Prejsť na článok

Prejsť na obsah

SIERRA LEONE A GUINEA

1915 – 1947: Skromné začiatky (3. časť)

1915 – 1947: Skromné začiatky (3. časť)

Služba v provinciách i za hranicami krajiny

Zbor vo Freetowne bol zapálený pre pravdu a „dôkladne sa zaoberal slovom a svedčil“. (Sk. 18:5) Alfred Joseph hovorí: „Veľakrát som si na svoju veľkú motorku Norton priviazal kartón s knihami. Potom sme sa s Thomasom Grantom alebo s jeho bratom Sylvestrom vydali na zvestovateľskú výpravu do dedín a mestečiek okolo Freetownu.“

Až do roku 1927 sa zvestovatelia zameriavali hlavne na Freetown a blízke okolie. Ale od roku 1928 si zbor každý rok ešte pred obdobím dažďov prenajal autobus a vyrazil do provincií. Kto nemohol ísť osobne, prispel na cestu. Cesty organizoval Melbourne Garber. Zvestovali v mestách a dedinách smerom na východ až po Kailahun a smerom na juh skoro až k libérijským hraniciam. Každú prvú nedeľu v mesiaci prichádzali opäť, aby pomáhali záujemcom.

Približne v tom čase brat Brown odcestoval na isté obdobie do Karibiku. Priviezol si stadiaľ auto, ktoré patrilo k prvým v Sierre Leone. Bolo vybavené výkonným zvukovým zariadením určeným na zvestovanie na verejnosti. Brat Brown ho zvyčajne zaparkoval na nejakom verejnom priestranstve a prehral dynamickú hudbu, aby prilákal ľudí. Potom prehral alebo predniesol krátku prednášku a vyzval poslucháčov, aby si prišli po biblickú literatúru. „Hovoriace auto“, ako ho ľudia označili, sa stalo miestnou atrakciou a prichádzali si ho vypočuť ľudia zo široka-ďaleka.

Ako bratia odvážne zvestovali

Brat Brown sa potom zameral na územie, kam sa biblická pravda ešte nedostala — územie západnej Afriky, kde sa hovorí po anglicky. Koncom 20. rokov podnikol niekoľko zvestovateľských ciest a zavítal do Gambie, Ghany, Libérie a Nigérie. V každej krajine našiel ľudí, ktorí sa zaujímali o pravdu, no zvlášť sľubnou sa mu javila Nigéria. V roku 1930 sa spolu s rodinou presťahoval z Freetownu do Lagosu. Odtiaľ naďalej dohliadal na dielo Kráľovstva v celej západnej Afrike.

V krajinách západnej Afriky dnes slúži Jehovovi viac než 500 000 svedkov

Do roku 1950, keď sa musel pre podlomené zdravie vrátiť na Jamajku, urobil riadny kus práce. Za 27 rokov bol s manželkou svedkom toho, ako počet Jehovových služobníkov v západnej Afrike vzrástol z 2 na viac než 11 000. Na vlastné oči videli splnenie proroctva, ktoré vyriekol Izaiáš: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ.“ (Iz. 60:22) Dnes, po vyše 60 rokoch, slúži Jehovovi v krajinách západnej Afriky viac než 500 000 svedkov — naozaj „mocný národ“!

Verní v čase zákazu

Keď Afriku opantal ošiaľ druhej svetovej vojny, Jehovovi svedkovia v Sierre Leone zaujali neutrálny postoj. (Mich. 4:3; Ján 18:36) Britské úrady neprávom označili ich činnosť za podvratnú, a preto ich sledovali a zakázali ich literatúru. Colníci vo Freetowne zhabali jednu zásielku s literatúrou a spálili ju. Niektorí bratia sa za prechovávanie zakázaných publikácií dostali do väzenia, no zakrátko boli prepustení. *

Svedkovia nedovolili, aby ich zákaz umlčal, a zvestovali ďalej. Pauline Coleová si na toto obdobie zaspomínala: „Jeden brat pracoval ako stevard na lodi, ktorá pravidelne prichádzala do prístavu, a nosieval nám Strážne veže. Tie sme prepisovali na stroji, aby sme mali na zhromaždeniach z čoho študovať. Tlačili a rozširovali sme aj letáky na rôzne biblické námety. A hlavne v okolitých dedinách bratia ďalej organizovali verejné prednášky a púšťali nahrávky rozhlasových prejavov brata Rutherforda.“

Jehova ich úsilie bohato žehnal. James Jarrett, ktorý dlhé roky slúži ako starší a zvláštny priekopník, hovorí, ako v tom období spoznal pravdu: „Za vojny som pracoval ako kamenár. Jedného dňa mi istá staršia sestra dala brožúrku Utečenci. Jej názov ma zaujal, lebo do Freetownu prichádzalo mnoho utečencov. V ten večer som si ju celú prečítal a okamžite mi bolo jasné, že som našiel pravdu. Na druhý deň ráno som sestru vyhľadal a vypýtal som si od nej brožúrky pre svojich troch bratov. Všetci štyria sme prijali pravdu.“

Keď sa v roku 1945 vojna skončila, vo freetownskom zbore bolo 32 zvestovateľov. Skúšky ich nezlomili ani ich duchovne nezabrzdili. Z celého srdca chceli prispieť k pokroku diela.

Mimoriadna kampaň

Dvadsiateho deviateho augusta 1945 sa na služobnom zhromaždení vo freetownskom zbore hovorilo o novej kampani, ktorá bola už v decembri 1944 ohlásená v Informátore (dnes Naša služba Kráľovstva). Všetky zbory mali v „každom meste a dedine“ vo svojom obvode zorganizovať sériu štyroch verejných zhromaždení a pozvať na ne miestnych ľudí. Na zhromaždení mala vždy odznieť hodinová prednáška. Tú mal predniesť brat vo veku nad 18 rokov, ktorý mal pekné úlohy v teokratickej škole kazateľskej služby. Po týchto zhromaždeniach mali bratia v každej oblasti zorganizovať skupiny, aby mohli záujemcovia dostať pri štúdiu Biblie ďalšiu pomoc.

Ako zvestovatelia prijali tento nový pokyn? V poznámkach zo služobného zhromaždenia freetownského zboru sú zaznamenané tieto vyjadrenia:

Predsedajúci: „Čo myslíte? Ako by mohla vyzerať táto nová kampaň u nás?“

Prvý brat: „Podľa mňa to nepôjde tak ako v Amerike. U nás sú ľudia iní.“

Druhý brat: „Aj ja si to myslím.“

Tretí brat: „Čo keby sme to skúsili?“

Štvrtý brat: „Určite to nebude ľahké.“

Piaty brat: „Lenže musíme poslúchať, čo nám hovorí Jehovova organizácia.“

Šiesty brat: „Ale v tejto krajine to nemá veľkú šancu na úspech.“

Prvá sestra: „No pokyny v Informátore sú jasné. Skúsme to!“

A tak aj bolo. Bratia zorganizovali zhromaždenia na území od Freetownu na pobreží po mestá Bo na juhovýchode a Kabala na náhornej plošine na severe. Zhromaždenia sa konali v školských triedach, na trhoviskách i v súkromných domoch. Zbor sa dal do práce s ešte väčšou horlivosťou a „Jehovovo slovo rástlo a šírilo sa“. (Sk. 12:24)

No zvestovatelia nutne potrebovali teokratické školenie. A práve to im Jehova poskytol.

^ 10. ods. Zákaz bol zrušený v roku 1948.