Jehovovi svedkovia sa veľmi radi rozprávajú o viere a náboženstve s ľuďmi všetkých vierovyznaní. No nezapájajú sa do medzináboženského dialógu či ekumenizmu v tom zmysle, že by uctievali Boha spolu s členmi iných náboženstiev. Podľa Biblie majú byť praví kresťania „harmonicky spojení“ a základom tejto harmónie je jednota v náboženských názoroch. (Efezanom 4:16; 1. Korinťanom 1:10; Filipanom 2:2) Nestačí, aby sa s inými zhodli len na morálnych hodnotách, ako je láska, súcit a odpúšťanie. Náboženské názory Jehovových svedkov sú založené na tom, čo sa píše v Biblii. Ak by sme neuctievali Boha presne podľa Biblie, naše uctievanie by bolo zbytočné. (Rimanom 10:2, 3)

 Ak Boha uctievajú spoločne ľudia rôzneho vierovyznania, je to podľa Biblie rovnaké, ako keby boli v jednom záprahu dve zvieratá rôznej veľkosti. Vznikol by nesúlad a ten by mohol nepriaznivo ovplyvniť vieru kresťana. (2. Korinťanom 6:14–17) Preto Ježiš nechcel, aby sa jeho učeníci zapájali do náboženských aktivít spolu s ľuďmi iných vierovyznaní. (Matúš 12:30; Ján 14:6) Aj v zákone, ktorý dal Boh Mojžišovi, bolo zakázané, aby sa Izraeliti zapájali do náboženských rituálov okolitých národov. (2. Mojžišova 34:11–14) Izraeliti, ktorí boli verní Bohu, odmietli ešte aj pomoc susedných národov, aby sa vyhli náboženskému spojenectvu s ľuďmi inej viery. (Ezdráš 4:1–3)

 Jehovovi svedkovia sa aktívne usilujú rozprávať s ľuďmi iných náboženstiev. Podobne ako apoštol Pavol veľmi sa zaujímajú o názory ľudí vo svojom okolí a o to, čomu veria. (1. Korinťanom 9:19–22) Keď sa s inými rozprávajú o Biblii, snažia sa uplatniť biblickú radu, aby im prejavovali „hlbokú úctu“. (1. Petra 3:15)