Prejsť na článok

Zvestovateľské cesty po morskom dne

Zvestovateľské cesty po morskom dne

V Severnom mori, blízko západného pobrežia nemeckej spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko, žije asi 300 ľudí na malých roztrúsených ostrovčekoch, ktoré sa volajú Halligen. Ako sa k nim dostáva biblické posolstvo, ktoré zvestujú Jehovovi svedkovia? (Matúš 24:14)

Na niektoré ostrovčeky cestujú svedkovia trajektom. No k ľuďom na ďalších ostrovčekoch sa jedna malá skupina svedkov dostáva iným spôsobom – kráčajú k nim asi päť kilometrov po morskom dne. Ako je to možné?

Pomáha im príliv a odliv

Tajomstvo spočíva vo využívaní prílivu a odlivu, ktoré sa v oblasti Halligenu striedajú v približne šesťhodinových intervaloch. Hladina Severného mora pri tom stúpne alebo klesne asi o tri metre. V čase odlivu sa odhalia veľké časti morského dna a vďaka tomu sa dá na tri ostrovčeky dostať peši.

Ako vyzerá taká cesta? Ulrich, skúsený sprievodca a vedúci tejto skupiny, hovorí: „Na jeden z ostrovčekov sa dostaneme asi za dve hodiny. Väčšinou kráčame bosí. Je to najlepší a najpohodlnejší spôsob, ako prechádzať po morskom dne. Keď je chladné počasie, nosíme gumené čižmy.“

Scenéria, ktorá sa naskytá očiam, pôsobí snovým dojmom. „Zdá sa vám, akoby ste ani neboli na tejto planéte,“ hovorí Ulrich. „Niektoré časti dna sú blatisté, iné skalnaté a ďalšie zasa pokryté morskou trávou. Pozorujete kŕdle morských vtákov, húfy krabov a iných živočíchov.“ Na blatistom morskom dne sa počas odlivu vytvárajú potôčiky, v nemčine nazývané Priele, cez ktoré musí skupina zvestovateľov prejsť.

Cesty morským dnom majú aj svoje náročné stránky. Ulrich upozorňuje: „Keď všetko zahalí morská hmla, môžete ľahko zablúdiť. Preto používame kompas a zariadenie s GPS. Riadime sa presným časovým plánom, aby nás nezastihla prílivová vlna.“

Zvestovanie na jednom z ostrovčekov Halligen

Stojí tá námaha za to? Ulrich rozpráva príhodu s jedným vyše deväťdesiatročným mužom, ktorý si pravidelne číta Strážnu vežuPrebuďte sa! „Raz sme už nemali čas, aby sme za ním zašli. Ale skôr než sme stihli odísť, dohnal nás na bicykli a spýtal sa: ‚Dnes mi nedáte Strážnu vežu?‘ Samozrejme, že sme mu ju radi dali.“