Izaiáš 47:1–15
47 Zostúp a sadni si do prachu,+ ó, panenská dcéra Babylonu+. Posaď sa na zem, kde nie je trón,+ ó, dcéra Chaldejcov.+ Veď už nezakúsiš, aby ti ľudia hovorili jemná a ľúbezná.+
2 Vezmi ručný mlynček+ a nameľ múky. Odkry svoj závoj+. Zobleč vlajúcu sukňu.+ Odkry nohu.+ Prekroč rieky.
3 Máš odkryť svoju nahotu.+ A má byť vidno tvoju pohanu.+ Vykonám pomstu+ a nestretnem sa s nikým [láskavo].
4 „Je Ten, ktorý nás vypláca.+ Jehova vojsk je jeho meno,+ Svätý Izraela+.“
5 Sadni si mlčky+ a vojdi do tmy,+ ó, dcéra Chaldejcov,+ veď nezakúsiš znovu, aby ťa ľudia nazývali Paňou+ kráľovstiev.+
6 Rozhorčil som sa na svoj ľud.+ Znesvätil som svoje dedičstvo+ a vydal som ti ich do ruky.+ Nepreukázala si im nijaké milosrdenstvo.+ Starca si veľmi zaťažila svojím jarmom.+
7 A hovorila si: „Na neurčitý čas budem Paňou,+ navždy.“ Nebrala si si to k srdcu; nepamätala si na koniec tej veci.+
8 A teraz počuj, ty, rozkoši oddaná [žena], ktorá sedíš v bezpečí,+ ktorá si hovoríš v srdci: „Ja som, a niet nikoho iného okrem mňa.+ Nebudem sedieť ako vdova a nespoznám stratu detí.“+
9 Ale náhle na teba prídu tie veci, v jednom dni:+ strata detí a vdovstvo. V plnej miere prídu na teba+ pre hojnosť tvojho čarodejníctva, pre plnú moc tvojich zaklínadiel – v prehojnej miere.+
10 A stále si dôverovala svojmu zlu.+ Hovorila si: „Nikto ma nevidí.“+ Tvoja múdrosť a tvoje poznanie+ – to ťa odviedlo; a stále si hovoríš v srdci: „Ja som, a niet nikoho iného okrem mňa.“
11 A príde na teba nešťastie; nebudeš poznať proti nemu nijaké zaklínanie. A padne na teba protivenstvo;+ nebudeš ho schopná odvrátiť. A náhle+ príde na teba skaza, akú nie si zvyknutá poznať.
12 Postav sa teraz so svojimi zaklínadlami a s množstvom svojho čarodejníctva+, v ktorých si sa namáhala od mladosti, aby si azda dokázala mať úžitok, aby si azda mohla naplniť ľud posvätnou úctou.
13 Unavila si sa množstvom svojich radcov. Nech vstanú teraz a zachránia ťa, tí ctitelia nebies, pozorovatelia hviezd+, tí, čo počas novmesiacov oznamujú poznanie o veciach, ktoré prídu na teba.
14 Hľa, stali sa podobní strnisku+. Iste ich spáli oheň.+ Neoslobodia svoju dušu+ z moci plameňa.+ Nebude žiariť drevené uhlie, aby sa zohriali ľudia, svetlo ohňa, pred ktorými by sa posadili.
15 Takými sa ti stanú tí, s ktorými si sa od mladosti namáhala ako so svojimi zaklínačmi+. Budú skutočne putovať, každý do vlastného územia. Nebude nikoho, kto by ťa zachránil.+
