Krvné transfúzie — dlhá, rozporuplná história

„Keby červené krvinky boli dnes novým liekom, bolo by veľmi ťažké získať povolenie na jeho používanie.“ — Dr. Jeffrey McCullough.

V ZIME roku 1667 priviedli k Jeanovi-Baptistovi Denisovi, významnému lekárovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., násilníckeho pomäteného muža Antoina Mauroya. Denis mal na Mauroyovo šialenstvo ideálny „liek“ — transfúziu teľacej krvi, ktorá mala mať na pacienta údajne upokojujúci účinok. Ale u Mauroya sa situácia vyvinula inak. Po druhej transfúzii sa jeho stav síce zlepšil, no čoskoro opäť prepadol šialenstvu a zakrátko zomrel.

Hoci neskôr sa došlo k záveru, že Mauroy zomrel v skutočnosti na otravu arzénom, Denisove experimenty so zvieracou krvou vyvolali vo Francúzsku ostrú polemiku. Nakoniec bol v roku 1670 tento liečebný postup zakázaný. Časom urobil rovnaký krok aj anglický parlament a dokonca aj pápež. Transfúzie krvi na ďalších 150 rokov upadli do zabudnutia.

Prvé riziká

V 19. storočí sa krvné transfúzie opäť objavili na scéne. O ich návrat sa postaral anglický pôrodník James Blundell. Tento lekár, ktorý používal vylepšené metódy a zdokonalené nástroje — a tvrdil, že použiť možno iba ľudskú krv —, postavil krvné transfúzie opäť do centra pozornosti.

Ale v roku 1873 poľský lekár F. Gesellius spomalil návrat transfúzií hrozivým zistením: Viac ako polovica prípadov podania transfúzie sa skončila smrťou. Keď sa to dozvedeli významní lekári, začali túto metódu verejne odsudzovať. Popularita transfúzií opäť klesla.

Potom, v roku 1878, francúzsky lekár Georges Hayem vyrobil zdokonalený fyziologický roztok, ktorý mohol podľa neho slúžiť ako náhrada za krv. Na rozdiel od krvi tento roztok nemal žiadne vedľajšie účinky, nezrážal sa a ľahko sa prepravoval. Hayemov roztok sa, pochopiteľne, začal používať vo veľkom rozsahu. Je však zvláštne, že onedlho si krv opäť získala priazeň lekárov. Prečo?

V roku 1900 rakúsky patológ Karl Landsteiner odhalil existenciu krvných skupín a zistil, že jedna krvná skupina nie je vždy zlučiteľná s inou skupinou. Nie div, že v minulosti  sa toľko transfúzií skončilo tragicky! Teraz sa to dalo zmeniť jednoducho tak, že sa zaistilo, aby krvná skupina darcu bola zlučiteľná s krvnou skupinou príjemcu. Na základe týchto poznatkov lekári opäť nadobudli dôveru v transfúzie — a to práve pred prvou svetovou vojnou.

Krvné transfúzie a vojna

Počas prvej svetovej vojny boli zraneným vojakom hojne podávané transfúzie. Samozrejme, krv sa rýchlo zráža a kedysi by bolo celkom nemožné prepraviť ju na bojisko. Ale začiatkom 20. storočia Dr. Richard Lewisohn z newyorskej nemocnice Mount Sinai Hospital uskutočnil úspešné pokusy s protizrážavým činidlom nátriumcitrátom. Tento vzrušujúci objav považovali niektorí lekári za zázrak. „Bolo to takmer, akoby sme slnko donútili zastaviť sa,“ napísal Dr. Bertram M. Bernheim, významný lekár tej doby.

Počas druhej svetovej vojny sa dopyt po krvi zvýšil. Verejnosť bola bombardovaná plagátmi so sloganmi: „Daruj krv teraz“, „Tvoja krv ho môže zachrániť“ a „Dal svoju krv. Dáš aj ty svoju?“ Toto volanie po krvi vzbudilo veľký ohlas. V priebehu druhej svetovej vojny bolo v Spojených štátoch darovaných asi 13 000 000 jednotiek krvi. A odhaduje sa, že v Londýne bolo sústredených a rozoslaných vyše 260 000 litrov. Samozrejme, čoskoro sa ukázalo, že krvné transfúzie nesú so sebou aj množstvo zdravotných rizík.

Choroby spojené s transfúziami

Veľký pokrok v lekárskej vede po druhej svetovej vojne umožnil niektoré chirurgické  zákroky, ktoré boli predtým nemysliteľné. Lekári začali transfúzie krvi považovať za štandardný pracovný úkon a následkom toho vznikol celosvetový systém, ktorý zabezpečoval krv na transfúzie, s ročným obratom mnoho miliárd dolárov.

Onedlho však vznikli obavy v súvislosti s potransfúznymi chorobami. Napríklad počas kórejskej vojny sa takmer u 22 percent vojakov, ktorí dostali transfúziu krvnej plazmy, vyskytla hepatitída — čo bol takmer trojnásobne vyšší počet ako počas druhej svetovej vojny. V 70. rokoch americké Centrá pre kontrolu chorôb odhadovali počet úmrtí následkom hepatitídy súvisiacej s transfúziou na 3500 prípadov ročne. Odhady z iných zdrojov uvádzali čísla desaťkrát vyššie.

Vďaka lepším lekárskym vyšetreniam a pozornejšiemu výberu darcov počet ľudí nakazených hepatitídou typu B poklesol. Ale vtedy si vysokú daň začala vyberať nová a v niektorých prípadoch smrteľná forma tohto vírusu — hepatitída typu C. Odhaduje sa, že týmto vírusom sa nakazili štyri milióny Američanov a niekoľko stotisíc z nich pri krvných transfúziách. Samozrejme, prísne testovanie nakoniec obmedzilo výskyt hepatitídy C. No niektorí sa stále obávajú, že vzniknú nové nebezpečenstvá a budú objasnené až vtedy, keď už bude príliš neskoro.

Ďalší škandál — krv kontaminovaná vírusom HIV

V 80. rokoch sa zistilo, že krv môže byť kontaminovaná vírusom HIV, čo je vírus, ktorý vedie k ochoreniu na aids. Majitelia krvných bánk spočiatku nepripúšťali ani najmenšiu možnosť, že by ich zásoby mohli byť nakazené. Mnohí z nich pristupovali k hrozbe vírusu HIV so skepticizmom. Podľa Dr. Brucea Evatta „to bolo, akoby niekto prišiel z púšte a povedal by: ‚Videl som mimozemšťana.‘ Počúvali, ale jednoducho tomu neverili.“

No v jednej krajine za druhou prepukali škandály v súvislosti s krvou kontaminovanou vírusom HIV. Odhaduje sa, že pri transfúziách bolo vo Francúzsku v rokoch 1982 až 1985 nakazených vírusom HIV 6000 až 8000 ľudí. Podľa niektorých zdrojov krvné transfúzie spôsobili 10 percent infekcií HIV v celej Afrike a 40 percent prípadov aidsu v Pakistane. Dnes je vo vyspelých krajinách vďaka zdokonaleným lekárskym testom prenos vírusu HIV pri krvných transfúziách zriedkavosťou. No v rozvojových krajinách, kde nie sú možnosti na dôkladné testovanie, je riziko prenosu stále vysoké.

Je preto pochopiteľné, že v posledných rokoch sa zvyšuje záujem o bezkrvnú liečbu a bezkrvné chirurgické zákroky. Ale je to bezpečná alternatíva?

[Rámček na strane 6]

Krvné transfúzie — nie štandardný lekársky postup

Len v Spojených štátoch je každoročne 3 miliónom pacientov transfundovaných vyše 11 miliónov jednotiek červených krviniek. Vzhľadom na toto vysoké číslo by si niekto mohol myslieť, že pokiaľ ide o podávanie krvi, existuje medzi lekármi prísny štandard. No The New England Journal of Medicine uvádza, že existuje prekvapivo málo údajov, ktoré by mohli „ovplyvňovať rozhodnutia o transfúziách“. V praxi existujú veľké rozdiely nielen v tom, čo je presne pri transfúzii podávané a v akom množstve, ale aj v tom, či je vôbec transfúzia podaná. „Transfúzia závisí od lekára, nie od pacienta,“ píše lekársky časopis Acta Anæsthesiologica Belgica. Keď vezmeme do úvahy tieto fakty, nemôže nás prekvapiť, že podľa jedného prieskumu uverejneného v The New England Journal of Medicine „sa odhaduje, že 66 percent transfúzií je podaných nevhodne“.

[Obrázky na strane 5]

Počas druhej svetovej vojny sa zvýšil dopyt po krvi

[Pramene ilustrácií]

Imperial War Museum, Londýn

U.S. National Archives photos