Kým v istej americkej škole všetci žiaci zdravili štátnu zástavu, deväťročná Gathie Barnettová a jej osemročná sestra Marie ostali ticho a úctivo stáť. Určite netušili, že vďaka tomuto prejavu svojej viery sa v roku 1943 stanú hlavnými postavami historického súdneho procesu, ktorý skončil až na Najvyššom súde Spojených štátov. Dievčatá Barnettové boli presvedčené, že vernosť možno prisahať len Bohu. Ony, ako aj tisíce ďalších detí Jehovových svedkov jednoducho robili to, čo im prikazovalo ich kresťanské svedomie. (Skutky 5:29)

Za svoj odvážny postoj boli Gathie a Marie vylúčené zo Základnej školy Slip Hill v Západnej Virgínii. Ich otec sa proti tomuto rozhodnutiu opakovane odvolával, až kým sa tento prípad nedostal pred Najvyšší súd Spojených štátov. Ten 14. júna 1943 rozhodol, že školy nesmú deti nútiť, aby zdravili zástavu. V rozhodnutí bolo výslovne uvedené, že keď Jehovovi svedkovia nezdravia zástavu, „nejde o prejav neúcty k zástave ani k štátu“. Rozhodnutie v prípade Školská správa Západnej Virgínie verzus Barnettovci zvrátilo tri roky starý precedens, ktorý vznikol v prípade Minersvillský školský okrsok verzus Gobitisovci a ktorý školám umožňoval, aby od žiakov vyžadovali zdravenie zástavy. a

Najvyšší súd rozhodol v prospech Barnettovcov v pomere 6 ku 3. V zdôvodnení rozhodnutia, ktoré vypracoval sudca Robert Jackson, sa uvádzalo: „Ak má naša ústavná konštelácia nejakú stálicu, potom je ňou zásada, že žiadny predstaviteľ štátnej moci – aj keby mal vysokú autoritu – nesmie občanom predpísať, aký názor majú mať v oblasti politiky, vlastenectva, náboženstva alebo v iných oblastiach, ktoré sú vecou osobného presvedčenia, a občania nesmú byť nútení, aby slovom alebo nejakým úkonom dávali najavo, že s takým predpísaným názorom súhlasia.“

Aj keď bezprostredný prospech z tohto rozhodnutia mali hlavne deti Jehovových svedkov, profesor práva na Severozápadnej univerzite v Spojených štátoch Andrew Koppelman toto rozhodnutie komentoval takto: „Americkí bojovníci za občianske slobody by mali byť Jehovovým svedkom v tejto krajine veľmi vďační za to, že zniesli prenasledovanie a kruté zaobchádzanie, aby vybojovali občianske práva, z ktorých máme úžitok my všetci.“

No toto rozhodnutie neovplyvnilo len súdnictvo Spojených štátov. Hlavný právny poradca Jehovových svedkov Philip Brumley uvádza: „To, aký ďalekosiahly vplyv malo rozhodnutie v prípade Barnettovcov, vidno z vyjadrení najvyšších súdov Argentíny, Filipín, Ghany, Kanady, Kostariky, Indie, Rwandy, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Tieto súdy vyzdvihli jeho hodnotu a pri rozhodovaní sa riadili podobnými princípmi.“

V roku 2006 boli Gathie a Marie pozvané na diskusiu o význame tohto prípadu do Centra Roberta Jacksona v New Yorku. Zúčastnili sa na nej aj viacerí uznávaní učenci. Marie vtedy povedala: „Som veľmi rada, že tento prípad pomohol deťom, ktoré chodili do školy po nás.“ Gathie dodala: „Pamätám si, ako môjho staršieho syna poslal učiteľ do riaditeľne, lebo nezdravil zástavu. Riaditeľ mu povedal: ‚Tvoj učiteľ zrejme zabudol na rozhodnutie Najvyššieho súdu.‘“

Gathie vtedy vyjadrila postoj, s ktorým by určite súhlasili všetci Jehovovi svedkovia: „Zástavu a to, čo predstavuje, si vážime. Nič proti nej nemáme. No neuctievame ju ani ju nezdravíme.“ (1. Jána 5:21)