Narodil som sa v meste Ciudad Obregón v severnom Mexiku ako piate z deviatich detí. Žili sme na okraji mesta a môj otec mal malú farmu. Bolo to pekné miesto. Ako rodina sme držali spolu a boli sme šťastní. No keď som mal päť rokov, farmu nám zničil hurikán a my sme sa museli presťahovať do iného mesta.

 Otcovi sa na novom mieste finančne darilo, ale začal piť. To sa odrazilo na jeho vzťahu s mamou aj s nami. Moji dvaja starší bratia a ja sme začali fajčiť. Cigarety sme kradli otcovi. Mal som len šesť rokov, keď som sa prvýkrát opil. Nebol som teda žiaden anjelik a časom sa to len zhoršovalo. Vzťah medzi otcom a mamou sa narušil natoľko, že sa nakoniec rozišli.

 Keď si mama našla iného muža, presťahovali sme sa k nemu. Nedával jej žiadne peniaze a z toho, čo zarobila, sa nedalo vyžiť. Tak sme sa snažili my deti zarobiť si niečo sami. Ja som napríklad čistil topánky, predával chlieb, noviny, žuvačky a všeličo iné. Ale aj tak sme žili z ruky do úst. Často som sa túlal po meste a hrabal som sa v smetiakoch pri domoch bohatých ľudí, či tam nenájdem nejaké jedlo.

 Keď som mal desať, jeden muž ma zavolal, či by som s ním nechcel robiť na mestskej skládke odpadu. Tak som sa k nemu pridal. Odišiel som z domu a prestal som chodiť do školy. Za prácu mi platil menej ako dolár na deň a dával mi jedlo, ktoré našiel medzi odpadkami. Býval som v chatrči, ktorú som si postavil z toho, čo bolo na smetisku. Ľudia, medzi ktorými som sa pohyboval, boli veľmi vulgárni a žili nemravne. Často to boli narkomani a alkoholici. Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Každú noc som preplakal, lebo som sa veľmi bál. Hanbil som sa za seba, lebo som bol chudobný a nevzdelaný. Na smetisku som žil asi tri roky a potom som odišiel do iného štátu v Mexiku. Tam som pracoval na poli. Zbieral som bavlnu, kvety, cukrovú trstinu aj paradajky.

 Po štyroch rokoch som sa vrátil do Ciudad Obregónu. Ubytovala ma u seba moja teta, ktorá bola liečiteľkou a šamankou. Začal som mávať nočné mory a také ťažké depresie, že som chcel spáchať samovraždu. Raz v noci som sa modlil k Bohu: „Pane, ak existuješ, chcel by som ťa spoznať a navždy ti slúžiť. Ak existuje pravá cirkev, chcem vedieť, ktorá to je.“

 Vždy ma to ťahalo k Bohu a chcel som o ňom vedieť viac. Už keď som bol malý, pochodil som kostoly rôznych cirkví, ale vždy som odchádzal sklamaný. O Bohu a o Biblii som sa dozvedel len veľmi málo. V niektorých cirkvách sa z ľudí snažili vytiahnuť peniaze a v iných bolo bežné, že veriaci žili nemravne.

 Keď som mal 19, môj švagor mi povedal, čo sa dozvedel od Jehovových svedkov o svätých obrazoch. Prečítal mi 2. Mojžišovu 20:4 a 5, kde je napísané, že si nemáme vyrábať modly. V piatom verši sa píše: „Nebudeš sa im klaňať, ani sa nedáš zviesť, aby si im slúžil, lebo ja, Jehova, tvoj Boh, som Boh vyžadujúci výlučnú oddanosť.“ Potom sa ma švagor opýtal: „Ak nám Boh zakazuje sväté obrazy, ako by ich mohol používať na robenie zázrakov alebo dať nám ich ako pomôcku na uctievanie?“ Zaujalo ma to. Potom sme sa ešte veľakrát rozprávali o Biblii. Tieto rozhovory ma tak bavili, že som pri nich úplne strácal pojem o čase.

 Raz ma švagor vzal na zhromaždenie Jehovových svedkov. To, čo som tam videl a počul, na mňa urobilo dojem. Dokonca aj mladí ľudia tam hovorili z pódia a išlo im to. Pomyslel som si: „Tu sa človek naozaj niečo naučí!“ Vtedy som mal ešte dlhé vlasy a vyzeral som dosť zanedbane. Ale svedkovia ma privítali veľmi milo. Jedna rodina ma dokonca po zhromaždení pozvala na obed.

 Začal som so svedkami študovať Bibliu. Naučil som sa, že Boh Jehova je naším milujúcim Otcom a stará sa o nás bez ohľadu na to, akej sme rasy, koľko máme peňazí, aké máme vzdelanie alebo či v spoločnosti niečo znamenáme. Nikoho neuprednostňuje. (Skutky 10:34, 35) Konečne sa zaplnilo to prázdne miesto v mojom živote. Našiel som Boha.

 Môj život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. Prestal som fajčiť, piť a vulgárne nadávať. Zatrpknutosť, ktorá ma sprevádzala už od detstva, sa začala postupne vytrácať. Prestal som mávať aj tie hrozné nočné mory. Nakoniec som prekonal aj silný komplex menejcennosti, ktorý podľa mňa vyplýval z toho, čo som zažil v detstve, a z toho, že som nemal prakticky žiadne vzdelanie.

 Našiel som si skvelú manželku, ktorá miluje Jehovu a veľmi mi pomáha. Teraz slúžim ako cestujúci dozorca v zboroch Jehovových svedkov. To znamená, že navštevujem jednotlivé zbory a snažím sa ich členov, ktorí sú mi blízki ako bratia a sestry, vyučovať a povzbudzovať z Biblie. Biblia bola pre mňa ako liek. A vďaka vzdelaniu, ktoré mi dal Boh, sa už za seba nemusím hanbiť.