Panama

Poď s nami do „krajiny mnohých rýb“. Tento názov bol daný Paname, dlhej, úzkej šiji, ktorá tvorí spojivo medzi Strednou a Južnou Amerikou. Táto krajina s dåžkou okolo 772 km, leží približne v smere východ-západ, a má tvar nakladajúceho sa „S“. Na juhovýchode hraničí s Kolumbiou a na severozápade s Kostarikou. Šírka tejto šije siaha približne od 60 do 193 km. Najužší bod je medzi mestami Panama City a Colón, takže toto miesto bolo logicky vybraté pre kanál spájajúci oceány. Táto svetoznáma vodná cesta — Panamský kanál — je dôležitým spojením medzi Atlantickým a Tichým oceánom.

Hovorí sa, že Panamu objavil Rodrigo de Bastidas okolo roku 1500 n. l. Šiju preskúmal Kolombos r. 1502 a prešiel ju Balboa roku 1513, v ktorom objavil aj Tichý oceán, a to 26. septembra toho istého roku.

Rozloha Panamy je okolo 74 108 km². Odhaduje sa, že má okolo 1 700 000 obyvateľov rozličného pôvodu vrátane Indiánov, pričom prevláda zmes Španielov a domorodých Indiánov. Úradným jazykom je španielčina, hoci v oblasti kanála sa používa angličtina a hovorí sa aj niekoľkými indiánskymi dialektmi.

Táto tropická krajina je popretínaná dvoma hlavnými horskými hrebeňmi a je lemovaná stovkami riek. Ročný úhrn zrážok siaha od 229 do 330 cm v rozličných oblastiach krajiny. Panama je známa tým, že má viac ako 2000 druhov rozličných tropických rastlín, ako aj veľké množstvo druhov zvierat, medzi ktorými sa vyskytuje puma, pekari, lenochod, mravenčiar a aligátor. Je tu i veľa hadov, z ktorých majú niektoré jed, ktorým môžu usmrtiť človeka za niekoľko minút.

Počas 16. storočia dobylo Panamu Španielsko a urobilo si z nej kolóniu. Rímskokatolícka cirkev sa stala štátnym náboženstvom. V roku 1718 sa Panama stala súčasťou miestokráľovstva Nová Granada. Nezávislosť od Španielska bola vyhlásená v roku 1821 a vznikla únia s Kolumbiou. Na základe Bidlackovej zmluvy z roku 1846 získali Spojené štáty právo dopravy cez šiju a vybudovali železnicu od pobrežia k pobrežiu. Toto umožnilo cestovanie od východného pobrežia Spojených štátov do Kalifornie a do jej legendárnych zlatých polí.

V roku 1903, keď Kolumbia nedovolila Spojených štátom vykopať kanál, Panama vyhlásila nezávislosť. Vtedy dala Panama Spojeným štátom právo vykopať kanál a používať naveky (okolo tohto bodu sa odvtedy viedli spory) 8 km široký pás zeme na každej strane vodnej cesty, za účelom údržby a ochrany kanála. Panamský kanál bol dokončený v roku 1914 a v roku 1920 sa formálne stal „Lievikom svetového obchodu“. Použitím nákladov okolo 366 mil. dolárov  sa dosiahlo „Rozdelenie zeme — spojenie sveta“, aspoň v obchodnom zmysle.

Z ekonomického hľadiska je Panama dnes pomerne prosperujúcou krajinou. Hlavným vývozným artiklom sú banány a dôležitosť získava chov dobytka na export. Vyváža sa tiež ovocie, zelenina a káva. Panamskej republike plynú tiež milióny dolárov príjmov, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s prevádzkou kanála. Takisto turistika získava význam.

Panama je krajina s náboženskou slobodou. Väčšina obyvateľstva sa hlási ku katolíckej cirkvi. Avšak zastúpených je aj množstvo protestantských cirkví, ako aj orientálnych náboženstiev.

PANAMA POČUJE O DOBROM POSOLSTVE

Práca kráľovstva v Paname sa začala na prelome storočí. Koncom roku 1890 priniesol zástupca Americkej biblickej spoločnosti do krajiny niektoré publikácie spoločnosti Strážna veža a začal ich rozširovať. Čoskoro sa začali aj ďalší zaujímať o posolstvo o kráľovstve a začali o ňom rozprávať. Isaiah Richards, učiteľ v meste Colón, zorganizoval triedu (alebo „ecclesiu“, ako bola vtedy nazývaná) a predsedal na týždenných biblických štúdiách. To bolo okolo roku 1900.

Vtedy bolo úzke spojenie medzi rozširovaním božej pravdy na ostrove Jamajka a v Paname, pretože prišlo veľa obyvateľov Západnej Indie pracovať na výstavbe kanála. Najprv prejavilo záujem niekoľko osôb z Colónu, ktorý leží na pobreží Atlantického oceána. Jeden z tých, ktorí sa zaujímali o dobré posolstvo o Božom kráľovstve, bol Hubert L. Walker, slobodomurár z mesta Panama City, ktorý sa presťahoval do Colónu kvôli zamestnaniu. V roku 1910 poslal zástupca spoločnosti v Kingstone, Jamajka, dvoch kolportérov celým časom — bratov Morgana a Lainga, aby oznamovali dobré posolstvo v meste Panama City a okolí. Boli prijatí do domu pána Walkera, predtým, ako sa presťahoval do Colónu. Bratia mali tiež miestnosť na zhromaždenia a inú miestnosť na skladovanie literatúry. V tom čase už bolo rozšírených tisícky výtlačkov Biblie a publikácie Spoločnosti Strážna veža, „Štúdie Písma“, medzi anglicky hovoriacimi ľuďmi, väčšinou robotníkmi na výstavbe kanála. V tom istom roku bol zriadený kresťanský zbor v Panama City, s ktorým bolo spojených takmer 50 osôb.

Krátko predtým sa začal zaujímať o dobré posolstvo W. R. Brown, ktorý sa neskôr stal známym ako „Biblický Brown“ v Nigérii, v Západnej Afrike. To bolo v roku 1907, keď navštívil pouličnú prednášku Isaiaha Richardsa.

Biblická prednáška bola založená na „Pláne vekov“, publikácii, ktorá bola použitá ako pomôcka pri vysvetľovaní Božích zámerov. Keď sa dozvedel pravdu, Brown sa vrátil  na Jamajku. Z akým účelom? Aby priniesol pravdu svojej matke a sestre. Obidva ju prijali a vyjadrili svoju vieru krstom. To bolo v roku 1909. Keď sa neskôr vrátil brat Brown do Colónu, našiel si zamestnanie ako skúšobný pilot. Dokázal, že je veľmi horlivý pre pravdu, takže keď začali kolportéri Morgan a Laing zvestovať v Panama City, Brown okamžite opustil Colón a pripojil sa k nim v rozširovaní dobrého posolstva. Títo traja si prenajali trojizbový byt; v jednej izbe žili a ďalšie dve používali na zhromaždenia a na sklad.

V roku 1911 prišiel do Panamy brat E. J. Coward, zástupca Spoločnosti Strážna veža, aby uskutočnil sériu biblických prednášok medzi robotníkmi pracujúcimi na výstavbe kanála. Stretol sa s bratmi Brownom, Morganom a Laingom, ako aj so všetkými záujemcami z Panama City a Colónu. Brat Coward pochopil, že brat Brown je spôsobilý pre zvláštnu službu, a po skončení svojho prednáškového turné ho vzal so sebou na Trinidad. Tam brat Brown pokračoval v službe až do roku 1922, keď spolu so svojou rodinou odišiel do Afriky, kde sa stal známy ako „Biblický Brown“. Medzitým koportéri a záujemca zväčšovali úsilie pri oznamovaní kráľovstva v Paname. Ako dôsledok toho boli zriadené silné triedy na oboch stranách úžiny v pracovných mestách, v Kanálovej zóne.

Kým bol brat Coward v Kingstone na Jamajke, vyškolil a menoval niektorých mladých mužov ako kolportérov. V roku 1912 prišli traja z nich do Kanálovej zóny, aby si tam našli svetskú prácu. Pripojili sa k zborom a urobili veľa pri budovaní existujúcej organizácie a pri šírení pravdy.

Charles Taze Russell, prvý prezident Spoločnosti Strážna veža, navštívil Panamu v roku 1913 a prednášal v Národnom divadle v Panama City a v Záhradnom divadle v Colóne. Prirodzene, ako dôsledok jeho návštevy veľmi vzrástol záujem o posolstvo o kráľovstve. Ale v roku 1914 nastali zmeny, keď bol kanál otvorený pre plavbu. Ako ubúdalo stavebných prác, mnoho bratov a záujemcov sa muselo vrátiť do svojich domovov v Západnej Indii. Veľký počet miest vybudovaných na ubytovanie pracovníkov, bolo opustených. Ale aj tak pomerne silné skupiny Študentov Biblie (ako sa Jehovovi svedkovia vtedy nazývali) zostali v Panama City a v Colóne. Takže istý čas sa v hlásení o kráľovstve naďalej pokračovalo.

VERNOSŤ V ČASE SKÚŠOK

Ale smrťou pastora Russella roku 1916 a v dobe preosievania, ktoré nasledovalo, ochladla horlivosť mnohých. Ba dokonca niektorí sa začali považovať za vodcov stáda a začali nasledovať iné náuky, najmä tých, ktorí boli predtým členmi ústredia Spoločnosti v New Yorku, ale  ktorí sa prejavili ako neverní. Týmto vývojom utrpela naša práca v Paname úpadok a v roku 1930 iba hàstka verne navštevovala zborové zhromaždenia a čítala Strážnu vežu. Ale aj tak kresťanské zbory v Panama City a Colóne neboli nikdy rozpustené.

V roku 1931 brat J. F. Rutherford, druhý prezident Spoločnosti Strážna veža, cestoval cez Panamu do Kalifornie. Rozprával sa s niekoľkými záujemcami v mestách La Boca a Cristobal v Kanálovej zóne. Prítomní boli aj niektorí z tých, ktorí vyjadrovali svoju nespokojnosť nad spôsobom vedenia Spoločnosti. Toto stretnutie bolo pre nich rozhodujúcim faktorom, pretože vtedy nastalo odpadnutie, ktoré bolo dovàšené, keď sa odmietli stotožniť s menom Jehovovi svedkovia, ktoré prijali bádatelia Biblie v roku 1931.

Odvtedy si neverní začali vytvárať svoju vlastnú skupinu, čo bolo požehnaním pre hàstku verných. Jeden z nich rozpráva toto: „Po rokoch to bolo prvýkrát, že sme sa cítili na zhromaždeniach celkom pokojne, plne v súlade s Pánom a medzi sebou navzájom.“

V roku 1938 navštívil Panamu brat T. W. Banks z odbočky Spoločnosti na Jamajke a robil čo mohol, aby posilnil tamojšie zbory. V zvestovaní o kráľovstve sa pokračovalo, ale s veľmi malým vzrastom, pričom španielsky hovoriaca oblasť bola v skutočnosti nedotknutá. Niečo bolo naliehavo potrebné! Čo to bolo? Biblická škola Strážnej veže Gileád dala odpoveď a spôsobila skutočný vzrast v hlásaní o kráľovstve v Paname v roku 1945.

PRICHÁDZAJÚ MISIONÁRI

V jeden krásny letný deň vo februári 1945, pristálo na leteckej základni Albrook lietadlo spoločnosti Pan American. Medzi cestujúcimi, ktorí z neho vystúpili, boli muž a žena stredných rokov nesúci kufríky. Skupina verných svedkov srdečne privítala brata a sestru Roy W. Harveyovcov, prvých absolventov školy Gileád, ktorí sa dostali do Panamy. Začiatkom roku 1945 bolo v tejto krajine 45 zvestovateľov kráľovstva. V celej krajine pôsobili iba tri kresťanské zbory. Tieto boli v Panama City, Colóne a Bocas del Toro.

Bolo nutné nájsť vyhovujúci domov pre absolventov školy Gileád, ktorí mali čoskoro nasledovať Harveyovcov. Niektorí boli z rovnakej 2. triedy. Brat Harvey bol „služobníkom bratov“ alebo krajským dozorcom, ktorý navštevoval zbory, aby im pomohol zlepšiť organizáciu na podporu záujmov kráľovstva. Keď brat a sestra Harveyovci necestovali, boli spojení so zborom v Panama City.

Krátko nato pricestoval brat Donald Kjorlien a bola mu pridelená misionárska práca v Colóne. O niečo neskôr, v septembri 1945, pricestovali ďalší štyria misionári. Boli  to Anna Muelle, Thelma Hultquist, Mary Dobrowalsky a Ada Anderson a všetky štyri začali svoju misionársku prácu v Panama City. Príchodom misionárov mala veľká väčšina obyvateľov krajiny prvýkrát možnosť počuť posolstvo o kráľovstve v svojom vlastnom jazyku — španielčine, hoci iba brat Kjorlien vedel španielsky. Ostatní misionári sa museli tento jazyk učiť. A aj sa ho naučili!

Koncom roku 1945 pricestovali Hazel Burfor, Sylvia Prescott a Ellen Kienbaum a boli poslané do Colónu. Pomocou miestneho zástupcu získal brat Harvey legálne postavenie pre Spoločnosť. Všetko bolo zariadené pre vzrast a ľudia začali reagovať. Koncom roku 1945 bolo v krajine 53 zvestovateľov kráľovstva. Dodatočné návštevy vzrástli z 1657 v predchádzajúcom roku na 3879 v roku 1945 a biblické štúdia vzrástli z 32 na 113. V Paname začal prinášať misionárska práca pekné výsledky.

ZRIADENIE ODBOČKY

Začiatkom rok 1946 pricestovala na šiju Mary Hinds, partnerka sestry Burfordovej, ktorá zostala v New Yorku kvôli chrípke, a bola pridelená do Colónu. V apríli navštívil Panamu N. H. Knorr, tretí prezident Spoločnosti Strážna veža spolu s F. W. Franzom. Na veľkú radosť všetkých bolo oznámené, že Spoločnosť zriaďuje v Paname odbočku. Prvým dozorcom odbočky v krajine sa stal Roy W. Harvey. Od roku 1938 bola Panama pod správou úradu na Kostarike.

Okrem toho počas návštev brata Knorra bol nanovo zariadený dom misionárov. Toto značne zvýšilo ich pocit bezpečia.

PRENIKANIE S POSOLSTVOM

Neskoršie, v roku 1946, pricestovali bratia Archie Raper a Július Lewis. Miesto ich určenia, podobne ako aj niektorých ďalších bol David, provincia Chiriqui v západnej Paname. To bolo prvé miesto pridelenia misionárov zo školy Gileád okrem veľkých miest a centier. Bratia Kjorlien a Raper najprv zariadili dom a potom sa k nim pripojil brat Lewis. Ale v dome bolo miesto pre piatich. Ďalší dvaja, A. Jacczak a F. E. Harvey pricestovali koncom roka.

Miesto ich pridelenia — David — v mnohom pripomínalo pohraničné mesto Amerického západu v minulosti. Na prašných uliciach bolo možné vidieť kovbojov ženúcich svoje stáda. Táto bohatá, úrodná oblasť poskytovala mnoho hovädzieho mäsa, ryže a zeleniny pre potreby krajiny. Avšak misionári sa zaujímali o duchovnú žatvu, a tak začali pracovať v „teréne“. — Porovnaj 1. Korinťanom 3:5–9.

O šesť mesiacov neskôr tu bola vytvorená skupina so šiestimi členmi. Títo noví zvestovatelia kráľovstva neviedli  biblické štúdia s inými, ale sami robili duchovné pokroky. V priebehu šiestich mesiacov sa k skupine pripojili ďalší traja a vtedy bolo vhodné rozšíriť posolstvo o kráľovstve ešte ďalej.

V rokoch 1947 a 1948 svedčili misionári v Davide intenzívne vo všetkých mestách a dedinách provincie Chiriqui. Rozšírili tisícky našich kníh a niektoré semena pravdy začali rásť.

NA VYSOKÉ OBRÁTKY!

Ďalšími, ktorí tu začali misionársku prácu v roku 1946, boli brat a sestra Roperovci a ich dcéra Mary Lea (teraz pani Archie Raperová), Ethel Coffman a Hope Laier. Asi v tom istom čase bol založený prvý španielsky zbor v Panama City. Služobný rok 1945 — 1946 sa skončil s priemerným počtom 109 zvestovateľov, pričom vrcholný počet bol 131. Tieto čísla zahrňovali 23 misionárov a niekoľkých priekopníkov. Vo zvestovateľskej službe sa strávilo 12 000 hodín a rozšírilo sa 38 000 kníh a brožúr a 28 000 časopisov. Dodatočných návštev bolo takmer 15 000 a v priemere sa viedlo 214 štúdií. Áno, vtedy sa práca kráľovstva v Paname začala rozbiehať na vysoké obrátky.

V služobnom roku 1946 — 1947 sa konalo prvé Panamské krajské zhromaždenie v španielčine. Boli tam prítomní piati misionári z Davida a boli dostatočne pokročilí v španielčine, aby sa mohli zúčastniť na programe. Koncom tohto roku tu bolo 9 zborov, 6 z nich vo vnútrozemí. Počet zvestovateľov kráľovstva bol 175. Od začiatku roku 1945 do konca služobného roku 1947 sa dosiahol 289% vzrast v počte zvestovateľov!

V nasledujúcich rokoch niektorí misionári opustili miesta svojho pridelenia pre rôzne príčiny. Stále sa tu viedol boj o získanie vhodných miest na zhromažďovanie pre zbory. Domov odbočky sa presťahoval niekoľkokrát, aby sa získalo ubytovanie pre viacerých misionárov a dostatok miesta na skladovanie literatúry. Od roku 1948, keď boli menovaní dvaja domorodí zvláštni priekopníci, ich počet začal stále narastať. Skutočne, počas týchto rokov bol stály vzrast v kresťanskej činnosti.

POZORUHODNÉ ZHROMAŽDENIE

V roku 1948 sa konalo oblastné zhromaždenie na Bocas del Toro, malom ostrove na severozápadnom pobreží Panamy. Na prepravu asi 100 bratov a sestier z miest Colón a Panama City bol prenajatý čln. V deň cesty však objednané plavidlo nedošlo. Ale Jehova zaopatril iný čln a iba hodinu alebo dve neskôr sa šťastná skupina 103 svedkov plavila okolo vlnolamu v Colónskom prístave do kolísavých, azúrových vôd  Karibského mora. Keď prišla noc, väčšina si ustlala radšej na palube pod pokojnou tropickou oblohou, ako na pochybne vyzerajúcich pričniach v podpalubí, ktorých bolo i tak príliš málo. Mnoho cestovateľov dostalo morskú chorobu a strávilo noc pri zábradlí. Ale všetci prežili a boli vďační, keď bezpečne došli do cieľa cesty nasledujúceho dňa o 14,30, po absolvovaní cesty dlhej okolo 402 km.

Krajský dozorca Archie Raper prišiel na palubu so správou, že naše hotelové ubytovanie, ako aj miesto na zhromaždenie bolo zrušené. Avšak Jehova sa znovu postaral a čln slúžil ako hotel. Obyvatelia tohto malého ostrova sa zhromaždili v prístavisku. Dozvedeli sa, že Jehova má v Paname organizáciu, a že jeho ľud je iný. Na tomto malom člne boli bieli Američania, čierni obyvatelia Západnej Indie, domorodí španielsky hovoriaci Panamčania, najmenej jeden Číňan a ľudia iných rás a národností. Všetci žili a jedli spolu v úzkych priestoroch motorového člna.

Pre ostrovanov bola táto kresťanská jednota niečím novým. Bieli, ktorých dovtedy poznali, boli buď neprístupní duchovní buď šéfovia spoločnosti Fruit Company, ktorí sa držali oddelene od zmesi rás tvoriacich panamskú populáciu.

Sála zhromaždenia bola iba plošinou so strechou vyčnievajúcou nad vody lagúny a bola ochladzovaná pasátmi, ktoré ňou voľne previevali. Toto zhromaždenie sa začalo s 99 prítomnými a skončilo so 178 na verejnej prednáške, čo bol taký úspech, že hneď sa naplánovalo ďalšie na nasledujúci rok.

Tieto a iné zhromaždenia, ako aj stále vzrastajúca činnosť zvláštnych priekopníkov, vykonali mnoho v šírení posolstva o kráľovstve. Odbočka plánovala sústavné rozširovanie zvestovateľskej práce, pokiaľ sa neprepracuje celé územie. Sotva boli k dispozícii zvestovatelia spôsobilí pre zvláštnu priekopnícku službu, boli posielaní obyčajne najprv do väčších miest a potom postupne do menších. Ak boli v niektorom meste vyhliadky na získavanie učeníkov, poslalo sa tam ešte viac priekopníkov. Kde boli výsledky negatívne, odtiaľ mohli byť priekopníci posielaní na iné miesta.

1950 — ROK PLNÝ UDALOSTÍ

Teraz prichádzame k roku 1950, k roku zjazdu „Teokratický vzrast“, ktorý sa konal v New Yorku. Prvý raz bola Panama zastúpená na medzinárodnom zjazde. Boli prítomní štyria domorodí svedkovia.

V služobnom roku 1950 sa v Paname dosiahol vrchol 496 zvestovateľov v 14 zboroch a v rôznych samostatných skupinách. Za prvých päť rokov misionárskej služby v Paname sa dosiahol vzrast okolo 1000% v počte zvestovateľov!

Začiatkom roku 1950 navštívili Panamu bratia Knorr  a Robert E. Morgan. Vo februári, takmer hneď po návšteve bratov z ústredia Spoločnosti, sa konal národný zjazd v meste David, provincia Chiriqui. Hazel Burford, ktorá si spomína na cestu z miest Colón a Panama City, napísala:

„Niekoľko autobusov s bratmi z oboch týchto miest vyšlo z Panama City. Cesta trvala okolo 20 hodín po zaprášených cestách plných koľají a jám. Keďže to bolo koncom obdobia sucha, vrstva jemného prachu bola hrubá niekoľko palcov. Tí, ktorí mali miesto nad alebo za blatníkmi, sedeli v oblakoch prachu, pretože dlážka autobusu odstávala od blatníkov niekoľko palcov. Takže prach rozvírený kolenami prúdil do autobusu. Miestami sme nemohli vidieť prednú časť autobusu. Okolo nosa a úst sme si uviazali vreckovky, aby sme časť z neho zachytili, ale aj tak sme ho vdýchli a prehltli poriadne množstvo. Keď sme došli do Davida okolo poludnia, všetci sme mali rovnakú šedivú farbu — pokožka, vlasy a šaty. Samozrejme, našou prvou potrebou bola sprcha, ktorá nám bola aj pohostinne poskytnutá. Skoro sme opäť nadobudli náš pravý vzhľad.

Zhromaždenie bolo vynikajúce, tak ako vždy. Pre obyvateľov Davida o okolia to bolo veľké svedectvo a pre tamojších bratov skutočné povzbudenie. Pretože sme poznali stav nášho autobusu, na spiatočnej ceste sme okolo blatníkov napchali vlhkú vrecovinu, a tak sme zabránili väčšine prachu vniknúť do autobusu.“

POHĽAD NA MISIONÁRSKY ŽIVOT

Keď sa misionári vrátili z prázdnin a zo zjazdu „Teokratický vzrast“, štyria z nich išli na nové miesto pridelenia v Chitré. Mary Hins, priekopníčka od roku 1930, si spomína na túto dobu takto:

„Koncom augusta sme Hazel a ja čakali pobalené na príchod záujemcu, ktorý nás mal presťahovať svojím nákladným autom. Prišiel neskôr, než sme predpokladali. Ale skôr, ako sme mohli vyraziť na cestu, musel poumývať svoje auto, pretože predchádzajúci deň sa používalo na prepravu dobytka. Zastávka na hradskej kvôli výmene pneumatiky zdržala náš príchod do Panama City, kde sme mali pribrať Ellen Kienbaumovú. Carolyn Granz nasledovala neskôr. Zaobstarali sme si tiež zásobu konzervovaných potravín, pretože sme počuli, že čerstvé ovocie a zelenina je veľmi vzácna na našom novom mieste pridelenia. Keď sme sa na odbočke naobedovali, vydali sme sa na cestu.

Dostať sa tam, bolo viac než humorné. Sprevádzala nás vodičova manželka, a pretože v kabíne sa mohli viezť iba tri osoby, ostatní dvaja museli zaliezť dozadu medzi nábytok. Počas poslednej polovice cesty som bola vzadu ja a vodičova manželka. Sedeli sme na matraci na stole obrátenom hore nohami a s nepremokavou plachtou natiahnutou nad  nami. Začalo pršať, a tak vodič pridal plyn, lebo si myslel, že pri väčšej rýchlosti nebude pršať do zadnej časti auta. Ale nám sa ušlo oboje — nielen dážď, ale aj hrozné trmácanie na drsnej ceste.

Súmrak nás zastihol pri vykladaní vecí pod skúmavými pohľadmi našich susedov. Noc sme strávili na matracoch položených na dlážke bytu. Obe naše spálne, veľká jedáleň a kuchyňa s verandou, boli bez skríň. Dverené okenice zakrývali okná. Boli sme donútené ukázať našu zručnosť v tesárskom remesle. Hazel a Ellen pozastierali okná a dvere. O niečo neskôr sme ja a Hazel urobili príborníky do kuchyne a šatníky do spální.

Dozvedeli sme sa, že sa voda pre nás čerpala z neďalekej rieky, kde sa ľudia kúpali, plávali a prali si šaty. Napájal sa tam aj dobytok a váľali sa v nej prasce. Či bola čistá, alebo mala farbu čokolády, každú kvapku našej pitnej vody sme varili 15 minút, a potom sme nechali odstáť usadeninu, a tak sme nikdy nemali úplavicu počas nášho viac ako dvojročného pobytu. Dužina istého druhu kaktusov, ktorý bol rozšírený v tejto oblasti, sa používala na vyčistenie špinavej vody, ktorú sme používali na pranie.“

Sestra Hinds pokračuje v opise miestneho životného štýlu a ľudí týmito slovami: “Chitré, hlavné mesto progresívnej, poľnohospodárskej provincie Herrera, bolo miesto, kde sa stretávala stará a nová civilizácia. Chalupy pokryté šindľom so stenami z blata a so špinavými dlážkami stáli vedľa moderných chát so stenami z betónových panelov, škridlicovými strechami a lesklými vykachličkovanými dlážkami; čarodejnícki doktori pôsobili popri moderných lekároch; dobytok z neúrodných pastvín, hnaný po prašných uliciach mesta k rieke, kde si uhášal smäd počas letných mesiacov, bol iba na dohodenie kameňom vzdialený od ďalšieho na moderne vybavených pastvinách s tečúcou vodou.

Bolo to mesto, kde vládla katolícka cirkev s takou obmedzujúcou silou, že ľudia sa báli Bibliu čítať, tobôž o nej diskutovať; báli sa prestať bdieť v dňoch po smrti príbuzného, aby upokojili jeho ducha; báli sa akýmkoľvek spôsobom podráždiť kňaza, čo by malo za následok jeho nepriazeň a z toho vyplývajúci zákaz ich pochovania do ‚svätej zeme‘; báli sa porušiť akúkoľvek tradíciu, ktorú sa naučili.

Bolo to trhovisko pre campesinos (vidiečanov), ktorí prichádzali na chiva (malých, doma urobených autobusoch) s veľkými misami vajec na hlavách alebo na koňoch s bočnými košmi plnými produktov, v ktorých nosili dokonca i prasce. Niekedy privádzali i druhé nákladné zviera uviazané o chvost prvého. Alebo prichádzali peši nesúc koše s produktmi na pleciach. Na výmenu za produkty prijímali radšej strieborné mince ako papierové peniaze. Bol to domov skromných, milých ľudí naučených deliť sa so všetkým, čo majú  a to isté očakávali od druhých ťažko pracujúcich ľudí, z ktorých väčšina získavala živobytie ohrabaním pôdy v pote tváre. Toto malo byť naším územím počas viac ako dvoch prijemných rokov.“

Misionári tam boli na to, aby rozprávali obyvateľstvu o dobrom posolstve. Bude to ľahké? Sestra Hindsová napísala: “ Problém spočíval v tom, ako zapôsobiť na srdcia týchto ľudí. Literatúra rozšírená pred naším príchodom inými, ktorí prišli rozsievať semeno pravdy počas prázdnin, pobúrila miestneho kňaza, takže sme sa nachádzali v hniezde predsudkov podobnom hniezdu sršňov. ‚Nepočúvajte týchto ľudí.‘ ‚Nečítajte ich literatúru.‘ ‚Pľuvajte na nich.‘ ‚Hádžte na nich kamene.‘ ‚Ak prečítate Bibliu čo len do polovice, zbláznite sa.‘ To hovoril kňaz! Pochopiteľne, keď nás ľudia videli prichádzať, utekali sa schovať.

Neúmyselne bola k tomu pridaná i urážka a to takto: Keď som jedného rána zaklopala na nejaké dvere, otvorila mi štíhla, vysoká, chorobne vyzerajúca osoba, oblečená v niečom, čo vyzeralo ako dlhý, špinavý župan. Oslovila som ju v španielčine v ženskom rode ako ‚úbohá pani‘ a spýtala sa jej, či je chorá. Keď som bola pozvaná dovnútra, zistila som, že je to kňaz. Akých nadávok sa mi ušlo, keď ma obvinil, že som tu ako americký imperialista, aby som zvádzala ľudí a úplatkami ich odvádzala od ich náboženstva! Tento muž nevynechal nič, čím by nám mohol spôsobiť ťažkosti.“ Jednako, kresťanská horlivosť a láska k blížnemu zvíťazila, ako vysvetľuje sestra Hindsová. „Láskavosť, trpezlivosť, dôraz. Aké potrebné a aké účinné! Neuplynulo mnoho dní a ľudia nás pozývali do svojich domovov a pýtali sa, prečo bol kňaz taký zameraný proti nám. Krok za krokom sa získavala ich dôvera. A tak po niekoľkých domácich biblických štúdiách seňor Ramos mal odvahu, aby sa ma spýtal: ‚Bola potopa v Noemových dňoch pred alebo po roku 1914?‘ Zo svojej nízkej lavice sa Mária spýtala: ‚Prečo je hriechom jesť mäso v piatok?‘ Mnoho otázok bolo takých jednoduchých, ale bolo to prvý raz, že boli zodpovedané. Čoskoro sme my štyria viedli všetky domáce biblické štúdiá, o ktoré sme sa mohli primerane postarať.

Zdravotné problémy? Och, áno, misionári nie sú imúnni. Ale my sme našli výborného lekára, ktorý poznal tropické choroby a ktorý sa stal drahý našim srdciam pre svoj záujem z celej duše o nás. Dokazoval to svojimi rannými a nočnými návštevami, pokiaľ nebol spokojný, že sa jeho pacient zotavuje — a to všetko bez ďalších príplatkov po jeho prvej návšteve. A tak doktor Rojas Sucre dostal Hazel z malárie a mňa z nepoddajného prípadu chrípky, ktorá, ako som zistila, je omnoho zradnejšia v trópoch ako v miernom podnebí.“

Po 28 mesiacoch v Chitré bol ponechaný novovytvorený zbor v starostlivosti oddaných domorodých bratov. Misionárkam boli pridelené nové miesta. Dvom z nich do Kanálovej zóny.

 ROKY ZNAČNÉHO VZRASTU

V prvej polovici roku 1951 bol do Panamy pridelený George A. Luning, absolvent 12. triedy školy Gileád. 1. júna sa stal druhým panamským dozorcom odbočky. Avšak brat Luning čoskoro ochorel a nebol schopný pokračovať dlhšie ako niekoľko mesiacov. A tak George Papadem, predchádzajúci dozorca odbočky na Kube, bol poslaný do Panamy a stal sa tu tretím dozorcom odbočky. Brat Luning zostal v Paname ako misionár.

V tom čase bol v Kanálovej zóne iba jeden zbor. Bol v meste Gamboa a pozostával z čiernych bratov zamestnaných Canal Company. Ale medzi bielym, väčšinou americkým obyvateľstvom zamestnaným v zóne, sa urobilo veľmi málo. Preto boli v roku 1952 Hazel Burford a Mary Hinds pridelené, aby pracovali v mestách v Kanálovej zóne. Asi pol druha roka neskôr vznikol zbor v Nalboe. Pozostával z dvoch misionárov a piatich zvestovateľov — všetko sestier. Počet zvestovateľov kráľovstva v tomto zbore sa menil, pretože vojaci, ktorých manželky boli v pravde, končili svoju službu a sťahovali sa inde, alebo iní, ktorí boli zamestnaní v zóne, odchádzali. Za nejaký čas bol zriadený ďalší zbor v meste Paraiso pre miestnych zamestnancov v Kanálovej zóne.

Z počtu 509 v roku 1952, vzrástol počet zvestovateľov kráľovstva v roku 1955 na 906, čo je takmer 78% vzrast. V dobe od roku 1951 prišiel väčší počet misionárok a niektorých iných. Medzi nimi boli Dorel Swaby a Foy Goodin z Kostariky, Mavis Mayers z Jamajky a Francis Taylor, Doris Beals a Mildred Tyler zo Spojených štátov. Niektorí boli poslaní do miest vo vnútrozemí, a tak sa začali prepracovávať nové územia. O tom, aký to malo dobrý vplyv, svedčí vzrast na 31 zborov koncom roku 1955.

Začiatkom roku 1955 bol brat Papadem preložený do odbočky v Mexiku, a Archie Raper, ktorý tu pôsobil nejaký čas v krajskej práci, bol menovaný za dozorcu odbočky v tejto krajine. Bratovi F. E. Harveyovi bola v tom čase pridelená krajská práca, aby slúžil všetkým španielskym zborom, ktorých bolo vtedy okolo 20 vrátane niektorých samostatných skupín. Po niekoľkých mesiacoch bola aj bratovi W. R. Gilksovi, absolventovi 14. triedy školy Gileád, pridelená krajská práca. Vtedy sme mali troch krajských dozorcov a oblasť mal na starosti dozorca odbočky. V tom čase tu boli tri kraje s 31 zbormi a značný počet samostatných skupín.

Stály vzrast sa udržiaval v dobe 1955 — 1960. Zdôrazňovala sa zvláštna priekopnícka služba a koncom roku 1960 tu bolo viac ako 40 týchto zvestovateľov celým časom. V Paname sme mali aj 21 misionárov.

 NOVÉ ZARIADENIA ODBOČKY

V roku 1957 sme dostali povolenie postaviť nový úrad odbočky a dom misionárov, ktorý mal sálu kráľovstva s kapacitou 300 miest na sedenie. Tieto zariadenia boli pripravené na zasvätenie, keď nás navštívil v januári 1958 brat M. G. Henschel. Misionárska rodina, ako aj bratia z úradu odbočky a všetky miestne zbory mali radosť z týchto znamenitých, nových zariadení. Ukázalo sa, že sú skutočným požehnaním pre pokrok práce kráľovstva v Paname.

V roku 1960 bolo v Paname 1231 zvestovateľov kráľovstva. Bol to takmer 36% vzrast za 5 rokov. Vznikli tiež nové zbory, keď tí, čo boli spojení so samostatnými skupinami duchovne vyrástli a niektorí bratia sa venovali zborovým zodpovednostiam. Takže v roku 1960 bolo 41 zborov a niekoľko samostatných skupín. Aby sa uspokojili rastúce potreby, z radov zvláštnych priekopníkov bol vybraný Dimas Alvarez, aby sa stal druhým domorodým krajským dozorcom v krajine. Krátko nato sa Dávid Sanches, predtým zvláštny priekopník, ujal krajskej práce. V tom čase bolo možné vidieť prácu kráľovstva skutočne v každej časti Panamy.

ČAS POSILNENIA

Po vzraste zo 45 zvestovateľov začiatkom roku 1945 na 1231 v roku 1960, sa zdalo, že nastal čas na upevnenie v pravde. A tak od roku 1960 do roku 1965 tu bol vzrast iba o 95 zvestovateľov.

To neznamená, že naša práca ochabovala. Vôbec nie! Zvestovateľská činnosť prenikala do celého územia. Jednoducho bol menší ohlas. Do určitej miery možno ovplyvnili našu prácu aj neustálené politické pomery v tom čase.

ZVESTOVATEĽSKÁ ČINNOSŤ VZRASTÁ

Zdravý vzrast nastal od roku 1966 do roku 1970. Počet zvestovateľov kráľovstva vzrástol na priemerný počet 1781 koncom roku 1970 v 45 zboroch a asi v 16 samostatných skupinách v Paname. Z najväčšej časti možno tento vzrast pripísať knihe „Pravda, ktorá vedie k večnému životu“ a nadšenej práci zvestovateľov a priekopníkov v jej rozširovaní a zavádzaní biblických štúdií.

Vzrast pokračoval aj počas rokov 1971 až 1976. V apríli 1971 sme prvýkrát prekročili počet 2000 zvestovateľov. Malý vzrast sa zaznamenal v rokoch 1972 a 1973, ale v roku 1974 sa dosiahol 15% vzrast v počte tých, ktorí oznamovali Jehovovo kráľovstvo. Počas služobného roku 1975 sme mali mesačný priemer 2686 zvestovateľov Božieho slova, 16% vzrast oproti predchádzajúcemu roku. V apríli 1976 hlásilo službu 3028 šťastných zvestovateľov kráľovstva.

 ČAS BUDOVAŤ

V skorších rokov sme sa stretávali s ťažkosťami pri hľadaní vhodných miest na zhromažďovanie. Ale s Jehovovou milosťou bol tento problém prekonaný. Napríklad v budove odbočky priamo v strede mesta Panama City je vynikajúca sála kráľovstva. Od roku 1959 do roku 1976 bolo najmenej 38 sál kráľovstva buď postavených buď boli kúpené budovy, ktoré boli prestavané ako miesta na zhromažďovanie. Takže v roku 1976 sa väčšina našich zborov zhromažďovala vo svojich vlastných sálach kráľovstva.

So vzrastom zvestovateľskej činnosti v Paname vzrástla aj potreba priestorov pre skladovanie literatúry. Najprv v roku 1970 a potom znovu v roku 1975 sa urobili práce na rozšírení a prestavaní úradu odbočky, aby sa vyhovelo týmto potrebám. Tieto práce väčšinou urobili bratia, ktorí prispeli svojím časom a energiou. Mysleli sme si, že budova dokončená v roku 1958 poskytne dostatok skladovacích priestorov, ale nepredvídali sme takmer neuveriteľný vzrast v množstve rozšírenej literatúry pri hlásaní dobrého posolstva v tejto krajine. Dnes, s takmer trojnásobkom pôvodného priestoru, stále nemáme dostatok miesta na skladovanie dvojročných zásob Biblií, kníh a brožúr. Ak to bude potrebné, sme ochotní urobiť ďalšie úpravy, aby boli na sklade primerané zásoby biblickej literatúry pre zvestovateľskú činnosť v Paname.

DUCHOVNE POSILNENÍ

Vrcholy v teokratickej histórii Panamy zahrňujú duchovne budujúce návštevy bratov z ústredia Spoločnosti Strážna veža a služobníkov zóny. Nikdy nezabudneme na medzinárodný zjazd „Boží synovia slobody“, ktorý sa tu konal v decembri roku 1966. Prišlo okolo 600 návštevníkov z rôznych národov a boli prítomní všetci riaditelia Spoločnosti Strážna veža, okrem jedného. Tento zjazd sa konal súčasne v angličtine a v španielčine.

Ďalšou časťou výchovnej práce Spoločnosti, ktorá značne prispela k duchovným pokrokom Jehovových kresťanských svedkov v tejto krajine, ako aj kdekoľvek inde, bola Škola služby kráľovstva. Prvé triedy boli zložené zo zborových dozorcov a zvláštnych priekopníkov, bratov i sestier. Teraz prebieha školenie kresťanských starších, ktoré má veľmi prospešný vplyv na tunajšiu prácu. Prinieslo zlepšenie organizácie v zboroch, a umožnilo dozorcom hlbšie porozumenie biblických zásad.

ODMENA ZA VYTRVALOSŤ

Napriek všetkým problémom, s ktorými sa stretlo pravé kresťanstvo, zvestovatelia kráľovstva v Paname vytrvali  v hlásaní dobrého posolstva a Jehova požehnal ich úsilie. Hodnotu vytrvalosti ilustruje skúsenosť, ktorú zažila Emily Raper. Píše:

„Pred desiatimi rokmi som začala biblické štúdium so ženou, ktorá sa stala milenkou dobre situovaného ženatého muža. Mala syna, ktorý mal v tom čase asi 12 alebo 13 rokov a sedával na našich štúdiách. Táto žena začala navštevovať naše zhromaždenia a privádzala so sebou svojho syna, hoci sa stal spurným, keď zistil, aká bola skutočná situácia jeho matky a predpokladaného otca. Veľmi chcela opustiť tohto muža a zasvätiť svoj život Jehovovi, ale prekážky boli pre ňu príliš veľké. Nemala platné doklady a bez nich nebola možnosť získať zamestnanie. Muž dokonca hrozil, že spácha samovraždu, len aby ju odhovoril od tejto zmeny. Na dovàšenie toho všetkého tu boli urážky a hrozby mužových detí, ktoré mal so svojou zákonitou manželkou, pretože ju obviňovali, že zničila život ich otca. Po niekoľkých rokoch bolo biblické štúdium prerušené, hoci som ju občas navštevovala, aby som ju povzbudila a priniesla jej najnovšie výtlačky našich časopisov. Medzitým sa jej začalo zhoršovať zdravie a z chlapca sa stával delikvent, veľa pil a zdržoval sa v zlej spoločnosti. Čo mohla robiť?

V tom čase sa zmenila vláda a nadobudol platnosť zákon, ktorý vyžadoval od cudzincov, aby si dali do poriadku svoje doklady, alebo opustili krajinu. Chlapec bol už vtedy ženatý a tak všetci traja opustili Panamu bez toho, aby nechali adresu. Bolo mojich sedem rokov práce s nimi zbytočných?

Po troch rokoch, počas ktorých som často myslievala na to, čo sa s nimi stalo, prišiel list, ktorý nám spôsobil nezabudnuteľné dojatie. Syn a jeho manželka boli pokrstení a zúčastnili sa dokonca na pomocnej priekopníckej službe, zatiaľ čo matka sa pripravovala na krst na najbližšom krajskom zjazde. O nejaký čas neskôr sme mali prednosť ich navštíviť. Och, aké to bolo dojemné vidieť, ako sa táto rodina zmenila! Matka práve dokončila dobu pomocnej priekopníckej služby, syn bol zamestnaný nacvičovaním jednej z našich zjazdových drám. Teraz to bola usporiadaná šťastná rodina. Jehova ich určite požehnal a spôsobil, aby pravda rástla v ich srdciach.“

O nejaký čas sa táto bývalá nemravná milenka vydala za kresťanského muža a mohla sa tešiť z manželského života v domácnosti založenej na biblických zásadách. V priebehu rokov Jehovovi svedkovia v Paname zosobášili okolo 850 párov. Možno viac ako polovica týchto párov žila predtým v konkubináte a boli legálne zosobášení, keď sa jeden alebo dvaja dozvedeli o biblických zásadách a túžili sa im prispôsobiť, aby mohli byť pokrstení a tak symbolizovať svoje zasvätenie Bohu.

 MINULÉ A BUDÚCE POŽEHNANIA

Nepochybne ešte mnoho ďalších úprimných Panamčanov oddá svoje životy Jehovovi. Boh nás bohato požehnal v rokoch, keď sme hľadali a robili učeníkov a máme dôveru, že požehná i naše budúce úsilie v oznamovaní posolstva o kráľovstve.

Príliv Jehovových ctiteľov sa postupom času zrýchľoval. Bolo potrebných asi 55 rokov, aby sa dosiahla prvá tisícka zvestovateľov kráľovstva v Paname. To sa stalo v roku 1955. Uplynulo ďalších 16 rokov, kým sme dosiahli počet 2000 v roku 1971. Ale iba asi o päť rokov neskôr, v marci 1976, sme dosiahli počet 3000 zvestovateľov.

Teraz sa pozerá viac ako 3000 zvestovateľov kráľovstva v Paname do budúcnosti s dôverou v Jehovovo ďalšie požehnanie. Modlíme sa, aby sme zostali verní nášmu Bohu a konali dielo, ktoré zveril svojmu ľudu. Vieme, že takáto činnosť prinesie bohatú odmenu, lebo „človek verných skutkov dostane veľa požehnania“. — Prísl. 28:20.