„SEXUÁLNE zneužitie dieťaťa je... zdrvujúci, ničivý a ponižujúci útok na jeho myseľ, dušu a telo... Zneužitie narúša každú stránku ľudskej bytosti.“ Toto sa hovorí v knihe The Right to Innocence (Právo na nevinnosť) od Beverly Engelovej.

Nie všetky deti reagujú na zneužitie rovnako. * Každé dieťa ma inú osobnosť, iné schopnosti vyrovnať sa s problémami a iné citové založenie. Veľmi záleží tiež na vzťahu dieťaťa k človeku, ktorý ho zneužíva, na závažnosti zneužívania, na tom, ako dlho zneužívanie trvalo, na veku dieťaťa a na ďalších činiteľoch. Navyše, ak je zneužívanie odhalené a dieťa dostane láskavú pomoc dospelých, škoda sa často môže znížiť na minimum. Mnohé obete však utrpia hlboké citové rany.

Biblia poskytuje hlbší pohľad na to, prečo vzniká taká ujma. Kazateľ 7:7 si všíma: „Lebo samotný útlak môže spôsobiť, že múdry koná pomätene.“ Ak sa toto týka dospelého, predstavme si účinok hrubého útlaku na malé dieťa — najmä ak je zneužívateľom rodič, ktorému dieťa dôveruje. Uvážme tiež, že prvé roky v živote dieťaťa sú rozhodujúce v jeho citovom i duchovnom vývoji. (2. Timotejovi 3:15) Práve v týchto raných rokoch sa začínajú vyvíjať mravné zábrany a vedomie vlastnej hodnoty. Od rodičov sa tiež dieťa učí, čo znamená láska a dôvera. — Žalm 22:9.

„U detí, ktoré boli zneužívané,“ vysvetľuje dr. J. Patrick Gannon, „sa tento proces vytvárania dôvery naruší.“ Osoba, ktorá dieťa zneužíva, zrádza jeho dôveru; olúpi ho o akékoľvek zdanie istoty, súkromia  alebo sebaúcty, a využíva ho iba ako objekt svojho vlastného sebauspokojenia. * Malé deti nechápu význam nemravného aktu, ktorý sa im vnucuje, ale takmer vždy pokladajú tento zážitok za rozrušujúci, desivý a ponižujúci.

Zneužívanie detí sa preto označuje za „vrcholnú zradu“. Pripomeňme si Ježišove slová: „Alebo je medzi vami človek, ktorý by dal synovi kameň, keď si prosí chlieb?“ (Matúš 7:9) No zneužívateľ dáva dieťaťu nie lásku a nežnosť, ale najkrutejší „kameň“ zo všetkých — sexuálne násilie.

Kniha Príslovia 22:6 hovorí: „Vychovávaj chlapca podľa cesty, ktorá je pre neho; aj keď zostarne, neodbočí z nej.“ Je zrejmé, že vplyv rodičov môže pretrvať po celý život. Čo však, ak učia dieťa veriť tomu, že je bezmocné, aby sa bránilo proti sexuálnemu obťažovaniu? Ak ho učia, že perverznosťami sa odmeňuje za rodičovskú „lásku“? Učia ho považovať sa za bezcenné a nečisté? Nemohlo by to viesť k celoživotnému deštruktívnemu správaniu? Niežeby zneužívanie v detstve ospravedlňovalo nevhodné správanie v dospelosti, ale môže pomôcť vysvetliť, prečo obete sexuálneho zneužívania konajú alebo cítia určitým spôsobom.

Mnohé obete zneužívania trpia množstvom chorobných príznakov vrátane depresie. Niektoré sú tiež zmietané trvalými, niekedy ničivými pocitmi viny, hanby a zlosti. Ďalšie obete môžu trpieť citovou uzavretosťou, neschopnosťou vyjadrovať či dokonca prežívať city. Mnohé majú malú sebaúctu a trpia tiež pocitmi bezmocnosti. Sally, ktorú zneužíval jej strýko, si spomína: „Vždy, keď ma obťažoval, som sa cítila bezmocná a strnulá, ochromená, zdrevenená, zmätená. Prečo sa to deje?“ Psychologička Cynthia Towerová vysvetľuje: „Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí boli v detstve zneužívaní, sa často po celý život nezbavia pocitu, že sú obeťami.“ Možno sa vydajú za drsného muža, možno sa správajú bezbranne, alebo sa cítia bezmocné na to, aby sa bránili pred hrozbami.

Za normálnych okolností majú deti približne 12 rokov na to, aby sa pripravili na city, ktoré sa prebudia v puberte. Ale keď sa malému dieťaťu vnucujú oplzlé činy, môžu byť pocity, ktoré to vyvolalo, nad jeho sily. Ako vyplynulo z jednej štúdie, môže to neskôr prekážať schopnosti tešiť sa z dôverností v manželstve. Obeť menom Linda priznáva: „Sexuálna stránka manželstva je pre mňa najťažšou vecou v živote. Mám hrozný pocit, že je to so mnou môj otec, a pochytí ma des.“ Iné obete môžu reagovať úplne opačne a rozvinú sa u nich nutkavé túžby po nemravnostiach. „Pestovala som promiskuitu a viedlo to k sexuálnym stykom s úplne neznámymi mužmi,“ priznáva Jill.

Obete zneužitia môžu mať tiež ťažkosti s udržiavaním zdravých medziľudských vzťahov. Niektoré jednoducho nedokážu nadviazať vzťahy s mužmi alebo  s nadriadenými. Niektoré ničia priateľstvo alebo manželstvo tým, že sa stanú hrubé alebo autoritatívne. Ďalšie sa úplne vyhýbajú blízkym vzťahom.

Nachádzame dokonca aj obete, ktoré obrátia svoje deštruktívne pocity proti sebe. „Nenávidela som svoje telo, pretože reagovalo na podnet pri zneužití,“ priznáva Reba. Poruchy chuti do jedenia, * túžba po úmornej práci, alkoholizmus a toxikománia sú, žiaľ, bežné medzi obeťami zneužívania — sú to zúfalé pokusy hlboko ukryť svoje pocity. Niektoré možno vyjadrujú nenávisť voči sebe aj úplne otvorene. „Úmyselne som sa porezala, popálila, zarývala som si nechty do ramien,“ dodáva Reba. „Mala som pocit, že si zaslúžim týranie.“

Nerobte však prenáhlený záver, že každý, kto sa takto cíti alebo správa, musel byť sexuálne zneužitý. Do úvahy môžu prichádzať ďalšie telesné alebo citové činitele. Odborníci napríklad hovoria, že podobné príznaky sú bežné u dospelých, ktorí vyrastali v narušených rodinách, kde ich rodičia bili, podceňovali a ponižovali, zanedbávali ich telesné potreby, alebo v rodinách, kde boli rodičia alkoholikmi či narkomanmi.

Najzákernejším následkom, aký vôbec môže mať zneužívanie detí, je možná duchovná ujma. Nemravné zaobchádzanie je „poškvrnou tela a ducha“. (2. Korinťanom 7:1) Ten, kto robí na dieťati perverzné skutky, kto narušuje jeho fyzické a mravné zábrany, kto sklame jeho dôveru, poškvrňuje aj jeho ducha čiže prevládajúci myšlienkový sklon. To môže neskôr prekážať jeho mravnému i duchovnému rastu.

Pia Mellodyová vo svojej knihe Facing Codependence (Čeliť kodepencii) ďalej dodáva: „Každé vážne zneužívanie... je tiež duchovným zneužívaním, pretože ničí dôveru dieťaťa vo Vyššiu Moc.“ Kresťanka menom Ellen sa napríklad pýta: „Ako môžem považovať Jehovu za Otca, keď si pod týmto pojmom predstavujem telesného otca, krutého a zúrivého muža?“ Iná obeť, Terry, hovorí: „Nikdy nepovažujem Jehovu za Otca. Za Boha, Pána, Zvrchovaného vládcu, Stvoriteľa, áno! Ale za Otca, nie!“

Títo jednotlivci nemusia byť duchovne slabí alebo mať nedostatočnú vieru. Práve naopak, ich vytrvalé úsilie držať sa biblických zásad je dôkazom duchovnej sily! Ale predstavme si, ako sa asi môžu cítiť, keď čítajú taký biblický text ako je Žalm 103:13, ktorý hovorí: „Ako otec prejavuje milosrdenstvo svojim synom, Jehova prejavil milosrdenstvo tým, ktorí sa ho boja.“ Niektorí to môžu rozumovo pochopiť. Ale bez správnej predstavy o tom, čo je to otec, môže byť pre nich ťažké reagovať na tento verš citom!

Niektoré osoby tiež zisťujú, že je ťažké byť pred Bohom „ako dieťa“ — prístupné, pokorné, dôverčivé. Keď sa modlia, možno skrývajú pred Bohom svoje skutočné pocity. (Marek 10:15) Možno váhajú uplatniť Dávidove slová zo Žalmu 62:7, 8: „Na Bohu spočíva moja záchrana a sláva. Moja silná skala, moje útočište je v Bohu. Dôverujte mu v každom čase. Vylievajte pred ním svoje srdce.“ Vedomie viny a pocit, že sú nehodné, môže podkopať ich vieru. Jedna zneužívaná žena hovorí: „Skutočne verím v Jehovovo kráľovstvo. Necítim však, že som dosť dobrá, aby som tam bola.“

Nie všetky obete sú, samozrejme, postihnuté rovnako. Niektoré sa cítia priťahované k Jehovovi ako k milujúcemu Otcovi a nepociťujú vo vzťahu k nemu žiadne prekážky. Akokoľvek je to už s vami, ak ste boli v detstve obeťou zneužívania, zistíte možno, že má veľký význam uvedomiť si, ako to ovplyvňovalo váš život. Niektoré obete sú možno spokojné, ak to už nechajú tak. Ale ak sa vám zdá, že škoda je závažná, dodajte si odvahu. Vaše rany sa môžu zahojiť.