V roku 1999 sa bratia zo zboru posunkovej reči v Kóbe v Japonsku dozvedeli o nepočujúcom mužovi menom Hirofumi. Keď sa istý brat pokúsil tohto muža navštíviť, jeho matka ho odmietla zavolať k dverám. Brat tam chodil znovu a znovu a zakaždým ju prosil, nech mu  dovolí stretnúť sa s ním. Nakoniec ho teda doviedla k dverám. Hirofumi vyzeral, akoby strávil desaťročia na opustenom ostrove. Mal dlhé, neupravené vlasy i bradu a apatický výraz tváre. Hirofumi nebol len nepočujúci, ale aj nevidiaci. Keď ho brat zbadal, bol šokovaný, ale potom vzal jeho ruky a začal s ním komunikovať taktilným posunkovým jazykom. Hirofumi nijako nezareagoval. Už desať rokov, odkedy ako 31-ročný stratil zrak, sa s nikým nestretával a s nikým nekomunikoval.

O dva dni prišiel brat za Hirofumim znovu. Jeho matka bola prekvapená, lebo si myslela, že keď brat uvidí, v akom stave je jej syn, odradí ho to. Brat ju znova poprosil, aby mu dovolila stretnúť sa s Hirofumim, a ona ho priviedla. Hoci ho brat opakovane navštevoval celý mesiac, on stále nereagoval. A tak Hirofumiho matka bratovi povedala, nech už nechodí. Brat však napriek tomu vytrval. Nosil im koláče a robil, čo mohol, aby Hirofumimu ukázal, že sa oňho zaujíma, ale keď Hirofumi ani po ďalších dvoch mesiacoch nijako nezareagoval, mal pocit, že to nikam nevedie.

Brat sa teda rozhodol, že Hirofumiho ešte raz naposledy navštívi. Predtým však Jehovu v modlitbe poprosil, aby mu pomohol zistiť, či ho má ďalej navštevovať. Keď prišiel k Hirofumimu, vzal ho za ruky a posunkami mu povedal, že v nebi existuje Boh, ktorý sa volá Jehova a ktorý vidí všetko jeho utrpenie  a chápe ho viac ako ktokoľvek iný. Záleží mu na ňom a chce mu pomôcť. Preto jeden z jeho svedkov prichádza za ním. Hirofumi najprv nereagoval, ale potom bratovi pevne stisol ruku a po líci sa mu skotúľala slza. Brata to dojalo a rozplakal sa tiež. A tak začali spolu študovať Bibliu.

Po jedenástich rokoch štúdia sa Hirofumi začal stretávať s miestnym zborom. Dovtedy totiž dochádzal na zhromaždenia zboru posunkovej reči, ktorý bol veľmi ďaleko. V miestnom zbore nikto neovládal posunkový jazyk, ale za rok a pol sa 22 bratov a sestier zo zboru naučilo posunkovať, aby s ním mohli komunikovať. V januári 2012 Hirofumi predniesol  svoju prvú úlohu na teokratickej škole tak, že niekto tlmočil jeho posunky. V októbri toho istého roku sa stal nepokrsteným zvestovateľom.

Floren, priekopník, ktorý žije na Filipínach, vedie priemerne 25 biblických štúdií, väčšinu z nich so strážnikmi. Títo muži často pracujú večer a niektorí aj celú noc. A tak Floren musí byť prispôsobivý. Chodí na ich pracovisko a študuje s nimi, keď majú prestávku alebo v inom vhodnom čase — samozrejme, tak, aby ich nezdržiaval v práci. Niektoré štúdiá vedie medzi siedmou a jedenástou hodinou večer, ďalšie medzi piatou a deviatou ráno. Niekedy sa dohodne na štúdium v čase, keď sa strážnici striedajú v službe. Tak môže študovať s jedným strážnikom pred jeho nástupom do služby a potom s druhým, hneď ako sa mu skončí zmena. Floren hovorí: „Som veľmi rád, že môžem viesť toľko štúdií. Mám z toho takú radosť, akú som ešte nikdy v živote nezažil.“ Niektorí zo strážnikov už chodia na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Jeden z Florenových záujemcov bol už aj pokrstený a teraz slúži ako pravidelný priekopník.

Keď boli v jeden daždivý deň dve naše sestry z Arménska v službe, stretli na ulici dve ženy, matku s dcérou, a ponúkli im traktát. Prekvapilo ich, keď im matka, ktorá sa volala Marusia, povedala, že sú aj s dcérou Jevou už dve hodiny v tom zlom počasí vonku, lebo chceli stretnúť Jehovových svedkov. Prečo?  Marusiin brat spoznal vo väzení pravdu od bratov, ktorí tam boli uväznení pre svoj neutrálny postoj. Marusia si myslela, že sa jej brat vráti z väzenia ešte horší a agresívnejší. Ale on sa vrátil rozumnejší a pokojnejší. Aj na slobode pokračoval v štúdiu Biblie so svedkami a robil ďalšie zmeny k lepšiemu. Marusii a Jeve to nešlo do hlavy, lebo v televízii a na plagátoch v meste videli proti Jehovovým svedkom hanlivú propagandu. Jeva si hovorila: „Ujo je teraz taký úžasný človek. Tak prečo sa o Jehovových svedkoch hovorí toľko zlého?“ Keďže chcela prísť veci na koreň, povedala mame: „Nikdy nezistíme, ako to je, ak nebudeme ochotné riskovať. Poďme hneď a zaraz nájsť Jehovových svedkov a vyjasniť si tento zmätok.“ A to bolo práve v deň, keď ich stretli naše sestry. O dva dni začala matka i dcéra študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Začali chodiť aj na zhromaždenia a teraz sú už nepokrstenými zvestovateľkami.

Istá žena z Adany v Turecku, ktorá zažívala vážne osobné a rodinné problémy a dokonca uvažovala o samovražde, našla raz pred svojimi dverami dva naše časopisy. Zjavne ich našli na zemi nejaké deti zo susedstva a dali jej ich pred dvere, lebo si mysleli, že sú jej. Veľmi na ňu zapôsobili životné príbehy, ktoré si v časopisoch prečítala, a chcela, aby sa aj jej život takto zmenil. Preto zavolala na telefónne číslo, ktoré bolo napísané na jednom z časopisov. Ozvala sa jej priekopníčka, ktorá bývala neďaleko. Začalo sa biblické štúdium. Žene sa veľmi páčilo, čo sa z Biblie dozvedala,  a chcela začať chodiť aj na zhromaždenia. Ukázalo sa, že býva blízko sály Kráľovstva. Okamžite teda začala chodiť na zhromaždenia.

Bam z Nepálu bol nábožný človek a pracoval ako policajt. Raz počas svojej služby stretol na ulici manželskú dvojicu zvláštnych priekopníkov. Zapôsobilo naňho, že mu na všetky jeho otázky odpovedali z Biblie. Prijal ponuku biblického štúdia a čoskoro začal chodiť aj na zhromaždenia. Ako pokračoval v štúdiu, začalo ho pre jeho zamestnanie trápiť svedomie, a tak požiadal svojich nadriadených, aby mu dali prácu v kancelárii, pri ktorej by nemusel nosiť zbraň. Jeho nadriadení súhlasili. Po oblastnom zjazde sa však Bamovi opäť začalo ozývať svedomie a rozhodol sa, že prácu u policajtov zanechá úplne.

Bamovej manželke sa jeho rozhodnutie nepáčilo, lebo práca u policajtov neznamenala len vážené spoločenské postavenie, ale aj dobrý plat, zamestnanecké výhody a slušnú penziu. Aby ho presvedčila zmeniť postoj, navrhla: „Ak zostaneš u policajtov, budem študovať Bibliu so svedkami.“ Keď to nezabralo, presvedčila policajného kapitána, aby Bama zavrel do väzenia, a dúfala, že to pomôže. Po desiatich dňoch bol Bam prepustený, ale stále bol rozhodnutý nájsť si iné zamestnanie. Začal pracovať ako rikšiar, čo znamenalo dlhé hodiny šliapať na bicykli na horúcom slnku. Bolo to náročné, ale on bol šťastný. Robil ďalšie duchovné pokroky a stal sa nepokrsteným zvestovateľom. Časom odpor zo strany jeho manželky poľavil.  Keď videla, ako láskavo sa k nej správajú bratia a sestry zo zboru, začala aj ona študovať. Bam sa ďalej stará o hmotné potreby svojej rodiny, dokonca teraz ako rikšiar zarába viac, než keď bol policajtom. Bol pokrstený na krajskom zjazde vo februári 2013 a jeho manželka so synom chodia na zhromaždenia s ním.

Mjeong-hi, sestra, ktorá žije v Kórei, má ťažkosti s jednou nohou, lebo ako dvojročná prekonala obrnu. Rýchlo sa unaví a občas spadne. Okrem toho trpí častými panickými záchvatmi a vedľajšími účinkami liekov, ktoré užíva. Má ťažkosti s dýchaním a napätie a úzkosť, ktoré pociťuje, jej spôsobujú bolesť. Napriek týmto ťažkostiam chcela Mjeong-hi slúžiť ako pomocná priekopníčka a to sa jej už dva roky takmer každý mesiac darí. Je veľmi vďačná Jehovovi za to, že jej dáva silu takto slúžiť.

Agnes, misionárka v Indonézii, chodievala za istou ženou v strednom veku, ktorá bola tehotná a predávala zeleninu na miestnom trhu. Táto žena veľmi rada čítala naše časopisy, a keď nebola príliš zaneprázdnená, rada sa rozprávala o Biblii. Jedného dňa, keď za ňou Agnes prišla, nebola na trhu. Jej manžel povedal, že práve porodila dieťa. Agnes sa preto rozhodla, že ju pôjde navštíviť. Doniesla jej knihu Moja kniha  biblických príbehov zabalenú v darčekovom papieri. Žena bola príjemne prekvapená, že ju Agnes prišla pozrieť. Ale ešte viac ju prekvapilo, keď jej Agnes podala darček. Keď rozbalila knihu, nemohla uveriť vlastným očiam. Povedala: „Odkiaľ máte tú knihu? Hľadám ju už 30 rokov! Hľadala som ju po všetkých kníhkupectvách a každého som sa na ňu pýtala. Nikto ju nemal, nikto o nej nevedel a žiadna iná kniha sa jej ani zďaleka nevyrovnala.“ Vysvitlo, že keď bola malá, jej ujo mal túto knihu a ona ju veľmi rada čítala. Teraz si ju znovu číta a jej staršia dcéra si ju rada číta tiež. S oboma bolo zavedené biblické štúdium.