Jób 17:1–16
17 Aj môj duch je zlomený,+ moje dni vyhasnuté;pre mňa je už len cintorín.+
2 Iste som na posmech,+a moje oko prebýva uprostred ich odbojného správania.
3 Zaruč sa predsa sám u seba za mňa, prosím!+Kto iný mi podaním ruky+ [dá] záruku?
4 Veď ty si uzavrel ich srdce pred rozvahou.+Preto ich nevyvyšuješ.
5 Možno povie druhom, aby si vzali svoje podiely,ale práve oči ich synov zlyhajú.+
6 A vystavil ma ako porekadlo+ národov,takže sa stávam kýmsi, komu sa pľuje do tváre.+
7 A utrpením sa mi kalí oko+a moje údy sú všetky ako tieň.
8 Priami ľudia hľadia v údive,aj nevinný sa vzrušuje nad odpadlíkom.
9 Spravodlivý sa drží svojej cesty+a ten, kto [má] čisté ruky+, naberá silu.+
10 Vy však môžete všetci začať odznovu. Tak pristúpte, prosím,keďže nikoho múdreho medzi vami nenachádzam.+
11 Moje dni pominuli,+ roztrhané sú moje plány,+želania môjho srdca.
12 Noc za deň vydávajú stále:+‚Svetlo je blízko, pretože [je] tma.‘
13 Ak ďalej čakám, mojím domovom je šeol;+budem si musieť vo tme+ ustlať lôžko.
14 Budem musieť zavolať na jamu+: ‚Ty si môj otec!‘Na larvu+: ‚Matka moja a sestra!‘
15 Kde je teda moja nádej?+A kto moju nádej uzrie?
16 Zídu ony pred závory šeolu,keď spolu všetci budeme musieť zostúpiť až do prachu.“+
