Narodil som sa v dedine San Juan Chancalaito v mexickom štáte Chiapas. Naša rodina patrí k Cholom, etnickej skupine mayského pôvodu. Moji rodičia mali 12 detí a ja som sa narodil ako piaty v poradí. Keď som bol ešte malý, Jehovovi svedkovia učili mňa a mojich súrodencov z Biblie o Bohu. No to, čo som sa vtedy dozvedel, som si, žiaľ, nebral k srdcu.

 Keď som mal trinásť, začal som drogovať a kradnúť. V tom čase som odišiel z domu a pretĺkal som sa, ako som vedel. V šestnástich som začal pracovať na marihuanovej plantáži. Asi po roku, čo som tam bol, sme raz v noci loďou prevážali veľkú zásielku marihuany. Vtom na nás začali strieľať po zuby ozbrojení muži z iného drogového kartelu. Pred ich guľkami ma zachránilo len to, že som skočil do vody a vyplával som, až keď som bol poriadne ďaleko. Krátko nato som utiekol do Ameriky.

 Aj v Amerike som pašoval drogy a dostal som sa do ešte väčších problémov. Keď som mal devätnásť, bol som zatknutý a uväznený za lúpež a pokus o zabitie. Vo väzení som sa pridal k jednému gangu a zaplietol som sa do ďalších násilností. Preto ma premiestnili do väznice so zvýšenou ochranou v Lewisburgu v štáte Pensylvánia.

 V lewisburskej väznici sa moje správanie ešte zhoršilo. Keďže som mal po tele vytetované symboly nášho gangu, nemal som problém pridať sa k nemu aj v tejto väznici. Stal sa zo mňa ešte väčší násilník a zapájal som sa do všetkých bitiek. Jedna z nich, ktorá sa odohrala na dvore väznice, bola naozaj brutálna. S členmi iného gangu sme sa bili bejzbalovými palicami a činkami. Aby nás dozorcovia od seba oddelili, museli použiť slzný plyn. Po tejto bitke ma premiestnili do oddelenia pre nebezpečných väzňov. Mal som výbušnú povahu a vulgárny slovník. Vyžíval som sa v tom, keď som mohol niekoho zmlátiť. A necítil som pri tom žiadne výčitky svedomia.

 V oddelení pre nebezpečných väzňov som skoro celý deň musel byť vo svojej cele. Aby mi rýchlejšie ubehol čas, začal som si čítať Bibliu. Krátko nato mi dozorkyňa priniesla knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, a ktorá pomáha porozumieť Biblii. Keď som si ju čítal, spomenul som si na veľa vecí, ktoré som sa ako dieťa naučil od Jehovových svedkov. Uvedomil som si, ako hlboko som klesol. Spomenul som si aj na svoju rodinu a na svoje dve sestry, ktoré sa stali Jehovovými svedkyňami. Hovoril som si: Ony raz budú žiť večne. Nemohol by som aj ja? Rozhodol som sa, že svoj život radikálne zmením.

 Ale vedel som, že sám to nezvládnem. Preto som sa začal modliť k Bohu Jehovovi a prosil som ho o pomoc. Potom som napísal do pobočky Jehovových svedkov v Spojených štátoch a požiadal som, aby so mnou niekto študoval Bibliu. Bratia z pobočky poslali moju žiadosť neďalekému zboru. Keďže ma v tom čase nemohol navštevovať nikto okrem príbuzných, jeden svedok z tohto zboru mi posielal povzbudzujúce listy a biblické publikácie. Vďaka tomu som stále viac túžil zmeniť sa.

 Ale väčšie zmeny sa mi podarilo urobiť až po tom, keď som sa rozhodol odísť z gangu, v ktorom som bol mnoho rokov. Raz, keď som sa počas osobného voľna stretol s vodcom gangu, ktorý bol tiež v oddelení pre nebezpečných väzňov, povedal som mu, že sa chcem stať Jehovovým svedkom. Prekvapilo ma, keď mi povedal: „Ak to myslíš vážne, urob to. S Bohom nemôžem súperiť. Ale keď ti ide len o to, že chceš odísť z gangu, vieš, čo ťa čaká.“

 Nasledujúce dva roky si dozorcovia všímali, ako veľmi som sa zmenil, a preto ku mne neboli až takí prísni. Keď ma napríklad odvádzali z cely do spŕch, už mi nenasadzovali putá. Raz ma dokonca jeden dozorca povzbudil, aby som sa ďalej snažil. Za dobré správanie ma rok predtým, ako som bol prepustený, premiestnili do zariadenia s minimálnym stupňom stráženia, ktoré bolo mimo hlavnej väznice. V roku 2004 ma po desiatich rokoch prepustili a väzenským autobusom deportovali do Mexika.

 Krátko po príchode do Mexika som vyhľadal sálu Kráľovstva Jehovových svedkov. Na prvom zhromaždení som mal oblečenú väzenskú uniformu, pretože to bolo moje jediné slušné oblečenie. Napriek tomu, ako som vyzeral, ma svedkovia srdečne privítali. Keď som videl, akí sú láskaví, uistilo ma to, že som medzi pravými kresťanmi. (Ján 13:35) Hneď v ten deň zboroví starší zariadili, aby so mnou niekto začal študovať Bibliu. O rok neskôr, 3. septembra 2005, som bol pokrstený.

 V januári 2007 som sa rozhodol, že budem druhých vyučovať z Biblie vo zvýšenej miere, a tejto činnosti teraz každý mesiac venujem asi 70 hodín. V roku 2011 som absolvoval biblickú školu pre slobodných bratov (v súčasnosti škola pre zvestovateľov Kráľovstva). Táto škola mi veľmi pomohla, aby som si mohol dobre spĺňať úlohy, ktoré mám v zbore.

 V roku 2013 som sa oženil s mojou drahou Pilar. S úsmevom na tvári mi hovorieva, že sa jej ani nechce veriť, že to, čo jej rozprávam o svojej minulosti, je naozaj pravda. Som rád, že starý spôsob života je pre mňa už minulosťou. To, akým človekom som teraz, je pre nás dvoch úžasným dôkazom toho, že Biblia naozaj dokáže meniť životy. (Rimanom 12:2)

 Cítim, že Ježišove slová z Lukáša 19:10, že „prišiel, aby hľadal a zachránil to, čo bolo stratené“, sú presne o mne. No teraz už nie som „stratený“ a už nikomu neubližujem. Vďaka Biblii dostal môj život vznešený cieľ, dokážem dobre vychádzať s inými, a čo je najdôležitejšie, mám dobrý vzťah k svojmu Stvoriteľovi, Bohu Jehovovi.