1 – 3) (a) Pre soste o apoštol Pavol chalas choľi andro Ateni? (b) So šaj sikhľuvas le Pavlostar?

 PAVOL je pohoršený. Je v gréckych Aténach, stredisku vzdelanosti, kde kedysi vyučoval Sokrates, Platón i Aristoteles. Aténčania sú veľmi nábožní ľudia. Všade, kam sa Pavol pozrie – v chrámoch, na námestiach, na uliciach –, vidí množstvo modiel, lebo Aténčania uctievajú celý panteón bohov. Pavol vie, ako sa Jehova, pravý Boh, pozerá na modlárstvo. (2. Mojž. 20:4, 5) Tento verný apoštol má na modly rovnaký názor ako Jehova – sú mu odporné!

² To, čo Pavol vidí, keď prichádza na trhovisko, respektíve na agoru, je zvlášť šokujúce. Severozápadný roh blízko hlavného vstupu lemuje značný počet falických stĺpov s hlavou boha Hermesa. A celá agora je plná svätýň. Ako bude tento horlivý apoštol zvestovať ľuďom, v ktorých je modlárstvo tak hlboko zakorenené? Ovládne svoje emócie a nájde niečo, čo má so svojimi poslucháčmi spoločné, aby na tom mohol stavať? Podarí sa mu pomôcť niektorým ľuďom, aby začali hľadať pravého Boha a naozaj ho našli?

³ Pavlova reč k vzdelaným mužom v Aténach, zaznamenaná v Skutkoch 17:22–31, je ukážkou rečníckych schopností, taktnosti a rozumnosti. Keď budeme uvažovať o Pavlovom príklade, môžeme sa veľa dozvedieť o tom, ako položiť spoločný základ, a tak priviesť poslucháčov k premýšľaniu.

4, 5) Kaj o Pavol zvestinelas, sar sas andro Ateni u kaske odoj vakerelas?

⁴ Pavol prišiel do Atén okolo roku 50 n. l. v rámci svojej druhej misionárskej cesty. a Zatiaľ čo čakal na Sílasa a Timoteja, kým prídu z Beroje, podľa svojho zvyku „sa rozprával v synagóge so Židmi“. Chodieval tiež na miesto, kde mohol zvestovať nežidovským obyvateľom Atén –  „na trhovisko“, čiže na agoru. (Sk. 17:17) Aténska agora ležala severozápadne od Akropoly a zaberala asi päť hektárov. Nebolo to len miesto, kde sa predávalo a kupovalo; bolo to námestie, ktoré bolo centrom verejného života. Jedna kniha poznamenáva, že agora bola „ekonomickým, politickým a kultúrnym srdcom mesta“. Aténčania sa tam radi schádzali a viedli tam intelektuálne debaty.

⁵ Zvestovať ľuďom na aténskej agore nebolo ľahké. Medzi Pavlovými poslucháčmi boli epikurejci a stoici, stúpenci súperiacich filozofických škôl. b Epikurejci verili, že život vznikol náhodou. Ich pohľad na život bol zhrnutý takto: „Bohov sa netreba báť. Smrti sa netreba báť. Dobro sa dá dosiahnuť. Zlu sa dá vyhnúť.“ Stoici zdôrazňovali rozum a logiku a neverili v osobného Boha. Ani epikurejci, ani stoici neverili vo vzkriesenie, o ktorom učili Kristovi učeníci. Filozofické názory týchto dvoch skupín boli očividne nezlučiteľné so vznešenými pravdami pravého kresťanstva, ktoré hlásal Pavol.

6, 7) So phenenas varesave grecika goďaver manuša pre oda, so o Pavol vakerelas u so adaďives phenen o manuša pre oda, so amen sikhľaras?

⁶ Ako grécki intelektuáli reagovali na Pavlovo vyučovanie? Niektorí ho označili za „táraja“. (Sk. 17:18) O gréckom výraze, ktorý je tu použitý, jeden učenec píše: „Toto slovo sa pôvodne používalo na označenie malého vtáčika, ktorý chodí dokola a zbiera zrno. Neskôr sa používalo na opis ľudí, ktorí na trhovisku zbierali zvyšky jedla a rôzne veci, ktoré niekto vyhodil. A ešte neskôr sa začalo používať v obraznom zmysle na toho, kto zbieral navzájom nesúvisiace útržkovité informácie, zvlášť ak ich nedokázal správne pospájať.“ Títo učení muži v podstate hovorili, že Pavol je nevzdelanec, ktorý iba opakuje to, čo povedali iní. Ale ako uvidíme, Pavol sa takýmto urážlivým označením nedal zastrašiť.

⁷ Ani dnes to nie je inak. Ako Jehovovi svedkovia pre svoje presvedčenie založené na Biblii často dostávame hanlivé označenia. Napríklad niektorí pedagógovia vyučujú evolúciu ako fakt a tvrdia, že každý inteligentný človek ju prijíma. Tých, ktorí odmietajú veriť v evolúciu, tým v podstate označujú za obmedzených. Takíto učení ľudia chcú druhých presvedčiť, že sme „táraji“, keď poukazujeme na to, čo hovorí Biblia, a keď uvádzame dôkazy inteligentného plánu v prírode. Ale my tým nie sme zastrašení. Naopak, keď obhajujeme svoje presvedčenie, že život na zemi je dielom inteligentného Tvorcu, Boha Jehovu, hovoríme s vnútornou istotou. (Zjav. 4:11)

8) (a) So phenenas aver manuša pre oda, so o Pavol sikhľarelas? (b) Soske ľigende le Pavol pro nekbareder sudos andro Ateni? (Dikh e poznamka tel e čjara.)

⁸ Iní reagovali na Pavlovo zvestovanie na trhovisku odlišne. „Zdá sa, že zvestuje cudzie božstvá,“ usúdili. (Sk. 17:18) Naozaj Pavol hovoril  Aténčanom o nových bohoch? To bolo vážne podozrenie, lebo pripomínalo jedno z obvinení, za ktoré bol niekoľko storočí predtým postavený pred súd a odsúdený na smrť Sokrates. Preto neprekvapuje, že Pavla odviedli na Areopág a vyzvali ho, aby vysvetlil učenie, ktoré Aténčanom znelo cudzo. c Ako Pavol obhájil svoje posolstvo pred ľuďmi, ktorí vôbec nepoznali Písmo?

9 – 11) (a) Pal soste o Pavol chudňa te vakerel sar peršo? (b) Sar the amen andre služba šaj keras avka sar o Pavol?

⁹ Spomeň si, že Pavol bol pohoršený všetkým tým modlárstvom, ktoré v Aténach videl. Nedal však priechod svojim emóciám a nezačal soptiť na ich modlárstvo, ale ovládol sa a zostal pokojný. S maximálnou taktnosťou sa snažil získať si svojich poslucháčov tak, že začal niečím,  s čím mohli súhlasiť, teda položil spoločný základ. Povedal: „Aténčania, vidím, že sa bojíte bohov viac ako iní ľudia.“ (Sk. 17:22) Pavol vlastne povedal: „Vidím, že ste veľmi nábožní.“ Bolo múdre, že ich pochválil za ich nábožnosť. Uvedomoval si, že niektorí z týchto ľudí zaslepených falošnými náukami môžu mať vnímavé srdce. Napokon, bol si vedomý toho, že aj on sám kedysi konal „z nevedomosti a bez viery“. (1. Tim. 1:13)

¹⁰ Potom Pavol staval na položenom spoločnom základe. Zmienil sa o tom, že si všimol hmatateľný dôkaz náboženského zanietenia Aténčanov – oltár zasvätený „Neznámemu Bohu“. Podľa jedného zdroja „Gréci a iné národy mali vo zvyku zasväcovať oltáre ‚neznámym bohom‘ zo strachu, že by niektorého boha pri svojom uctievaní vynechali, a tak by ho urazili“. Zasvätením takéhoto oltára Aténčania pripustili, že môže existovať Boh, ktorého nepoznajú. Pavol tento oltár využil na to, aby mohol prejsť k dobrej správe, ktorú zvestoval. Povedal: „O tom, koho nepoznáte, a predsa ho uctievate, vám teraz zvestujem.“ (Sk. 17:23) Pavol viedol svojich poslucháčov k premýšľaniu nenápadným, ale pôsobivým spôsobom. Nezvestoval im nejakého nového či cudzieho boha, ako ho niektorí obvinili. Zvestoval im Boha, ktorého nepoznali – pravého Boha.

¹¹ Ako môžeme napodobňovať Pavlov príklad, keď niekomu vydávame svedectvo? Ak sme pozorní, môžeme si všimnúť niečo, čo svedčí o tom, že ten človek je nábožný – možno nejaký náboženský predmet, ktorý má na sebe alebo ktorý má doma či pred domom. Mohli by sme povedať: „Vidím, že ste veriaci človek. Som rád, že som stretol niekoho, kto je nábožensky založený.“ Keď taktne vyjadríme, že si ceníme jeho náboženské cítenie, môžeme tým položiť spoločný základ, na ktorom potom môžeme ďalej stavať. Pamätaj, že naším cieľom nie je vopred si o ľuďoch vytvoriť názor na základe ich náboženského presvedčenia. Medzi našimi spoluveriacimi sú mnohí, ktorí kedysi úprimne verili falošným náboženským náukám.

12) Sostar džanas, hoj o Pavol vakerelas avka, kaj les te kamen te šunel?

¹² Dokázal Pavol vo svojej reči aj ďalej stavať na tom, s čím mohli jeho poslucháči súhlasiť? Keďže vedel, že jeho poslucháči sú vzdelaní v gréckej filozofii a nepoznajú Písmo, v niekoľkých ohľadoch svoj prístup prispôsobil. Po prvé, predkladal biblické náuky bez toho, aby priamo citoval z Písma. Po druhé, nedištancoval sa od svojich poslucháčov – vo svojej reči nehovoril „vás“ a „ste“, ale „nás“ a „sme“. Po tretie, citoval z gréckej literatúry, aby ukázal, že niektoré veci, ktoré vyučuje, sú vyjadrené aj v ich dielach. Preskúmajme teraz Pavlovu pôsobivú reč. Aké dôležité pravdy predložil Aténčanom o Bohu, ktorého nepoznali?

13) Sar o Pavol višvetľinďa khatar pes iľa o vesmiris u so aleha kamľa te phenel?

 ¹³ Boh stvoril vesmír. Pavol povedal: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko v ňom, ten, ktorý je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch postavených rukami.“ d (Sk. 17:24) Vesmír nevznikol náhodou. Všetky veci stvoril pravý Boh. (Žalm 146:6) Na rozdiel od bohyne Atény a iných božstiev, ktorých sláva závisela od veľkoleposti či počtu chrámov, svätýň a oltárov, zvrchovaného pána neba a zeme nemôžu obsiahnuť chrámy postavené ľuďmi. (1. Kráľ. 8:27) Je úplne jasné, čo tým chcel Pavol povedať: Pravý Boh je nadradený akýmkoľvek modlám, ktoré vyrobili ľudia a ktoré možno nájsť v chrámoch postavených ľudskými rukami. (Iz. 40:18–26)

14) Sar o Pavol višvetľinďa, hoj le Devleske na kampel ňič le manušendar?

¹⁴ Boh nie je závislý od ľudí. Modlári mali vo zvyku obliekať modly do drahých odevov, zahŕňať ich bohatými darmi alebo im prinášať jedlo a pitie – akoby modly takéto veci potrebovali! Ale niektorí grécki filozofi medzi Pavlovými poslucháčmi boli možno presvedčení, že žiaden boh od ľudí nič nepotrebuje. Ak to tak bolo, potom nepochybne súhlasili s Pavlovým výrokom, že Boh „nepotrebuje, aby mu ľudia slúžili svojimi rukami, akoby mu niečo chýbalo“. Naozaj, neexistuje nič hmotné, čo by ľudia mohli dať Stvoriteľovi! Naopak, on dáva ľuďom to, čo potrebujú – „život, dych a všetko“ vrátane slnka, dažďa a úrodnej pôdy. (Sk. 17:25; 1. Mojž. 2:7) Teda Boh, ktorý je darcom, nie je závislý od ľudí, ktorí sú príjemcami.

15) Sar o Pavol sikaďa, hoj o grecika manuša andro Ateni nane vareso buter u so dvoležito lestar sikhľuvas?

¹⁵ Boh vytvoril človeka. Aténčania boli presvedčení, že ako Gréci sú niečo viac než iné národy. Ale národná či rasová hrdosť nie je v súlade s biblickou pravdou. (5. Mojž. 10:17) Pavol hovoril o tejto citlivej téme taktne a postupoval veľmi premyslene. Keď povedal, že „[Boh] vytvoril  z jedného človeka všetky národy“, nepochybne dal svojim poslucháčom podnet na premýšľanie. (Sk. 17:26) Zmieňoval sa o správe z 1. Mojžišovej, v ktorej sa píše o Adamovi, praotcovi ľudstva. (1. Mojž. 1:26–28) Keďže všetci ľudia majú spoločného predka, žiadna rasa ani národnosť nie je nadradená nad inú. Bolo možné, aby túto myšlienku Pavlovi poslucháči nepochopili? Z jeho príkladu sa učíme niečo dôležité. Je pravda, že pri vydávaní svedectva chceme byť taktní a prejavovať dobrý úsudok, ale na druhej strane nechceme oslabovať biblickú pravdu, len aby bola pre ľudí prijateľnejšia.

16) Soske o Del kerďa le manušen?

¹⁶ Keď Boh vytvoril ľudí, jeho zámerom bolo, aby mali k nemu blízky vzťah. Napriek tomu, že filozofi medzi Pavlovými poslucháčmi viedli siahodlhé debaty o zmysle ľudského bytia, nikdy túto otázku nedokázali uspokojivo vysvetliť. Pavol však jasne odhalil, že Stvoriteľ chce, aby ľudia „hľadali Boha, akoby ho chceli až nahmatať, a aby ho aj našli, lebo nie je ďaleko od nikoho z nás“. (Sk. 17:27) Boh, ktorého Aténčania nepoznali, rozhodne nie je nepoznateľný. Naopak, nie je ďaleko od nikoho, kto ho úprimne chce nájsť a spoznať ho. (Žalm 145:18) Všimni si, že Pavol použil slovo „nás“, čím medzi tých, ktorí potrebujú „hľadať“ Boha a takpovediac ho „nahmatať“, zahrnul aj seba.

17, 18) Soske bi le manušen oda majinelas te cirdel ko Del u so sikhľuvas olestar, sar o Pavol pomožinelas le manušenge te prilel oda, so vakerelas?

¹⁷ Ľudia by sa mali cítiť priťahovaní k Bohu. Pavol povedal, že od Boha „máme život, pohybujeme sa a sme“. Niektorí učenci hovoria, že Pavol  tu použil slová Epimenida, krétskeho básnika šiesteho storočia pred n. l., ktorý bol „dôležitou postavou aténskej náboženskej tradície“. Pavol uviedol aj ďalší dôvod, prečo by sa ľudia mali cítiť k Bohu priťahovaní: „Aj niektorí vaši básnici povedali: ‚Veď sme aj jeho deťmi.‘“ (Sk. 17:28) Ľudia by mali cítiť, že ich s Bohom spája príbuzenské puto, pretože on vytvoril toho jedného človeka, z ktorého všetci pochádzame. Aby Pavol pomohol svojim poslucháčom prijať túto myšlienku, múdro citoval priamo z gréckych diel, ktoré si jeho poslucháči nepochybne vážili. e Tak ako Pavol, aj my občas môžeme použiť nejaké citáty zo svetskej histórie, z encyklopédií a ďalších všeobecne prijímaných diel. Napríklad nejaký vhodný citát z uznávaného zdroja môže niekomu, kto nie je svedok, pomôcť pochopiť pôvod určitých falošných náboženských zvykov alebo sviatkov.

¹⁸ Do tejto chvíle vyjadril Pavol vo svojej reči viaceré dôležité pravdy o Bohu, pričom svoje slová majstrovsky prispôsobil svojim poslucháčom. Čo mali Aténčania s týmito dôležitými informáciami urobiť? Pavol im to bez váhania povedal.

19, 20) (a) Sar o Pavol šukares sikaďa, hoj te modľinel pes ko sochi, save kerde o manuša, nane goďaver? (b) So majinde te kerel ola, so šunenas le Pavol?

¹⁹ Pavol bol teraz pripravený podnietiť svojich poslucháčov ku konaniu. Vrátil sa k citátu z gréckej literatúry a povedal: „Teda keď sme Božími deťmi, nemali by sme si myslieť, že Boh sa podobá zlatu, striebru či kameňu, niečomu, čo vymysleli a vyrobili ľudia.“ (Sk. 17:29) Áno, ak sú ľudia Božím výtvorom, ako by Boh mohol mať podobu modiel, ktoré sú ľudským výtvorom? Pavol svojou taktnou argumentáciou ukázal, že uctievať modly vytvorené ľuďmi je nerozumné. (Žalm 115:4–8; Iz. 44:9–20) Tým, že povedal „nemali by sme“, nepochybne do určitej miery otupil ostrie svojej kritiky.

²⁰ Potom apoštol Pavol jasne vyjadril, čo je potrebné robiť: „Boh síce prehliadol časy takejto nevedomosti [pokiaľ ide o predstavu, že Bohu sa páčia tí, ktorí uctievajú modly], ale teraz zvestuje ľuďom, aby všetci všade robili pokánie.“ (Sk. 17:30) Niektorí z Pavlových poslucháčov boli možno šokovaní, keď počuli, že majú robiť pokánie. Ale Pavol vo svojej pôsobivej reči jasne ukázal, že za svoj život vďačia Bohu, a preto nesú pred ním zodpovednosť za svoje konanie. Potrebovali hľadať Boha, spoznať pravdu o ňom a uviesť celý svoj život do súladu s touto pravdou. V prípade Aténčanov to znamenalo uznať, že modlárstvo je hriech, a prestať s tým.

21, 22) Save zorale lava phenďa o Pavol pro agor u so peske lendar las amen adaďives?

 ²¹ Pavol zakončil svoju reč dôrazným upozornením: „[Boh] určil deň, v ktorom bude spravodlivo súdiť svet prostredníctvom muža, ktorého tým poveril. A všetkým ľuďom to zaručil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Sk. 17:31) Prichádzajúci súdny deň – to bol naozaj vážny dôvod na to, aby hľadali pravého Boha a našli ho! Pavol neuviedol meno ustanoveného Sudcu, ale povedal o ňom niečo, čo jeho poslucháčov určite prekvapilo: Žil ako človek, zomrel a Boh ho vzkriesil z mŕtvych.

²² Tento burcujúci záver má pre nás dnes veľký význam. Vieme, že Sudca, ktorého Boh ustanovil, je vzkriesený Ježiš Kristus. (Ján 5:22) Vieme tiež, že súdny deň bude trvať tisíc rokov a že sa rýchlo približuje. (Zjav. 20:4, 6) Nebojíme sa toho dňa, lebo chápeme, že tým, ktorí budú posúdení ako verní, prinesie nevýslovné požehnania. Zárukou splnenia našej nádeje na úžasnú budúcnosť je ten najväčší zázrak – vzkriesenie Ježiša Krista!

23) So kerďa le manušenca oda, so lenge vakerelas o Pavol?

²³ Ľudia, ktorí si Pavla vypočuli, reagovali na jeho reč rôzne. „Jedni sa posmievali“, keď počuli o vzkriesení. Iní reagovali zdvorilo, ale vyhýbavo. Povedali: „Môžeš nám o tom porozprávať aj inokedy.“ (Sk. 17:32) Niekoľkí však reagovali pozitívne: „Niektorí sa k nemu pridali a uverili. Bol medzi nimi aj Dionýz, ktorý bol sudcom areopágskeho súdu, žena menom Damaris a ďalší.“ (Sk. 17:34) Aj my sa v službe stretávame s podobnými reakciami. Niektorí ľudia sa nám možno vysmievajú. Iní reagujú síce zdvorilo, ale v skutočnosti bez záujmu. Sme však nadšení, keď niekto prijme správu o Kráľovstve a uverí.

24) So šaj sikhľuvas le Pavloskere vakeribnastar, sar sas pro nekbareder sudos andro Ateni?

²⁴ Z úvahy o Pavlovej reči sa môžeme veľa naučiť o tom, ako logicky rozvíjať myšlienku a presvedčivo argumentovať, a tiež o tom, ako sa prispôsobiť svojim poslucháčom. Okrem toho môžeme pochopiť, aké je potrebné, aby sme boli trpezliví a taktní k ľuďom, ktorí sú zaslepení falošnými náboženskými náukami. A z Pavlovej reči môžeme získať ešte jedno dôležité poučenie: Nikdy nesmieme biblickú pravdu oslabovať, len aby sme ju urobili prijateľnejšou pre našich poslucháčov. Keď budeme napodobňovať príklad apoštola Pavla, môžeme sa stať v službe lepšími učiteľmi. A dozorcovia sa tak môžu stať lepšími učiteľmi aj v zbore. Tak budeme dobre pripravení pomáhať druhým, „aby hľadali Boha... a aby ho aj našli“. (Sk. 17:27)