Jób 7:1–21
7 Či nie je pre smrteľného človeka na zemi nútená práca+a či nie sú jeho dni ako dni nádenníka?+
2 Dychtí po tieni ako otrok+a ako nádenník čaká na svoju mzdu.+
3 Tak som dostal do vlastníctva bezcenné lunárne mesiace+a noci strastí+ mi boli odrátané.
4 Keď som líhal, vravel som si: ‚Kedy vstanem?‘+A [keď] večer dosiahne svoju mieru, som nasýtený nepokojom až do ranného šera.
5 Moje telo sa oblieklo larvami+ a hrudami prachu+;na koži sa mi urobili chrasty a rozteká sa.+
6 Moje dni sa stali rýchlejšími+ ako tkáčsky člnoka končia v beznádeji.+
7 Pamätaj, že môj život je vietor;+že moje oko už nič dobré neuvidí.
8 A oko toho, kto ma vidí, ma neuzrie;tvoje oči budú [sa obracať] na mňa, ale ja nebudem.+
9 Oblak sa naisto poberá k svojmu koncu a odchádza;takisto ten, kto schádza do šeolu, nevyjde.+
10 Viac sa do svojho domu nevráti,a jeho miesto ho už nepozná.+
11 Ani ja nebudem, nebudem zdŕžať svoje ústa.Ja budem rozprávať v tiesni svojho ducha;chcem sa zaoberať horkosťou svojej duše!+
12 Som azda more, či morský netvor,aby si musel nado mnou stavať stráž+?
13 Keď som povedal: ‚Moja pohovka ma uteší,moja posteľ mi pomôže niesť moje obavy,‘
14 ty si ma ešte vydesil snami,a vidinami pôsobíš, že sa strhávam ľakom,
15 takže si moja duša volí zadusenie,radšej smrť+ ako moje kosti.
16 Zavrhol som [to],+ nechcel by som žiť na neurčitý čas.Nechaj ma, veď moje dni sú iba výpar.+
17 Čo je smrteľný človek,+ aby si ho pestovala upriamil na neho svoje srdce
18 a každé ráno mu venoval pozornosť,v každom okamihu ho skúmal?+
19 Prečo neodvrátiš odo mňa svoj uprený pohľad+a nenecháš ma na pokoji, kým nepreglgnem slinu?
20 Ak som zhrešil, čo zmôžem proti tebe, Pozorovateľ ľudstva?+Prečo si si ma urobil terčom, aby som ti bol bremenom?
21 A prečo neodpustíš môj priestupok+a neprehliadneš moje previnenie?Veď teraz si ľahnem do prachu+;a určite ma budeš hľadať, a mňa nebude.“
