Jób 14:1–22
14 Človek zrodený zo ženy+má krátky život+ a je presýtený nepokojom.+
2 Vypučal ako kvet a je odrezaný,+a uteká ako tieň+ a netrvá v jestvovaní.
3 Veru, na takého si otvoril okoa vedieš ma na súd+ s tebou.
4 Kto môže splodiť čistého z nečistého?+Taký nie je ani jeden.
5 Keď sa jeho dni uzavrú,+u teba je počet jeho mesiacov;vydal si mu nariadenie, aby ho neprekročil.
6 Odvráť svoj uprený pohľad sponad neho, nech si odpočinie,+kým nenájde potešenie, aké v svojom dni nachádza nádenník.
7 Veď aj pre strom je nádej.Lebo ak ho zotnú, on znovu vypučí+a jeho výhonok nezanikne.
8 Ak jeho koreň zostarne v zemia jeho peň odumrie v prachu,
9 pri pachu vody vypučí+a vyženie konár ako nová rastlina.+
10 Ale telesne schopný muž umiera a leží premožený;a pozemský človek skoná, a kde je?+
11 Miznú vody z morai rieka sa vyprázdňuje a vysychá.+
12 Aj človek si musí ľahnúť a nevstáva.+Až kým nebo nepominie, neprebudia sa,+ani nebudú zobudení zo svojho spánku.+
13 Ó, kiež by si ma skryl v šeole,+kiež by si ma držal v úkryte, kým sa neodvráti tvoj hnev,kiež by si mi stanovil časovú hranicu+ a rozpamätal sa na mňa!+
14 Keď zomrie telesne schopný muž, môže znovu ožiť?+Po všetky dni svojej nútenej služby budem čakať,+kým príde moja úľava.+
15 Zavoláš, a ja ti odpoviem.+Zatúžiš po diele svojich rúk.
16 Lebo teraz počítaš aj moje kroky;+nedávaš pozor na nič, iba na môj hriech.+
17 V mešci je zapečatená moja vzbura,+zalepuješ moje previnenie.
18 Ale aj vrch, keď sa zrúti, pominie,ba aj skala sa zo svojho miesta pohne.
19 Ba i voda omieľa kamene;jej vylievanie odplavuje zemský prach.Tak si zničil aj nádej smrteľného človeka.
20 Premáhaš ho navždy, takže odchádza;+znetvoruješ mu tvár, takže ho posielaš preč.
21 Jeho synovia sú ctení, ale on nevie [o tom];+a stávajú sa bezvýznamnými, ale on o nich neuvažuje.
22 Len jeho vlastné mäso, pokým je na ňom, bude bolieť,a jeho vlastná duša, kým je v ňom, bude smútiť.“
