Jób 37:1–24
37 Veru, moje srdce sa rozochvieva nad tým+a vyskakuje zo svojho miesta.
2 Počúvajte pozorne dunenie jeho hlasu+a rachot, ktorý vychádza z jeho úst.
3 Pod celými nebesami mu dáva voľný priechoda jeho blesk+ siaha až do najvzdialenejších končín zeme.
4 Za ním reve zvuk;hrmí+ zvukom svojej nadradenosti,+keď zaznie jeho hlas, nezdŕža ho.+
5 Boh hrmí svojím hlasom+ podivuhodne,koná veľké veci, ktoré nemôžeme spoznať.+
6 On totiž hovorí snehu: ‚Padaj na zem,‘+aj lejaku, áno, svojmu silnému lejaku.+
7 Na ruku každého pozemského človeka kladie pečať,aby každý smrteľný človek spoznal jeho dielo.
8 A divé zviera prichádza na postriežkua býva v svojich skrýšach.+
9 Z vnútornej izby+ prichádza búrkový vietora zo severných vetrov chlad.+
10 Božím dychom je daný ľad+a šírava vôd je v zovretí.+
11 Áno, on vlahou obťažkáva oblak,jeho svetlo+ rozptyľuje masy oblakov,
12 a ony sa začnú koldokola krútiť jeho riadením, aby si urobili svoje,kdekoľvek im prikáže+ na povrchu úrodnej krajiny zeme.
13 Či už pre prút+, či pre svoju krajinu,+alebo pre milujúcu láskavosť+, on spôsobuje, aby to prinášalo výsledky.
14 Nakloň k tomu predsa ucho, ó, Jób;postoj a venuj pozornosť obdivuhodným Božím dielam.+
15 Vieš, kedy im to Boh stanovil+a kedy dal žiariť svetlu svojho oblaku?
16 Vieš o tom, ako sa vznáša oblak,+[o] podivuhodných dielach Toho dokonalého v poznaní?+
17 Ako to, že sú horúce tvoje odevy,keď zem sa javí tichou od juhu?+
18 Môžeš s ním vykuť oblohu,+aby bola tvrdá ako liate zrkadlo?
19 Daj nám vedieť, čo mu máme povedať;nemôžeme predniesť [slová] pre tmu.
20 Má sa mu rozprávať, aby som hovoril?Alebo povedal niektorý človek, že to bude oznámené?+
21 A teraz skutočne nevidia svetlo;je v plnom lesku na oblohe,keď prešiel vietor a prečistil ju.
22 Zo severu prichádza zlatá nádhera.Dôstojnosť+ u Boha je bázeň vzbudzujúca.
23 Všemohúceho – toho sme neodhalili;+je vyvýšený v moci+a právo+ a hojnosť spravodlivosti+ nezľahčí.+
24 Preto nech sa ho ľudia boja.+Nehľadí na tých, ktorí sú múdri v [svojom vlastnom] srdci.“+
