2. Samuelova 14:1–33
14 Teraz Joáb+, syn Ceruje,+ spoznal, že kráľovo srdce túži po Abšalómovi.+
2 Joáb teda poslal do Tekoy+ a vzal odtiaľ múdru+ ženu a povedal jej: „Vyjdi, prosím, so smútkom a obleč sa, prosím, do smútočných šiat a nenatieraj sa olejom;+ a staneš sa podobnou žene, ktorá mnoho dní smúti nad niekým mŕtvym.+
3 A vojdeš ku kráľovi a budeš mu hovoriť takéto slovo.“ A tak jej Joáb vložil slová do úst.+
4 A Tekoačanka vošla ku kráľovi a vrhla sa na zem+ padnúc na tvár a povedala: „Zachráň predsa,+ ó, kráľu!“
5 Kráľ jej teda povedal: „Čo ti je?“ Nato povedala: „Som skutočne ovdovelá+ žena, teraz, čo je môj manžel mŕtvy.
6 A tvoja slúžka mala dvoch synov, a tí dvaja začali spolu zápasiť na poli,+ keď tam nebol nijaký osloboditeľ+, aby ich rozdelil. Nakoniec jeden zrazil druhého a usmrtil ho.
7 A hľa, celá rodina povstala proti tvojej slúžke a stále hovorí: ‚Vydaj toho, ktorý udrel brata, aby sme ho usmrtili pre dušu jeho brata,+ ktorého zabil,+ a nech zahubíme dediča!‘ A istotne vyhasia moje žeravé drevené uhlie, ktoré zostalo, takže môjmu manželovi neposkytnú ani meno, ani zostatok na povrchu zeme.“+
8 Vtedy povedal kráľ žene: „Choď do svojho domu a sám o tebe vydám príkaz.“+
9 A tak Tekoačanka povedala kráľovi: „Na mne, môj pán, kráľ, nech je to previnenie, a tiež na dome môjho otca,+ zatiaľ čo kráľ a jeho trón sú nevinní.“
10 A kráľ povedal ďalej: „Ak ti bude niekto hovoriť, tak ho priveď ku mne, a viackrát ti neublíži.“
11 Ale povedala: „Nech, prosím, pamätá kráľ na Jehovu, svojho Boha,+ aby pomstiteľ za krv+ stále nespôsoboval skazu a aby nezahubili môjho syna.“ Na to povedal: „Akože žije Jehova,+ jediný vlas+ tvojho syna nepadne na zem.“
12 Teraz povedala žena: „Dovoľ, prosím, svojej slúžke+, aby prehovorila slovo k môjmu pánovi, kráľovi.“+ Povedal teda: „Hovor!“+
13 A žena hovorila ďalej: „Prečo si teda takto uvažoval proti Božiemu+ ľudu?+ Keď kráľ hovorí toto slovo, je ako ten, kto je vinný,+ keďže kráľ neprivádza späť svojho vlastného vypovedaného.+
14 Veď celkom istotne zomrieme+ a budeme ako vody, ktoré sa vylievajú na zem [a] ktoré sa nedajú zhromaždiť. Ale Boh neodníme dušu+ a vymyslel dôvody, prečo by vypovedaný nemal byť vypovedaný od neho.
15 A keď som teraz prišla k svojmu pánovi, kráľovi, hovoriť toto slovo, je to preto, že ma ľudia vystrašili. Tvoja slúžka teda povedala: ‚Dovoľte mi, prosím, aby som hovorila ku kráľovi. Azda bude kráľ konať podľa slova svojej otrokyne.
16 Pretože kráľ privolil počúvať, aby oslobodil svoju otrokyňu z dlane muža, [ktorý sa snaží] zahubiť mňa a môjho syna, [ktorý zostal] sám z dedičstva daného Bohom‘,+
17 povedala potom tvoja slúžka: ‚Prosím, nech slovo môjho pána, kráľa, slúži na to, aby dalo odpočinok.‘ Veď môj pán, kráľ, je celkom ako anjel+ [pravého] Boha v rozlišovaní toho, čo je dobré a čo je zlé,+ a kiež sám Jehova, tvoj Boh, dokáže, že je s tebou.“
18 Kráľ teraz odpovedal a riekol žene: „Netaj, prosím, predo mnou to, na čo sa ťa pýtam.“+ A tak žena povedala: „Prosím, nech môj pán kráľ hovorí.“
19 A kráľ povedal ďalej: „Je v tom všetkom s tebou Joábova+ ruka?“+ Potom žena odpovedala a riekla: „Akože žije tvoja duša,+ môj pán, kráľ, nikto nemôže ísť napravo ani ísť naľavo od všetkého, čo hovoril môj pán, kráľ; bol to totiž tvoj sluha Joáb, ktorý mi prikázal, a to on vložil do úst tvojej slúžky všetky tieto slová.+
20 Tvoj sluha Joáb to urobil, aby zmenil tvár tej veci, ale môj pán je múdry, akoby mal múdrosť anjela+ [pravého] Boha, takže vie všetko, čo je na zemi.“
21 Kráľ potom povedal Joábovi: „Hľa, teraz to istotne urobím.+ Choď teda, priveď toho mladého muža, Abšalóma, späť.“+
22 Na to sa Joáb vrhol na zem padnúc na tvár a žehnal kráľa,+ a Joáb povedal ďalej: „Dnes naozaj vie tvoj sluha, že som našiel priazeň v tvojich očiach,+ môj pán, kráľ, lebo kráľ konal podľa slova svojho sluhu.“
23 Joáb teda vstal a šiel do Gešúra+ a priviedol Abšalóma do Jeruzalema+.
24 Kráľ však povedal: „Nech sa obráti k vlastnému domu, ale moju tvár nesmie vidieť.“+ Abšalóm sa preto obrátil k svojmu domu, a kráľovu tvár nevidel.
25 A ukázalo sa, že žiaden muž v celom Izraeli nie je taký krásny+ ako Abšalóm, aby bol natoľko chválený. Od chodidla nohy po temeno hlavy nebolo na ňom chyby.
26 A keď si oholil hlavu – a stávalo sa to na konci každého roku, že si ju holil; lebo mu bola taká ťažká+, holil ju – navážil vlasov zo svojej hlavy dvesto šeklov podľa kráľovského kamenného závažia.
27 A Abšalómovi sa narodili traja synovia+ a jedna dcéra, ktorá sa menovala Támar. Tá bola ženou veľmi krásneho vzhľadu.+
28 A Abšalóm býval v Jeruzaleme plné dva roky, a kráľovu tvár nevidel.+
29 Abšalóm teda poslal po Joába, aby ho poslal ku kráľovi, a ten nebol ochotný prísť k nemu. Potom poslal znovu, po druhý raz, a nebol ochotný prísť.
30 Nakoniec povedal svojim sluhom: „Vidíte Joábov kus poľa vedľa môjho, a má tam jačmeň! Choďte a zapáľte ho ohňom.“+ Abšalómovi sluhovia teda pás zeme zapálili ohňom.+
31 A tak vstal Joáb a prišiel k Abšalómovi do domu a povedal: „Prečo tvoji sluhovia zapálili ohňom kus zeme, ktorý je môj?“
32 Abšalóm teda povedal Joábovi: „Hľa, posielal som k tebe a hovoril: ‚Príď, a dovoľ mi poslať ťa ku kráľovi so slovami: „Prečo som prišiel z Gešúra?+ Bolo by pre mňa lepšie, keby som tam bol stále. A teraz mi dovoľ vidieť kráľovu tvár, a ak je na mne nejaké previnenie,+ on ma usmrtí.“‘“
33 Joáb teda vošiel ku kráľovi a povedal mu [to]. Potom zavolal Abšalóma, ktorý teraz vošiel ku kráľovi a vrhol sa na zem, [padnúc] na tvár pred kráľom; po tom kráľ pobozkal Abšalóma.+
