 000 delegátov zúčastnilo na najväčšom zjazde Jehovových svedkov, aký sa kedy konal v Austrálii. Keď sa šesťročná Alyscea vrátila z tohto zjazdu v Sydney, túžila ukázať svojim spolužiakom novú knihu Uč sa od Veľkého Učiteľa. Keď v to popoludnie prišla po Alysceu mama, bola prekvapená, keď na tabuli videla veľkými písmenami napísané „Vzdávajte Bohu slávu“. V to dopoludnie Alyscea rozprávala o zjazde trom učiteľkám a 24 spolužiakom. Nová kniha sa všetkým veľmi páčila a Alyscea s nadšením porozprávala aj o niektorých hlavných myšlienkach zjazdového programu. Slová „Vzdávajte Bohu slávu“ zostali na tabuli celý deň.

[Obrázok na strane 43]

Nafissatou, Niger

[Obrázok na strane 43]

Rantso (druhý sprava) so svojím bratrancom a bratmi, Lesotho

[Obrázok na strane 48]

Marie, Guadeloupe

[Obrázok na strane 48]

Antonio, Mexiko

[Obrázok na strane 52]

Ghanšjam, Nepál

[Obrázok na strane 56]

Jacoba, Holandsko

[Obrázok na strane 58]

Angela, Británia

[Obrázok na strane 61]

Olena, Havajské ostrovy