„Slovami sa ani nedá opísať, akú radosť má človek, keď slúži tam, kde treba viac zvestovateľov!“ Takto sa vyjadril Joshua, ktorý teraz býva v Spojených štátoch, ale nejaký čas slúžil v Guyane. V tejto juhoamerickej krajine sa mnoho ľudí rado učí o Jehovovi a je tam potrebných viac zvestovateľov. a Rovnakú radosť ako Joshua majú aj mnohí ďalší Jehovovi svedkovia, ktorí sa tam presťahovali kvôli službe. Čo užitočné sa od týchto bratov a sestier môžeme naučiť? A ako ti to pomôže pripraviť sa na službu v zahraničí, ak po nej túžiš?

 Brat Linel zvestoval pred odchodom do Guyany v zriedka prepracúvanom obvode doma v Spojených štátoch. O tejto skúsenosti hovorí: „Našu 20-člennú skupinu poslali do vidieckej časti Západnej Virgínie. Tie dva týždne v službe a v príjemnej spoločnosti mi úplne zmenili život! Ešte viac ma to utvrdilo v tom, že chcem slúžiť Jehovovi na maximum.“

 Manželia Garth a Erica sa začali jedného dňa vážne zamýšľať nad možnosťou slúžiť niekde v zahraničí a vybrali si Guyanu. Prečo? „Poznali sme manželov, ktorí sa tam presťahovali,“ vysvetľuje Erica. „Ich nadšenie a radosť zo služby nás podnietili, aby sme sa tam presťahovali aj my.“ Erica a Garth v Guyane strávili tri krásne roky a hovoria, že službu tam si zamilovali. Garth sa vyjadril: „Vyskúšali sme službu v zahraničí a presvedčili sme sa, že je dobrá.“ Neskôr šli do Gileádu a teraz slúžia v Bolívii.

 Biblické zásady nám pomáhajú vyhýbať sa tomu, čo komplikuje život. (Hebrejom 13:5) Z Biblie sa tiež učíme, že pred veľkým životným rozhodnutím je múdre zvážiť, čo nás bude stáť. (Lukáš 14:26–33) A rozhodnutie presťahovať sa do zahraničia určite je veľké! Garth píše: „Pred odchodom do Guyany sme si s Ericou museli zjednodušiť život. Znamenalo to predať firmu, dom a všetky zbytočnosti, ktoré sa v ňom nazbierali. To nám zabralo pár rokov. Medzičasom sme si túžbu slúžiť v Guyane udržiavali tak, že sme to mali stále za cieľ a každý rok sme tam cestovali.“

 Ďalšou vecou, ktorú treba zvážiť, je, ako si človek bude zarábať. V niektorých krajinách zákon umožňuje bratom a sestrám pracovať, hoci sú cudzinci. Iní sa živia tou istou prácou ako doma, ibaže pracujú na diaľku cez internet. A ďalší sa rozhodli, že sa budú nakrátko vracať do domovskej krajiny, aby si zarobili. Manželia Paul a Sinead sa raz do roka vracali do Írska. Tak dokázali v Guyane slúžiť 18 nádherných rokov, z toho posledných sedem aj s dcérou, ktorá sa im narodila.

 V Žalme 37:5 sa píše: „Dovoľ Jehovovi, aby ťa viedol, spoľahni sa naňho a on bude konať.“ Christopher a Lorissa zo Spojených štátov mali za cieľ slúžiť v zahraničí a často sa modlili, aby sa im to podarilo. Okrem toho si na rodinnom uctievaní preberali, čo robiť, aby to zvládli, a aké to bude mať výhody a nevýhody. A keďže chceli slúžiť v krajine, kde sa hovorí po anglicky, vybrali si Guyanu, kde je angličtina úradným jazykom.

 Konali aj v súlade so zásadou zapísanou v Prísloviach 15:22: „Keď sa ľudia neradia, plány zlyhávajú, ale vďaka mnohým radcom sa vydaria.“ Do pobočky, ktorá dozerá na činnosť v Guyane, b napísali list, v ktorom uviedli niečo o sebe a svojich možnostiach. Súčasne zbierali informácie o zdravotnej starostlivosti v krajine, o podnebí a o tamojších zvykoch. Z pobočky dostali odpovede na svoje otázky, ako aj kontakt na radu starších v oblasti, kam sa neskôr presťahovali.

 Už spomínaný Linel slúži teraz v Guyane ako cestujúci dozorca. Aj on ešte pred odchodom do krajiny uplatnil zásadu z Prísloví 15:22. „Okrem toho, že som si našetril na cestu, porozprával som sa s bratmi a sestrami, ktorí už za hranicami slúžili,“ hovorí. „Prebral som to s rodinou, staršími v zbore i s naším krajským dozorcom. A v našich publikáciách som si o službe v krajine, kde treba viac zvestovateľov, prečítal, čo sa len dalo.“

 Mnohí, ktorí chceli slúžiť v inej krajine, si povedali, že ju najskôr navštívia. Takýto krok je veľmi múdry. „Prvýkrát sme do Guyany vycestovali na tri mesiace,“ hovoria manželia Joseph a Christina. „To nám stačilo, aby sme videli, aké to tam je. Potom sme sa vrátili domov, zariadili všetko potrebné a presťahovali sa.“

 Kto chce v cudzej krajine slúžiť Bohu s radosťou, musí byť obetavý a ochotný prispôsobiť sa miestnym pomerom a zvykom. Napríklad zvestovatelia z chladnejších častí sveta zisťujú, že v ich novom domove v trópoch sa to len tak hemží všelijakým hmyzom. „Nebol som zvyknutý na toľko chrobákov,“ hovorí Joshua, ktorého sme už citovali. „A zdá sa mi, že v Guyane sú všetky akési väčšie! Ale časom som si zvykol. Navyše som zistil, že je ich oveľa menej, keď je doma čisto. To znamená umývať špinavý riad, vynášať smeti a pravidelne upratovať.“

 Keď sa zvestovateľ chce prispôsobiť životu v inej krajine, zrejme si bude musieť zvyknúť na neznáme jedlá a naučiť sa ich pripravovať. Joshua spomína: „So spolubývajúcim sme poprosili bratov a sestry, aby nás naučili variť z miestnych surovín. Keď sme sa niečo nové naučili, pozvali sme pár ľudí zo zboru, aby si zajedli s nami. Bol to aj príjemný spôsob, ako sa s nimi spoznať a spriateliť.“

 O miestnych zvykoch Paul a Kathleen hovoria: „Nikdy predtým sme nemuseli rozmýšľať o tom, čo sa v trópoch považuje za slušné správanie a vhodné oblečenie. Preto sme museli byť pokorní a ochotní meniť svoje zvyky, ale zároveň nerobiť ústupky v biblických zásadách. Keď sme sa prispôsobili miestnej kultúre, zblížilo nás to so zborom a pomohlo nám to aj v službe.“

 Joseph a Christina vyjadrili aj pocity iných, keď povedali: „Ťažkosti a problémy, ktoré sme museli prekonať, nie sú ničím v porovnaní s tým, čo nám to dalo. Keď sme vyšli z vyjazdených koľají, zmenilo sa nám poradie hodnôt. Veci, ktoré sme kedysi považovali za dôležité, sa nám teraz až také dôležité nezdajú. Každý nový zážitok nás podnecoval robiť pre Jehovu všetko, čo môžeme. Prinieslo nám to pocit vnútorného uspokojenia.“

 Erica, ktorú sme už spomínali, hovorí: „Služba na mieste, kde treba viac zvestovateľov, nás s manželom naučila ešte viac sa spoliehať na Jehovu. Vnímali sme jeho pomoc v situáciách, ktoré boli pre nás úplne nové. A tieto spoločné zážitky zblížili aj nás dvoch.“