Keď sa situácia v Sierre Leone stabilizovala, bratia a sestry sa vrátili späť, no na miestach, kde mali predtým domy, našli často len trosky. Zbory, ktoré sa počas vojny rozpadli, sa teraz znovu sformovali. Zvlášť to tak bolo na východe krajiny, kde vojna zúrila najviac. Jedni zvláštni priekopníci podali správu: „Na prvom zhromaždení bolo 16 prítomných, na ďalšom 36, na nasledujúcom 56 a potom prišlo 77 ľudí na Pamätnú slávnosť. Boli sme nadšení!“ Vzniklo deväť nových zborov, čím sa ich celkový počet zvýšil na 24. Prišli 10 noví misionári vyškolení v Gileáde, ktorí pomohli znovu rozbehnúť zvestovateľské dielo. V roku 2004 sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 7 594 ľudí — päťnásobok počtu zvestovateľov! Z podobného vzrastu sa tešili aj bratia v Guinei.

Vedúci zbor pohotovo uvoľnil peniaze, aby pomohol utečencom znovu sa usadiť. (Jak. 2:15, 16) Mobilné tímy dobrovoľníkov postavili alebo opravili 12 sál Kráľovstva, ako aj zjazdovú sálu v Koindu. Rodinám, ktoré stratili strechu nad hlavou, postavili 42 jednoduchých domov z nepálených tehál. Keď jednej vyše 70-ročnej ovdovenej sestre postavili nový dom so strechou z vlnitého plechu, rozplakala sa od šťastia a zvolala: „Ďakujem, Jehova! Ďakujem, Jehova! Ďakujem, bratia!“

Nové sály Kráľovstva sa začali stavať aj z fondu pre krajiny s obmedzenými prostriedkami. Saidu Juanah,  starší a priekopník v zbore Bo-západ, spomína: „Jedna sestra mi povedala: ‚Keď oznámia, že budeme mať novú sálu Kráľovstva, budem tlieskať nielen rukami, ale i nohami!‘ Keď som ohlásil, že budeme mať novú sálu, vyskočila zo stoličky a začala tlieskať a tancovať — naozaj tlieskala aj nohami!“

V roku 2010 bola v meste Waterloo zasvätená nová sála Kráľovstva, ktorá sa dá ľahko prerobiť na 800-miestnu zjazdovú sálu. V deň, keď zbor kúpil pozemok na túto sálu, majiteľka dostala vyššiu ponuku od iného kupca. Povedala však: „Nech je tu radšej náboženské konferenčné centrum než nejaká budova na komerčné účely.“

V rámci programu výstavby sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami bolo postavených 17 sál v Sierre Leone a šesť v Guinei. Tieto jednoduché, no dôstojné miesta uctievania podnietili mnohých nových, aby začali chodiť na zhromaždenia.

Keď sa zvestovateľské dielo znovu rozbehlo, odbočka zorganizovala dvojmesačnú zvestovateľskú kampaň v málo prepracovanej oblasti. Zvestovatelia rozšírili takmer 15 000 kníh a tešili sa z mnohých pekných reakcií. Ľudia sa pýtali, či Jehovovi svedkovia nezaložia zbor v niektorom z tamojších mestečiek, a tak tam napokon vznikli dva zbory. V jednej odľahlej dedine zvestovatelia našli dve sestry, ktoré tam cez vojnu utiekli a stratili kontakt s organizáciou. Bratia ihneď začali v tej dedine pravidelne organizovať zhromaždenia a zaviedli niekoľko biblických štúdií.

 V roku 2009 sa v odbočke dopočuli, že v Guinei je hlboko v lese dedina, kde sú vraj Jehovovi svedkovia. Boli vyslaní bratia, aby to preskúmali. Zistili, že pravdu do tejto dediny priniesol istý starší brat, ktorý sa do nej vrátil po odchode do dôchodku. Skôr ako zomrel, študoval s niekoľkými mužmi Bibliu. Jeden z nich uveril v Jehovu a začal sa o biblickú pravdu deliť s ďalšími. Organizoval aj zhromaždenia a používal na nich publikácie nášho zosnulého brata. Ľudia tam takto uctievali Jehovu 20 rokov, kým na nich nenarazil jeden zvestovateľ. Odbočka ihneď vyslala bratov, aby im duchovne pomohli. V roku 2012 sa v tejto dedine zúčastnilo na Pamätnej slávnosti 172 ľudí.

V posledných rokoch stále viac „stratených ovečiek“ prichádza späť. Sú to jednotlivci, ktorí v minulosti opustili zbor alebo boli vylúčení. Mnohí títo „márnotratní synovia“ sa zmenili a vrátili. A Jehovov ľud ich víta s otvorenou náručou. (Luk. 15:11–24)

Pri oznamovaní dobrého posolstva sa apoštol Pavol „stal ľuďom každého druhu všetkým“. (1. Kor. 9:22, 23) Aj Jehovovi služobníci v Sierre Leone a Guinei prispôsobujú svoj prístup k ľuďom rôzneho náboženstva, aby zapôsobili na ich srdce. V oboch krajinách sú najväčšou náboženskou skupinou moslimovia. Všimnite si, ako sa niektorí zvestovatelia s nimi rozprávajú.

Saidu Juanah, ktorý bol kedysi moslimom, hovorí: „Moslimovia veria, že Adam bol stvorený z prachu, ale na začiatku žil v nebeskom raji. Keď im chcem  pomôcť, aby pochopili pravdu, začnem otázkou: ‚Kde sa nachádza prach? V nebi alebo na zemi?‘

‚Na zemi,‘ povedia.

‚Takže kde musel byť Adam stvorený?‘ pýtam sa ďalej.

‚Na zemi,‘ odpovedia.

V argumentácii pokračujem tak, že im prečítam slová v 1. Mojžišovej 1:27, 28 a dodám: ‚Majú nebeské bytosti deti?‘

‚Nie. Anjeli sa nedelia na mužov a ženy,‘ povedia zvyčajne.

‚Kde teda musel byť Adam a Eva, keď im Boh povedal, aby mali deti?‘ pýtam sa.

‚Na zemi,‘ pripustia.

‚Takže keď Boh obnoví raj, kde ten raj bude?‘ pokračujem.

‚Tu na zemi,‘ uznajú.“

Saidu dodáva: „Po takejto argumentácii sú mnohí úprimní moslimovia ochotní ďalej sa s nami rozprávať a prijať biblickú literatúru.“

Na pravdu zareagoval aj Momoh, moslim, ktorý mal malý obchodík a dúfal, že sa raz stane imámom, duchovným vodcom. Keď sa s ním misionári rozprávali na biblickú tému, vzbudilo to v ňom zvedavosť. Prišiel na krajský zjazd, chvíľu tam zostal a to, čo počul, sa mu páčilo. O štyri dni prišiel spolu s manželkou Ramatu a piatimi deťmi na Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti. Potom začal dychtivo študovať Bibliu. Po niekoľkých štúdiách prestal predávať cigarety. Zákazníkom vysvetľoval, že cigarety ľuďom škodia, a preto sa Bohu fajčenie nepáči. Začal tiež študovať Bibliu  s manželkou a deťmi. Robil to vo svojom obchodíku. Keď prišli zákazníci, povedal im, aby sa posadili a počkali, lebo štúdium je pre jeho rodinu veľmi dôležité. Keď Momoh a Ramatu legalizovali svoje manželstvo, narazili na prudký odpor rodiny. Neodradilo ich to však a príbuzným smelo vydávali svedectvo. Dobrým správaním si nakoniec získali ich úctu. Momoh bol pokrstený v roku 2008 a Ramatu v roku 2011.

Jehovovi svedkovia sa odvážne zastávajú Božích morálnych noriem vrátane Božieho názoru na krv. (Sk. 15:29) Stále viac lekárov v Sierre Leone a Guinei tento postoj rešpektuje.

 V roku 1978 bratia rozširovali v celej Sierre Leone brožúrku Jehovovi svedkovia a otázka krvi. Zamerali sa na lekárov, zdravotné sestry, administratívnych pracovníkov nemocníc, právnikov a sudcov. Krátko nato začala jedna sestra tesne pred pôrodom krvácať do brušnej dutiny a lekári jej odmietli pomôcť bez použitia krvi. Istý lekár však súhlasil, že sa jej ujme. Čo ho k tomu podnietilo? Poučné a logicky spracované informácie v brožúrke o krvi, ktorú predtým čítal. Sestra porodila zdravého chlapčeka a úplne sa zotavila.

Okolo roku 1991 si Dr. Bashiru Koroma, chirurg v kenemskej nemocnici, prečítal brožúru Ako môže krv zachrániť náš život? To, čo čítal, naňho zapôsobilo, a tak začal študovať Bibliu a chodiť na zhromaždenia. Keď si jeden deväťročný chlapec z rodiny svedkov pri nehode natrhol slezinu, lekári ho odmietli operovať bez krvi. Rodičom povedali: „Vezmite dieťa domov zomrieť!“ Rodičia oslovili pána Koromu a ten ho úspešne operoval.

Z doktora Koromu sa za krátky čas stal brat Koroma a horlivý zástanca bezkrvnej medicíny. Ostatní lekári ho neuznávali, ale jeho pacientom sa vždy dobre darilo. Neskôr ho začali niektorí z jeho kolegov žiadať o pomoc pri ťažkých chirurgických zákrokoch.

V roku 1994 oddelenie nemocničných informačných služieb vo freetownskej odbočke zriadilo v Sierre Leone a Guinei výbory pre styk s nemocnicami. Členovia týchto výborov s láskou pomohli už mnohým chorým svedkom a presvedčili desiatky lekárov, aby liečili svedkov bez podania krvi.