BECALEL a Oholiáb neboli vo výstavbe žiadnymi nováčikmi. Veď ako otroci v Egypte možno vyrobili toľko tehál, že si ich počet ani nemohli pamätať. Ale tie časy už boli preč. Teraz sa mali stať remeselníkmi na najvyššej úrovni, lebo dostali za úlohu vyrobiť svätostánok. (2. Mojž. 31:1–11) No úžasné veci, ktoré vyrobili, nakoniec videlo len niekoľko jednotlivcov. Trápilo ich to? Záležalo vôbec na tom, či si niekto všimne ich prácu? Záleží na tom, či si niekto všimne tvoju prácu?

Niektoré časti svätostánku boli ozajstnými majstrovskými dielami. Zamysli sa napríklad nad dvomi cherubínmi zo zlata, ktorí boli na vrchnáku truhly zmluvy. Apoštol Pavol na ich opis použil výraz „slávni“. (Hebr. 9:5) Predstav si, aké nádherné museli byť tieto postavy vyrobené z tepaného zlata! (2. Mojž. 37:7–9)

Diela, ktoré vytvorili Becalel a Oholiáb, by dnes boli určite vystavené v najslávnejších múzeách sveta a obdivovali by ich tisíce návštevníkov. Ale koľko ľudí sa mohlo kochať ich nádherou v čase, keď boli vyrobené? Truhla s cherubínmi sa nachádzala v Najsvätejšej, kde ich mohol vidieť iba veľkňaz, aj to len raz v roku, v Deň zmierenia. (Hebr. 9:6, 7) Počas celej histórie ich teda videlo len veľmi málo ľudí.

Predstav si, že by si bol na mieste Becalela a Oholiába. Nespočetné množstvo hodín by si namáhavo pracoval na výrobe takých krásnych umeleckých diel. Ako by si reagoval, keby si sa dozvedel, že ich uvidí len hŕstka ľudí? Dnes majú niektorí pocit, že ich práca bola dobre vykonaná iba vtedy, keď zožnú uznanie a chválu od svojho okolia. Je to akýsi ukazovateľ hodnoty ich práce. No Jehovovi služobníci sa na to pozerajú inak. Tak ako Becalel a Oholiáb, aj my nachádzame uspokojenie v tom, že konáme Jehovovu vôľu a tešíme sa z jeho priazne.

V Ježišových dňoch bolo bežné, že náboženskí vodcovia sa modlili tak, aby urobili dojem na druhých. Ježiš však radil niečo iné: Modli sa  v úprimnosti svojho srdca a nesnaž sa zožať chválu od iných. Aký bude výsledok? „Potom ti tvoj Otec, ktorý sa pozerá v skrytosti, odplatí.“ (Mat. 6:5, 6) Z Ježišových slov jasne vyplýva, že najdôležitejšie je to, čo si o našich modlitbách myslí Jehova, a nie ľudia. Naše modlitby majú skutočnú hodnotu len vtedy, keď sa páčia jemu. To isté platí o každej práci, ktorú konáme v rámci našej svätej služby. Jej hodnota nevyplýva z toho, či za ňu získame uznanie druhých, ale z toho, či sa páči Jehovovi, „ktorý sa pozerá v skrytosti“.

Keď bol svätostánok dokončený, „oblak začal zakrývať stan stretnutia a Jehovova sláva naplnila svätostánok“. (2. Mojž. 40:34) To bolo jasné znamenie, že Jehova ho schválil. Ako sa v tej chvíli asi cítili Becalel a Oholiáb? Hoci na umeleckých dielach, ktoré vyrobili, neboli vyryté ich mená, určite cítili hlboké uspokojenie, že Jehova ich úsilie požehnal. (Prísl. 10:22) V nasledujúcich rokoch im muselo prinášať veľkú radosť, keď videli, že ich dielo slúži pri uctievaní Jehovu. A po vzkriesení v novom svete budú nepochybne nadšení, keď sa dozvedia, že svätostánok sa používal na uctievanie Jehovu ešte takmer 500 rokov!

Dnes slúžia v Jehovovej organizácii mnohí nadaní jednotlivci — animátori, fotografi, hudobníci, pisatelia článkov, prekladatelia, výtvarníci a ďalší. Ich mená však zostávajú v anonymite, takže v podstate nikto „nevidí“, čo robia. To isté platí o značnej časti práce, ktorá sa robí vo viac ako 110 000 zboroch na celom svete. Napríklad kto vidí všetku tú administratívnu prácu, ktorú na konci každého mesiaca vykonáva služobník pre zborové účtovníctvo? Kto si uvedomuje, koľko práce to dá tajomníkovi, kým zostaví správu zo zvestovateľskej služby za celý zbor? Kto si všimne, keď niektorý brat alebo sestra niečo opraví v sále Kráľovstva?

Becalel a Oholiáb nedostali za brilantný dizajn a precízne spracovanie svojich výrobkov žiadne vyznamenanie, cenu alebo medailu. Dostali však niečo oveľa cennejšie — uistenie, že Jehova ich schvaľuje. On si ich prácu všimol. Napodobňujme teda ich príklad a slúžme Jehovovi ochotne a s pokorou.