Dňa 14. septembra 2013 sa vo vzdelávacom stredisku Jehovových svedkov v Pattersone v štáte New York konala graduácia absolventov 135. triedy biblickej školy Gileád. Zúčastnilo sa na nej asi 10 500 ľudí. V škole Gileád sa skúsení evanjelisti spomedzi Jehovových svedkov školia ešte lepšie vykonávať zverené úlohy.

Programu predsedal Guy Pierce, člen vedúceho zboru Jehovových svedkov. Úvodné slová založil na Matúšovi 28:19, 20: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov... a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“

Brat Pierce poukázal na to, že tieto Ježišove slová vyvolali reťazovú reakciu, ktorá prebieha až dodnes. Keď robíme učeníkov, učíme ich konať všetko, čo Ježiš prikázal, čiže aj zvestovať „dobré posolstvo o kráľovstve“. (Matúš 24:14) Teda každý nový učeník začína o Kráľovstve zvestovať a učiť druhých. Aké výsledky to prináša? „Ako rastie ľudská populácia, rastie aj Boží ľud,“ povedal brat Pierce.

„Dali nad svoje možnosti.“ Thomas Cheiky, člen výboru odbočky Spojených štátov, rozvinul tému vychádzajúcu z 2. Korinťanom 8:1–4. Hovoril o postoji macedónskych zborov v prvom storočí. Hoci kresťania v nich boli veľmi chudobní, naliehavo prosili o možnosť poslať dar núdznym bratom v Jeruzaleme. Študenti školy Gileád prejavujú rovnakú štedrosť a obetavosť.

Môžeme mať istotu, že Macedónčania boli vo svojej štedrosti rozumní a nedali toľko, aby tým trpela ich rodina alebo uctievanie Boha. Brat Cheiky radil študentom, aby v tom Macedónčanov napodobňovali – aby boli štedrí a obetaví, no zároveň rozumní a vyrovnaní.

„Škola sa skončila.“ Samuel Herd z vedúceho zboru študentom pripomínal, aby na čas strávený v škole Gileád nikdy nezabudli. Krásne spomienky na Gileád môžu byť pre nich ako príjemná melódia, ktorú človek počuje krátko po zobudení. Tak ako tá melódia spríjemňuje človeku celý deň, aj zo spomienok na školu Gileád môžu študenti ešte dlho čerpať.

Brat Herd zdôraznil, že Božia pamäť je neobmedzená. Boh pomenoval nesčíselné miliardy hviezd a nikdy na žiadnu z nich nezabudne. (Žalm 147:4) O čo viac si bude pamätať, aké úsilie študenti venovali štúdiu v Gileáde! Zhromaždili si „poklady v nebi“ a nik ich o ne nemôže obrať, lebo spomienky na nich sú pre Jehovu veľmi cenné a starostlivo ich uchováva vo svojej pamäti. (Matúš 6:20)

Tak ako Boh pamätá na prácu študentov a na ich lásku k nemu, aj študenti by si mali uchovávať hrejivé spomienky na Gileád. „Keď vám pekné spomienky na túto školu spríjemnia deň,“ povedal brat Herd, „nezabudnite poďakovať tomu, kto je za tým všetkým – Jehovovi. Nech tieto spomienky nikdy nevyblednú. Potom z nich budete mať stále úžitok.“

„Pamätajte na Jehovovu nepredstaviteľnú moc.“ Inštruktor Gileádu Sam Roberson povzbudzoval študentov, aby sa pri riešení nových situácií spoliehali na Jehovovu silu, nie na svoju vlastnú. V Efezanom 3:20 sa píše, že Boh môže „urobiť viac ako v nadbytku všetko, o čo prosíme, alebo na čo si pomyslíme“. Jeho moc prevyšuje naše chápanie, a to natoľko, že ani slová, že môže urobiť „v nadbytku všetko, na čo si pomyslíme“, ju nevystihujú dostatočne. Preto sa v tom verši píše, že môže urobiť „viac“ ako to.

Jehova umožňuje každému kresťanovi čerpať z jeho nepredstaviteľnej sily. Keď zažívame veľké ťažkosti, prejaví sa ako niekto „hrozne mocný“, ako „silný bojovník“. (Jeremiáš 20:11; Písmo Sväté Starého a Nového Zákona, 1913 – 1926) Brat Roberson študentom pripomenul, že Jehova im pomôže prekonať akýkoľvek problém, s ktorým sa stretnú.

„Slúžte Kráľovstvu tak, aby si vás druhí naďalej vážili.“ William Samuelson, ďalší inštruktor Gileádu, hovoril, že študenti získali na vážnosti v dvoch ohľadoch. Po prvé, tým, čo robili pre Kráľovstvo pred štúdiom na škole i počas neho, a po druhé, tým, že zastupujú najvyššiu vládu vo vesmíre – Božie Kráľovstvo.

Čo majú robiť, ak chcú, aby si ich druhí stále vážili? Brat Samuelson ich povzbudil, aby vzdávali česť Jehovovi a správali sa úctivo k druhým. Tejto zásady sa držal i Ježiš, dokonca aj vo chvíľach, keď niekoho musel pokarhať alebo mu dať radu. Keď budú študenti „oslavovať svoju službu“, nie seba, tak ako to robil apoštol Pavol, druhí si ich budú vážiť ešte viac. (Rimanom 11:13)

„Moc tých koní je v ich ústach.“ Michael Burnett, ďalší inštruktor Gileádu, hovoril, ako prispievame k naplneniu proroctva zo Zjavenia 9:19, keď s presvedčením zvestujeme evanjelium na základe toho, čo sme sa naučili na kresťanských zhromaždeniach. Potom viedol rozhovor so študentmi, ktorí spomínali na svoje skúsenosti zo služby v čase školenia a niektoré z nich aj predviedli. Napríklad jeden z nich vzbudil záujem pracovníka benzínovej pumpy, keď mu položil otázku: „Kedy sa mali začať a skončiť ustanovené časy národov?“ (Lukáš 21:24) Na ďalšej návšteve túto otázku zodpovedal na základe 4. kapitoly Daniela a dodatku v knihe Čo učí Biblia?

„Ich srdce bolo upevnené.“ Adrian Fernandez, člen výboru odbočky v Spojených štátoch, viedol rozhovor s dvoma manželskými pármi z triedy. Brat Helge Schumi poukázal na to, že niektorí Boží služobníci spomínaní v Biblii po získaní mimoriadnej výsady spyšneli, a preto je súčasťou školenia v Gileáde veľa pripomienok o dôležitosti pokory. (2. Paralipomenon 26:16) Aj brat Peter Canning spomenul radu, ktorá súvisela s pokorou. Zaznela v jednej prednáške o učení sa jazyka. „Nebuďte príliš hrdí. Nebojte sa toho, že sa zosmiešnite.“ Všetci štyria sa vyjadrili, že sú vďační za to, ako ich školenie vyzbrojilo na prácu, ktorá ich čaká, a tak upevnilo ich srdce. (Hebrejom 13:9)

„Radujte sa, lebo sú vaše mená zapísané v nebesiach.“ (Lukáš 10:20) Geoffrey Jackson z vedúceho zboru mal hlavný prejav programu graduácie. Hovoril, že absolventi minulých tried Gileádu často išli na nedotknuté územia a s tým bolo spojených veľa nevšedných skúseností. Väčšina súčasných absolventov nebude mať takéto zážitky. Ako by sa mali na to pozerať?

Keď sa 70 Ježišovi učeníci vrátili z kazateľskej kampane, nadšene Ježišovi rozprávali, že v jeho mene vyháňali démonov. (Lukáš 10:1, 17) Ježiš uznal, že sú to vynikajúce výsledky, ale zároveň povedal: „Neradujte sa však z toho, že sa vám podrobujú duchovia, ale radujte sa, lebo sú vaše mená zapísané v nebesiach.“ (Lukáš 10:20) Tým ukázal, že také veci nebudú zažívať každý deň. Preto by sa nemali zameriavať na dosiahnuté výsledky, ale na to, že sú verní Jehovovi a že ich mená sú „zapísané v nebesiach“.

„To, čo Ježiš povedal tým 70 učeníkom, sa týka aj nás,“ zdôraznil brat Jackson. Výsledky našej služby by nemali byť jediným dôvodom na radosť ani hlavným meradlom našej vernosti. Zdrojom radosti a dôkazom vernosti je náš blízky vzťah k Jehovovi a naša usilovná práca preňho.

Aj Ježiš sa stretával so situáciami, ktoré ho mohli oberať o radosť. Jedným z príkladov je situácia, keď zázračne nasýtil tisíce ľudí, ktorí ho potom začali nasledovať. (Ján 6:10–14, 22–24) Čoskoro sa však mnohí z nich potkli na jeho slovách, a tak sa prudký prílev učeníkov zmenil na masový odlev. (Ján 6:48–56, 60, 61, 66) Naproti tomu verní apoštoli boli odhodlaní pridŕžať sa Ježiša. Sú pre nás dobrým príkladom, pretože sa nezameriavali hlavne na výsledky, ale na svoju vernosť a vzťah k Jehovovi. (Ján 6:67–69)

Záver. Absolventi dostali diplomy a potom jeden z nich prečítal v mene celej triedy ďakovný list. Brat Pierce uzavrel program slovami, že pre svet nie je Boží ľud vrátane absolventov Gileádu ničím výnimočný. (Skutky 4:13; 1. Korinťanom 1:27–31) Ale Jehova sa teší, že sme mu oddali svoj život, a dáva nám svätého ducha. To, čo naňho robí dojem, nie sú naše vedomosti, ale naša vernosť a oddanosť.