Rakúsko

Rakúske Alpy žijú hudobnými melódiami. Rakúsko je preslávené nielen veľkolepými hudobnými skladbami Haydna, Mozarta, Schuberta, Straussovcov a iných, ale aj svojimi prírodnými krásami. Husté lesy, priezračné jazerá a široké údolia, oddeľujú mnohé z jeho snehom pokrytých alpských štítov, ktoré sa majestátne týčia až do výšky 3 800 metrov. Tieto štíty postupne klesajú do jemne zvlnených pahorkatín a úrodných nížin na východe. Pôvab tohto nádherného prostredia sa obohatil duchovnou krásou biblickej pravdy, ktorá sa objavila v Rakúsku začiatkom tohto storočia. A odvtedy rakúske vysoké štíty a zelené údolia znejú ozvenou „piesní vyvyšujúcich Boha“ Jehovu. — Žalm 149:6.

Počas mnohých storočí bolo Rakúsko časťou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Neskôr bolo spojené s Maďarskom v Rakúsko-uhorskej monarchii. Takže neprekvapuje, že 98 percent obyvateľstva hovorí nemecky, a že národnostné skupiny zahrňujú Maďarov, Chorvátov a Slovincov. Keď bola Viedeň hlavným mestom obrovského impéria, ako aj v obdobiach po svetových vojnách, prúdili do tohto pestrého mesta na Dunaji veľké množstvá ľudí. Takže viac ako 20 percent rakúskeho obyvateľstva, ktorého je asi 7 575 700 sa teraz nachádza vo Viedni.

Počas celých storočí bola rímskokatolícka cirkev štátnym náboženstvom Rakúska, podla nariadenia Habsburgovcov. Dokonca aj dnes 84 percent obyvateľstva vyznáva katolicizmus a medzi Rakúskom a Vatikánom existuje dohoda zaisťujúca vládnu finančnú podporu pre rímskokatolícku cirkev. Ďalších 6 percent je zapísaných ako protestanti. Avšak tieto čísla neukazujú skutočný postoj ľudí k náboženstvu, pretože oddanosť náboženským inštitúciám zaznamenala silný pokles. Mnohí z nich váhajú verejne prerušiť svoje tradičné náboženské zväzky, pretože obvyklou obavou v Rakúsku je: Čo povedia ľudia?“

Vyžadovalo to mnoho úsilia a požehnania Jehovovho ducha, aby sa našli ľudia majúci bázeň pred Bohom, a aby sa vyučili Jehovovým cestám. V dôsledku toho je dnes v Rakúsku viac ako 17 700 osôb, ktoré dokázali, že ich väčšou obavou je: „Čo povie Boh?“ Tieto tvoria 246 zborov Jehovových svedkov.

Prvé pokusy svedčiť

Na začiatku 20. storočia sa náboženský život v Rakúsku riadil hlavne podľa taktovky rímskokatolíckej cirkvi.  Hoci protestanti mali určité práva, ktoré im zaručoval takzvaný „Dekrét o znášanlivosti“ z roku 1781, väčšina iných sa mohla venovať svojmu náboženstvu iba v súkromí. Napriek tomu sa Charles Taze Russell, prvý prezident Spoločnosti Strážna veže rozhodol ísť do Viedne v roku 1911, aby upriamil svoju pozornosť najprv na židovské obyvateľstvo.

Cestujúc vlakom prišiel do Viedne, kde sa prenajala veľká sála hotelu Continental na 22. marca. Jeho prednáška určená úprimným Židom sa nazývala „Sionizmus v proroctve“. Aká bude reakcia miestneho židovského obyvateľstva na jeho vysvetlenia biblického proroctva? Židovský rabín poslal z New Yorku dlhý kábelogram plný prekrúcania, v ktorom varoval Židov pred bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. výsledkom bolo to, že hoci bola sála naplnená, keď brat Russell vystúpil na pódium, čoskoro si uvedomil, že asi tretina prítomných bola odhodlaná zabrániť mu v reči.

Russell neskôr o tom hovoril: „Od samého začiatku nášho oslovenia z každého miesta sály kričali a vrieskali a niektorí z nich sa zdali byť posadnutí démonmi . . . Snažili sme sa prehovoriť pár slov, aby sme upokojili ich obavy, ale nemalo to žiadny význam . . . Zdalo sa, že niektorí dychtia vztiahnuť na nás svoje ruky, ale silný kordón tých rozumnejších vytvoril okolo nás barikádu. Nemali sme strach, ale zdalo sa, že tí, ktorí poznajú našich protivníkov lepšie, majú o nás zjavné obavy. Keď sme zistili, že nemôžeme vôbec nič robiť, s úsmevom sme zamávali rukami naznačujúc, že sa vzdávame ďalších pokusov, a opustili sme pódium. Tí istí Židia otvorili pred nami cestu, zadržiavajúc protivníkov a vyviedli nás zo sály . . . Asi 15 prišlo nasledujúceho dňa a pýtali sa na božský plán.“

Na úžitok tých, ktorí úprimne hľadajú pravdu, sa zariadilo uverejnenie plného textu Russellovej prednášky v novinách Neues Wiener Journal.

Toto nebolo po prvýkrát, keď brat Russell videl Viedeň. Pred 20 rokmi, v roku 1891, podnikol cestu, ktorá ho zaviedla z Drážďan v Nemecku cez Viedeň do Kišineva v Rusku. O situácii, ako ju vtedy videl, napísal brat Russell v Sionskej Strážnej veži z novembra 1891: „Nevideli sme vhodný čas alebo pripravenosť pre pravdu v Rusku . . . nič, čo by nás povzbudilo k nádeji na žatvu v Taliansku alebo Turecku, alebo v Rakúsku alebo v Nemecku.“

Napriek tomu sa podnikol ďalší pokus pomôcť aspoň niktorým z tunajších ľudí. Začiatkom roku 1914 bol požiadaný Maxwell G. Friend (vtedy známy pod menom Freschel, pochádzajúci zo židovskej rodiny, aby išiel z domova bétel v Nemecku do Rakúsko-Uhorska a rozširoval tam dobré posolstvo o Mesiášskom kráľovstve medzi Židmi. Vo Viedni  mohol začať pravidelné domáce biblické štúdium s dvoma predplatiteľmi Sionskej Strážnej veže. Hlásil: „Židia málokedy reagujú na dobré posolstvo preto, že si nás pletú s misionármi kresťanstva. Nemajú radi kresťanstvo, lebo ich mnoho storočí vyháňalo z krajiny do krajiny a nemilosrdne ich zabíjalo ohňom a mečom.“

O niekoľko mesiacov vypukla 1. svetová vojna. Bude to znamenať koniec úsilia deliť sa o dobré posolstvo s rakúskym ľudom?

Začiatok povojnovej žatvy

Uprostred hrôz svetovej vojny tu bola ľudia, ktorí mysleli a rozprávali o duchovných veciach. Hoci bol Johann Brotzge mladý muž, bol hlboko nábožný. V Dornibirne, v meste kde pracoval, dodával uhlie mužovi menom Degenhart, ktorý sa staral o vysokú pec. Počas jednej z jeho dodávok začiatkom jesene roku 1917, Degenhart začal rozhovor  o Božom kráľovstve. Čoskoro potom bol mladý Johann povolaný do vojenskej služby. Zapustila semená pravdy, ktoré počul, korene?

Po zakúsení hrôz vojny sa Johann vrátil domov. Slová o Božom kráľovstve zanechali u neho hlboký dojem a boli ešte stále v jeho mysli. Začal hľadať Degenharta. Aké to bolo smutné, že Degenhart medzitým zomrel. Avšak na jar roku 1919 Johann Brotzge predsa len prišiel do kontaktu s Ottom Mathisom ako aj so Xaverom Klienom, ktorí boli vtedy bádateľmi Biblie. Johann od Otta získal biblickú literatúru, po ktorej dlho túžil. Tí muži boli prvými bádateľmi biblie v Západnom Rakúsku.

Asi 680 km odtiaľ, na východnom konci krajiny, sa pravda zmocnila iného vnímavého srdca. Mladý Johannes Ehm bol počas rokov 1919 až 1920 zamestnaný ako učiteľ hudby v dedine Deutsch Wagram ležiacej na Marchfeldskej nížine. Jeho priatelia, manželský pár, zobrali do podnájmu istého inžiniera z Nemecka. Títo manželia povedali Johannesovi, že tento inžinier, pán Goller rozpráva o celkom nových a čudných veciach. Rozpráva, že koniec sveta je blízko, že niet pekelného ohňa, a že väčšina veriacich nepôjde do neba, ale že budú žiť jedného dňa na zemi. A nielen to, ale tvrdí, že to všetko môže dokázať z biblie. „Rád by si sa zúčastnil takého rozhovoru?“ spýtali sa manželia mladého učiteľa hudby.

Pri tomto rozhovore videl Johannes po prvýkrát v svojom živote Bibliu. Neskôr povedal: „Z Gollera vyžarovala vyrovnanosť a pokojne odpovedal na všetky moje otázky — a tých veru nebolo málo!“ Johannes si čoskoro objednal 6 zväzkov Štúdií Písiem od C. T. Russella a horlivo ich začal študovať.

Medzitým, v Klagenfurte na juhu Rakúska sa mladý kníhkupec Franz Ganster zoznámil pomocou listov s mužom menom Egg, žijúcim vo Švajčiarsku. Ich korešpondencia obsahovala aj čosi viac okrem filatelie a výmeny pohľadníc. Keďže Egg už bol jedným z bádateľov Biblie, počul od neho náš mladý rakúsky kníhkupec o biblickom posolstve. Ganster poslal objednávku na všetku literatúru Strážnej veže dostupnej vtedy vo Švajčiarsku, ktorú mu aj osobne doručil istý debnár menom Leopold König, keď sa vrátil do Rakúska zo Švajčiarska v roku 1921. Čo to neskôr spôsobilo, ešte uvidíme.

Asi v tom istom čase jeden bádateľ biblie z Nemecka zanechal brožúrku manželom, ktorí žili v Linzi na severe  Rakúska. Táto brožúrka mala názor Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú. Po prečítaní ju požičali svojmu priateľovi, roľníkovi Simonovi Riedlerovi a povedali mu: „Je to napísané v senzáciechtivom štýle.“ A tak ju Simon Riedler iba rýchlo prebehol s predsudkami v mysli. „Pravdepodobne to bude iba nezmysel.“ pomyslel si.

Napriek tomu ju však prečítal druhýkrát, potom tretíkrát. Ocení si nakoniec drahocenné pravdy v tejto brožúrke? Áno, a to až do takej miery, že sa bude cítiť zahanbený za svoju predchádzajúcu zaujatosť.

Keďže Simon túžil preskúmať posolstvo dôkladnejšie, napísal do Viedne na adresu nachádzajúcu sa vzadu v brožúrke. Ako dlho už túžil vlastniť Bibliu! Tak prišiel do kontaktu s Leopoldom Königom, debnárom, ktorý sa vrátil zo Švajčiarska a teraz slúžil ako kolportér. Keď brat König poslal vreckové vydanie Lutherovej Biblie tomuto roľníkovi, pravdepodobne si nikdy nepredstavoval, akú veľkú radosť mu to spôsobí. Simon Riedler mal konečne svoju vlastnú Bibliu! a spolu s ňou si čítal Sionskú Strážnu vežu a Pokrm pre mysliacich kresťanov. Jeho rodina, príbuzní a susedia vàšili na neho posmech. Ale Simon Riedler našiel pravdu; to bolo jediné, na čom záležalo. Ako neskôr povedal: „Moje srdce bolo plné a moje pery prekypovali.“

Počúvajúce uši na nezabudnuteľnej prednáške

Koncom jesene roku 1921 sa v malebnom meste Viedeň, v Sofiensäle konala prednáška s neobyčajným námetom „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú“. Reakcia na toto posolstvo bola veľmi rozdielna od tej, s ktorou sa tu stretol brat Russell pred 10 rokmi.

 Správa o zhromaždení hovorí: „Posolstvo malo silný účinok. Oznámenie spôsobilo značný rozruch a dalo podnet k mnohým rozhovorom na uliciach ešte pred začiatkom zhromaždenia. sála bola preplnená, dvere museli byť zavreté dávno pred začiatkom prednášky a stovky záujemcov sa museli vrátiť. Zástup počúval bez dychu nádherné posolstvo o zriadení Božieho kráľovstva a utešujúci biblický sľub, že „milióny teraz žijúcich nebudú musieť zomrieť. V ten večer sa rozšírilo 2 100 adries, takže bolo možno vykonať dodatočné návštevy.

Medzi tými, na ktorých táto prednáška urobila hlboký dojem, bol aj Hans Ronovsky. Nebol prítomný v Sofiensäle, ale o niekoľko týždňov neskôr, keď sa prechádzal po jednej z viedenských obchodných ulíc, jeho pozornosť upútal plagát propagujúci tú istú prednášku, ktorá sa mala konať v koncertnom dome. Našiel tam, aby sa tešil zo Straussových valčíkov alebo Mozartovho koncertu, ale aby počúval pôvabné melódie biblických právd. To, čo počul, znamenalo obrat v jeho živote.

Činnosť v provinciách

Teraz sa obrátila pozornosť na iné centrá po celej krajine. Jedného dňa dostal Franz Ganster korešpondenčný lístok z Viedne. Mal prenajať najväčšiu sálu, ktorú mohol nájsť v Klagenfurte, na prednášku brata Emila Wetzela, ktorý bol poslaný z Drážďan v Nemecku, aby dozeral na dielo v Rakúsku. „To by tak mohla byť sála v hoteli Sandwirt,“ pomyslel si Ganster a hneď sa vydal hľadať majiteľa hotela.

„Navrhoval by som,“ povedal riaditeľ hotela, „dať do sály stoly a stoličky, aby tak vyzerala plnšia, lebo sa tu určite objaví iba pár ľudí.“

Ale kto mal teraz rozšíriť také množstvo pozvaní na prednášku? Ganster, ktorý bol sám pracujúcim človekom, dostal nápad. Najal si niekoľko mužov, a títo rozšírili v meste 3 000 letákov. Ako neskôr ukázala účasť na prednáške, urobili skutočne dobrú prácu. Riaditeľ hotela odhadol počet prítomných na 2 000. A nielenže bolo preplnené prízemie, ale aj balkóny.

Medzi prítomnými bol aj Richard Heide, 20-ročný študent. Keď uvidel plagát oznamujúci prednášku „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú,“ povedal svojmu otcovi: „otec, idem si vypočuť tú prednášku, nech vraví kto chce čo chce. Chcem vedieť, či je to iba klam alebo či je na tom niečo pravdy!“ A tak aj išiel, a jeho otec a sestra sa rozhodli ho sprevádzať.

 Po prednáške mnohí z poslucháčov nechali svoje adresy so žiadosťou o literatúru. Aby vyhovel takým žiadostiam Franz Ganster objednal hojnú zásobu Štúdií Písiem. Dostal ich toľko, že sa jeho domáca čudovala, kde poukladá všetky tie balíky. Jeho izba bola tak zaprataná literatúrou od podlahy až po povalu, že sotva zostalo miesto pre samotného Franza.

Pán Heide uchvátený prednáškou tiež si objednal sedem zväzkov Štúdií Písiem, ktoré horlivo čítal. Zanedlho sa konali v jeho byte zhromaždenia. Často sa v jeho obývačke tiesnilo až 30 ľudí.

Aj v Grazi sa konali zhromaždenia už začiatkom jari roku 1922. Prednášky sa konali aj v iných provinčných mestách. Tak sa zväčšovala intenzita Jehovovho diela v provinciách.

Aká horlivá bola táto malá skupina zvestovateľov v Klagenfurte! Veď neboli ešte ani pokrstení. Krst sa konal až 5. júla 1922 vo Viedni; potom nasledujúci týždeň sa krstilo i v provincii Carinthia, kde vo vodách nádherného Wörtherského jazera bolo ponorené prvé ovocie tohto územia. Toto tvorili Franz Ganster, pán a pani Heideovci (rodičia), ich dve deti Richard a Tereza a pán Kopatsch, ktorý sa neskôr stal známym pre svoju horlivosť a voľnosť reči.

Medzitým sa však prihodilo niečo vo Viedni, čo vyvolalo živé diskusie nielen medzi Božím ľudom, ale aj medzi inými.

Búrlivé zhromaždenie vo Viedni

Keď brat Rutherford, druhý prezident Spoločnosti Strážna veža, podnikal cestu po rôznych odbočkách v roku 1922, zahrnul do nej aj návštevu Viedne a to od 30. mája do 1. júna. Urobili sa tu plány na prednášku v priestrannej Katharinehalle. bude prijatie priaznivejšie ako vtedy, keď sa brat Russell pokúšal hovoriť vo Viedni pred 11 rokmi?

Keď brat Rutherford a jeho tlmočník brat Conrad Binkele (zo Švajčiarska) vystúpili na pódium, bolo každé dostupné miesto v hale vrátane uličiek nabité ľuďmi. Niektorí sedeli dokonca na pódiu hneď oproti rečníkovi. Ďalší sa ešte stále pokúšali dostať dnu. Avšak medzi tisíckami prítomných bolo niekoľko sto takých, ktorí neprišli pokojne počúvať prednášku, ale skôr na to, aby ju rušili. Odporcovia biblického posolstva mali svojich stúpencov rozmiestených všade medzi poslucháčmi, zvlášť však vzadu v sále.

Počas prvých asi 40 minút prednášky išlo všetko hladko. Brat Rutherford bol však varovaný pred pokusom prerušiť zhromaždenie. Preto najprv hovoril o hlavných bodoch svojej  prednášky s úmyslom, že ich neskôr podrobnejšie rozvedie. Ale len čo pohovoril o hlavných bodoch, prepukol hurhaj. Asi 200 až 300 rušiteľov začalo kričať, dupať svojimi nohami, ako divoké stádo dobytka. Mladí muži a ženy vyskočili na stoličky a dávali pokyny na všetky strany. Akoby jednou prudkou ranou, títo rušitelia priviedli prednášku k náhlemu koncu.

Brat Rutherford sa snažil vyzývať poslucháčov, aby sa upokojili a správali vhodne, ale márne. Znovu sa pokúsil prehovoriť k poslucháčom pomocou svojho tlmočník a povedal: „Chcem dať hlasovať, aby som videl, koľkí spomedzi poslucháčov si chcú vypočuť túto prednášku.“ Väčšina obecenstva zdvihla ruky na potvrdenie súhlasu. ale výtržníci dávali hlasno najavo svoj nesúhlas. Brat Rutherford teraz povedal pevným hlasom: „Prosím tých, ktorí nechcú počúvať, aby sa okamžite vzdialili zo sály, a nechali tých, ktorí chcú počúvať, aby počúvali.“

Na to rušitelia dali najavo celý svoj hnev. Vodcovia výtržností sa pretlačili cez uličky. Ich konanie bolo také divoké, ako keby boli posadnutí démonmi.

Vtedy prišiel správca sály a žiadal, aby rečník okamžite opustil pódium. Brat Rutherford dúfal, že búrka sa preženie a polícia urobí poriadok, a tak bude môcť pokračovať v prednáške. ale nestalo sa tak. správca vypol niektoré svetlá, ale odporcovia  ich opäť zažali. Keďže ich znepokojenie stále vzrastalo, správca a dvaja alebo traja z jeho asistentov pribehli k rečníckej tribúne, chopili brata Rutherforda za ruku a odtiahli ho z dohľadu dozadu.

Keď sa dav dostal na pódium, stále ešte spieval a niektorí z nich kričali: „Kde je? Kde je?“ Keďže dav nemohol nájsť brata Rutherforda, postavili pri východoch stráže. Ale zrejme prehliadli dvere vzadu na pódiu. tieto dvere bývajú obyčajne zamknuté a zatarasené, teraz sa však okamžite otvorili. Brat Rutherford a brat Arthur Goux, ktorí s ním prišiel z New Yorku, tadiaľ prebehli a dvere sa hneď zavreli na závoru.

Emil Wetzel, ktorý vtedy dozeral nad dielom Spoločnosti v Rakúsku, neskôr napísal, že počas prvých šiestich mesiacov tohto jeho pridelenia takmer všetky naše verejné zhromaždenia boli narušované. Na druhej strane bolo medzi prítomnými aj mnoho takých, ktorí hladovali po pravde, a preto sa podnikli opatrenia, aby bolo o nich postarané. Kvôli uľahčeniu tejto starostlivosti otvorila Spoločnosť v roku 1923 svoj prvý úrad v Rakúsku vo Viedni na ulici Pouthongasse 12.

„Určite ťa neopustím“

V roku 1924 sa vo Viedni po prvýkrát konalo všeobecné zhromaždenie asociácie Medzinárodných bádateľov biblie. Nasledujúci rok, keď sa zjazd opäť konal vo Viedni, bol medzi delegátmi aj Johannes Schindler z Drážďan. to znamenalo obrat v jeho živote. Ako? Jedna z prednášok končila výzvou: „Kto by chcel slúžiť ako pomocný misionár v Rakúsku?“ (Dnes takýchto ľudí nazývame priekopníkmi.) Medzi šiestimi bratmi, ktorí reagovali hneď na mieste, bol aj Johannes Schindler.

Brat Schindler sa najprv vrátil do Drážďan, aby oboznámil svojho zamestnávateľa s tým, že odchádza. V tom čase pracoval pre známu firmu Ernemann-Zeiss-Ikon-Werke ako presný optik. Ale ako sa bude brat Schindler starať o svoje materiálne potreby bez tohto zamestnania? Bude mu dovolené používať na osobnú potrebu určitú časť z peňažných príspevkov za literatúru. Avšak v rakúsku sa nemohla predávať literatúra z domu do domu a výklad tohto zákona sa aplikoval na naše dielo. Jediné, čo mohol robiť, bolo to, že láskavo povedal majiteľovi domu: „Ak si želáte prispieť niečím na podporu tohto misionárskeho diela, môžete tak urobiť.“ Ten, kto prijal toto pridelenie za týchto podmienok, musel mať úplnú dôveru v Jehovu. Ale i Jehova nesľúbil svojim služobníkom: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ — Hebrejom 13:5.

Vo veku 24 rokov mal už brat Schindler dvojročné skúsenosti  ako zvestovateľ dobrého posolstva vo svojom rodnom Nemecku. Teraz prišiel do Rakúska 17. októbra 1925 so 100 ríšskymi markami vo vrecku, aby začal svoje dielo v meste Wels a na jeho okolí.

Snažil sa žiť čo najúspornejšie. Ale už počas prvého mesiaca musel siahnuť na svoje finančné rezervy. Na konci troch mesiacov sa jeho zdroje vyčerpali. Odvtedy bola jeho viera a dôvera v Jehovu podrobená skutočnej skúške. A Jehova sa skutočne staral o jeho potreby, a to svojím vlastným spôsobom.

Napríklad jedného sobotného večera, keď brat Schindler minul svoje posledné peniaze na zaplatenie nájomného za izbu, kde on a jeho partner mali prenocovať, zaoberal sa vo svojich myšlienkach nasledujúcim dňom. v modlitbách obaja predstúpili pred svojho nebeského Otca. Prvá vec, ktorú v nedeľu ráno brat Schindler urobil bolo to, že išiel na poštu, otvorenú v nedeľu iba na hodinu, aby sa pozrel, či tam nie je nejaká pošta. Aký bol prekvapený, keď mu odovzdali balík! Obsah? Bolo tam 500 brožúriek a sprievodný list, kde sa písalo, že brožúrky sú bezplatné.

Omša v miestnom kostole práve skončila a muži ako obvykle  sa nahrnuli do hostincov, aby si vypili a zahrali karty. Brat Schindler prišiel k hostinskému, ponúkol mu brožúrku, a spýtal sa, či by sa mohol porozprávať s hosťami pri stoloch. Jeho prosbe sa vyhovelo.

Tak brat Schindler prišiel ku stolu, položil pred každého sediaceho brožúrku a povedal: „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú. Toto Proroctvo Svätých písiem sa čoskoro splní. My nepredávame tieto brožúrky, ale ak si niekto želá prispieť niečím na našu misionársku činnosť, môže tak urobiť.“ Len čo jeden z mužov položil nejaké drobné na stôl, ostatní vytiahli svoje peňaženky a nasledovali ho. Takto sa brat Schindler pohyboval nebojácne od stola ku stolu, rozširujúc brožúrky.

V tejto dedine boli aj ďalšie hostince. v priebehu poldruhej hodiny jeho taška s literatúrou bola prázdna. A tak znovu mali brat Schindler a jeho partner peniaze na jedlo a na zaplatenie ubytovania. S dôverou v Jehovu sa tešili na ďalší deň.

Až do svojho skonu 23. decembra 1986 bol Johannes Schindler stále v radoch priekopníkov. Neskôr slúžil v Nemeckej spolkovej republike.

Pohreby priťahujú pozornosť

V tom istom roku, keď brat Schindler začal slúžiť ako priekopník v Rakúsku, bol z Nemecka do viedenskej odbočky poslaný Georg Gertz. Stal sa známy po všetkých väčších mestách krajiny ako vynikajúci rečník.

Keď zomrel brat Heide z Klagenfurtu, brat Gertz bol určený, aby predniesol pohrebnú reč. Brat Heide bol dobré známy pre svoju horlivosť vo zvestovateľskej službe. Pomocou adresára rozposlal množstvo časopisov a rôznych traktátov ako napríklad Obvinenie duchovných a Pán Babylonu do všetkých častí Carinthie. Po roztriedení obálok podľa miesta určenia, mu jeho deti pomáhali odnášať zásielky v koši na prádlo na poštu. Znovu a znovu dostával brat Heide listy od záujemcov z rôznych miest a dedín Carinthie. A keď mohol, navštevoval ich aj osobne.

A tak neprekvapuje, že pri smrti brata Heideho sa mnohí zaujímali o pohreb. Pre vidiecke obyvateľstvo v Rakúsku znamenajú totiž pohreby mnoho. Na jednej strane môžu o nich hovoriť s veľkou chválou, ale na druhej strane môžu ich aj neschvaľovať. A tento pohrebný obrad, prvý pre niekoho z Jehovových svedkov v Rakúsku, navštívilo asi 2 000 osôb. A keďže Rakúšania radi rozprávajú o pohreboch, ľudia ešte stále o ňom rozprávali aj po desiatich rokoch.

Malé začiatky, vytrvalé úsilie

Dnes je v Linzi, ktorý leží v Hornom Rakúsku, a na jeho  okolí 16 zborov. Ale pravda sa tu udomácňovala len pomaly. Katolícka cirkev mala silnú pozíciu, a tak nebolo ľahké oznamovať posolstvo o kráľovstve na tomto území.

Simon Riedler, ten skromný roľník, s nadšením rozprával iným na tomto území o drahocenných biblických pravdách, ktoré sa dozvedel. Okolo roku 1930 mu prišiel na pomoc brat Nasl z Mníchova v Nemecku a spolu našli niekoľko záujemcov. Brat Riedler prednášal v skupine prednášku alebo im čítal z publikácií Spoločnosti. Obyčajne sa na týchto zhromaždeniach zišlo 30 až 35 osôb. Kvôli tlaku však záujem slabol a správy ukazujú, že v roku 1940 bola v Linzi iba jedna verná sestra.

Na západe, blízko hraníc s Lichtenštajnskom v meste Feldkirch svedčil colník menom Wilhelm Coreth svojim kolegom už v roku 1922. Agathe Thalerová a jej matka, ktoré v tom čase žili v dedine Lauterach, počuli dobré posolstvo. Dohovoril sa rozhovor v dome Agathiných rodičov, na ktorom sa zúčastnil aj miestny kňaz. Prítomných bolo 20 až 25 osôb. Kňaz nebol schopný vyvrátiť z biblie žiaden z predložených argumentov. Výsledok? Celá rodina prijala pravdu. V roku 1925 sa stalo strediskom zhromaždení mesto Dornbirn a bratia z neďalekého Švajčiarska sem prichádzali prednášať. Aj Johann Brotzge, ktorý prvýkrát počul o pravde už v roku 1917, urobil postupne taký pokrok, že mohol prednášať.

Pokrok dosiahnutý v celej krajine sa odrazil na návšteve Pamätnej slávnosti. V roku 1926 Viedeň hlásila 312, Graz 43, Klagenfurt 26 a ostatné miesta spolu 52 osôb.

V tom istom roku se dohľad nad dielom kráľovstva v Rakúsku preniesol na nemeckú odbočku. do Rakúska bol poslaný schopný brat, aby tu vykonával potrebný dohľad.

 Presadiť sa napriek tlaku

V tých dňoch sa zvestovateľské dielo konalo za ťažkých podmienok. Každý, kto sa delil o dobré posolstvo o Božom kráľovstve s inými, zvlášť vo vidieckych oblastiach, sa čoskoro zoznámil s políciou.

Jedného dňa si skupina bratov prenajala autobus na návštevu niekoľkých dedín vo vidieckej oblasti Waldviertel severne od Viedne, aby tam zvestovali. Keď tam prišli, boli už očakávaní. Pri vchode do dediny museli čeliť nepriateľskému zástupu dedinčanov podnecovaných miestnym kňazom. Medzi zástupom stáli muži s oceľovými helmami a puškami; patrili k takzvanému Heimwehru, civilnej milícii podporovanej niektorými vidieckymi policajtmi. Len čo bratia vystúpili z autobusu, boli napadnutí a zobrali im celú zásobu literatúry.

Je samozrejmé, že po tomto incidente, keď bratia pracovali vo vidieckych oblastiach, vystupovali z autobusu mimo dedín a vstupovali do nich vedľajšími cestami. Avšak nepriatelia pravdy sa rýchlo prispôsobili novým metódam bratov. Niektoré oblasti boli pevne v rukách duchovenstva a polícia bola až príliš ochotná s ním spolupracovať pri podnikaní akcií proti našim bratom.

Nevraživosť, ktorej bratia museli čeliť, sa dotýkala každej oblasti života a nekončila dokonca ani samotnou smrťou. Pán a pani Geisbergerovci, ktorí žili neďaleko malého mesta Schärding, prijali pravdu a vystúpili z katolíckej cirkvi v roku 1923. Kvôli tomu stratila sestra Geisbergerová zanedlho svoje zamestnanie ako učiteľka šitia. Potom, keď zomrel jej manžel, pokúšal sa dedinský kňaz zabrániť pohrebu brata Geisbergera na miestnom cintoríne. Úradne však nikomu nemožno odoprieť pohreb. Tak bratia predložili túto záležitosť oblastnému komisárovi. Aké opatrenia sa mohli urobiť na pochovanie tohoto muža, ktorý veril a snažil sa žiť v súlade s Bibliou? Pohreb musel byť v časti cintorína vyhradenej pre hroby samovrahov. Aspoň, že sa dovolilo bratovi Wetzelovi z Viedne predniesť pohrebnú reč.

Prenasledovaní za to, že sú kresťania

Písma nezakrývajú skutočnosť, že byť v tomto svete kresťanom prináša so sebou ťažkosti. Ježiš Kristus povedal svojom nasledovníkom: „Majte na mysli slovo, ktoré som vám povedal: Otrok nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať i vás . . . Ale to všetko vám urobia pre moje meno, lebo nepoznajú toho, kto ma poslal.“ (Ján 15:20, 21) A túto skúsenosť zažili aj tí, ktorí sa snažili chodiť v šľapajach Ježíša Krista v Rakúsku v tomto období. Niekedy, ako Ježíš varoval, odpor prišiel od blízkych členov rodiny. (Matúš 10:32–39) Ale to neodradilo  bratov v Rakúsku, aby nezaujali svoj postoj na strane Božieho kráľovstva.

Beatrice Lojda bola propagátorkou Socialistického hnutia a zúčastňovala sa volieb do Národnej rady. Jedna z jej priateliek menom Bretschneiderová, ktorú poznala zo svojej politickej činnosti, sa stala Jehovovou svedkyňou a rozprávala jej o Božom kráľovstve. Beatrice bola pozvaná do hotelu Continental vo Viedni, aby si vypočula prednášku. To bol ten istý hotel, kde sa brat Russell márne pokúšal hovoriť v roku 1911. Beatrice neverila v Boha a v prvom momente odbila celú záležitosť poznámkou: „Boh by sa mi musel najprv sám predstaviť!“ Ale chcela potešiť svoju priateľku, a tak navštívila prednášku. Napriek svojim pocitom neodolala, aby už počas prednášky niekoľkokrát nepovedala sestre Bretschneiderovej: „Toto je pravda“ Toto je pravda!“

Netrvalo to dlho a Beatrice sa stiahla z politického života v súlade s Ježišovými slovami jeho učeníkov: „Nie ste časťou sveta.“ (Ján 15:19) Okamžite však nastali ťažkosti. Manžel jej hrozil rozvodom pokiaľ „nepríde k svojim zmyslom“, ako to uvádzal. Ona však bola pevná vo viere a pokračovala tak až do svojej smrti.

Franz Monfreda zo Salzburgu bol horlivým katolíkom, ale pravda dosiahla jeho srdce. Keď opustil katolícku cirkev 12. marca 1927, zasvätil svoj život Bohu Jehovovi. Jeho rodina sa vôbec netešila z tohoto kroku, a tak vàšila na neho pohanu a nevraživosť. Išlo to až tak ďaleko, že stratil svoj dom, ako aj zamestnanie. Jeho viera bola podrobená tvrdým skúškam, lebo to trvalo určitý čas, kým si našiel inú prácu. Ale on zostal verný Jehovovi. Čo sám hovorí, o tých dňoch? „Dnes som šťastný, že som prekonal toto obdobie a pevne sa pridržal pravdy. Jehovovo rameno sa nikdy neukázalo byť prikrátke.“ — Porovnaj Izaiáš 59:1.

Mali iba jeden bicykel

Bratia v oblasti Riedlingsdorfu v provincii Burgenland Emil Wetzel dozeral na prácu v Rakúsku od r. 1922 do r. 1926  prejavili mimoriadnu horlivosť v Pánovom diele. Ich územie bolo rozľahlé a nebola tam takmer žiadna možnosť dopravy. Vlastniť motocykel. alebo dokonca auto, neprichádzalo u nich vôbec do úvahy. Mnohí nemali ani bicykel. A tak niektorí bratia používali vo zvestovateľskej službe takéto spôsoby:

Jeden brat sa vydal na pochôdzku, zvestujúc cestou po domoch. Druhý brat išiel na bicykli dopredu a na vopred dohovorenom mieste ho zanechal. Odtiaľ pokračoval v službe pešo. Keď sa prvý brat dostal na miesto, kde bol bicykel, odišiel na ňom na ďalšie vopred dohovorené miesto. Ak by tento bicykel mal tachometer, nepochybne by bol na ňom obrovský záznam kilometrov strávených pri hlásaní kráľovstva!

Keďže bratia mali pre službu voľno iba v nedeľu, naplno využívali tento čas. Niekedy odchádzali z domu už o tretej ráno a vracali sa neskoro večer. Ich služba bola poznačená úsilím z celého srdca.

Boj za zákonné práva

Ako sa zvestovateľské dielo stále rozširovalo, nebolo ničím neobvyklým pre bratov, že ich predvolávali pred miestne úrady kvôli ich zvestovateľskej činnosti. Pokiaľ toho boli schopní, hájili sa sami. V niektorých prípadoch sa im dostalo zákonnej pomoci. Ale kroky, ktoré podnikali úrady, neboli vždy v ich prospech.

Avšak ukázalo sa omnoho ťažším zaregistrovať miestnu odbočku spoločnosti Strážna veže, ako odvracať rozsudky. Jej zákonné uznanie ako organizovaného náboženstva nebolo ešte možné. Bratia sa pokúšali zaregistrovať ju aspoň ako spoločnosť, ale úrady namietali: „Vaším úmyslom je vytvoriť náboženskú organizáciu a organizáciu tohoto typu nemožno ustanoviť podľa rakúskych zákonov.“

Bratia sa odvolali na ústavný súd, sťažujúc sa, že im bolo odopreté zákonné právo vytvoriť spoločnosť. Okamžitou reakciou členov rakúskeho ústavného súdu bolo zamietnutie odvolania 7. decembra 1929. Ďalej sa bratia pokúšali zaregistrovať spoločnosť pre rozširovanie biblií a biblickej literatúry bez náboženskej činnosti. Táto žiadosť nebola zamietnutá. A tak 24. mája 1930 sa vytvorila miestna spoločnosť, aby slúžila bratom ako zákonná ustanovizeň.

Zákonné uznanie spoločnosti Strážna veža však v žiadnom prípade neukončilo ťažkosti, s ktorými bratia museli zápasiť. Ale Jehovovi služobníci sa pridàžali zodpovednosti, ktorá pre nich vyplývala z Písiem. Uznávali, že svedectvo musia dostať aj úradníci. — Marek 13:11.

 Nové zbory, rastúca účasť

Aby nedávali príliš mnoho podnetov k sporom, bratia sa rozhodli zdržiavať sa od organizovania väčších zhromaždení. Iba _Fotodráma stvorenia, _po prvýkrát uvedená vo Viedni v roku 1922, sa mala tiež predvádzať v menších provinčných mestách.

Napriek tomu v niektorých oblastiach navštevoval zborové zhromaždenia značný počet osôb. Tak to bolo napríklad aj v meste Leoben, kde slúžil celým časom Eduard Payer. Pred jeho príchodom tu ešte nikto nepočul o bádateľoch biblie. Ale zvestoval s veľkou horlivosťou, a čoskoro navštevovalo zhromaždenia asi 200 osôb. V roku 1932 slúžil v Grazi, hlavnom meste provincie Štajersko. Aj tu navštevovalo zhromaždenia niekoľko sto osôb. Medzi nimi bol aj bývalý člen Francúzskej cudzineckej légie Leopold Pitteroff, ktorý bol neskôr uvrhnutý do koncentračného tábora, kde zachoval vernosť. Tak počet organizovaných biblických študijných skupín (alebo tried, ako sa vtedy nazývali) v Rakúsku vzrástol na 30.

Odpor vzrastá

Zmeny na politickej scéne, ktoré sa čoskoro uskutočnili, veľmi privítalo duchovenstvo, ktoré bolo naším hlavným protivníkom. Úrad spolkového kancelára získal 20. mája 1933 kresťanský socialista dr. Engelbert Dollfuss a dostal hneď blahoprajný telegram od kardinála Pacelliho, štátneho tajomníka pápežského štátu. Počas úradovania Dr. Dollfussa došlo k výranému obmedzeniu občianskych slobôd. Šikovne využijúc krízovú situáciu v roku 1922 rozpustil parlament. Potom držiac pevne v rukách politické opraty, zriadil takzvaný „prvý podel katolíckej vlády v Európe“. Klerikálne kruhy opisovali Dollfussa ako ideálneho katolíckeho štátnika.

Bolo by za takýchto okolností prekvapením, ak sa podniknú pokusy zakázať naše kresťanské zhromaždenia? Takýto zákaz čoskoro vstúpil do platnosti v Grazi, kde stovky osôb navštevovali naše zhromaždenia. Bratia sa však nedali zastrašiť. Okamžite podali odvolanie, ktorému museli vyhovieť, pretože nedošlo k porušeniu zákona zo strany našich bratov. Avšak úrady zrušili povolenie pobytu niektorým priekopníkom, a tak ich donútili opustiť mesto.

Takmer každý týždeň tu boli falošné obvinenia proti bratom. Jeden katolícky časopis žiadal, aby Vláda zastavila naše kresťanské dielo, dávajúc tým jasne najavo, kto bol za týmito akciami.

A práve v pravý čas poskytla Jehovova organizácia budujúcu pomoc. Hoci brat Rutherford nemohol prísť v roku  1933 ako plánoval, poslal N. H. Knorra a M. C. Harbecka, ktorí sa stretli s bratmi vo Wimbergerovej reštaurácii vo Viedni. Toto stretnutie urobilo mnoho pre posilnenie bratov.

Cenzúra a konfiškácia literatúry

V súlade s biblickým Proroctvom, že ľudské panstvo má byť nahradené Božím nebeským kráľovstvom, naše publikácie otvorene osvetľovali smutné výsledky ľudského panovania. (Daniel 2:44; 7:13, 14, 27) Vládne úrady sa urážali na takýchto výrokoch, keď mali pocit, že ich stavajú do zlého svetla. Výsledkom toho bola séria konfiškácií našej literatúry začiatkom 30-tych rokov.

Počas rokov 1933 a 1934 boli bratia predvolávaní pred úrady takmer týždenne, aby si tam vypočuli námietky každého druhu. Úrady často žiadali, aby sa určité odseky našich publikácií urobili nečitateľnými. Aby mali úplnú istotu, že všetky otázne odseky sa skutočne vymažú, umiestnili policajta priamo do úradu Spoločnosti. Niektoré dni práca pokračovala dlho, niekedy až do polnoci. A keďže sa aj oko zákona niekedy unaví, niektoré odseky v publikáciách zostali nakoniec čitateľné.

Politické nepokoje prinášajú so sebou obmedzenia

Rozpory medzi rozličnými politickými stranami sa dramaticky vystupňovali. sociálnodemokratický obranný zväz (ozbrojené sily socialistickej strany) triedy bol brutálne rozbitý vo februári 1934. Sociálnodemokratická strana bola zakázaná. Nasledovali ďalšie obmedzenia osobných slobôd.

Akoby na potvrdenie toho, že začala nová éra, dostalo Rakúsko novú ústavu v máji 1934. Jej úvodné slová zneli ako náboženské vyznanie: „V mene všemohúceho Boha, od ktorého vychádzajú všetky zákony, dostáva týmto rakúsky ľud ústavu pre jeho trvalý Kresťanský nemecký spolkový štát.“ Ale v susednom Nemecku bol pevne pri moci Hitler, ďalší katolík, ktorý však zastával rozdielnu politickú ideológiu. A v júli stúpenci Hitlerovej národno-socialistickej strany úkladne zavraždili dr. Dollfussa, rakúskeho kancelára.

Mesiace, ktoré nasledovali pod vládou na čele s kancelárom Kurtom Schuschinggom, nepriniesli žiadnu úľavu pre tých, ktorí chceli skutočne slúžiť „všemohúcemu Bohu“. biblickú literatúru im zhabávali a stále ich vláčili po súdoch. V mnohých prípadoch zakázali aj verejné biblické zhromaždenia.

 Úrady rozpúšťajú miestnu asociáciu

Nakoniec, výnosom z 10. septembra 1934 spolkový komisár bezpečnosti pre Viedeň rozpustil spoločnosť Strážna veže, zákonnú asociáciu, ktorú použivali Jehovovi svedkovia. Avšak po odvolaní bratov bol tento výnos zrušený úradom spolkového kancelára v jeho pôsobnosti výkonného výboru pre verejnú bezpečnosť.

Ale úrady, ktoré chceli zvlášť horlivo vykoreniť naše dielo, neodpočívali. 17. júna a 17. júla roku 1935 bolo opäť rozhodnuté, tentokrát spolkovým ministrom bezpečnosti, že „Wachtturm Gesellschaft, pobočka biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veže v Brooklyne, v New Yorku“ sa má rozpustiť. Bratia sa znovu pokúšali odvolať proti tomuto rozhodnutiu, ale tentokrát bezvýsledne.

Dávanie Kráľovstva na prvé miesto napriek prekážkam

Bratia pokračovali v práci z domu do domu, aj keď teraz opatrnejšie. I napriek svojej ostražitosti, boli často zadržaní a odsúdení jednak do väzenia alebo na pokutu. Aj keď väzenie mohlo trvať niekoľko týždňov, dávali mu prednosť pred pokutou, lebo mali na mysli príležitosť vydávať tam svedectvo.

V týchto dňoch nepokojov a ekonomickej neistoty vstúpil do služby celým časom Leopold Engleitner. V januári 1934 sa presťahoval do Horného Štajerska, na územie, ktoré mu bolo pridelené, kde dovtedy bola sotva vydané nejaké svedectvo.

Vtedy tam mal silný vplyv národný socializmus. V dôsledku toho bolo na niektorých miestach vyhlásené stanné právo. Tak to bolo aj v Schladmingu, ktorý obsadila občianska milícia v dôsledku nacistických výtržností. Vzhľadom na vážnosť situácie mával brat Engleitner pri sebe iba malé množstvo literatúry vo vreckách svojho kabátu, aby nevzbudil pozornosť. Keď najprv prepracovával predmestia, ponúkal literatúru iba tým, o ktorých sa nazdával, že im môže dôverovať.

Jedného dňa bol zadržaný a kvôli napätej politickej situácii sa ho na policajnom úrade spýtali, či má pri sebe nejakú zbraň. Náš brat odpovedal, že áno, siahol do vrecka, vytiahol bibliu a položil ju pred nich na stôl. (Ef. 6:17) Keď sa úradníci prebrali zo svojho smiechu, pustili ho.

 Duchovenstvo však bolo rozrušené kvôli tomuto Jehovovmu služobníkovi. Kedykoľvek začal svoju zvestovateľskú činnosť v niektorej z väčších dedín, duchovenstvo sa postaralo o informovanie všetkých obyvateľov, vrátane polície. Pre brata Engleitnera nasledovalo jedno zatknutie za druhým. A čoskoro nasledovali aj väzenské tresty. Najprv to bývalo iba na 48 hodín, ale tresty sa stále predlžovali. Nakoniec musel preniesť svoju činnosť na iné miesto.

Na svojom novom území, vo vzdialenom horskom údolí dával pozor, aby nevynechal nijaký dom, Aj keď nikto nebol doma, zanechal tam niečo na čítanie.

V jednom prípade sa prvý vrátil domov paholok. Spozoroval, traktát, starostlivo prečítal, objednal si viacej literatúry a stal sa verným bratom. Až o 30 rokov neskôr sa neočakávane stretol s bratom Engeleitnerom na oblastnom zjazde.

Na čo tam boli?

Jedna epizóda z dediny Reidlingsdorf vykresľuje jasný obraz existujúceho napätia. Mal sa tam konať pohreb a brat Ronovsky z Viedne mal predniesť pohrebnú reč. V tom čase pohreby poskytovali jedinú príležitosť vydávať svedectvo väčšej skupine. Avšak, keď náš brat pristúpil k hrobu, bol prekvapený neobvyklou scénou. Oproti nemu stálo 50 policajtov a členov občianskej milície v pohotovosti, s oceľovými helmami na hlavách a puškami pod pažou, pripravených zasiahnuť. celkový počet prítomných bol asi 100 osôb vrátane miestneho kňaza. Náš brat robil čo mohol, aby vydal svedectvo o Bohu Jehovovi, jeho Synovi a nádeji na vzkriesenie. Ale prečo tam boli tí ozbrojenci?

Až neskôr sa brat Ronovsky dozvedel príčinu tohto nervy drásajúceho stretnutia. Bratia z tej dediny mu neskôr povedali, že policajti a milicionári boli prekvapení jeho vysvetleniami z biblie, pretože miestny kňaz rozšíril zvesti, že svedkovia sú komunisti, ktorí zamýšľajú zvrhnúť vládu.

Obmedzenia zhromaždení

Od roku 1935 sa zhromaždenia nemohli konať na verejnosti. všetky štúdia Strážnej veže boli zakázané dokonca aj v súkromných domoch. Niekedy úrady namietali, že sa tým ohrozuje verejná bezpečnosť, inokedy hovorili, že takéto zhromaždenia urážajú katolícke obyvateľstvo. Ale Božie slovo prikázalo: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia.“ — Hebrejom 10:25.

Bratia sa naďalej stretávali, ale iba v súkromných domoch a v malých skupinách 8 až 10 osôb. Miesta zhromaždení  sa stále menili. Takým spôsobom nevzbudzovali nadmernú pozornosť. Na svojich zhromaždeniach rozoberali Písma pomocou Strážnej veže a iných publikácií ako Božia harfa, Stvorenie, Proroctvo, Vláda a Svetlo. Počúvali aj biblické prednášky na platniach, pokiaľ ich mali k dispozícii. Napriek vládnemu zákazu počet božieho ľudu stále vzrastal.

Aj keď to vyžadovalo vážne úsilie, bratia si dali za cieľ stretávať sa pravidelne so spoluveriacimi. Keďže Viedeň nie je ďaleko od československého mesta Bratislava, bratia si prenajali autobus a každý druhý víkend tam cestovali na štúdium Strážnej veže. 9. júna 1935 rakúski bratia navštívili oblastný zjazd v Maribore v Juhoslávii a v roku 1936 išli na zjazd do Lucernu vo Švajčiarsku. V samotnom Rakúsku však naďalej vzrastalo napätie.

Príprava na očekávané prenasledovanie

Pri správach z Nemecka, ktoré poskytovali pohľad na to, čo tam naši bratia znášajú, zvestovateľov v Rakúsku mrazilo. Modlili sa k Jehovovi o silu znášať takú bolesť a utrpenie, ak to bude nutné a zostať verní. Ale veci ešte nezašli až tak ďaleko.

V lete roku 1937 boli všetci, ktorí mohli, nabádaní, aby navštívili zjazd, ktorý sa mal konať v Prahe v Československu. Na dopravu tých, ktorí sa prihlásili na cestu z Viedne do Prahy, boli potrebné tri autobusy. Bola to cesta na celý deň. Avšak nie všetci si mohli dovoliť ísť autobusom. Brat Engleitner a 5 iných z Bad Ischl a okolia vykonali cestu dlhú viac ako 350 kilometrov na bicykloch.

Všetci tí, ktorí navštívili zhromaždenie, mali pocit, že to bude pravdepodobne posledné veľké zhromaždenie, z ktorého sa môžu tešiť na slobode. Námety prednášok boli vybraté za účelom pripraviť bratov na kritickú dobu, ktorá bola pred nimi. Počas tohto zjazdu sa opakovane poukazovalo na to, že bratia sa rýchlo približujú k dobe krutých skúšok. Boli posilnení zvláštnymi pokynmi ohľadom správania sa pri prenasledovaní. Aby sa vyhli ohrozeniu ostatných v prípade domových prehliadok, boli upozornení, aby neuchovávali žiadne zoznamy s menami spolusvedkov. (Mat. 10:16) Zdôrazňovala se pevná vytrvalosť bratov v Nemecku ako znamenitý príklad hodný nasledovania. Účastníci zjazdu boli nabádaní, aby vytrvávali verne a poslušne s plnou dôverou v Jehovu, bez ohľadu na to, čo sa môže diať. — Prísl. 3:5, 6.

A tak sa zjazd skončil. S ťažkým srdcom spievali „Nech je Boh s vami, kým sa opäť stretneme“, a potom sa rozlúčili so svojimi bratmi a s pohostinnou Prahou. Mnoho såz sa prelialo pri lúčení, keď si naši bratia teraz plne uvedomovali, prečo boli nabádaní navštíviť tento zjazd.

 Nemecké oddiely prekračujú hranice

Všetko naznačovalo, že je možné očakávať skorý vstup nemeckých jednotiek do Rakúska. Niektorí nedočkavo očakávali ekonomický rozmach ako náhle sa Rakúsko pripojí k Nemecku. ale tí, ktorí nesúhlasili s Hitlerovou ideológiou, sa obávali odplaty. A bratia vedeli, že čoskoro prídu nevyhnutné skúšky ich vernej oddanosti Jehovovi. V súlade s obavami sa Hitlerove jednotky dali do pohybu a prekročili rakúske hranice 12. marca 1938.

Asi týždeň predtým v očakávaní prichádzajúcich udalostí sa predal majetok Spoločnosti vo Viedni a zodpovedný brat i so svojou manželskou odišiel z Rakúska do Švajčiarska. Keď sa o tom dozvedeli bratia v Rakúsku, pýtali sa: „Čo to všetko znamená? Ako bude dielo pokračovať? Odkiaľ dostaneme duchovný pokrm?“

Brat August Kraft (tiež známy ako Kraftzig), ktorý pracoval v úrade Spoločnosti, dostal tiež návrh opustiť Rakúsko. Ale on vyhlásil: „Chcem zostať s ovcami.“ Láskavo ich povzbudzoval, posilňoval a staral sa o ne. Aké vďačné boli za tohoto brata majúceho bázeň pred Bohom a pastiera, ktorý sa o ne nežne staral, hoci jeho meno bolo už na zozname hľadaných nemeckým gestapom! Neustále sa pohyboval a navštevoval bratov v Innsbrucku, Klagenfurte a v iných častiach krajiny. Čo najopatrnejšie navštevoval domy bratov neskoro večer a upúšťal ich už zavčasu ráno.

 Požiadavky novej vládnej moci

10. apríl bol deň napätia. Rakúsky ľud mal hlasovať o tom, či súhlasí s pripojením Rakúska k Nemecku. V skutočnosti sa o tom rozhodlo už dávno predtým. Nikto nemohol prehliadnuť naliehavú výzvu k verejnosti, ktorá bola všade na plagátoch: Vaše ÁNO pre Hitlera.„

Čo urobili bratia? Bez ohľadu na to, čo by podnikli, vedeli, že volebné výbory majú prostriedky na zistenie toho, ako hlasoval každý volič. vo volebný deň išiel Johann Viereckl z Viedne do lesa už zavčasu ráno a vrátil sa až neskoro večer pod rúškom tmy. Úradníci z volebného výboru boli päťkrát pri jeho dverách, podľa toho, čo mu neskôr hovorili susedia. Bez toho, že by sa boli dopredu dohovorili, ostatní bratia urobili presne tak ako Johann, aby zachovali svoju neutralitu. Jedna vec však bola teraz bratom jasná: oči nových vládcov sa na nich upierali.

Kvôli vyjadrenie svojej solidarity s novým režimom boli ľudia požiadaní, aby si vyzdobili okná zástavou s hákovým krížom. Sestra Altenbuchnerová z malého mesta Knittelfeld bývala v byte, ktorý mal okná na ulicu. Znovu a znovu k nej prichádzali miestni zástupcovia režimu a žiadali ju, aby sa v jej oknách objavila zástava s hákovým krížom. Dali jej na vedomie, že ak to neurobí, bude žať nevraživosť všetkých svojich susedov. bolo zrejmé, že čelí spojenému nepriateľskému frontu. Z dôvodov svedomia sa však rozhodla nevyvesiť zástavu. Následky? Dostala súdne rozhodnutie vyprázdniť svoj byt s oknami do ulice a presťahovať sa do iného v zadnej časti domu, kde sa nevyžadovalo vyvesenie zástavy — riešenie, ktoré nikdy neočakávala.

Zaobstarávanie potrbného pokrmu

V čase po Hitlerovom obsadení Rakúska sa bratom darilo s rozvážnosťou organizovať malé zhromaždenia vo Viedni. V každom viedenskom okrese sa o duchovné potreby študijných skupín staral jeden brat.

Najprv išiel brat Kraft do Vorarlbergu zobrať výtlačky Strážnych veží, ktoré prepašovali cez hranice švajčiarski bratia. Cestou do Viedne sa zastavil v Innsbrucku a spojil sa s bratmi Defnerom a Setzom, ktorí zobrali výtlačky pre Tirolsko. Brat Setz schovával tento drahocenný materiál pod drevom na kúrenie, ktoré mal naukladané za domom. Všetko to znie veľmi jednoducho. Ale nezabúdajme, že gestapo malo všade svojich informátorov.

Odvažne sestry sa starajú o životne dôležité potreby

Brat Kraft urobil bezodkladne opatrenia na to, aby zásobovanie  duchovným pokrmom bratov pokračovalo aj po jeho uväznení. Odvážne sestry sa ochotne dali k dispozícii pre dielo zaobstarávania duchovného sýtenia. Jednou z nich bola aj Therese Schreiberová z Viedne. Brat Kraft ju naučil ako rozmnožovať Strážnu vežu pomocou jednoduchého stroja.

Podzemná činnosť zaberala Therese mnoho času, a tak si našla svetské zamestnanie na čiastočný úväzok, ktoré jej umožňovalo zaobstarať finančné prostriedky pre seba s svoju matku. Snažila sa byť opatrná, lebo bolo uväznených už niekoľko bratov. A pretože jej matka trpela vážnymi srdcovými problémami, ako by sa jej darilo, keby jej dcéra išla do väzenia? Theresa ju utešovala a uisťovala, že Jehova ju určite nenechá napospas.

Aj iné odvážne sestry boli pripravené slúžiť Jehovovým záujmom v tom, kde to bolo potrebné. sestra Stadteggerová Z Welsu ochotne cestovala na západ a dodávala študijné materiály bratom v Tirolsku. To robila až kým nepadla do rúk gestapa. Bez akéhokoľvek zákonného postupu ju poslali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Nikdy sa odtiaľ nevrátila. O niečo neskôr uväznili aj jej manžela.

Dokázal Satan zvíťaziť?

V máji 1939 brat Kraft znovu ponavštevoval bratov, aby ich posilnil. Potom, po krátkom pobyte v jeho viedenskom dome, zasiahlo nemilosrdne gestapo. bol zatknutý 25. mája. Dvere vyhladzovacej mašinérie koncentračného tábora v Mauthausene sa otvorili, a tam vyhasol jeho život. Hlboký smútok naplnil srdcia bratov, keď počuli o jeho smrti. Stále si na neho s láskou spomínajú pre jeho neobyčajnú lásku k Jehovovi a k svojim bratom.

Dokázal satan a jeho stúpenci skutočne zvíťaziť, keď zatkli a uväznili týchto Božích služobníkov a niektorých usmrtili? Práve naopak! Ako bolo ukázané v prípade Jóba, satan tvrdí, že človek bude slúžiť Jehovovi iba vtedy, ak sa mu bude dobro dariť. a tak každý svedok, ktorý dokázal svoju vernosť aj v ťažkostiach, pridal k množstvu dôkazov to, že Jehova, ktorého miloval z celého svojho srdca, je pravý Boh, a že diabol ve veľký luhár. Jehova bohato odmení všetkých takýchto verných. — Jób 1:6–12; 2:1–5; Jakob 5:11.

Dva druhy potravinových vreciek

Brat, ktorému bola teraz zverená zodpovednosť za kazaťelské dielo, nepracoval v úrade Spoločnosti, ale vlastnil malý obchod so zeleninou, ktorý živil jeho i jeho manželku. bol to Peter Gölles. „Bez akýchkoľvek organizačných pokynov“, ako to uviedol, bol požiadaný, aby udržiaval  v chode činnosť Božieho ľudu tak, ako to len bolo možné v týchto utláčajúcich okolnostiach.

Keďže s nimi už brat Kraft nebol, brat Gölles dozeral na rozmnožovanie a rozširovanie biblických študijných materiálov po celej krajine. v noci tajne pracoval v studených pivniciach a cez deň sa objavoval vo svojom potravinovom obchode. Nebolo bezpečné používať poštu, a tak literatúru nosili kuriéri. Prichádzajúce príspevky nepostačovali na krytie cestovných nákladov, preto brat Gölles používal peniaze z vlastného vrecka. Keďže zákazníci často dostávajú zeleninu a iné potraviny zabalené v papierových vreckách, nebudilo pozornosť, keď vybraní ľudia opúšťali obchod s papierovými vreckami, ktoré mali trochu rozdielny obsah. a tak po nejaký čas kuriéri a bratia vo Viedni mohli dostávať duchovný pokrm z obchodu brata Göllesa týmto spôsobom.

Pomoc pre bratov v zodpovednostiach

Od roku 1938 bolo stále ťažšie udržiavať kontakt so Švajčiarskom a Holandskom, a tak dostať do krajiny aspoň niekoľko výtlačkov Strážnej veže. Mnoho kontaktov sa prerušilo kvôli zatknutiam a pre získanie duchovného pokrmu z cudzích krajín bolo potrebné podnikať cesty vlakom trvajúce týždeň alebo aj dlhšie, Brat Gölles sa snažil získavať duchovný pokrm z Bratislavy v Československu, odkiaľ prinášala študijné materiály sestra Kattnerová. ale aj táto cesta bola čoskoro prerušená.

V tých dňoch sa na scéne objavil Ernst Bojanowski. Prišiel z Nemecka, ale už predtým mal spojenie s bratmi v Rakúsku. Bojanowski ponúkol svoje služby bratovi Göllesovi a pracoval spolu so sestrou Schreiberovou pri rozmnožovaní študijných materiálov. Bojanowski budil dojem odvážneho muža s veľkou iniciatívou. Podnikal aj cesty kvôli dodávaniu literatúry. Pri troch príležitostiach dokonca pokrstil nových bratov a sestry.

Ďalšou pomocou bol rozmnožovací stroj inštalovaný v pivnici záhradníkovho domu vo Viedni. Jeho používanie vyžadovalo veľa práce, pretože ho bolo treba zakaždým vykopať do skrýše. Avšak nikto nespozoroval, čo sa robí, pretože majiteľ majetku emigroval a zostal iba záhradník, jeden z našich bratov, aby sa staral o dom.

Na západe blízko talianskych hraníc pomáhali zasa iní svedkovia. Sestra Gelmiová zväčšovala negatívy článkov — Strážnych veží —, ktoré prenášal cez talianske hranice Narciso Riet. Potom napísala blany na rozmnožovanie a vyhotovené kópie sa odnášali na miesto vysoko v horách. Odtiaľ sa rozširovali. Sestra Tammerlová z Innsbrucku a sestry Entacherové (matka a dcéra) zo Schwazu sa podieľali na rozširovaní  študijných materiálov spoluveriacim. Uvedomovali si, čo sa môže stať ak ich prichytia, a boli pripravené čeliť tomu, ak to bude nutné.

Do rúk nepriateľa

Náhle sa začala nová vlna zatýkaní zvlášť počas septembra a októbra v roku 1939. Medzi svedkami sa rozšírili správy, že nejaký brat prezradil mená úradom. V teraz dostupných dokumentoch gestapo si to môžete sami prečítať čierne na bielom. Napríklad správa gestapa pre Viedeň z 2. novembra 1939 hovorí:

„Kuderna, o ktorom sa zmieňuje denná správa z 31. októbra 1939 potvrdil, že ilegálna činnosť I.B.V. (Medzinárodnej asociácie bádateľov Biblie) prebiehala až donedávna. Ďalej odhalil mená vedúcich bratov I.B.V. z takmer všetkých viedenských okresov.“

Johann Kuderna bol spoluveriacim od roku 1924. Z neznámych dôvodov, zrejme neúmyselne nahral do rúk nepriateľa.

Ďalšou ranou bolo to, že tajný kód používaný sestrami pri rozširovaní časopisov sa tiež dostal do rúk úradov. Teraz bolo pre nich ľahké porozumieť, čo sa mienilo slovami „20 kópií pre Resi“, pretože prvé meno sestry Schreiberovej bolo Therese, skrátene ju volali Resi. Sestra Schreiberová bola zatknutá a bez akýchkoľvek zákonných postupov ju poslali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. A čo sa stalo s jej matkou? Zomrela 2 mesiace predtým.

Odvážne svedectvo pred súdom

Po nejakom čase bola sestra Schreiberová privezená z koncentračného tábora späť do Viedne. Čo zamýšľali s ňou urobiť? Čoskoro to zistila. Počas súdneho pojednávania na oblastnom súde vo Viedni uvidela na stole niekoľko časopisov Strážna veža, v ktorých sa objavilo Hitlerovo meno. Tieto boli vytlačené v podzemí. Sestra Schreiberová z toho usúdila, že vedeli o jej účasti na rozmnožovaní ako aj rozširovaní časopisov.

Sestra Schreiberová mala príjemný vzhľad a vyberané spôsoby. Na sudcu to zjavne zapôsobilo, lebo ju chcel oslobodiť. Ale gestapo ju držalo vo väzení a poslalo ju späť do koncentračného tábora. Neskôr jej zachránil život prevoz do pracovného tábora, hoci musela zniesť päť a pol ročné väzenie.

 Rozmnožovanie literatúry

Boli to ťažké dni pre brata Göllesa, keď boli verní, keď boli verní spolupracovníci jeden za druhým uväzňovaní. Snažil sa robiť čo mohol, aby sa duchovný pokrm ďalej rozširoval. Ale kto pomôže? Spomenul si, že pred niekoľkými mesiacmi prišla k nemu jedna sestra a povedala: „Brat Gölles, rada by som niečo urobila pre Pánovo dielo.“ bola to Hansi Hronová (teraz Buchnerová), ktorá bola pokrstená v roku 1931. Strávila niekoľko rokov v zahraničí. teraz, v kritických časoch sa vrátila do Rakúska. A vo svojom srdci bola pripravená podujať sa na ťažkú službu kuriérky.

Pomoc ponúkol aj Ludwig Cyranek. Už predtým si odslúžil dvojročný trest väzenia v Nemecku. Len čo bol prepustený, znova sa zapojil do podzemnej činnosti a poskytol bratom vo Viedni svoje skúsenosti. Podieľal sa na nebezpečnej práci rozmnožovania Strážnej veže.

Ale neprezradilo sa aj miesto, kde bol rozmnožovací stroj? Bratia v tom nemali istotu, a tak sťahovali stroj z jedného miesta na druhé. Kým brat Cyranek písal blany, brat Joseph Schôn z Prahy a sestra Anna Vollová z Viedne mu diktovali a Ernst Bojanowski spolu s ďalším bratom robili rozmnožovanie. Z iného miesta zasa Hansi Hronová vyzdvihovala výtlačky a dodávala ich bratom.

Rozmnožovací stroj sa musel znovu premiestniť a brat Schôn našiel preň skrýšu v letnom dome. tam on a ešte iný brat robili rozmnožovanie. Keď bola táto teokratická práca dokončená, brat Schôn dodával študijné materiály bratom. Jedného dňa pri dodávaní ho poprosili, aby zostal na návšteve. to bol omyl. Čoskoro ho uväznili.

Sestra Hronová sa poučila z tejto smutnej skúsenosti. robila dodávky rýchlo, a hneď sa vydávala zasa na cestu. Asi 6 mesiacov však aj ju uväznili. ale splnila sa jej vrúcna túžba, „urobiť niečo pre Pána“.

Postupom času bola bratia stále dômyselnejší pri skrývaní literatúry, ale aj pri rozmiestňovaní študijných skupín. A tak počas prekvapujúcich domových prehliadok nemohla nájsť polícia žiadnu literatúru. A na zhromaždenia bratia v niektorých oblastiach chodievali do hôr alebo do lesov. Keď kukurica dostatočne vyrástla, malé skupinky sa stretávali uprostred kukuričného poľa, kde ich nebolo možné vidieť z cesty. ale aké vhodné boli aj študijné články Strážnej veže! Medzi nimi boli také, ako „Verný národ“ a „Vytrvalosť v pravde“. bol to skutočne „pokrm v pravý čas“. — Mat. 24:45.

Nepriateľ hľadá rozmnožovací stroj

Úrady pripravili nový úder. Chceli zadržať čo najväčší počet Jehovových svedkov, ale tiež sa zúfalo snažili nájsť  rozmnožovacie zariadenia, ktoré sa použivalo na reprodukciu Strážnej veže.

Záznamy gestapa, ktoré sú k dispozícii, obsahujú výnos z 8. júna 1940, kde sa píše: „Podľa nariadenia RSHA (Hlavného úradu bezpečnosti nemeckého štátu) z 12. júna 1940 majú byť uväznení všetci členovia I.B.V., ako aj všetky osoby pracujúce pre tuto hnutie a všetky osoby, ktoré sú známe ako bádatelia biblie . . . Uväzneniu podliehajú aj ženy . . . Tento zákrok štátnej polície platí na celom území nemeckého štátu a má sa vykonať náhle 12. júna 1940. V čase zatknutí sa majú vykonať i domové prehliadky a akýkoľvek materiál hnutia bádateľov Biblie má byť zhabaný.“

Útok nepriateľa bol taký rýchly, že je nemožné rekonštruovať všetky detaily. Vieme však, že naraz uväznili 44 bratov a sestier, vrátane našej kuriérky Hansi Hronovej.

Dôkazy ale ukazujú, že úmyslom nepriateľa bolo dosiahnuť viac, ako len zmocniť sa ľudí. To ukazuje rozsudok viedenského sudu z 28. januára 1941. Píše sa tam: „Iba po podrobných vyšetrovaniach bolo možné nájsť miesto, kde sa vyrábali tlačené materiály, odhaliť šachtu a nájsť a zabaviť rozmnožovací stroj spolu s písacím strojom a inými materiálmi.“ v týchto slovách sa jasne odzrkadľuje uspokojenie nepriateľov Jehovovho ľudu.

Urobil kompromis

Neskôr, keď bola vypočúvaná sestra Hronová, úradník  prerušil výsluch a odišiel z miestnosti. Kým bol preč, oči sestry Hronovej sa zastavili na protokole alebo zázname z výsluchu Ernsta Bojanowskeho. to, čo čítala, ju šokovalo. Obsahoval toľko ostatných detailov, až sa nemohla ubrániť podozreniu, že Bojanowski spolupracoval s úradmi.

Položil tam úradník tieto papiere úmyselne, snažiac sa zlomiť jej ducha, aby tak prezradila viac informácií? Protokol o výsluchu s Bojanovskim sa zachoval počas vojny. Niektoré jeho časti sa čítajú ako dejiny diela Jehovových svedkov v Rakúsku od roku 1938 do januára 1940. Niet sa čo diviť, že medzi bratmi sa rozšírila správa: „Boli sme zradení!“

Kvôli istej duchovnej podzemnej činnosti odišiel Bojanowski do Nemecka v decembri 1939. Spolu s Annou Vollovou boli zadržaní v Drážďanoch. článok v oficiálnom orgáne nacistického režimu Vôlkischen Beobachter, z 21. marca 1941 dokresľuje podrobnosti. čítame tam:

„Drážďany 20. marca. Zvláštny súd v Drážďanoch odsúdil na smrť . . . Ludwiga Cyreneka . . . na základe demoralizácie vojenskej moci v súvislosti s členstvom v asociácii odporujúcej vojenskej službe a s porušením zákazu medzinárodnej asociácie vážnych bádateľov Biblie . . . Ďalej bol odsúdený Ernst Bojanowski z Berlína za tie isté priestupky na 12 rokov trestnice a stratu cti na 10 rokov.“

Ludwig Cyrenek, o ktorom je tu zmienka, bol ten verný brat, ktorý sa dal nebojácne k dispozícii pre ďalšiu podzemnú  činnosť po tom, čo si odslúžil dvojročný väzenský trest. A Bojanowski? Bol brutálne bitý? Či prílišné obavy o vlastnú bezpečnosť ho donútili prezradiť informácie o svojich bratoch? Bol protokol čiastočne falšovaný? Nevieme. ale podľa bratov v Nemecku bol Bojanowski vo väzení iba krátky čas.

Mladé, ale verne oddané

Úradné záznamy z nacistickej éry neodhaľujú všetko. Ale hovoria o mnohých, ktorí boli nezlomní vo svojej rýdzosti voči Jehovovi. Auguste Hirschmannová (teraz Benderová), ktorej rodičia boli tiež v pravde, bola 17-ročným dievčaťom, keď ju vypočúvalo gestapo. Jej pevnosť odzrkadľuje táto správa z októbra 1944:

„Rodičia ju vyškolili v náukách I.B.V. a vyznáva, že je Jehovovou svedkyňou až do tohoto dňa. Menovaná osoba študovala Bibliu pravidelne so svojimi rodičmi, aby sa tak, ako sama priznáva, ‚posilnila jej viera a verná oddanosť‘, a tak získala dostatok sily pridržať sa náuk I.B.V . . . Hirschmannová odmieta dať akékoľvek informácie o osobách toho istého presvedčenia. Musí sa označiť ako nevychovávateľná.“

Elisabeth Holecová, hoci bola krehkým, chorľavým 18-ročným dievčaťom, bola tiež pevná a odhodlaná vo svojom postoji za pravdu. V protokole zo 17. decembra 1941 mohli úrady iba konštatovať: Elisabeth Holecová sa stále pridàža ídeí I.B.V. a priznáva, že sa zhromažďovala s osobami podobného zmýšľania. Odmieta však dať akékoľvek informácie o ostatných bádateľoch biblie, vyhlasuje, že by to bola zrada a to sa v ‚organizácii‘ nerobí. spolu so svojou matkou ju odvliekli do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde zomrela.

Ale teraz sa vráťme späť do roku 1939, keď sa Hitlerove vojská zmocnili Rakúska.

Zatknutia počas pamätnej slávnosti

Ukázalo sa, že Pamätná slávnosť 4. apríla 1939 bola dňom krutých skúšok pre mnohých bratov. Urobili prípravy, ešte raz si zopakovali hlavné body prednášky a pripravili symboly. ale boli tu aj iní, ktorí sa tiež pripravovali.

V Bad Ischl sa 5 osôb stretlo v byte Franza Rothauera na oslave Pamätnej slávnosti. Zhromaždili sa, aby si pripomenuli význam smrti Ježiša Krista v súvislosti s uskutočnením Jehovovho predsavzatia. Dobre vedeli, že Ježiš sa podrobil krutým skúškam vedúcim až k smrti, ale prejavil pritom nezlomnú rýdzosť.

Brat Engleitner bol dobre pripravený na prednášku pre  malú skupinu, ale namal pri sebe žiadne písomné poznámky. Len čo začal hovoriť, ozvalo sa silné búchanie na okno. Domáci otvoril dvere a 5 mužov sa vrútilo do miestnosti, kde boli bratia. Dvaja z votrelcov boli členmi obávaného gestapa. A traja boli od SS (bojových oddielov nacistickej strany). Prikázali bratom, aby zdvihli ruky a zostali tak, kým ich neprehľadajú. Muži prevrátili všetko v byte hore nohami a zúrili, pretože nenašli žiadnu literatúru Strážnej veže.

Navrhovali bratom, aby sa vyhlásili za členov náboženskej sekty, ktorá sa ochotne podriadi príkazom vodcu (Adolfa Hitlera), a ktorá nechce mať žiadne spojenie s Jehovovými svedkami. Avšak žiaden z bratov to nebol ochotný urobiť. Preto všetkých uväznili, jedine brat Engleitner sa mohol vrátiť domov, ale aj jeho neskôr zadržali. Ostatných bratov okamžite odviedli do väzení. Čoskoro po tom bratov odviezli do koncentračného tábora v Dachau, kým sestry poslali do Ravensbrücku.

Aj Alois Moser, Josef buchner a ostatní bratia v Braunau a na okolí mali tejto noci podobné skúsenosti. Tiež boli uväznení počas oslavy Pamätnej slávnosti. ešte aj po rokoch si brat Buchner pripomína reč veliteľa tábora Grunewalda, keď bratia prišli do Dachau. „A teraz, vy, bádatelia biblie, vy zostanete živým inventárom Dachau. A tu v tomto tábore zhnijete. Odtiaľto sa už nedostanete. Vaša cesta von bude cez komín.“ Tým mal na mysli to, že ich pozostatky spália v krematóriu.

Áno, boli povolaní čeliť smrti z rúk nepriateľov pravého uctievania ako ten, ktorého smrť si chceli pri zhromaždení pripomenúť. Museli zniesť 6 rokov utrpenia v koncentračnom tábore, kým boli nakoniec oslobodení.

 Kresťanská neutralita

Dávno pred týmto napísal prorok Izaiáš: „A v konečnej časti dní sa stane, že . . . mnoho ľudí istotne pôjde a povie: ‚Poďte a vystúpme na Jehovov vrch, k tomu Jakobovho Boha‘ . . . A istotne vykoná súd medzi národmi a napraví veci mnohých ľudí. A budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nezodvihne meč proti národu, ani sa Už nebudú učiť vojne.“ (Izaiáš 2:2–4) Naproti tomu nacistický režim vyžadoval, aby sa všetci telesne schopní muži cvičili v boji. Čo urobili Jehovovi svedkovia v Rakúsku?

Zakrátko po tom, čo nacisti ovládli Rakúsko, bol vydaný vládny výnos žiadajúci počas prvej svetovej vojny, aby sa zúčastnili trojdňového vojenského cvičenia. Preto aj Johann Rainer dostal výzvu hlásiť sa vo vojenských kasárňach v Innsbrucku.

Aký to bol pohľad! 800 mužov bolo v pozore pred vojenskou prísahou. Brat Reiner to však odmietol pred nimi všetkými. Bez akéhokoľvek ďalšieho kriku ho vzali do miestnosti na výsluch. Keď vyšiel von, uvidel kaplána menom Klotz vo vojenskej uniforme s veľkým krížom okolo krku a s hruďou vyzdobenou mnohými medailami získanými počas prvej svetovej vojny. S pozdravom „Heil Hitler!“ pristúpil kňaz k dôstojníkovi, aby mu povedal svoju mienku o bratovi Reinerovi.

O niečo neskôr predviedli brata Rainera znovu na výsluch pred niekoľkých dôstojníkov. Jeden z dôstojníkov povedal, že to, čo im hovoril kňaz, nesúhlasí s tým, čo povedal brat Rainer. Ten odpovedal, aby si sami prečítali v Matúšovi v 23. kapitole, čo povedal Ježiš o týchto náboženských vodcoch, totiž, že sú pokrytcami. Iný dôstojník povedal: „Tento muž má pravdu!“ Predsa však brata Reinera zatvorili a jeho prípad nahlásili na provinčný súd. Vtedy sa majiteľ potravinárskeho veľkoobchodu, v ktorom bol zamestnaný, spojil s veliteľom polície a tvrdil, že nemá nikoho, kto by vykonával prácu brata Reinera. a tak mu dovolili vrátiť sa ku svojej rodine a do svojho zamestnania.

Vo viacerých prípadoch zasiahli v prospech bratov vplyvní príbuzní alebo zamestnávatelia, ktorí neboli svedkami, častokrát preto, lebo si vysoko oceňovali čestnosť bratov a ich usilovnú prácu. Ale nie všetkým sa darilo tak dobre.

Márne úsilie nacistických úradníkov

Asi rok po tom, čo Hitlerove vojská vpochodovali do Rakúska, bol Hubert Mattischek stále činný vo zvestovateľskej službe bez poľavenia. ale v marci 1939 zastavilo pri jeho dome auto a vystúpili z neho dvaja úradníci gestapa. Brat Mattischek nemusel hádať koho chcú navštíviť. Bol vyrovnaný a pokojný.

 „Musíme prehľadať dom kvôli ilegálnej literatúre“, povedal jeden z nich. Z opatrnosti brat Mattischek už predtým rozšíril hlavnú časť literatúry a zvyšok bezpečne uschoval mimo domu. Takže prehliadka bola pre úradníkov sklamaním.

„Čo urobíte, keď budete povolaný na vojenskú službu?“ pýtal sa jeden z nich.

Brat Mattischek bez zaváhania odpovedal: „Odmietnem zložiť prísahu, alebo urobiť čokoľvek, čo súvisí s vojnou.“

Na to sa druhý úradník spýtal: „Ste si vedomý následkov?“

Náš brat odpovedal: „Som si ich plne vedomý už dlhý čas“, a tak ho zatkli hneď na mieste.

O niekoľko týždňov neskôr sa brat Mattischek spolu s ostatnými bratmi nachádzal v železničnom vagóne na ceste do koncentračného tábora v Dachau. Dohromady zakúsil brat Mattischek pobyt v troch rozličných koncentračných táboroch, kým sa pred ním roztvorili dvere na slobodu.

Keď bratia prišli do koncentračného tábora v Mauthausene,  smutne preslávený veliteľ Spatzenegger ich privítal slovami: „Žiaden Cigán ani bádateľ biblie nevyjde odtiaľto živý.“ A mnohí tam aj zomreli.

Urobili sa mnohé ponuky, ktoré by umožnili bratom uniknúť tejto smrtiacej mašinérii. Napríklad počas pobytu v Mauthausene dostal Hubert Mattischek a jeho brat Willi príkaz prihlásiť sa pri bráne tábora. Je pochopiteľné, že cítili nervové napätie, kým kráčali k bráne. Boli odvedení k veliteľovi tábora Ziereisovi, ktorý bok obklopený skupinou vysokých straníckych hodnostárov a príslušníkov SS. Bol prítomný aj Gauleiter (titul oblastného straníckeho vodcu) z Horného Rakúska, august Eigruber.

Ziereis sa ujal slova a obrátiac sa k obom bratom povedal: „Gauleiter vás oboch okamžite zoberie domov. všetko, čo musíte urobiť, je podpísať kus papiera zvlášť pripraveného pre Jehovových svedkov a to by vám mohlo ušetriť roky utrpenia.“

Medzi úradníkmi zavládlo krátke mlčanie a ohromenie, keď počuli, ako bratia pevne odpovedali: „Nechceme byť neverní voči Bohu Jehovovi a našej viere.“

Veliteľ Ziereis sa obrátil k prítomným: „Či som vám to dopredu nehovoril?“ bolo zrejmé, že predtým rozprávali o nepoddajnosti Jehovových svedkov.

Výcvik národnej pracovnej služby

Franz Wohlfahrt bol povolaný do národnej pracovnej služby (nemeckého) Reichu. Ale keď prišiel do výcvikového tábora, uvedomil si, že táto inštitúcia má takisto za cieľ predvojenský výcvik. Odmietol obliecť si uniformu a zapnúť opasok. Potom jedného dňa nastúpilo na prehliadkový dvor 300 mladých mužov a asi 100 vodcov nižšej ako aj vyššej hodnosti a Franzovi Wohlfakrtovi prikázali, aby pochodoval s rukou pozdvihnutou na hitlerovský pozdrav, a tak vzdával úctu vlajke s hákovým krížom. On si však pripomenul to, čo urobili traja mladí Hebreji, keď im prikázali pokloniť se pred obrazom, ktorý postavil Nabuchodonozor v starovekom babylone. (Daniel 3:1–30) Akú silu mu to dalo! Nasledoval ich verný príklad.

Neprešlo mnoho dní a doktor Almendinger, vysoký úradník z Berlína sa osobne pokúšal prinútiť nášho mladého brata zmeniť názor. „Nie ste si vedomý všetkého, v čom sa nachádzate“, poukázal doktor Almendinger počas rozhovoru.

„Ale áno, som“, odpovedal náš dvadsaťročný brat. „Môjho otca sťali pre to isté iba pred niekoľkými týždňami!“ Doktor Almendinger sa vzdal. Nakoniec bol Franz odsúdený na 5 rokov väzenia v tábore Rollwald Camp v Nemecku.

Popravení pre kresťanskú neutralitu

Jedného septembrového dňa roku 1939 sa rozšírili znepokojivé  správy po Salzburgu, meste ležiacom na úpätí hôr. Pôsobili na ľudí stiesňujúco — dokonca aj na tých, ktorí očakávali veľký úžitok z Hitlerovej vlády. Čo sa to šepkalo z ucha do ucha? Hovorilo sa, že boli zastrelení dvaja muži vo vojenskom pásme Glanegg neďaleko Salzburgu.

Čo sa zo začiatku zdalo byť iba nepodloženou správou, bola trpká pravda. tí muži, Johann Pichler a Josef Wegscheider, dvaja z našich bratov, boli popravení vojenským oddielom pre odmietnutie vojenskej služby. Ale poprava neprebiehala tak ľahko, ako očakávali velitelia. Obaja bratia vyhlásili, že nie je treba im zaväzovať oči, hoci to aj tak nakoniec urobili. Potom keď bol vydaný príkaz, vojaci odmietli strieľať. Až potom, keď boli vojaci dôrazne varovaní, že sami budú čeliť kárnym opatreniam ak odmietnu poslúchať, a keď bol daný príkaz po druhýkrát, zastrelili vojaci týchto nevinných mužov. Ale o tom ešte viac.

Počas súdu v Salzburgu sa sudca a jeho spoločníci pokúšali prinútiť obvinených, aby zmenili svoj postoj. Sudca zavolal do súdnej miestnosti ich manželky v presvedčení, že to ovplyvní mužov, aby podľahli. stal sa však pravý opak a jedna zo žien ich povzbudzovala slovami: „Vaše životy sú v Božej ruke“. Toto urobilo taký hlboký dojem na sudcu, že vo veľkom rozrušení udrel päsťou na stôl a zvolal: „Títo ľudia nie sú kriminálnici ani zradcovia, skôr  veriaci, ktorých počet nie je obmedzený na dvoch, alebo troch, ale sú ich stovky, ba tisíce!“ Napriek tomu však zákon požadoval trest smrti.

Deň pred popravou opäť navštívili bratov Pichlera a Wegscheidera a podnikli nový pokus prinútiť ich zmeniť postoj. Na otázku, či majú posledné želanie, vyjadrili svoju túžbu po biblii. Priniesol im ju osobne sudca. Pozoroval ich v ich cele do polnoci a potom odišiel s poznámkou: „Obaja títo muži vo svojej poslednej hodine boli spojení so svojím Bohom; sú skutočne svätými mužmi!“

Po poprave obe truhly odovzdali na súkromný pohreb. Pohrebu sa zúčastnilo asi 300 osôb, samozrejme pod silným policajným dohľadom. Spievanie bolo zakázané a modlitba bola prerušená drsnými slovami úradníka gestapa, pretože ju považoval za pridlhú. Gestapo tiež zakázalo používanie mena Jehova. to však nezabránilo jednému bratovi, aby pri spúšťaní truhiel nevykríkol: „Kým sa opäť nestretneme v Jehovovom kráľovstve!“

Keď sa udalosti okolo popravy stali známymi v Salzburgu, všetky ďalšie popravy sa uskutočnili v Berlíne-Plôtzensee v Nemecku.

Slová viery z cely smrti

Z nápravného zariadenia Berlín-Plôtzensee napísal 36-ročný Franz Reiter svojej matke 6. januára 1940: „Som pevne presvedčený vo svojej viere, že konám správne. Aj keď som tu, stále ešte môžem zmeniť svoj postoj, ale to by bola nevernosť voči Bohu. Všetci, čo sme tu, chceme byť verní Bohu k jeho cti.“

Povedal „všetci“, lebo tam bolo ešte päť ďalších bratov z okolia jeho mesta, ktorí podobne ako on, čelili smrti gilotínou. Jeho list pokračoval:

„Keby som bol zložil (vojenskú) prísahu s tým poznaním čo mám, bol by som spáchal hriech zasluhujúci smrť. To by bolo pre mňa zlé. Nebol by som vzkriesený. Ale ja sa pridàžam toho, čo povedal Kristus: ‚Ktokoľvek zachráni svoj život, stratí ho; ale ktokoľvek stratí svoj život kvôli mne, ten ho dostane.‘ Moja drahá matka a všetci moji bratia a sestry, dnes mi povedali rozsudok. Nedeste sa, je to smrť a budem popravený zajtra ráno. Mám silu od Boha, takú istú, akú mali vždy všetci praví kresťania aj v minulosti. Apoštoli píšu: ‚Ktokoľvek sa narodil z Boha, nemôže hrešiť.‘ To isté platí pre mňa. To som vám dokázal a mohli ste to spoznať. Moji drahí, nebuďte smutní. Bude dobre pre vás všetkých poznávať Sväté písma stále lepšie. Ak budete stáť pevne až do smrti, stretneme sa znovu pri vzkriesení . . .

Váš Franz,

kým sa nestretneme znovu.“

 Podobné listy dostali aj niektorí manželskí druhovia. Sestra Endstrasserová z Grazu bola ešte stále mladou manželkou, keď jej poštár odovzdal list s dátumom 15. decembra 1939. Predstavte si, čo asi cítila, keď čítala:

„Drahá Erna,

stalo se tak, ako som sa rozhodol . . . Neplač, pretože sme sa stali divadelným predstavením svetu, anjelom a ľuďom. (1. Kor. 4:9) . . . Ešte raz Ťa pozdravujem a bozkávam v duchu.

Tvoj Dati,

uvidíme sa znovu v kráľovstve.“

Takéto listy ukazujúce veľkú vieru boli povzbudením k vernosti tým, ktorí sa ešte tešili zo slobody. tí sa na druhej strane snažili povzbudiť svojich uväznených bratov, aj napriek nebezpečenstvu, ktoré z toho vyplývalo pre nich samých.

Napríklad list doručený Franzovi Zeinerovi počas väzby v Berlíne obsahoval povzbudenie: „buď silný vo viere, pretože Ježiš Kristus nám pomôže, tak ako aj náš veľký nebeský Otec . . .“ Ako sa dalo očakávať, tento list si prečítal aj cenzor. Franz Zeiner bol popravený 20. júla 1940. Ale čo sa stalo Wilhelmovi Blaschekovi, ktorý napísal tento list povzbudzujúci Franza, aby bol silný vo viere? Našli ho, uväznili a 11. augusta 1941 odsúdili na 4 roky ťažkej práce v trestaneckom tábore na základe obvinenia z „demoralizácie armády.“

Odtrhnutí od svojich detí

Skúšky, ktorým čelili iní, zahrnovali i deti. Pretože vyučovali svoje deti biblické náuky Jehovových svedkov, boli Richard Heide a Johann Obweger predvolaní pred predsedu oblastného súdu v St. Veit/Glan.

Potom dostal brat Heide súdne rozhodnutie, nariaďujúce odňatie jeho dieťaťa. Obsahovalo odôvodnenie: „Je nebezpečné zanechať ho [syna Gerharda] v starostlivosti jeho otca, pretože je bádateľom biblie a zakazuje svojmu synovi preukazovať Hitlerovi poctu a spievať národné piesne.“

Gerharda odovzdali do starostlivosti niekoho iného a otcovi dovolili vidieť ho iba z času na čas. Neskôr bol s celou školskou triedou odoslaný do detského tábora v Lienzi vo východnom Tirolsku, kde zostal až do konca vojny v roku 1945. Ale Gerhard nezabudol, čo ho učili jeho rodičia. Bol priekopníkom viac ako 38 rokov!

Mladé, ale verne oddané

A ako to bolo s dcérou Johanna Ebwegera? Hermína mala  sotva 11, keď ju zobrali od rodičov a dali do polepšovne. Jej rodičia však využili všetky príležitosti, aby vštepili svojej dcére pravdu.

Odporcovia pravdy nemohli zlomiť Hermíninu vernú oddanosť Jehovovi. Húževnaté úsilie prinútiť ju spievať vlastenecké piesne alebo používať pozdrav „heil Hitler!“ sa nestretlo s úspechom. Odhodlane odmietala urobiť akýkoľvek kompromis. Jedného dňa sa učiteľka pokúšala donútiť ju nosiť uniformu Ligy nemeckých dievčat. Ale akokoľvek sa zodpovedné osoby snažili obliecť jej kabát, nikdy sa im to nepodarilo ďalej ako po lakte, a tak s tým prestali.

I napriek nesúhlasu školských úradov, rodičom ešte stále dovolili navštevovať svoju dcéru. Je prirodzené, že využívali tieto príležitosti, aby ju povzbudili zostať pevnou vo viere. Hermínu tiež povzbudzovala verná oddanosť jej brata Hansa. vedela, že je vo väzení a potom v koncentračnom tábore, pretože odmietol vojenskú službu. vedela aj to, že verne vytrváva. Avšak jeden z jej bratov nakoniec predsa nastúpil na vojenskú službu. A predstavení školy toto šikovne využívali ako argument vo svojom úsilí zlomiť jej vernú oddanosť. ale nepočítali s Hermíniným odhodlaním. Jej neochvejná odpoveď bola: „Ja nie  som nasledovníčkou môjho brata. Som nasledovníčkou Krista Ježiša!“

Kvôli jej neochote ku kompromisu, a pretože chceli urobiť koniec návštevám jej rodičov, poslali ju úrady do kláštora v Mníchove v Nemecku. Avšak v máji v roku 1944 jej dovolili ísť domov na niekoľko dní. toto veľmi prekvapilo jej rodičov. Ale úrady nepočítali s tým, čo sa teraz stalo. Hermína bola počas tohto pobytu pokrstená a brat Ganster, ktorý ešte stále mohol slúžiť na slobode svojim bratom, mal pri krste prednášku. Toto vlialo Hermíne ešte viac sily, aby zostala verne oddaná Jehovovi počas zostávajúceho času až do konečného zrútenia sa nacistického režimu.

Pozor! špióni a informátori

Kvôli neustálemu špehovaniu informátorov v každom meste a dedine — predovšetkým špehovaniu správcov domov a ostatných, ktorý pracovali pre gestapo — bola duchovná činnosť bratov stále viac a viac ťažšia. Jedného dňa chcel Johann Viereckl navštíviť Petra Göllesa, ale sa zastavil vo vedľajšom dome, aby sa poinformoval u obchodníčky, o ktorej sa myslelo, že sa zaujíma o pravdu, a ktorá poznala brata Göllesa. Opýtal sa ako sa má Peter Gölles, a či nebol uväznený. avšak nedala mu žiadne informácie. Namiesto toho mu povedala, aby išiel na druhú stranu ulice ku kvetinárovi. tam, povedala, môže dostať žiadané informácie.

To vzbudilo u brata Viereckla podozrenie, a tak sa radšej vrátil domov. Čoskoro po tom sa dozvedel, že u kvetinára čakalo gestapo, aby zatklo a uväznilo každého, kto chcel navštíviť brata Göllesa. Zanedlho bol obchod zatvorený, lebo brata Göllesa s manželkou uväznili 12. júna 1940.

Neobyčajný súdny proces

Brat Gölles bol obvinený z riadenia činnosti Jehovových svedkov v Rakúsku. Po mesiacoch zadržania ho predviedli pred sudcu, ktorý bol smutne známy udeľovaním trestov smrti, a ktorý zlostne nazýval bádateľov Biblie vredom na nemeckom ľude. Prokurátor žiadal trest smrti. Po tom, keď brat Gölles odpovedal na obvinenia biblicky a jeho obhajca predniesol obhajobu, proces sa odročil. Avšak pred jeho obnovením sa veci prekvapujúco zmenili.

Zavčasu ráno brat Gölles počul, ako sa vo dverách jeho cely otáča kľúč. Väzenský dozorca mu dal pokyn, aby išiel s ním, a zaviedol ho do návštevnej miestnosti. Kto tam na neho čakal? bol to sám sudca.

 „Chcem vám poukázať na to,“ začal sudca, „že vážne porušujem moju úradnú prísahu tým, že sa súkromne rozprávam s obvineným, ale robím to, pretože nenachádzam odpočinku ani spánku až do procesu. Považoval by som sám sebe za vraha, ak by som vám udelil trest smrti.“

V miestnosti zavládlo úplné ticho. Nakoniec prehovoril brat Gölles: „Satan, ten spôsobuje takéto okolnosti,“ povedal. „On je skutočným vrahom. A vy, vy ste iba mužom, ktorý vyhlasuje rozsudky na základe faktov v súdnom prípade.“ Napätie povolilo.

„Pokúsim sa viesť jednanie takým spôsobom, aby ste nestratili život,“ sľúbil sudca. Potom dodal niečo, čo mohlo mať pre neho vážne následky: „Skutočne nechcem vyzerať ako štátny žalobca, ale skôr vám chcem pomôcť, aby ste unikli z čeľustí smrti.“ Potom sudca položil jednu ruku na rameno nášho brata a druhou mu stisol ruku.

 Po obnovení sa proces viedol menej zaujatým spôsobom, a sudca sa po celý čas chvel. Súd neprijal prokurátorov návrh trestu smrti, ale odsúdil Petra Göllesa na 10 rokov väzenia so zákazom akéhokoľvek zmierenia. Nasledujúcich 3 a pol roka strávil potom v samoväzbe vo väzení v Steine v Dolnom Rakúsku.

Pokorný služobník

Úrady spoznali, akú dôležitú úlohu v podzemnej činnosti zohral Peter Gölles, tento jednoduchý človek, plne oddaný Jehovovi. Zachované protokoly gestapa to plne objasňujú. Z ich opisu by si človek predstavoval silného dynamického vodcu. Ale on nebol ničím takým! Bol to skromný muž, ktorý nikdy nechcel byť v popredí. Po skončení nacistického režimu v roku 1945, sa podieľal na znovuvybudovaní organizácie v Rakúsku a neskôr odišiel opäť do úzadia. Niekoľko rokov pomáhal pripravovať na odoslanie balíky s literatúrou vo viedenskom bételi. So svojou láskavou a priatelskou povahou, on a jeho neúnavná manželka Helena, stojaca po celý čas po jeho boku, boli zdrojom povzbudenia bratom nielen počas prenasledovania, ale aj neskôr v povojnovom období.

Slúžil verne až do svojej smrti 2. septembra 1975. Nehlásil sa k ostatku Kristových spoludedičov, avšak prejavoval hlboké ocenenie pre „verného a rozvážneho otroka“ a spolupracoval s ním v starostlivosti o dielo v Rakúsku počas veľmi ťažkého obdobia. — Mat. 24:45.

Rozdeľovanie vzácneho „pokrmu“

Počas posledných vojnových rokov bolo dielo Jehovových svedkov na väčšine územia Rakúska skutočne ochromené. bratia v rôznych mestách a dedinách sa mohli stretávať iba príležitostne. vyžadovala sa veľká opatrnosť.

V Klagenfurte teokratická činnosť pokračovala zjavne lepšie, než kdekoľvek inde. brat Ganster dával získanú literatúru Petrovi Vajvodovi, ktorý kopíroval každý výtlačok Strážnej veže. Raz vzal brat Ganster niekoľko výtlačkov Strážnej veže, dobre ich ukryl na svojom tele a kráčal z Klagenfurtu do Krumpendorfu (asi 7 km), aby navštívil rodinu Platzerových a sestru Wandererovú. Kto však nekráčal náhodou tým istým smerom? Bol to úradník gestapa, ktorý ho obyčajne vypočúval. Ale úradník nemal žiadne podozrenie, a tak kráčali spolu. Pre brata Ganstera to však nebolo ľahké.

Vo Viedni sa rozmnožovanie Strážnej veže zastavilo po uväznení brata Göllesa. Bratia však dostávali duchovný pokrm prostredníctvom brata zo Švajčiarska, ktorý mal svetské  zamestnanie vyžadujúce cestovanie do Viedne. S veľkou ostražitosťou prinášal so sebou výtlačky Strážnej veže. Keď nejaký brat dostal jeden z týchto časopisov, nemohol si ho nechať sám pre seba. Keďže nebolo iných výtlačkov pre ďalších bratov, okamžite ho prečítal a potom odovzdal ďalšiemu dôveryhodnému bratovi, nie osobne, ale odložený v nákupnom koši alebo niekde inde. Tak tieto drahocenné kusy literatúry stále kolovali z ruky do ruky. tento duchovný pokrm bol veľmi dôležitý pre bratov v tomto období skúšok.

Niekoľkí sa uťahujú

Aby gestapo zlomilo vzdorovanie bratov a ovplyvnilo ich k podpísaniu vyhlásenia, ktorým by sa vzdali akéhokoľvek spojenia s Jehovovými svedkami, tvrdilo, že mnohí bratia ho už podpísali a boli uvoľnení. To však bolo veľmi zveličené.

Gestapo sľúbilo, že každý, kto podpíše, bude oslobodený, a tak si ušetrí roky utrpenia. v skutočnosti to znamenalo výmenu telesného utrpenia za roky výčitiek svedomia. bola to jasne otázka vernej oddanosti Jehovovi a jeho organizácii. Veľká väčšina bratov bola neochvejná vo svojej rýdzosti. avšak boli tu aj niektorí, ktorí podpísali. Nie všetci z nich boli aj skutočne oslobodení; obyčajne zostali pod stálym dohľadom.

Jedného dňa stretla Agnesa Hôtzelová vo Viedni manželský pár, ktorý bol kvôli pravde v koncentračnom tábore. Nevedela však o okolnostiach ich prepustenia. Naplnená radosťou ich pozdravila. Tí ju však minuli bez slova akoby bola pre nich neznámym človekom. teraz pochopila, čo sa stalo. Pri inej príležitosti zasa stála pri vchode do továrne neďaleko svojho domu. Nemohla veriť svojim očiam: Na hrudi jedného, ktorého považovala za brata, bol hákový kríž! Aj on prešiel popri nej bojazlivo, akoby ju nepoznal. to boli tvrdé rany pre verných, ale to neoslabilo ich vernú lásku k Jehovovi a k zostatku ich verných bratov.

Znášanie múk koncentračného tábora

V roku 1939 boli Alois Moser z Braunau a Josef Buchner z Ranshofenu, spolu s inými 142 bratmi premiestení z koncentračného tábora v Dachau do Mauthausenu v Hornom Rakúsku. Keď tam prišli okolo polnoci a vystúpili z dobytčích vagónov, povedali im: „Mauthausen nie je sanatórium ako Dachau. Skoncujeme s vami všetkými.“ Podľa odhadov tu bolo uväznených od augusta 1938 do mája 1945 206 000 osôb. A podľa záznamov 35 270 zomrelo.

Počas prvých troch rokov všetci naši bratia bez výnimky  boli nútení robiť ťažkú fyzickú prácu v kameňolome. V zime bolo extrémne studené počasie. Keď sa väzni večer vracali, každý z nich musel vyniesť veľký kameň hor po 186-tich schodoch „schodišťa smrti“ do tábora. Veliteľ tábora Spatzenegerr rozhodol, že kamene, ktoré mali menej ako 9 kilogramov, boli priľahké. dával na väzňov naložiť kamene vážiace 40 i viac kilogramov. A mnohí z nich sa zrútili od vyčerpania. Tých potom častokrát zabili priamo na mieste.

Bratia Moser a Buchner boli nakoniec pridelení ťahať sane, na ktoré sa nakladali nahé màtvoly z rozličných častí tábora. Každé telo bolo identifikované príveskom obsahujúcim meno a väzenské číslo, ktorý bol pripojený na palec. Toto pridelenie ich priviedlo do barákov, kde boli ubytovaní väčšinou väzni trpiaci na úplavicu. Na svoje zdesenie tam našli Augusta Krafta. Všetko to utrpenie a úbohé rozpoloženie, v ktorom sa nachádzali, spôsobili, že obaja bratia prepukli v plač. Ale brat Kraft myslel skôr na požehnania, z ktorých sa tešil z Jehovovej ruky a povedal: „Ďakujem Jehovovi za všetko!“ Nasledujúceho dňa ležal na saniach aj brat Kraft, keď vytrval až do konca v úsilí o cieľ, „o cenu povolania hore“. — Fil. 3:14.

Teokratická činnosť vo vnútri táborov

Teokratická činnosť pokračovala aj uprostred táborov, ale s veľkou opatrnosťou. Vydávalo sa svedectvo, viedli sa biblické štúdiá, konali sa niektoré zhromaždenia a niekoľko osôb bolo pokrstených.

Franz Desch bol premiestnený z Mauthausenu do neďalekého tábora v Gusen. tam mohol študovať bibliu s jedným dôstojníkom SS. Aký pokrok urobil? Len si predstavte veľkú radosť ich oboch, keď sa po rokoch stretli ako bratia na zjazde!

Noví väzni prichádzali z rôznych krajín. Aby sa bratia mohli s nimi deliť o pravdu kráľovstva, používali svedecké karty napísané v týchto jazykoch. Väzňom dovolili dostávať poštu, a tak strážcovia SS, ktorí neočakávane vstúpili do barákov, si neuvedomovali, že to, čo čítali, nebola pošta.

Zámočnícku dielňu v tábore v Gusen viedol brat Karl Krause. A aká to bola zvláštna dielňa. Nielenže sa tam robili a opravovali zámky, ale bolo tam tajne pokrstených aj 5 Poliakov v drevenom koryte urobenom zvlášť pre tento účel.

 Aby sa udržali duchovne silní, bratia sa stretávali v malých skupinkách v noci a rozoberali si biblické texty. Pri jednej príležitosti získali dokonca aj bibliu. bola potom rozdelená na časti, ktoré kolovali od jedného k druhému. Keď mali trochu voľného času, čítavali si ležiac pod svojimi posteľami.

Bratom sa dokonca podarilo sláviť Pánovu večeru. Zohnali emblémy a zhromaždili sa, kým všetci ostatní spali. Umyvárne a toalety v Gusene boli umiestnené medzi barákmi vo vzdialenosti asi šiestich metrov. V takejto umyvárni pri svetle sviečky slávili Pamätnú slávnosť. Pod Jehovovou milujúcou ochranou všetko dobre skončilo.

Záznam o vernosti

Dalo by sa hovoriť o mnohých ďalších skúsenostiach ako príkladoch vernosti našich bratov počas nacistickej vlády nad Rakúskom. Tie, o ktorých sa tu hovorilo, sú iba príkladom vytrpených ťažkostí a prejavenej nezlomnej vernej oddanosti.

Pred vstupom Hitlerových vojsk do Rakúska tu bolo 549 zvestovateľov. Celkom bolo z nich uväznených 445 na rôzne dåžky trestov. Medzi rokmi 1938 a 1945 bolo z nich popravených 48, vrátane niektorých z našich sestier. 13 ubili na smrť, udusili plynom, alebo sa stali obeťami zvrátených lekárskych pokusov. Najmenej 81 ďalších zomrelo vo väzeniach a koncentračných táboroch na choroby alebo od vyčerpania. Je prirodzené, že na vyčíslenie obetí tejto smutnej epochy sa používajú štatistiky. Je však omnoho viac toho, čo nemôžu povedať chladné čísla. Každý z nich bol kresťanským bratom alebo sestrou, ako aj manželom alebo manželkou, otcom alebo matkou, synom alebo dcérou. Na záznam zostavený počas tisícročí vernými svedkami Jehovu, aj títo pridali svoje svedectvo, že láska k Jehovovi vedie jeho verných služobníkov k tomu, aby položili aj svoje životy, ak je nutné dokázať vernú oddanosť jemu ako Bohu a panovníkovi.

Čo urobíme najprv?

Vojna a Vláda nacistov v Rakúsku skončili na jar v roku 1945. Čoskoro po tom sa začali naši bratia a sestry vracať z koncentračných táborov. Prvá vec, ktorú mali na mysli, bolo spoločenstvo s ostatnými bratmi. Hoci to vyžadovalo veľké úsilie znovu zorganizovať zhromaždenia, prvého povojnového zhromaždenia v Klagenfurte 21. júla 1945 sa zúčastnilo 27 osôb. Na jeseň sa konali zhromaždenia aj vo Viedni.

Verní bratia sa dali do reorganizácie diela vo Vorarlbergu,  rakúskej najzápadnejšej provincii, sa niekoľko bratov stretlo s Franzom Zurcherom, Georgom Gertzom a Davidom Wiedenmannom, ktorí boli z úradu v Berne vo Švajčiarsku. tu sa dohovorili potrebné opatrenia, aby sa znovu začalo so zborovými zhromaždeniami a so zvestovateľským dielom. Z Rakúska boli prítomní Peter Gölles, Felix Defner, Leopold Pitteroff a Franz Ganster. Napriek tvrdým skúsenostiam vojnových rokov sa začalo prejavovať ovocie kráľovstva. Počet aktívnych zvestovateľov vzrástol z 549 v roku 1937 na 730 koncom služobného roku 1946.

Po návrate z väzenia bol Peter Gölles prvým dozorcom odbočky pre Rakúsko. Jeho byt vo Viedni na Florianigasse 58 slúžil ako odbočka. Potom od apríla 1947 sa práca robila v školskej budove, ktorá bola ťažko poškodená bombami. Tu bratia rozmnožovali Strážnu vežu a tiež asi 4 000 brožúrok. Theresa Schreiberová, ktorá bola uväznená za svoju účasť pri rozmnožovaní biblickej literatúry, sa znovu vrátila k svojej práci, k výrobe kópii. V Klagenfurte bratia dokonca rozmnožili celú knihu Deti a zaviazali do tvrdých dosiek. Papier a atrament boli vzácne a ťažko sa získavala, ale s Jehovovou pomocou sa bratom podarilo zaobstarať to, čo potrebovali.

Rok 1947 priniesol bratom príležitosť tešiť sa z ich prvého povojnového zjazdu. Trval 4 dni. Účasť 1 700 osôb sa možno javí malá v porovnaní s dnešnými zjazdami, ale pre rakúskych bratov to bol vtedy veľký zástup, ktorý poskytoval dôkaz o možnostiach ďalšieho rastu.

V ten istý mesiac, ale neskôr, v sobotu 21. júna, sa podnikol ďalší dôležitý krok v súvislosti s reorganizáciou. Sedem bratov sa stretlo v škole, aby znovu zorganizovalo miestnu spoločnosť „Wachtturm-Gesellschaft“ ako odbočku biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veže v New Yorku. Takto bol opäť k dispozícii zákonný nástroj pre vydávanie literatúry.

A potom — na Sibír!

Až do mája 1955 Rakúsko okupovali vojská spojencov (USA, Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR) a bolo rozdelené na štyri okupačné zóny. Dedina Deutsch Wagram bola v sovietskej zóne. Tam žil brat Franz Malina. vedel hovoriť po rusky a svedčil veľmi priamym spôsobom okupačným vojskám, dokonca viedol biblická štúdia s niektorými mužmi. Získal aj biblickú literatúru v ruštine a rozširoval ju medzi vojakmi.

Jeho činnosť neušla pozornosti. Začiatkom roku 1948 dvaja muži, ktorí mu boli priaznivo naklonení, ho varovali: „Franz, odíď odtiaľto, chcú ťa uväzniť. Našli tvoju literatúru u Rusov.“ Ale brat Malina neutiekol. rozhodol  sa zostať pri svojej chorej žene a deťoch. Netrvalo to však dlho a bol zatknutý. Osem dní ho zadržiavali na miestnom sovietskom veliteľstve a potom ho previezli na sovietsky štáb. Počas šiestich týždňov, ktoré tam musel stráviť, úprimne hlásal vojakom ako aj dôstojníkom o Jehovovom kráľovstve. Nakoniec bol odsúdený na 10 rokov nútených prác na základe známeho obvinenia z „demoralizácie vojsk“ a bol odvedený na ďalekú Sibír.

Nakoniec pricestoval do rozľahlých oblastí za Uralom. Tam išiel z jedného tábora do druhého väčšinou peši. Útek bol nemožný. Takmer vo všetkých táboroch stretol bratov z rôznych častí Sovietskeho zväzu. Keď prišiel do nejakého nového tábora, hneď ich začal hľadať. A keď našiel bratov, tí ho skúšali, aby zistili, či je naozaj jedným z Jehovových svedkov. Robili to napríklad pomocou takých otázok: „Aký je Jonadábov rod?“ a „Kto je prezidentom spoločnosti Strážna veža?“

Keď sa presvedčili, že je naozaj bratom, milujúco mu pomáhali znášať drsný, nezvyklý život v táboroch. Pre jeho vek ho volali otec. V priebehu piatich rokov sa zoznámi s tridsiatimi tábormi. Potom v roku 1953 dostal milosť a vrátil sa domov. Jeho manželka medzičasom zomrela a jeho najstaršia dcéra zobrala na seba úlohu matky. bol teraz brat Malina znechutený alebo zlomený? Práve naopak. O niekoľko dní bol znovu na ceste hlásajúc dobré posolstvo z domu do domu. v tom pokračoval až do svojej smrti v roku 1964.

Priekopníci sa podieľajú na žatve

V rokoch po druhej svetovej vojne sa dosiahlo v Rakúsku veľké rozšírenie diela Jehovovho ľudu. Veľký príspevok k tomuto rastu priniesli horliví priekopníci, zvláštni priekopníci a misionári.

Medzi týmito horlivými pracovníkmi sú aj Hans Rothensteiner a jeho manželka. O rok po tom, keď prišli po prvýkrát do kontaktu s pravdou, začali slúžiť ako priekopníci. V roku 1955 boli menovaní ako zvláštni priekopníci.  Jedným z ich pridelení bolo aj územie okolo Kaprunu v alpskej oblasti. Hans rozpráva odtiaľ nasledujúcu skúsenosť:

„So srdcami plnými ocenenia sme sa dali do diela hľadania Pánových oviec. A tak sme našli rodinu vo Walchene, ktorá už dostávala nejakú literatúru. Okamžite sa začalo štúdium s celou rodinou; tí tiež pozvali nejakých priateľov, aby sa pripojili. Niekedy bolo prítomných až 12 osôb. Štúdium pokračovalo veľmi dobre — až tak, že sa rodiny čoskoro rozhodli opustiť cirkev. Avšak, aby to mohli urobiť, potrebovali rodné listy. Preto Lois, jeden z týchto dobrosrdečných ľudí, išiel na faru zobrať listy pre všetkých. Keďže v tých rodinách bolo veľa detí, potrebovali celkom 17 listov.“ Rozhovor, ktorý mal Lois s miestnym kňazom, prebiehal asi takto:

Lois: Dobré ráno. Potreboval by som niekoľko rodných listov.

Kňaz: Čo mienite tým „niekoľko“, a na čo ich potrebujete?

Lois: Pretože chceme vystúpiť z cirkvi.

Kňaz: Och, naozaj? A koľko listov chcete?

Lois: Urobil som si zoznam. Áno, tu je to; potrebujem ich práve 17.

Kňaz: Čo? Čo sa stalo, keď toľkí chcete odísť z cirkvi?

Lois: Študovali sme iba Bibliu. To je všetko. Viete, učili ste nás veľa toho, čo nie je vôbec pravda, veci, ktoré ani Ježiš ani Biblia nikdy nehovorili!

Tento rozhovor pokračoval ešte nejakú chvíľu a Lois odišiel bez listov. Avšak o niečo neskôr sa opäť uskutočnil rozhovor s kňazom aj za prítomnosti Hansa. Na jeho konci Lois povedal kňazovi: „Vidíte, nenašlo sa nič, čo by ste mohli dokázať, a preto nám dajte rodné listy, ale rýchlo, prosím.“ Kňaz nemal iného východiska, len mu vyhovieť.

Teraz je v tejto alpskej dedine zbor s 90-timi zvestovateľmi.

V roku 1978 sa v celej krajine radovalo z požehnaní priekopníckej služby 626 osôb vrátane 278 pomocných priekopníkov. ale v apríli roku 1988 ich počet stúpol na 1 925 vrátane 1 102 pomocných priekopníkov.

Usporiadanie odbočky

1. augusta 1965 bola Lowellovi L. Turnerovi, ktorý krátko predtým ukončil zvláštny 10-mesačný organizačný kurz Školy Gileád, pridelená zodpovednosť dozorcu odbočky. Takmer po desiatich rokoch v tomto pridelení odišiel brat Turner z Rakúska v júli 1975 kvôli novému prideleniu  v Luxembursku. Od januára 1976 sa stará o rakúsku odbočku výbor siedmich bratov.

Rozširovanie zariadení odbočky

Odbočky Spoločnosti po celom svete stále rozširujú svoje zariadenia, aby sa mohli starať o potreby stále rastúceho počtu Jehovových ctiteľov. Bolo to v Rakúsku inak? Určite nie.

Časom sa budova kúpená v roku 1957 v jednej záhradnej štvrti Viedne stala primalá pre odbočku. Preto sa v rokoch 1970 a 71 rozšírila, aby sa získalo viac miesta pre zásielkové oddelenie a pre sálu kráľovstva. Ale o niekoľko rokov sa opäť prejavila potreba ďalšieho rozšírenia. v tejto záležitosti pociťovali Jehovovu ruku, keď jeden zo susedov ponúkol na predaj svoj pozemok. Počas výstavby nových budov v roku 1983, bol odbočke ponúknutý na predaj ďalší susedný pozemok. Zasvätením nových budov v lete roku 1987 sa dalo k dispozícii ďalších 5 000 m² plochy, čo bolo viac ako štvornásobok predošlej. bolo to všetko skutočne potrebné? Počet svedkov, ktorým slúžil tento úrad, sa strojnásobil odvtedy, ako sa zakúpila prvá budova a bratia pracovali vo veľmi stiesnených priestoroch.

Dokončenie projektu si vyžiadalo mnoho úprav v usporiadaní zariadenia, aby sa vyhovelo námietkam susedov. to si vyžiadalo mnoho práce navyše. Avšak bratia v odbočke uznávajú: „Nakoniec sa ukázalo, že takmer všetky potrebné zmeny boli na náš úžitok. v mnohých prípadoch bratia museli pripustiť: ‚Teraz je to lepšie, než ako sme to plánovali predtým.‘“

Mnohojazyčné územie

Nie každý, kto žije v Rakúsku, je aj skutočne Rakúšanom. A nie každý, kto tu žije, oVláda plynule nemčinu, ktorá je úradným jazykom Rakúska. Je tu mnoho zahraničných  robotníkov z Juhoslávie a z Turecka. Už od začiatku 70-tych rokov odbočka podniká kroky na dosiahnutie týchto zahraničných robotníkov posolstvom biblie. Semeno padlo na úrodnú pôdu a čoskoro bolo možné vytvoriť študijné skupiny.

Deväť zborov vedie teraz svoje zhromaždenia výlučne v srbochorvátčine (jeden z hlavných jazykov, ktorým sa hovorí v Juhoslávii). Sú tu tiež turecké, španielské, poľské, japonské, anglické a arabské študijné skupiny. Brat Letonja, ktorý slúži vo viedenskom bételi so svojou manželkou, a ktorého teokratická dráha začala pred viac ako 50-timi rokmi, nám porozpráva niečo o práci medzi zahraničnými robotníkmi:

„V roku 1971 som bol pridelený k tým piatim bratom, ktorí hlásali dobré posolstvo juhoslovanským robotníkom. Kvôli tomu som sa naučil srbochorvátčinu. Dnes, v roku 1988 je vo Viedni a na jej okolí viac ako 320 zvestovateľov, ktorí patria k srbochorvátskej jazykovej skupine. Je veľmi radostné pracovať s týmito bratmi. Sú veľmi rodinne založení. Ich horlivosť za pravdu je nákazlivá, a oni povzbudzujú jeden druhého. Mnohí z nich zostávajú v službe po celý deň až do neskorých večerných hodín. Napriek ťažkým pracovným podmienkam zahraničných robotníkov sa niekoľko z nich pravidelne zúčastňuje na pomocnej priekopníckej službe. Ich nadšené rozhovory sú zamerané hlavne na pravdu.

Medzi nimi je aj značný počet Cigánov, pre ktorých sa zbor stáva akoby domovom. Z jednej cigánskej rodiny už bolo pokrstených prinajmenej 25 členov, a viac než 19 Ďalších príbuzných sa zaujíma o pravdu. Je skutočným požehnaním spolupracovať s týmito bratmi.“

Hostia na zjazdoch

Počas ťažkých časov v minulosti mnohí z nás v Rakúsku často prechádzali hranice, aby navštívili zborové zhromaždenia a zjazdy. dobre si pamätáme na milujúcu pohostinnosť, ktorú nám prejavili bratia tam, kde sme prišli. teraz majú zase bratia v Rakúsku príležitosť byť hostiteľmi.

Skutočne to aj začalo v roku 1965, keď 1 200 priateľov z Grécka prišlo na oblastný zjazd do Viedne. Urobili sa opatrenia, aby mali celý program v gréčtine v oddelenom krídle budovy, v ktorej sa konal zjazd.

Potom v roku 1967 tu bolo 889 bratov z Juhoslávie, ktorí navštívili oblastný zjazd v Klagenfurte, v južnom Rakúsku. Oni sa tiež mohli tešiť z programu vo svojom jazyku. Počet ktorý prichádzal z Juhoslávie, sa zväčšoval. V roku 1968 na zjazde, ktorý sa pre nich organizoval vo Villachu, ich bolo 2 319.

 Na našom oblastnom zjazde v roku 1978 sme mali prednosť pripraviť program aj v maďarčine. Keďže v Rakúsku žije niekoľko starších, ktorých materinským jazykom je maďarčina, nebolo príliš ťažké pripraviť jednotlivé časti. Avšak týždne pred zjazdom sa bratia zodpovední za organizáciu pýtali: „Budú môcť bratia z Maďarska prejsť cez hranice a zúčastniť sa zjazdu?“ aké vzrušenie zavládlo, keď sa maďarského programu zúčastnilo viac ako 400 osôb! Odvtedy na našich oblastných zjazdoch vo Viedni takmer vždy prebieha aj program v maďarčine. v roku 1986 na veľkú radosť všetkých, počet na týchto zhromaždeniach vzrástol na 1 781. Boli tu ešte iní, na ktorých by sme mohli rozšíriť našu pohostinnosť?

A čo bratia z Poľska

Námet zjazdu v roku 1980 bol „Božia láska“. Čo ho mohlo zdôrazniť lepšie, ako účasť 1 883 bratov a sestier z Poľska, ktorí počúvali program vo svojom jazyku vo Viedni? Poľská skupina bola pod veľkým stanom, pričom jedna hala bola vyhradená pre zhromaždenia v maďarčine a jedna v srbochorvátčine. Pre program v nemčine sa prenajal štadión na tom istom mieste.

Pomocník predsedajúceho zjazdu navrhol: „Aké by to bolo, ak by v nedeľu aj bratia z ostatných jazykových skupín prišli na štadión na záverečnú pieseň?“ Zjazdový výbor s nadšením súhlasil.Len si predstavte ten pohľad na koniec zjazdu: na jednej strane štadióna bolo 5 000 rakúskych delegátov — pred nimi bol jasnozelený trávnik ihriska. Urobilo sa oznámenie a vtedy sa náprotivné tribúny štadióna začali napåňať. Zoradení podľa jazykových skupín, bratia vošli a stáli vedľa seba — Juhoslovania, Maďari, Poliaci. A potom, keď bol daný pokyn v štyroch jazykoch, takmer 8 000 hlasov sa spojilo v jednej piesni chvály: „Ďakujeme ti, Jehova.“

Brat, ktorý mal záverečné poznámky, potom oslovil bratov z Poľska: „Ak vás nabudúce bude viac ako nás na nemeckom programe, potom vám prepustíme štadión.“ Po skončení zjazdu sa bratia ešte dlho nemohli od seba odlúčiť. Bol to zjazd, ktorý dojímal srdcia, a bratia na oboch stranách hraníc mali ešte dlho o čom rozprávať. Naplnení hlbokým šťastím, bratia z odbočky potom písali vedúcemu zboru:

„Bolo to niečo, čo by ste museli zažiť. Aký mocný prejav zjednocujúcej sily Jehovovho ducha a jeho ‚božej lásky‘. Ešte dlho po skončení piesne bratia mávali jeden na druhého. Nikto nechcel odísť. Jeden brat vyjadril pocity mnohých, keď povedal: ‚Toto bol môj desiaty oblastný zjazd; avšak ešte nikdy som nezažil niečo také, takú vrelosť,  úprimnosť a nežnú náklonnosť v takom pute jednoty. Najradšej by som bol vystrel ruky a všetkých ich objal.V duchovnom zmysle som to aj urobil.‘“

V nasledujúcom roku 1981, keď vrcholili prípravy na oblastný zjazd „Vernosť kráľovstvu“, jedna vec bola jasná — tentokrát prepustíme štadión viac ako 5 000 bratom z Poľska. A opäť sa raz ukázalo, že bratia z Viedne a jej okolia sú srdečnými hostiteľmi.

Okrem toho tu bolo ďalšie obohatenie zjazdu; do Viedne prišli bratia Theodore Jaracz a Daniel Sydlik z vedúceho zboru. Aká to bola pre nich znamenitá príležitosť mať spoločenstvo s bratmi z Maďarska a Poľska! Ich povzbudzujúce prednášky a priateľské a srdečné osobné styky s bratmi zo všetkých jazykových skupín sa stretli s veľkým ocenením. Brat Sydlik hovoril vo svojej časti programu o kresťanskom učeníkovi Barnabášovi. Bratia počúvali s veľkým zaujatím. Po niekoľkých slovách rečník a poslucháči boli „jedným srdcom a jednou dušou“, ako sa hovorí v Rakúsku.

Od roku 1982 majú naši bratia v Poľsku svoje vlastné zjazdy, ale bratia v Rakúsku sa naďalej tešia z toho, že môžu byť hostiteľmi pre svojich bratov z Maďarska.

Na pochode do budúcnosti

Hovorí sa, že v Rakúsku sa všetko deje „pohodlne“. Ale to neplatí o oznamovaní dobrého posolstva o božom kráľovstve. Nenastal tu senzačný vzrast, ale počet Jehovových ctiteľov sa neustále zväčšoval. v 50. rokoch jeden oblastný dozorca povzbudzoval bratov: „Nemalo by nás prekvapiť, ak jedného dňa bude v Rakúsku 10 000 zvestovateľov.“ To znelo pekne. Ale Rakúsko je malý národ a má iba 7,5 milióna obyvateľov. V tom čase bolo v celej krajine len niečo viac ako 5 000 zvestovateľov. avšak už v roku 1971 sme prekročili počet 10 000 a v súčasnosti zástup Jehovových ctiteľov v tejto krajine vzrástol na viac ako 17 000 osôb.

Rakúsko je preslávené ako krajina hôr a hudby. avšak v živote Stále rastúceho zástupu má najväčší význam „vrch domu Jehovovho“, vyvýšené postavenie pravého uctievania.A najlahodnejšia melódia, ktorú možno počuť v tejto krajine, pochádza od 17 705 zvestovateľov, ktorí sa podieľajú na spievaní „novej piesne“ vyvyšujúcej Jehovovo kráľovstvo. — Izaiáš 2:2; Žalm 98:1, 4–6.

 [Celostránkový obrázek na straně 4]

[Obrázek na straně 7]

Hotel Continental Viedeň, kde sa C. T. Russel pokúšal rečniť 22. marca 1911

[Podpisek]

Z výtvarného archívu Rakúskej národnej knižnice

 [Mapa a rámeček na straně 8]

(Úplný, upravený text — viz publikaci)

ČESKOSLOVENSKO

NĚMECKÁ SPOLKOVÁ REPUBLIKA

HORNÍ RAKOUSKO

Linz

Mauthausen

Dunaj

Vídeň

DOLNÍ RAKOUSKO

Salzburg

Neziderské jezero

Bad Ischl

STYRIA

SALZBURG

Bodamské jezero

Dornbirn

Innsbruck

VORARLBERG

TIROL

VÝCHODNÍ ALPY

Knittelfeld

BURGENLAND

Graz

CARINTHIA

Klagenfurt

ŠVÝCARSKO

ITÁLIE

JUGOSLÁVIE

MAĎARSKO

[Rámeček]

RAKÚSKO

Hlavné mesto: Viedeň

Úradný jazyk: nemecký

Hlavné náboženstvo: rímskokatolické

Obyvateľstvo: 7 575 700

Počet zvestovateľov: 17 705

Počet priekopníkov: 1 398

Počet zborov: 246

Počet zúčastnených na

Pamätnej slávnosti: 30 216

Úrad odbočky: Viedeň

[Obrázky na straně 10]

Simon Riedle (vľavo) a Franz Ganster, prvý poslucháč pravdy v roku 1921

[Obrázky na straně 13]

J. F. Rutherford rečnil v Katharinehalle, Viedeň, 1922

[Podpisek]

Z výtvarného archivu Rakúskej národnej knižnice

[Obrázek na straně 15]

Program prvého zhromaždenia bádateľov Biblie vo Viedni, 1924

[Obrázek na straně 15]

Ďalšie zhromaždenie bolo rozhodujúcim okamihom pre Johanessa Schindlera 17 Rodina Heideovcov, prvých rakúskych svedkov, 1924

[Obrázek na straně 17]

Rodina Heideovcov, prvách rakúských svedkov, 1924

[Obrázek na straně 19]

Emil Wetzel dozeral na prácu v Rakúsku od r. 1922 do r. 1926

[Obrázek na straně 23]

Leopold Engleitner bol v roku 1934 zatknutý za zvestovanie

[Obrázek na straně 26]

August Kraft, uväznený nacistami, 25. mája 1939. Konečná poznámka (kritika) dokumentu gestapa na Krafta

[Podpisek]

DÖW, Wien, Österreich

[Obrázky na straně 32]

Theresa Schreiberová (vľavo) cyklostylovaná literatúra a Hansi Hronová (Buchnerová) bola kuriérom. Obe bola uväznené

[Obrázek na straně 33]

Dokumenty gestapa odhašujú rozsiahle poznatky o podzemnej rozmnožovacej sieti

[Podpisek]

DÖW, Wienna, Austria

[Obrázky na straně 35]

Alois Moser (vľavo), bol v siedmich väzniciach a koncentračných táboroch; Johann Rainer odmietol zložiť vojenskú prísahu; Franz Wohlfart si zachoval rýdzosť dokonca napriek tomu, že jeho otec a brat boli popravení

[Obrázky na straně 37]

Vstup (brána) do koncentračného tábora v Gusene.

Svedkovia, ktorí prežili Mathausen/Gusen, 1945

[Podpisek]

DÖW, Wien, Österreich

[Obrázky na straně 39]

Josef Wegscheider (vľavo) a Johann Pichler boli zastrelení 26. septembra 1939 neďaleko Salzburgu

[Obrázky na straně 42]

Hermína Obwegerová (vľavo) odňatá rodičom vo veku 11 rokov.

Auguste Hirschmannová (teraz Benderová), ktorá stála pred gestapom vo veku 17 rokov

[Obrázky na straně 44]

Peter Fôlles bol uväznený 12. júna 1940. Bol odsúdený v tejto súdnej budove a uväznený v tomto väzenskom bloku

[Obrázek na straně 50]

Franz Malina, odsúdený na 5 rokov do pracovného tábora na Sibíri

[Obrázek na straně 52]

Lowell L. Turner, dozorca odbočky od r. 1965 do r.1975 a jeho manželka Margot

 [Obrázek na straně 53]

Odbočka a bétel, 1957

 [Obrázek na straně 54]

Rozšírená odbočka, 1987