Trinidad a Tobago

Keď Kolumbus objavil Trinidad 31. júla 1498, na juhovýchodnej časti ostrova uvidel tri pahorky. Hovorí sa, že mu to pripomenulo trojicu, a tak sa ostrov odvtedy nazýva Trinidad. Ale araveckí a karibskí Indiáni objavili ostrov už o storočia skôr a pre nich to bola „Krajina kolibríkov“.

V tom istom roku Kolumbus objavil aj sesterský ostrov Tobago, ktorý niektorí volajú „Ostrov Robinsona Crusoa“, v presvedčení, že je to miesto, na ktorom sa odohráva dej románu Daniela Defoa.

Zdá sa, že jeho meno Tobago pochádza z indiánskeho názvu Tovaco alebo Tobago (tabak) označujúceho rastlinu, ktorú pestovali a hojne používali.

Tieto ostrovy ležia najjužnějšie v reťazi ostrovov, ktorá siaha od Puerto Rica až po Južnú Ameriku. V skutočnosti Trinidad leží hneď pri pobreží Venezuely, neďaleko od ústia rieky Orinoco, Tobago je asi 32 km severovýchodne od Trinidadu. Sú po väčšinu roka pokryté utešenou zeleňou. Ich scenéria je plná kontrastov — drsné hory s pôvabnými údoliami, úrodné roviny a pieskové pláže. Tobago je preslávené svojimi útesmi a fascinujúcimi korálovými útvarmi.

KOZMOPOLITNÁ POPULÁCIA V PRAVOM SLOVA ZMYSLU

Hoci sa pôvodne hojne pestoval tabak, postupne sa do popredia dostali kakaové plantáže. Tieto potom predstihli význam veľké cukrové plantáže, ktoré vlastnili španielskí, francúzskí a anglickí cukroví baróni. Kvôli obrábanie svojich majetkov si majitelia zaobstarali tisícky afrických otrokov. Keď sa nakoniec majitelia museli skloniť pred rastúcim tlakom a oslobodiť otrokov, na základe kontraktov bolo privedených tisíce Indov.

Dnes má Trinidad viac ako milión obyvateľov. Tento počet je približne rovnako rozdelený na potomkov Afričanov a Indov, a potom sú tu menšie skupiny Európanov, Číňanov a tých, ktorí pochádzajú z Blízkeho východu. Postupne dochádzalo k značnému premiešaniu týchto skupín prostredníctvom manželstiev, čoho výsledkom je tu skutočne kozmopolitná populácia. Nakoniec získala nad ostrovmi kontrolu Británia a spravovala ich ako kolónie až do roku 1962, kedy im bola udelená nezávislosť.

Je tu zastúpených mnoho náboženstiev, vrátane hinduistov, moslimov a hlavných denominácii kresťanstva. Ľudia sú tu priateľskí a dobrosrdeční. Predsa sa tu však vyskytuje násilie príznačné pre posledné dni.

ZAČÍNA SA SIATIE PRAVDY

Tomuto obyvateľstvu zmiešaného etnického pôvodu sa začalo hlásať dobré posolstvo o kráľovstve v roku 1912. Zvestovateľom  bol Američan Evander J. Coward. Vtedajší prezident Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža Charles Taze Russell poslal brata Cowarda na ostrovy, aby ich otvoril pre hlásanie biblickej pravdy, a to on aj urobil. Počas niekoľkých rokov bol veľmi aktívny pri vykonávaní tohoto svojho poverenia a pri organizovaní tried bádateľov Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi, pre pravidelné zhromaždenia a pre hlásanie a vyučovanie právd Božieho, kto mal uši na počutia.

Dnes je už málo tých, ktorí osobne počuli E. J. Cowarda. Avšak Ragbir Boland Gowrie, ktorý zomrel začiatkom roku 1986 si spomína: „Brat Coward hovoril o konci časov pohanov. Jeho prednáška bola ohlásená ústne, tiež veľkým traktátom, ktorý sa rozširoval. Bol to pomerne veľký, dobre stavaný muž. Mal mužný hlas a používal značný dôraz a moduláciu. Keď chcel zdôrazniť nejaký bod, mal vo zvyku zdvihnúť pravú ruku a lúskal prstami.“ Iný brat, ktorý je už tiež zosnulý, si spomína: „Podobal sa na obrázky kvakerov. Vzadu nosil dlhé vlasy.“

Coward hovoril vo všetkých významnejších mestách na Trinidade. Sále boli naplnené zástupmi, ktoré prišli, aby ho počuli predkladať biblické pravdy o pekle, nesmrteľnosti duše, budúcnosti zeme a iných témach. Noviny „The Mirror“ vytlačili niektoré z jeho prednášok alebo ich časti. Na druhej strane bol silne napadaný v novinách „Port of Spain Gazette“. Ale on stál pevne. Nastalo rozdelenie medzi tými, ktorí boli iba zvedaví, a tými, ktorí úprimne hľadali pravdu. Čoskoro sa zorganizovala trieda, ktorá pravidelne študovala Bibliu v dome Gilberta L. Talmu z Port of Spain. Zanedlho však bola miestnosť príliš malá, a tak v roku 1912 si prenajali „Foresters lodge“ na Philip Street. Toto miesto používali Jehovovi svedkovia na zhromaždenia asi 62 rokov.

„BIBLICKÝ“ BROWN PRACUJE S E. J. COWARDOM

V tom istom roku pricestoval na Trinidad Jamajčan Wiliam R. Brown, aby pomohol pri rozširovaní dobrého posolstva. Asi 10 rokov pracoval spolu so svojou manželkou a istý čas aj s bratom Cowardom pri rozširovaní pravdy na značnej časti územia Trinidadu, Tobaga a susedných ostrovov. Ešte malo uplynúť mnoho rokov, kým tu bude organizovaný dohľad prostredníctvom odbočky, ale brat Coward a Brownovci navštevovali a posilňovali malé skupiny, ktoré sa začali prejavovať. Potom v roku 1923 brat Brown spolu so svojou manželkou dostali vzrušujúce nové pridelenie do Západnej Afriky, kde si vyslúžil meno „Biblický“ Brown.

Jedným z mnoha miest, kde brat Coward prednášal, bola Tunapune.

William A. Jordan, riaditeľ miestnej anglikánskej školy, sa rozhodol navštíviť jednu z Cowardových prednášok, aby sa sám presvedčil o falošnosti Cowardových učení. Vyzbrojil sa Písmom, aby vyvrátil Cowarda. Ale na jeho prekvapenie  a úžas Coward začal svoju prednášku použitím textu zo Zjavenia 21:8, toho istého, ktorý bol Jordánovou hlavnou oporou pre pekelný oheň. Keďže bol čestný a pokorný, Jordán uznal nadradenosť Cowardovho výkladu biblickej pravdy. Osobne to povedal Cowardovi na konci prednášky.

Ako Jordan robil pokroky v pravde, uvedomil si, že jeho pozícia laického čitateľa v anglikánskej cirkvi a riaditeľa v ich škole nebola dobrá. Cítil, že musí urobiť rozhodnutie. V tom čase si musel zobrať zdravotnú dovolenku kvôli zrakovým problémom. Po modlitbe k Bohu sľúbil, že ak bude môcť znovu vidieť a pracovať, hneď v prvý deň, čo sa vráti do práce, vzdá sa svojho miesta.

A to aj urobil v marci v roku 1915. To mu umožnilo, aby sa staral o novo sformovanú triedu bádateľov Biblie v Tunapune.

DO KOLÓNIE POSTIHNUTÝCH LEPROU

Mladý Arthur Guy čítal Cowardove prednášky v novinách „The Mirror“ a začali ho skutočne zaujímať Rozpráva: „Hneď som sa rozhodol napísať bratovi C. T. Russellovi. On poslal môj list bratovi E.J. Cowardovi, tomu istému, ktorého prednášky som čítaval. Bol vtedy na Barbadose. Napísal mi a potvrdil, že dostal môj list, a že je presvedčený o tom, že som zasvätený. Čoskoro ma navštívia bratia Talma a Ferreira. Bol som vzrušený.“ O deň alebo dva neskôr bol splnený tento sľub.

Arthur robil rýchle pokroky v pravde. Už zanedlho navštevoval zhromaždenia. Potom prišla krutá skúška. Bol vyhlásený za postihnutého leprou a vzatý do kolónie, nielen na týždeň alebo dva, ale aby tam strávil mnoho rokov. Hneď začal svedčiť pacientom o svojej novonájdenej viere. Bola zorganizovaná diskusia medzi ním a katolíkom menom Paul. Paul používal svoj katechizmus, ale neobracal sa ani na jeden biblický text. Teraz bol na rade Arthur. Spomína si:

„Na začiatku som pripomenul poslucháčom, že diskusia nemá byť založená na tom, čo nás učili, alebo čomu veríme, alebo čo hovorí katechizmus, ale na Biblii. ‚Vypočujme si čo o tom hovorí Biblia,‘ povedal som a citoval som Genezis 2:7. Potom som načrtol znázornenie. ‚Ak by pán Brown odišiel do Anglicka študovať medicínu, zložil by skúšky a dostal diplom, stal by sa doktorom. Ak by zomrel pán Brown, zomrel by aj doktor. Prestože sa človek stal živou dušou, keď človek zomrie, zomrie duša.‘“ Poslucháčstvo súhlasne pokrikovalo a predseda súhlasil, že Arthur má lepší argument. V dôsledku toho pacienti nazvali Arthura „Biblia“.

ZODPOVEDNOSŤ SA PRESÚVA NA ĎALŠÍCH OCHOTNÝCH

Práca brata Cowarda na ostrovoch sa blížila ku koncu. Prvá svetová vojna postupovala a úrady ho považovali za ohrozenie  bezpečností. V roku 1917 ho požiadali, aby opustil ostrovy, a tak sa vrátil do Spojených štátov. Avšak Jehova požehnal jeho službu úspechom. Semená pravdy zapustili korene. Na Pamätnej slávnosti v tom roku, iba po piatich rokoch činnosti, bolo prítomných 68 osôb v port of Spain, 90 v Bridgetowne na Barbadose a 21 v St. George’s na Grenade. Dielo predsa pokračovalo v raste pomaly, ale isto.

G. L. Talma rád prijal zodpovednosť ako zástupca Spoločnosti. Aj William Ferreira sa prejavil ako pravý Jehovov ctiteľ. Obaja podnikali dlhé cesty, aby rozširovali pravdu a navštevovali malé triedy. Talma strávil nejaký čas na Barbadose, na svojom rodnom ostrove, ako aj na Grenade, v Britskej Guiane (teraz Guayana) a Nemeckej Guiane (teraz Surinam). Ferreira mal portugalský pôvod, a tak bol schopný do určitej miery pracovať aj medzi Európanmi.

VEĽKÉ ZÁSTUPY VIDIA FOTODRÁMU

Po skončení prvej svetovej vojny by bolo bývalo ťažké pre nejakého Američana, aby slúžil bratom na ostrovoch. Preto v roku 1922 Spoločnosť poslala Kanaďana Georga Younga, aby posilňoval bratov. V správe bratovi Rutherfordovi uviedol: „Na Trinidade som pristal hneď ráno 14 . . . Je tu množstvo práce, ktorá ma bude zamestnávať nejaký krátky čas. Pravda sa šíri na Trinidade veľmi rýchlo. Tunajší bratia robia dobrú prácu. V určitých ohľadoch je Trinidad najlepším poľom na šírenie pravdy v Západnej Indii.“

Počas Youngovej cesty na Trinidad sa používala Fotodráma stvorenia, aby sa vzbudil záujem verejnosti. W. R. Brown už urobil určitú prácu s jednou verziou drámy, ale teraz to bolo kompletné predstavenie, vrátane premietania filmových sekvencií. Videli ju veľké zástupy, ktoré počuli aj komentár. O svojej práci brat Young oznámil:

„V Port of Spain priatelia prenajali divadlo na dva víkendové večery. Do novin sme nedávali žiadny inzerát, ale rozšírilo sa päťtisíc letákov. Obvyklý počet je 10 000. Miesto bolo nabité a mnoho ľudí sa muselo vrátiť. V druhý večer bola budova opäť natlačená; keď sa zatvorili dvere, otvorili bočné vchody, aby mohli stáť vonku pri divadle. Varovania Baalových kňazov sú bez úžitku. Pravda si postupne razí cestu na Trinidade.“

Brat Young zostal v karibskej oblasti asi šesť mesiacov.

NAŠE VTEDAJŠIE ZHROMAŽDENIA

Zhromaždenia v týchto raných dňoch neboli také, na aké sme zvyknutí dnes. William A. Douglas, verný pracovník až do svojej smrti v roku 1981, si spomínal: „Prvé zhromaždenie, ktoré som navštívil, sa konalo v utorok večer. Študovali sme lekciu z knihy ‚Tiene svätostánku‘. Po nej sa na  stenu zavesila, tabuľka a brat s ukazovátkom v ruke niečo vysvetľoval. Nemohol som pochopiť nič z toho, o čom brat rozprával.

V stredu večer sa konalo modlitebné zhromaždenie. Jeden brat sa modlil, potom sa spievalo. Iný brat sa modlil, znovu pieseň. Všetci prítomní sa modlili. Jeden za druhým vstávali a vysávali svedectvo. Jedni hovorili, koľko dobrých vecí Boh pre nich urobil; iní hovorili, ako im Boh pomohol prekonať pokušenia; ďalší hovorili, ako im Boh pomohol vyhnúť sa nehode. Keď som prišiel na radu ja, nemohol som nájsť nič, o čom by som svedčil . . .

Môžem si jasne spomenúť na priebeh prvého zhromaždenia ‚Stráženej veže‘, ktoré som navštívil spolu s matkou. Vedúci položil otázku. Nejaký brat odpovedal takto: ‚Myslím, že je to tak a tak.‘ Iný povedal: ‚Nesúhlasím s touto myšlienkou preto a preto.‘ Takto to išlo celú hodinu a prvý odstavec štúdie sa nikdy nedokončil. Teraz si s vďakou k Jehovovi oceňujeme veľké zlepšenia, ktorá nám poskytol prostredníctvom Spoločnosti.

ODVÁŽNI — ALE CHÝBA TAKTNOSŤ

V dvadsiatych rokoch nášho storočia bola teokratická taktnosť bratom neznáma. Používali veľmi jednoduchú a niekedy aj drsnú reč pri predkladaní biblického posolstva v domovoch ľudí. W. A. Douglas si spomína na skúsenosť, ktorá sa odohrala počas zjazdu v Port of Spain:

„Pokiaľ si spomínam, bolo to po prvýkrát, čo sa urobili opatrenia, aby bratia pracovali spolu z domu do domu. Ja, keďže som bol mladý, nezrelý brat, bol som pridelený k jednému staršiemu zvestovateľovi. Bolo nedeľné ráno. Zastavili sme sa při dome a brat ponúkol literatúru nejakým ľuďom na balkóne. Začala debata. Brat povedal mužovi: ‚Dôvod, prečo ma nemôžete rozumieť, je to, že vaším otcom je satan diabol.‘ Jeden z mužov zišiel dole k nemu a povedal: ‚Prišli ste do môjho domu, aby ste mi povedali, ž e satan je mojím otcom?‘ Muž potom udrel brata po ústach a vyrazil mu dva zuby. Kým sme schádzali dole po schodoch a vychádzali na ulicu, brat mi povedal, že ak by nebol zasvätený Bohu, bol by si to s tým mladým mužom vybavil! Cítil však, že trpí pre pravdu, a tak si zachoval dobrú náladu.“

Hoci v tom čase bratom neslúžili zástupcovia ustredia Spoločnosti, snažili sa robiť úpravy vo svojich životoch, aby vyhovovali lepšiemu porozumeniu Božieho slova, ktoré dostávali. Jehovov duch takto pomohol bratom udržať jednotu myslenia, vyjadrovania sa a konania na celkom dobrej úrovni

ÚRADNÉ ZAREGISTROVANIE ODBOČKY NA TRINIDADE

Dôležitým dátumom pre Trinidad bol máj v roku 1932. U vlády bola zaregistrována odbočka na Frederick Street 64 v Port of Spain a brat Talma dostal úradné postavenie ako zástupca Spoločnosti na Trinidade a Tobagu. Táto kancelária  dostávala správy zo značného počtu iných ostrovov Britskej Západnej Indie.

Vydávanie svedectva získavalo na intenzite, keď sa začali používať prenosné gramofóny a výkonnejšie reprodukčné prístroje. V roku 1934 sa používalo 6 reprodukčných prístrojov: jeden na Grenade, jeden na Dominike a štyri na Trinidade. Ľudia nevychádzali vždy von, aby si vypočuli prednášku, ale mnohí počúvali cez otvorené okno. Úprimní si oceňovali to, čo počuli. Bolo počuť podobné poznámky ako: „Je to jediná útecha; poďme bližšie. To je správne, poďme a počúvajme; nechoďme naspäť do Belmmontu a nenechajme sa viac tomu mužovi (kňazovi) balamutiť.“ Mnoho prenosných gramofónov priviezli aj bratia a tieto pridali svoj hlas k vydávaniu svedectva.

ZAKÁZANÁ JE DOKONCA I BIBLIA

Vláda bez varovania zakázala dovoz našej literatúry. Alfred Wallace Seymour, výkonný guvernér pre Trinidad a Tobago, prišiel k názoru, že časopis „Zlatý vek“ a iné publikácie Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža podnecujú k vzbure. Výnosom č.49 z 20. Augusta 1936 bola zakázaná všetka literatúra vydávaná spoločnosťou Strážna veža a Vydavateľskou spoločnosťou Zlatý vek. To zahrňovalo dokonca aj Bibliu!

Keď bol guvernér sir Arthur Fletcher upozornený, že bola zakázaná Biblia, bol vystavený iný výnos č.60 z 3. Decembra 1936, ktorý dovoľoval dovoz každej literatúry, na ktorú bolo vystavené dovozné povolenie. Preto bola povolená Biblia, kniha „Harfa Božia“ a tri brožúrky. Takýto stav zostal na Trinidade 9 rokov.

Kto bol za tým? O mnoho rokov neskôr na jar roku 1946 vtedajší policajný komisár plukovník Mueller povedal služobníkovi odbočky v súkromnom rozhovore, že zákaz bol v skutočnosti preto, lebo publikácie Spoločnosti útočili na rímskokatolícku cirkev. Preto zaň duchovenstvo agitovalo.

20. marca roku 1944 v St. Kitts na severe Trinidadu nechala vláda spáliť všetku literatúru Strážnej veže, ktorá sa jej dostala do rúk, pod kotlami cukrovaru. Svedkovia však aj tak pracovali s literatúrou, ktorú mali a používali gramofóny a reprodukčné prístroje kedykoľvek a kdekoľvek to bolo možné. Ale polícia zhabala aj nejaké zvukové vybavenie.

S pokračujúcimi účinkami zákazu počet zvestovateľov klesol z počtu 293 v roku 1936 na 229 v roku 1940. Ale činnosť bratov bola produktívna, pretože teraz začali robiť dodatočné návštevy a viesť biblické štúdia.

UČITEĽ POSLANÝ DO VÄZENIA

W. A. Douglas bol jeden z niekoľkých na Trinidade, ktorí boli počas tohoto času prenasledovania uväznení. V apríly  roku 1939 dvaja policajní úradníci, prehľadali jeho dom, kde viedol súkromnú školu a našli brožúrku „Hľaďte skutočnostiam do tváre“. O tri mesiace neskôr bol predvolaný pred súd; prípad sa nakoniec prejednával 12. Októbra. Bol obvinený z toho, že je nevlastenecký učiteľ, že odmieta zúčastňovať sa osláv Dňa impéria a nedovoľuje svojím žiakom spievať národnú hymnu. Douglas sa bránil tvrdením, že škola je súkromná, v torej sa vôbec nespieva. Na svoju obranu použil Skutky 5:27–32 a poukázal, že podobne ako apoštoli Ježíše Krista, on „musí poslúchať Boha ako vládcu viac, ako ľudí“. Súd ho uznal vinným a odsúdil ho na dva mesiace nútených prác. Douglas sa odvolal.

Sudca Vincent Brown predsedal ako odvolací sudca. Bol nervózny a vypil tri poháre vody, kým sa čítalo súdne rozhodnutie. Jeho prvé slová boli: „Tento muž sa nehodí k tomu, aby žil v společnosti. Člověk v jeho postavení ako učiteľ neučí deti, aby boli verné jeho majestátu kráľovi a nemožno mu dovoliť zostať na slobode. Podporujeme rozsudok učeného súdu.“

A tak sa v roku 1940 brat Douglas ocitol vo väzení. Kým bol tam, mal vynikajúce príležitosti svedčiť, a tie aj využíval. Bol známy ako „čeliť faktom“. V nedeľu dopoludnia mnohí z väzňov nenavštevovali náboženské bohoslužby vo väzenskom kostole, a tak Douglas robil s nimi stretnutia „otázok a odpovedí“. Spomínal: „Som šťastný, keď spomínam na to, že počas siedmych nedieľ strávených vo väzení, mal som prednosť hovoriť viac ako 200 ľuďom naraz. Keďže som mal dovolené pohybovať sa po celom väzení, hov oril som každému, s kým som prišiel do styku, o Kristovom kráľovstve ako o jedinej nádeji pre ľudstvo.“

ZÁKAZ JE ZRUŠENÝ

Počas zákazu bola na Trinidade zriadená americká vojenská záklaďna. Jeden Američan na základni mal príbuzných v Spojených štátoch, ktorí boli v pravde. Kedykoľvek mu príbuzní poslali „Strážnu vežu“, dával ju bratom. Tí nechali urobiť strojom písané kópie, vynechali názov „Strázna veža“ a potom ich rozširovali do zborov. Takýmto spôsobom mohli bratia dostať duchovný pokrm napriek zákazu.

Aby sa dosiahlo uvoľnenie, zorganizovalo sa veľké zhromaždenie v Budove princov 22. Decembra 1940. Z neho bola poslaná do Londýna štátnemu tajomníkovi pre kolónie rezolúcia požadujúca zrušenie zákazu. Ale záležitosť bola odložená až do konca vojny. 11. Septembra 1945 sa štátnemu tajomníkovi pre kolónie do Londýna poslala dalšia petícia nesúca 20 851 podpisov. Začiatkom novembra prišla dobrá správa o zrušení zákazu. Literatúra sa mohla opät slobodne dovážať. V tomto služobnom roku odbočka rozposlala 30 988 knih a 77 226 brožúrok dychtivo čakajúcim bratom.

 NOVÁ ÉRA HLÁSANIA

Spoločnosť urobila značný počet opatrení, aby sa povojnové obdobie stalo novou érou teokratickej činností. V roku 1943 bola zriadená Teokratická škola kazateľskej služby pre školenie miestnych bratov, aby boli schopnými rečníkmi a čitateľmi. Svoju činnosť aj Biblická škola Strážnej veže Gileád školiaca misionárov, ktorí otvárali a posilňovali dielo kráľovstva v mnohých krajinách. V roku 1945 sa začala aj kampaň verejných prednášok v každom zbore. Toto, spolu s povzbudením dávať krátke biblické kázne při dverách, spôsobilo, že používanie gramofónov a reprodukčných prístrojov už nebolo nevyhnutné. Boli sme tiež vzrušení, keď sme sa dozvedeli, že po prvýkrát bude slúžiť na zjazde v karibskej oblasti prezident Spoločnosti Strážna veža. Záplava pomoci, ktorú poskytli všetky opatrenia, prispeje k pozoruhodnému rastu v následujúcich rokoch.

Alexander Tharp absolvoval tretiu triedu školy Gileád 31. júla 1944. Potom bol pridelený na Trinidad, aby sa staral o dielo v odbočke Britskej Západnej Indie, ako sa vtedy začala volať, lebo Gilbert Talma bol už pokročilého veku a mal chatrné zdravie. Brat Tharp pricestoval 24. Marca 1946 niekoľko dní pred príchodom predstaviteľov Spoločnosti.

Udalosť, ktorá sa prihodila v hotelových izbách bratov Knorra a Franza hlboko zapôsobila na brata Tharpa a nikdy na ňu nezabudol. Jedného dňa, keď brat Tharp išiel do ich izieb, brat Franz si leštil topánky. Bez slova sa zohol a vyleštil aj topánky brata Tharpa. Bolo to spontánné a bratovi Tharpovi to pripomenulo, ako Ježíš umýval nohy svojich apoštolov. — Ján 13:3–17.

Zjazd bol veľmi úspešný. Na verejnej prednáške brata Knorra „Radujte sa národy“ bolo 1 611 prítomných. Kým bol brat Knorr na Trinidade, dal pokyny na vyhľadanie miesta,ktoré by bolo možné zakúpiť pre odbočku a misionársky dom. Kancelária v zadných miestnostiach na ulici Frederick Street 64 už dosluhovala. 30. mája v roku 1946 bola zakúpená budova na Taylor Street 21 vo Woodbrooku v Port af Spain a mala slúžiť ako odbočka a misionársky dom 26 rokov.

MISIONÁRI PRISPIEVAJÚ K RASTU

4. októbra pricestovala 8 dalších misionárov. Po niekoľko rokov nasledoval stály prílev misionárov na rozličné ostrovy pod správou odbočky. Boli to roky zlepšenia v teokratickej organizácii a rýchleho vzrastu. V Port of Spain počet zvestovateľov skočil zo 60 v roku 1946 na 159 v roku 1947.

V niektorých častiach města sa zdalo, ako keby každý chcel študovať Bibliu s niektorým z misionárov. Niekedy mávali misionári až 30 rozličných štúdií v mesiaci, o ktoré sa starali.

 Niektoré biblické štúdia vyprodukovali pravých učeníkov. Tereza Berry nedávno napísala: „Jedno z najvynikajúcejších štúdií, ktoré som začala, bolo s Mabel Guinovou a jej rodinou. Stále si spomínam, ako mi po niekoľkých minútach rozhovoru povedala: ‚Vždy sme chceli vediať, či je niečo, čo môžeme pre Boha urobiť, lebo on pre nás urobil tak veľa.‘ Začala som s ňou študovať a čoskoro začala navštevovať zhromazdenia a chodiť do služby. Celá rodina v počte 10 osob prišla k pravde. Stále si píšem s Ma bel a ona je veľmi aktivna svedkyňa až do tohoto dňa, po takmer 37 rokoch“.

Misionári sa zanedlho stali známymi. Jedného dňa, keď sa Peter Brown vracal domov zo zvestovateľskej služby, skracoval si cestu cez cintorín, práve keď tam vchádzal pohrebný sprievod. Spoznali, že Peter je misionár a jeden zo spoločnosti k nemu pristúpil a povedal: „Nemáme nikoho, kto by predniesol reč při hrobe. Urobili by ste to?“ A on to ochotne urobil.

Noví misionári sa museli prispôsobiť v mnohých ohľadoch a pomohli aj miestnym bratom niektoré úpravy. V sále kráľovstva spozorovali, že bratia sedali na jednej strane sály všetci oblečeni a modrých alebo čiernych oblekoch. Sestry oblečené v bielom, sedeli na druhej strane. Ale misionári sa obliekali vo všetkých farbách a začali sedávať na oboch stranách. Zanedlho starý zvyk zmizol.

Kancelárie na Trinidade teraz dostávala správy od malých skupin na všetkých ostrovoch Britskej Západnej Indie okrem Jamajky.

KRAJSKÍ DOZORCOVIA VYNAKLÁDAJÚ NÁMAHU

Koncom roku 1946 Joshua Steelman, absolvent školy Gileád, ktorý bol na Kube, bol pridelený služiť v trinidadskej odbočke ako zástupca kancelárie prezidenta a vykonávať prácu služobníka bratov (krajského dozorcu) na všetkých ostrovoch. Mal veľký uspech při povzbuzovaní zvestovateľov do zvestovateľskej služby. Dosiahli sa nové vrcholy zvestovateľov prakticky v každom zbore, kde slúžil.

Následujúceho roku bol misionársky dom na Barbadose zatvorený a zostávajúci misionár Benett Berry bol pridelený za služobníka pre bratov. Jeho skúsenosti by naplnili knihu. Bolo tu málo dopravných prostriedkov. Ak aj bol nejaký autobus, bolo ťažké získať sedadlo. Kurčatá, ryby a kozy boli tiež pasažiermi a robili z jazdy skutočný zážitek. Cestujúci sa bez prestania rozprávali. Cesty boli úzké a kľukaté, zvlášť v hornatých oblastiach.

Na ostrove Dominika brat Berry musel kráčať 29 km po horských chodníkoch a hore riečiskom, aby sa dostal do jedného zboru. Raz získal aj koňa, ale kôň spadol. Mal však veľkú radosť, keď videl, ako pokorní bratia získavajú lepšie ocenenie svojho vzťahu k Jehovovi, jeho Synovi a Jehovovej organizácii.  AJ u brata Berryho vzrastalo ocenenie pre duchovné věci, kdeď nesebecky slúžil potrebám svojich bratov.

ODOZVA NA OHLASOVANIE ZHROMAŽDENIA

Na 21.-23. mája roku 1948 sa organizoval oblastný zjazd v Port of Spain. Malo se urobiť veľké ohlasovanie. Všetko klapalo dobře. Tentoraz okrem obvyklých informačných pochodov, letákov a oznamov na oknách, zorganizovala sa bicyklová prehliadka s plagátmi na každom bicykli. To určite pútalo pozornosť.

Pretože budova na zhromaždenie bola malá, verejná prednáška sa musela uskutočniť vonku na námestí Woodford Sguare, ktoré je srdcom obchodnej štvrte, o 20. Hodine. Scénu osvetľoval tropický spln mesiaca. Bratia sa těšili, keď videli zástup o počte 3 623 osôb zhromaždený okolo pódia, aby si vypočul prednášku „Prichádzajúca radosť celého ľudstva“.

VEREJNÉ PREDNÁŠKY POD HOLÝM NEBOM

Značný počet miestnych bratov sa stal schopnými verejnými rečníkmi a títo spolu s krajskými dozorcami začali pravidelne prednášať verejné prednášky pod holým nebom. Takéto prednášky sa dali ľahko zorganizovať.

Nadviazal sa kontakt s nejakým obchodníkom a získal sa súhlas predniesť prednášku pod prístreškom jeho obchodu. Ak nebola k dispozici elektrina, na strešnú podperu sa zavesila plynová lampa alebo karbidka. Potom sa pripravil stôl pre Bibliu a poznámky a všetko bolo hotové. Ústne ohlasovanie v oblasti a letáky v deň alebo v týždeň konania prednášky určite zabezpečili zástup v počte 100 alebo aj viac osôb. Okrem premávky a hmyzu tu nebývalo veľa toho, čo by rozptyľovalo. Avšak časom s postupom krimin ality a chuligánstva, éra prednášok pod holým nebom skončila.

Avšak tieto prednášky pod holým nebom oboznámili s pravdou niektorých, ktorí sa podobajú ovciam. Po jednej z takých prednášok v Chaguanas mladý hinduista získal od rečníka dva preklady Biblie. Tento mladý muž vstúpil do služby celým časom a slúžil Jehovovi verne až do svojej smrti.

„SIBIA“ A „SVETLO“

Keď Společnosť zakúpila plachetnicu „Sibia“, zaviedla sa vzrušujúca metóda prinášenia dobrého posolstva na menšie ostrovy. Pôvodnú posádku tvorili S. J: Carter, G. Maki, R. Parkin a A. Worsley. Plavili sa v okruhu medzi Puerto Ricom a Trinidadom vydávajúc dôkladné svedectvo na všetkých malých ostrovoch. Dokonca aj väčšie ostrovy sa těšili z ich periodických krátkých pobytov kvôli zásobám a návštevám zhromáždení.

 Väčšina ostrovov mala malé rybárské dediny rozptýlené pozdlž ich pobrežia. Tieto dediny neboli vždy spojené s vnútrozemím cestami, takže používanie „Sibie“ sa ukázalo veľmi praktické při prinášaní dobrého posolstva do týchto izolovaných oblastí.

Počas roku 1953 Společnosť nahradila „Sibiu“ väčším dvojmotorovým plavidlom menom „La Cheval Noir“, ktorého meno bolo neskôr zmenené na „Svetlo“, ktoré 9. Novembra 1953 bolo zaregistrované na Trinidade ako vo svojom domovskom prístave.

Avšak nasledujúceho roku Maurice Dorman, tajomník pre kolónie, bol prítomný na prednáške brata Knorra, ktorú mal na Woodfort Sguare k poslucháčstvu o počte 3 269 osôb. Neskôr 6. Júla toho roku Dorman, ktorý bol vtedy výkonný guvernér, podpísal v správnej rade výnos, ktorý sa posádka „Svetla“ považovala za nažiadúcich návštevníkov. Potom 25. Septembra 1954, keď sa „Svetlo“ dostalo do prístavu po službe na zhromaždení v Barbadose, úradníci upozornili posádku, že nemá povolený vstup na pevninu. Vyjedná vanie a rozhovory s úradníkmi boli neplodné a plavidlo dostalo príkaz opustíť prístav najneskôr do 5. októbra. Urobilo to a muselo čeliť jednému z najhorších hurikánov, ktorý zachvátil karibskú oblasť za posledné roky.

MIESTNI BRATIA SLÚŽIA

Miestni bratia, ktorí mohli slúžiť ako zvláštni priekopníci, teraz zohrávali stále dôležitejšiu úlohu. Domorodí krajskí dozorcovia už do značnej miery nahradili cudzích misionárov, časom tak urobia úplne. Počas rokov 1950 — 1951 pracoval v Scarborough na Tobagu misionársky dom, ale nepriaznivé cítenie voči bielym zo strany verejnosti prekážalo ich efektívnosti. Tak v roku 1954 dvaja miestni zvláštni priekopníci Edward Harry a Oliver Smith boli pridelení na Tobago, aby sa pokúsili rozšíriť dielo krá ľovstva. Toto malo úspech a ukázalo, že prinajmenšom v niektorých oblastiach kvalifikovaní miestni bratia budú efektivnejší ako cukzí misionári.

Odvtedy niektorí miestni zvláštni priekopníci navštevovali Biblickú školu Strážnej veže Gileád a vrátili sa na Trinidad. Dve z nich sú Tereza Chin Chee Fat a Sylvia Permel. Slúžili verne a horlivo a Jehova požehnal ich službu robenia učeníkov. Tereza bola požehnaná 46 duchovnými „deťmi“, kým Sylvia videla ako 59 osôb oddalo svoje životy Jehovovi a dalo sa pokrstiť.

RAST SI VYŽADUJE NOVÉ ODBOČKY

V čase návštevy brata Knorra v januári v roku 1954 sa rozhodlo, že dielo kráľovstva na Leewardových ostrovoch vzrástlo dostatočne na to, aby sa tam zriadila samostatná odbočka. Odbočka na Leewardových ostrovoch zahàňala 9 ostrovov, nechávajúc  Trinidad so siedmimi. Ďalšie rozdelenie sa uskutočnilo v roku 1966, keď bola vytvorená odbočka na Barbadose. Odbočka na Trinidade teraz zahàňa iba Trinidad a Tobago. Naše pole sa zmenšovalo, ale bolo to kvôli tomu, že dielo kráľovstva sa rozširovalo.

Počas päťdesiatych rokov a neskôr sa zaznamenali iba skromné prírastky v počte zvestovateľov a v niektorých rokoch tu bol pokles. To neznamená, že tu nebol záujem, ktorý by sa dal pestovať. Bolo to hlavne kvôli ekonomickým podmienkam. Nezamestnanosť bola vysoká, mzdy nízke a rodiny veľké. To platilo pre svedkov ako aj pre ostatných. A tak počas týchto rokov tu bol stály odtok svedkov, ktorí emigrovali do Anglicka, Kanady a Spojených štátov. Avšak duchovný rast sa stal zjavný.

ZRIAĎOVANIE VHODNÝCH SÁL KRÁĽOVSTVA

V druhej polovici roku 1959 sa jeden brat na Trinidade rozprával s Róbertom D. Newtonom, ktorý bol vtedy služobníkom odbočky, o možnosti vyzvať zbory, aby dali dohromady svoje prostriedky a postavili sály kráľovstva pre niektoré zbory. V tom čase bole na Trinidade iba jedna malá sála kráľovstva; bola postavená v San Fernando v roku 1940. Nakoniec vznikol fond pre sály kráľovstva. Zanedlho sa začala práca na pomerne veľkej sále kráľovstva v San Juane. Takmer všetku prácu vykonali dobrovoľníci. Bol to jedinečný pohľad vidieť skupinu mužov a žien, všetko svedkov, ako formujú brigády a vedrami pre liatie betónu. Začiatkom roku 1961 bola sála dokončená. Stala sa jedným z miest pre triedy Školy služby kráľovstva, ktoré boli zavedené v tom roku.

Takmer okamžite sa začala výstavba ďalšej sály, a to pre Laventillský zbor v Port of Spain. Hoci sa fond čoskoro vyčerpal, Spoločnosť vyčlenila prostriedky pre takéto projekty. Viac zborov využilo možnosť postaviť dobrú sálu kráľovstva. Dnes je tu 27 sál a plánujú sa ďalšie v blízkej budúcnosti.

V máji v roku 1985 sa prihodilo niečo nové, čo ovplyvnilo výstavbu sál kráľovstva. Bratia boli vzrušení správami o rýchlo stavaných sálach kráľovstva v iných krajinách. Mohlo by sa niečo také urobiť aj na Trinidade? Zostavil sa stavebný výbor, aby záležitosť preskúmal. Nastali intenzívne diskusie a rozhodlo sa skúsiť postaviť sálu pre Siparijský zbor za dva víkendy namiesto jedného. Odozva bratov bola vzrušujúca. Áno, podarilo sa to za dva víkendy a bratia v Siparii sa tešia zo svojej sály. Všetka táto stavebná činnosť určite prispela k rozšíreniu diela hlásania kráľovstva na týchto ostrovoch.

ZAKLADÁ SA MIESTNE ZDRUŽENIE

Aby bolo možné postarať sa o rast, boli potrebné nové zariadenia odbočky. Brat Tharp začal znovu slúžiť ako dozorca odbočky v roku 1963 po 15-ročnom období, v ktorom vykonávali túto zodpovednosť iní. Podala sa žiadosť o prenájom  pozemku pre Londýnske Medzinárodné združenie bádateľov Biblie. Táto bola zamietnutá. Potom sa vyhľadali tri dobré pozemky a od mestskej rady sa zabezpečilo povolenie výstavby na všetkých troch. Ale keď úrad ministerského predsedu žiadal o licenciu v mene Medzinárodného združenia bádateľov Biblie žiadosť bola zamietnutá. Jeden z majiteľov pozemkov povedal: „Oni chcú od vás len to, aby ste si založili miestne združenie.“ Po porade s právnikmi sa potom podnikli nevyhnutné kroky k založeniu miestneho združenia Jehovových svedkov. Stretnutie služobníkov zborov s vedením odbočky 18. augusta 1968 bolo základom pre sformovanie združenia. Pripravil sa návrh smerníc pre združenie a zvolil sa poradný výbor. Konečne návrh bol v oboch komorách parlamentu odsúhlasený a uzákonený 7. Augusta 1969. Teraz mali bratia legálne združenie, ktoré im umožňovalo vlastniť, získavať a predávať nehnuteľnosti.

Všetky existujúce sály kráľovstva boli teraz prepísané na miestne združenie a získavanie pozemkov v budúcnosti bude možné robiť v mene združenia Jehovových svedkov na Trinidade a Tobagu. Teraz bolo možné tiež menovať sobášnych úradníkov, takže Jehovovi svedkovia sa už nebudú musieť sobášiť pred civilnými úradníkmi vlády.

PRÍPRAVA ZJAZDOV

S rastom organizácie, vzrástla naliehavá potreba nájsť viac vyhovujúcich miest pre každoročné oblastné zjazdy. Divadlá už dávno nevyhovovali veľkosťou. Dve miesta, ktoré boli k dispozícii a boli čiastočne vhodné — Himalaya Club v San Juan a Queens Hall v Port of Spain sa používali rok čo rok.

Potom jeden z miestnych bratov, Eric Gregorio povedal, že by mohol získať krytú tribúnu na pretekárskej dráhe v Queen’s Park Savannah, a to sa mu aj podarilo. Bolo to po prvýkrát od roku 1932, čo sme získali povolenie použiť toto znamenité miesto. Zjazd sa pripravoval na 1.-4. Októbra 1970.

Náhle však začiatkom roku 1970 prepukli demonštrácie „Čiernej moci“. Nastali boje, požiare, zabíjanie. V apríli bol vyhlásený výnimočný stav a stanné právo. Bude sa môcť uskutočniť oblastný zjazd? Budeme môcť mať naše krajské zjazdy? Policajný komisár poskytol povolenie konať všetky zjazdy.

Krajské zjazdy prebehli hladko s výnimkou nášho najväčšieho v Port od Spain. Tesne pred začiatkom zjazdu informoval policajný komisár krajského dozorcu, že hoci môžeme konať zjazd, nemôžeme používať žiadne zvukové zariadenie. Rozhovor s ním nepriniesol žiadne ovocie. Potom sa delegácia pokúsila navštíviť ministra národnej bezpečnosti; tiež bez úspechu. Podnikol sa druhý pokus, aby komisár zmenil svoje rozhodnutie, ale on dôrazne vyhlásil, že to neurobí.  Preto piatkový program prebehol bez zvukového zariadenia pred poslucháčstvom, ktorého bolo viac ako 1 300 osôb. V sobotu ráno sa brat, bývalý policajt, pokúsil o rozhovor, ale povedali mu, že komisár nie je cez víkendy vo svojom úrade. Urobili sme všetko, čo sa dalo.

Potom v sobotu okolo poludnia sa jedna mladá žena, ktorá sa zaujímala o pravdu, rozhodla urobiť niečo okolo toho. Navštívila zjazd v piatok večer, ale nemohla dobre počuť. Rozhodla sa zatelefonovať komisárovi do jeho rezidencie, hoci sa s ním nepoznala. Najprv sa pomodlila, aby Jehova obmäkčil jeho srdce. Aký bol výsledok? Komisár vyhovel tejto žiadosti od osoby, ktorá ešte nebola jedným z Jehovových svedkov. Počas zostávajúcich dní bolo ozvučenie dobré a 2 187 osôb, ktoré navštívili verejnú prednášku, ju mohli dobré počuť.

Keď sa v októbri na krytej tribúne konal oblastný zjazd „Ľudia dobrej vôle“, nebolo už vôbec žiadnych prekážok. Aké to bolo príjemné mať dostatok miesta pod strechou, s hojnosťou parkovacieho priestoru hneď v susedstve krytej tribúny! I keď v posledný deň lialo, bolo tam 3 239 návštevníkov. Keďže sme dali nebývalý príklad v tom, ako sme krytú tribúnu vyčistili a akú čistú sme ju zanechali, nikdy viac sme nemali ťažkosti dostať ju pre krajské alebo oblastné zjazdy.

VERNÁ SLUŽBA AŽ DO SMRTI

Nielen pomazaní bratia Ježíša Krista majú verne slúžiť až do smrti, ale aj jeho „iné ovce“ musia dokázať, že sú verné za každých okolností, a to až do smrti. Tak to aj bolo v prípade niektorých našich misionárov.

Edmund Charlwood a Jerry Doering pricestovali v roku 1949. Edmund bol čoskoro pridelený na prácu krajského dozorcu, ktorá ho priviedla na všetky ostrovy pod správou trinidadskej odbočky. Pod pražiacim tropickým slnkom a v lejakoch bol hojne zamestnaný vo zvestovateľskej službe s bratmi. Rád u nich býval v ich skromných domoch a dobre sa zoznámil so stravou pozostávajúcou z chlebovníka a slaných rýb. Cestoval celých 19 rokov, najprv ako krajský, potom ako oblastný dozorca. Keď už bol Edmund pokročilého veku, dostal toto pridelenia Jerry.

Jerry a jeho manželka slúžili nejaký čas na Barbadose. Tieto roky služby celým časom mu pomohli k účinnosti jeho práce oblastného dozorcu. Ale náhle ich postihla tragédia vo februári 1971, keď Jerry a jeho manželka boli vo zvestovateľskej službe. Zrazilo ich auto, ktoré nezastavilo pri výjazde na hlavnú cestu. Brat Doering zomrel nasledujúceho rána. Slúžil verne takmer 22 rokov odkedy pricestoval na Trinidad. Jeho smrť bola určite veľkou ranou.

Edmund Charlwood naďalej slúžil v misionárskom dome v zmenšujúcej sa miere, ako ho pokročilý vek zoslaboval.  Nakoniec v auguste 1976 tento verný brat zomrel. Jeho vdova Elsie ako aj Jerryho vdova Alica pokračujú vo svojej misionárskej službe.

Medzi bratmi, ktorí tvorili posádku „Sibie“ a „Svetla“ bol aj Stanley Carter. Tvrdo pracoval spolu s ostatnými pri oznamovaní dobrého posolstva medzi ostrovmi. Keď sa oženil s Annou, boli pridelení, aby otvorili misionársky dom v St. George’s na Grenade. Nebolo to ľahké pridelenie, ale oni vytrvali a videli, ako Jehova požehnal ich úsilie. V roku 1965 odišli do Kanady, aby sa tu Stanley, ktorý trpel ťažkou chorobou, podrobil liečeniu. Krátko na to dokončil svoje dlhé roky vernej služby.

Títo misionári zachovávajúci rýdzosť teraz odpočívajú, kým Kristus nepovolá k životu tých, ktorí sú v božej pamäti. — Ján 5:28, 29.

VYNIKAJÚCA SLUŽBA POMOCNÝCH PRIEKOPNÍKOV

Počas niekoľkých rokov sa podnikali dôsledné kroky, aby sa rozšírila činnosť pomocných priekopníkov na týchto ostrovoch. Počas 60-tých rokov si dozorca odbočky zvykol navštevovať stretnutia oblastných a krajských dozorcov s dozorcami zborov na krajských zjazdoch. Vyhradil si asi 5 alebo 10 minút na rozhovor a povzbudenie, aby zdôrazňovali prázdninovú (pomocnú) priekopnícku službu v apríli.

Potom na krajskom zjazde v Himalaya Club v januári 1968 mal brat účasť na bode programu služobného zhromaždenia pod názvom „Priekopnícka služba — skutočná radosť“. Po celej budove boli tabuľky, na ktorých boli písmená „VPA“. Čo znamenali? V svoj čas vyšiel na pódium veľký brat s transparentom. Na ňom bolo napísané „apríl 1968“. Jeho meno bolo „Veľký apríl“. Teraz si prítomní uvedomili, že „VPA“ znamená „Prázdninový priekopník v apríli“ (anglicky „Vacation Pioneer in April“) Bratia nikdy nezabudli n a túto demonštráciu.

Bratia začali reagovať na toto povzbudenie zo začiatku pomaly, ale potom rýchlo. Nepokrstené deti a dospelí boli povzbudení, aby pracovali s prázdninovými priekopníkmi a snažili sa dosiahnuť tie ciele. ako ukazuje tabuľka od roku 1978 sa začali dosahovať prekvapujúce výsledky.

V zbore v Belmonte v Port of Spain sa starší osobne porozprávali s bratmi a dali im formuláre so žiadosťami, aby si ich prečítali a pouvažovali o nich. Pripravili a rozmiestnili sa tabuľky s rozvrhom hodín pre jednotlivé dni v týždni ukazujúce, ako môžu ženy v domácnosti, tí, ktorí sú zamestnaní a študenti dosiahnuť cieľ v hodinách. Na stenách sály kráľovstva boli umiestnené heslá pomáhajúce všetkým mať na mysli prázdninovú priekopnícku službu.

Iné zbory sa dozvedali o úspechu zboru v Belmonte a začali používať podobné metódy. Výsledkom toho bolo, že v roku  1985 takmer každý zbor vynikajúco podporoval pomocnú priekopnícku službu. V Belmonte 75 % z celkového počtu zvestovateľov bolo pomocnými priekopníkmi, v priemere dosiahli 63 hodín vo zvestovateľskej službe. Zbor v Arima East hlásil 73 % a zbor v Maraval mal viac ako 63 % Pomocných priekopníkov. Boli to veľké zbory, každý z viac ako 100 zvestovateľmi. Zbor v Cocogea, ktorý hlásil 93 zvestovateľov mal 78 % z nich v radoch pomocných priekopníkov.

Ako sa to podarilo takému veľkému množstvu? Jedna sestra vysvetľuje: „Bolo to až 7. v mesiaci po rozhovore s jedným starším, keď som si podala žiadosť. Povzbudila som mladú sestru, aby išla spolu so mnou. Súhlasila, a tak som si získala súhlas jej rodičov, aby mohla prespať niekedy v mojom dome a mohli sme vyjsť do ulíc už skoro ráno. Môj rozvrh bol takýto: Vstať o piatej. Vyjsť do ulíc okolo 6.30 a pracovať do ôsmej, potom do svetského zamestnania. Popoludní som strávila v službe ďalšie 2 hodiny a lebo aj viac. V sobotu som nepracovala, ale začínala som asi v tom istom čase s prestávkami na obed a odpočinok až do 21. Hodiny, slúžiac minimálne 10 hodín. V nedeľu som trávievala v službe iba hodinu. Mala som veľkú radosť, že okrem sestry som stretávala aj iných bratov pracujúcich na ulici, lebo bez nich by som nebola mohla zostať tak dlho vonku . . . Podarilo sa mi dosiahnuť 75 hodín, vykonať 12 dodatočných návštev a viesť 2 biblické štúdiá. Okrem toho som rozšírila 716 časopisov. Keď uvažujem o svojej správe, prichádza mi na myseľ to, co je napísané u Lukáša 17:10: ‚Čo som urobila, je to, čo som mala urobiť.‘

V jednom zbore sestra, sedemdesiatnička, slúži v pomocnej priekopníckej službe niekoľkokrát do roka. V apríli 1985 bola veľmi chorá, ale keď sa začala cítiť trochu lepšie, okolo 15. V mesiaci, chcela sa do toho znovu pustiť. Vytiahla svoje telo trpiace dnou z postele a vyhlásili, že ak má zomrieť, chce, aby to bolo vtedy, keď bude priekopníčka, aktívna v Jehovovej službe. S veľkou námahou vyšla, aby sa podieľala na službe v uliciach. Vtedy iní v jej zbore jej poskytli pomoc svojimi autami. Iba o 10 dní neskôr dosiahla svoj cieľ v hodinách za celý mesiac. V čase, keď píšeme tento článok, je stále nažive a znovu plánuje pomocnú priekopnícku službu.

Aj celá rodina bétel zistila, že je možné mať podiel na tejto rozšírenej zvestovateľskej službe. ako jeden zo starších členov rodiny povedal: „Akí sme sa len cítili osviežení, hoci sme boli fyzicky unavení!“

OPATRENIA NA ZVLÁŠTNE ŠKOLENIE

V roku 1961 sa na Trinidade po prvýkrát uskutočnila Škola služby kráľovstva. Všetci zvláštni priekopníci mali prednosť sa jej zúčastniť. Určite si oceňovali túto prednosť a kurz  im priniesol úžitok. O niečo neskôr pravidelní priekopníci, bratia, mali príležitosť mať úžitok z kurzov tejto školy. V roku 1985 sa konal zvláštny kurz na úžitok všetkých služobných pomocníkov. Bol zjavný zlepšený duch voči službe celým časom, ale malo dôjsť ešte k niečomu väčšiemu.

V roku 1977 sa pripravila pekná učebnica pod názvom „Žiariť ako tí, ktorí svietia vo svete“. Tvorila základ pre vyučovanie na dvojtýždňovom kurze pre priekopníkov. Teraz aj sestry mohli dostať mnoho budujúceho povzbudenia a poučenia. To malo vynikajúci vplyv na službu celým časom, zvlášť na pomocnú priekopnícku službu. Priekopnícky duch sa rozšíril na zborových zvestovateľov, a toto bolo možné zvlášť vidieť v apríli 1978, keď sa dosiahol vynikajúci nový vrchol 500 pomocných priekopníkov.

Dostali sme mnoho listov ocenenia. V jednom sa písalo: „Týmto chcem vyjadriť svoje ocenenie pre školu priekopníckej služby. Bolo to skutočne úžasné opatrenie od Jah v pravom čase. Niekoľko mesiacov predtým, ako sam začala navštevovať túto školu, môj manžel začal pracovať ako krajský dozorca a ja som ho sprevádzala; toto bolo pre mňa skutočnou výzvou. Rozsiahly kurz mi pomohol sa s ňou vyrovnať. Teraz má pre mňa zvestovateľská služba zväčšený význam, pretože moje predkladanie je účinnejšie, zaujímavejšie a úspešnejšie. Je to preto, lebo uplatňujem niektoré z vynikajúcich návrhov, ktoré sme dostali v škole, ako je napríklad to, že máme prejaviť väčší osobný záujem o majiteľa bytu.

Jeden z bodov, ktorý na mňa najviac zapôsobil, je to, že sme spolupracovníkmi s Jehovom pri hlásaní a robení učeníkov. Čo poukazuje na potrebu rozvíjať k nemu dôverný vzťah. To mi ukázalo na potrebu vzývať ho častejšie v modlitbe pri službe a získala som väčšiu dôveru a uistenie o jeho podpore.“

ROZŠIROVANIE SI VYŽADUJE NOVÉ VYBAVENIE

V máji 1972 po 26-tých rokoch na Taylor Street 21 sme sa presťahovali do nášho nového domu a kancelárie neďaleko od Port of Spain. Nebola to nová budova, ale určite vyhovovala našim potrebám lepšie ako predchádzajúca.

Keď sme sa rozhodli získať tento majetok, spozorovali sme, že leží v susedstve rieky Maraval. Keď sme sa nasťahovali bolo práve obdobie sucha; rozhovory so susedmi v nás nevzbudili žiadne obavy zo záplav. Ale v decembri toho istého roku sa prihnala záplava, ktorá spôsobila, že z potôčika sa stal zúriaci prúd. Cez kanceláriu a prízemie sa prehnala kalná voda do výšky jednej stopy.

Pozdåž brehu rieky sa postavil múr z blokov a niekoľko rokov sme nemali žiadne problémy. Potom v roku 1975 sa prihnala pustošiaca záplava. Strhla múr a pokryla prízemie vodou až do výšky 1,2 metra, zničila tisícky kníh ako aj zariadenie  kancelárie a kartotéky. Na odporúčanie inžinierov sa pozdåž rieky a okolo majetku postavil kamenný, odspodu sa zužujúci múr, ktorý mal naspodku šírku 1,2 metra a výšku 2 metre. Namontovali sa aj pumpy. Ale v roku 1980 nás postihlo ďalšie nešťastie. Múr medzi našim a susedným majetkom povolil, v dôsledku čoho sa cez dom odbočky prehnali tony vody rozbíjajúc dvere, pustošiac a ohrozujúc životy. V priebehu tridsiatich dní sa prihnali ďalšie záplavy a ochranných múrov už nebolo. Tak ako predtým aj teraz prišli bratia vo veľkom množstve pomôcť nám pri čistení. Susedia mohli sotva veriť vlastným očiam, keď videli, ako sa odvážajú tony sutín. V pozoruhodne krátkom čase všetko vyzeralo znovu celkom normálne. Čoskoro sa postavil nový, zosilnený železobetónový múr, a le výbor odbočky navrhol vedúcemu zboru premiestniť odbočku.

BUDUJEME NOVÚ ODBOČKU

Okrem toho, že tu bolo nebezpečenstvo záplav, dom a kancelária sa stali znovu malými pre dielo. Už tu nebolo dostatok priestoru, ktorý si vyžadovala starostlivosť o potreby zborov. Od roku 1972 sme mali takmer 40percentný vzrast v počte zvestovateľov.

Vedúci zbor schválil návrh výboru odbočky. Časom sa našiel pozemok o výmere 1 akra medzi Port of Spain a letiskom. Vyskytli sa síce problémy, ale jeden po druhom boli prekonané. Keď chceli pozemok kúpiť Letničiari pre výstavbu kostola, susedia protestovali kvôli hluku, ktorý by sprevádzal takéto zhromaždenia. Bol tu tiež určitý strach z „nachytania ducha“. Ale keď Jehovovi svedkovia uistili susedov, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, ak budú na pozemku stavať svedkovia a že hluk bude minimálny, títo viac neoponovali. Tak v roku 1981 sa majetok kúpil v mene miestneho združenia Jehovových svedkov na Trinidade a Tobagu.

Uplynulo takmer poldruha roka, kým sme mohli konečne začať prácu na samostatnej budove. Bratia ochotne vydávali zo seba všetko pre potreby diela. Keď sa mali zalievať podlahy, bolo potrebných mnoho rúk, pretože nebolo k dispozícii žiadne zložitejšie zariadenie — iba dve miešačky na betón, väčší počet vedier a niekoľko plošín, na ktorých mohli bratia stáť a podávať vedrá jeden druhému. Dva dlhé rady bratov a sestier sa ťahali od miešačiek k miestu, kde sa vylieval betón. Ďalší rad vracal prázdne vedrá k miešačkám. Remeselníci často pracovali po celú noc. Výsledkom bol skutočne zjednocujúci a povzbudzujúci vplyv na zbory.

Na programe zasvätenia 16. Marce 1985 bol prítomný Milton G. Henchel z vedúceho zboru. Boli tu aj zvestovatelia z každého zboru na Trinidade; 2 942 osôb zaplnilo každé sedadlo a výhodné miesto. Keď odchádzali, boli v radostnej nálade, kypiaci nadšením.

 JEHOVA POSKYTUJE NEUSTÁLE ZLEPŠENIE

V 60. kapitole Izaiáša Jehova dávno predpovedal svoj úmysel zlepšiť a zväčšiť svoju pozemskú organizáciu vo svoj ustanovený čas. Ti medzi nami, ktorí sú staršieho veku, môžu dosvedčiť, že sa to skutočne splnilo. O koľko lepšie podmienky sú v zboroch teraz, ako v dobe keď boli volení starší! Zbory dnes prosperujú duchovne.

Na Trinidade a Tobagu je teraz 50 zborov. Vyhliadky na viacej zborov sú povzbudzujúce. Naša správa z apríla 1986 hovorí o 4 558 zvestovateľoch, ktorí rozšírili viac ako 135 000 časopisov okrem 11 537 kníh. Viedlo sa viac ako 6 990 domácich biblických štúdií. Na Pamätnej slávnosti bol povzbudzujúci počet 13 961 prítomných. Počas nasledujúcich mesiacov bolo pokrstených mnoho ďalších nových učeníkov.

Odvtedy, čo prišli misionári v roku 1946, sa na takú malú odbočku rozšírilo veľké množstvo literatúry. Správa hovorí o viac ako 1 600 000 knihách, viac ako 1 500 000 brožúrkach a miliónoch časopisov. Na Trinidade a ostrovoch pod správou tejto odbočky sa vydalo veľké svedectvo. Sú tu tiež vyhliadky na ďalšiu veľkú žatvu ľudí podobných ovciam pred koncom tohoto sveta.

Krajský dozorca rozpráva: „Pri práci v stredu ráno počas návštevy oblastného dozorcu, sme prišli na ulicu, kde nám povedali: ‚Bratia, pracovali sme tu v piatok.‘ Predsa však sme sa rozhodli prepracovať ulicu. Keď sme sa zastavili pri jednom dome, boli sme pozvaní dovnútra a môj partner predložil námet na rozhovor.

Žena nám vysvetlila, že pochádza v Trinidadu, ale teraz žije so svojou rodinou v Londýne. Doma bola na prázdninach. Jej svokra v Londýne ju povzbudila, aby si čítala Bibliu a ona to o nejaký čas začala robiť a tešiť sa z toho. Keď o tom rozprávala svojej svokre, tá jej povedala: ‚To nestačí; musíš sa pripojiť k cirkvi. Svokra bola adventistka. Ale žena sa nechcela len tak jednoducho pripojiť k nejakej cirkvi, tak sa obrátila k Bohu v modlitbe. A povedala mu, že to bude považovať za znamenie: ‚Prví ľudia, ktorí mi prinesú evanjelium k dverám, budú mať pravdu.‘ A my sme boli prví, ktorí sa zastavili pri jej dverách. Napísalo sa na britskú odbočku, aby sa s ňou mohlo pokračovať v biblickom štúdiu, keď sa vráti, a to sa aj viedlo. Teraz je rodina späť na Trinidade. Obaja manželia sú pokrstení a spolu so svojimi deťmi sú spojení so zborom na východe Trinidadu. Zaujímavé je toto: zvestovatelia tam pracovali v piatok, ale ona prišla z Londýna v sobotu a my sme tam boli nasledujúcu stredu.“ Áno, vo zvestovateľskej službe sa dosahujú dobré výsledky a tí, ktorí sa dávajú k dispozícii, sa podieľajú na tejto radosti.

Spolu so zlepšením pastierskej činnosti pre jednotlivé  zbory, zlepšil sa odpovedajúco aj dohľad nad dielom, ktorý vykonáva kancelária odbočky. Zodpovednosť za dohľad nad činnosťou odbočky už nemá viac dozorca odbočky samotný. Rozdelenie práce a zodpovednosti medzi členov výboru odbočky umožnilo venovať lepšiu pozornosť každej z mnohých stránok diela. V súčasnosti sú členmi výboru Earl David, Zephrine Nedd, Winston Simon a Alexander Tharp.

„Krajina kolibríkov“ a „Ostrov Robinsona Crusoa“ sú príjemnými miestami pre život a službu veľkému stvoriteľovi Jehovovi, ktorí robí všetko nádherné vo svoj čas. (Kazateľ 3:11) Trinidadská odbočka je malá územím aj čo do počtu v porovnaní s väčšími krajinami zeme. Ale cítime sálanie tepla, keď rozjímame o histórii tunajšieho diela. Je naším odhodlaním spolu s našimi bratmi po celom svete naďalej sa predierať dopredu v práci pre záujmy kráľovstva, zatiaľčo sa tešíme na čas, keď všetko, čo má dych bude chváliť Jehovu. — Žalm 150:6