2. Korinťanom 1:1–24
1 Pavol, z Božej vôle apoštol+ Krista Ježiša, a Timotej+, [náš] brat, Božiemu zboru, ktorý je v Korinte, spolu so všetkými svätými+, ktorí sú v celej Achaji+:
2 Majte nezaslúženú láskavosť a pokoj od Boha, nášho Otca, a Pána Ježiša Krista.+
3 Nech je požehnaný Boh a Otec+ nášho Pána Ježiša Krista, Otec nežného milosrdenstva+ a Boh každej útechy,+
4 ktorý nás teší vo všetkom našom súžení,+ aby sme mohli potešiť+ tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení útechou, ktorou nás samých potešuje Boh.+
5 Lebo tak ako sa v nás rozhojňujú utrpenia pre Krista,+ tak sa rozhojňuje aj útecha, ktorú dostávame prostredníctvom Krista.+
6 A tak či sme v súžení, je to na vašu útechu a záchranu;+ alebo či sme potešovaní, je to na vašu útechu, ktorá pôsobí, aby ste vytrvali v tých istých utrpeniach, ktorými trpíme aj my.+
7 A tak naša nádej vzhľadom na vás nekolíše, lebo vieme, že rovnako ako ste účastníkmi utrpení, takisto budete mať účasť aj na úteche.+
8 Lebo si neželáme, bratia, aby ste boli v nevedomosti o súžení, ktoré nás postihlo v [oblasti] Ázie+, že sme boli pod krajným tlakom nad našu silu, takže sme si neboli istí dokonca ani svojím životom.+
9 Naozaj, cítili sme na sebe, že sme prijali rozsudok smrti. Bolo to preto, aby sme sa nespoliehali+ sami na seba, ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych.+
10 Zachránil a zachráni nás dokonca z takej veľkej veci, ako je smrť;+ a dúfame v neho, že nás bude aj naďalej zachraňovať.+
11 Aj vy môžete napomáhať svojou pokornou prosbou za nás,+ aby mnohí vzdávali vďaky+ v náš prospech za to, čo láskavo dostávame pre mnohé [modliace sa] tváre.+
12 Lebo sa chválime tým, o čom svedčí naše svedomie,+ že sme sa správali vo svete, ale najmä voči vám, so svätosťou a zbožnou úprimnosťou, nie s telesnou múdrosťou,+ ale s Božou nezaslúženou láskavosťou.
13 Veď vám naozaj nepíšem nič okrem toho, čo dobre viete alebo aj uznávate; a dúfam, že budete uznávať až do konca,+
14 tak ako ste tiež do určitej miery uznávali, že sme pre vás dôvodom na chválu,+ tak ako aj vy budete pre nás v deň nášho Pána Ježiša.+
15 V tejto dôvere som predtým zamýšľal prísť k vám,+ aby ste mali druhú+ [príležitosť na] radosť,
16 a po zastavení sa u vás ísť do Macedónie+ a vrátiť sa z Macedónie k vám,+ aby ste ma odprevadili+ časť cesty do Judey.
17 Bol som azda ľahkomyseľný, keď som mal taký úmysel?+ Alebo čo zamýšľam, či zamýšľam podľa tela+, takže by u mňa malo byť „Áno, áno“ a „Nie, nie“?+
18 Ale na Boha sa možno spoľahnúť, že naša reč určená vám nie je Áno, a pritom Nie.
19 Lebo Boží Syn,+ Kristus Ježiš, ktorého sme medzi vami zvestovali, totiž ja a Silvánus a Timotej+, sa nestal Áno, a pritom Nie, ale Áno sa v jeho prípade stalo Áno.+
20 Lebo nech je Božích sľubov+ akokoľvek veľa, stali sa Áno jeho prostredníctvom.+ Preto aj prostredníctvom neho [hovoríme] „Amen“+ Bohu na slávu prostredníctvom nás.
21 Ale ten, kto zaručuje, že vy aj my patríme Kristovi, a kto nás pomazal+, je Boh.
22 Vložil na nás tiež svoju pečať+ a dal nám do srdca závdavok+ toho, čo má prísť, totiž ducha+.
23 Tak volám Boha za svedka+ proti svojej duši, že som dosiaľ neprišiel do Korintu, aby som vás šetril.+
24 Nie že by sme boli pánmi+ nad vašou vierou, ale sme spolupracovníkmi+ na vašu radosť, pretože stojíte+ [svojou] vierou.+
