Čo o tom hovorí Biblia?

Vyrovnaný názor na populárne zvyky

„NEEXISTUJE ŽIADEN SPÔSOB SPRÁVANIA, KTORÝ BY V NEJAKOM ČASE A NA NEJAKOM MIESTE NEBOL ODSUDZOVANÝ A KTORÝ BY V NEJAKOM INOM ČASE A NA NEJAKOM INOM MIESTE NEBOL ULOŽENÝ AKO POVINNOSŤ.“

TÝMTO postrehom zhŕňa írsky historik William Lecky vrtošivú povahu ľudí. Jeho slová by sa dali uplatniť aj na zvyky a tradície, ktoré ľudia oddávna zachovávajú. Mnohé zvyky, ktoré boli kedysi považované za neoddeliteľnú súčasť každodenného života, boli v neskorších časoch odsudzované. To nie je nič prekvapivé, lebo ako povedal kresťanský apoštol Pavol, „scéna tohto sveta sa mení“. — 1. Korinťanom 7:31.

Áno, ľudská spoločnosť sa neustále mení. To sa často prejavuje aj vo výrazných zmenách postojov a spoločenských zvykov. Kresťania ‚nemajú byť časťou sveta‘ — čiže zostávajú oddelení od ľudskej spoločnosti, ktorá je odcudzená Bohu. Biblia však zároveň uznáva, že kresťania žijú „vo svete“, a neprikazuje im, aby sa od spoločnosti izolovali. Teda dôležité je mať na zvyky vyrovnaný názor. — Ján 17:11, 14–16; 2. Korinťanom 6:14–17; Efezanom 4:17–19; 2. Petra 2:20.

Čo sú to zvyky?

Zvyk je ustálený spôsob konania, ktorý súvisí so spoločenským životom a je rozšírený na určitom mieste alebo v určitej triede ľudí. Niektoré zvyky, napríklad zásady stolovania a spoločenská etiketa, zrejme vznikli z potreby usmerniť správanie ľudí pri skupinovej činnosti a umožniť im správať sa voči sebe zdvorilo a úctivo. V takých prípadoch môžu byť prejavy spoločenskej zdvorilosti pripodobnené k oleju, lebo akoby premazávali kolesá medziľudských vzťahov.

Zvyky bývajú hlboko ovplyvnené náboženstvom. Mnohé dokonca vznikli zo starovekých povier a nebiblických náboženských predstáv. Napríklad dávanie kvetov pozostalým má zrejme pôvod v náboženskej povere. * Alebo modrá farba — často spájaná s malými chlapcami — mala odstrašiť démonov. Očná maskara slúžila ako ochrana pred  uhrančivým pohľadom a rúž na pery mal odradiť démonov od toho, aby vstúpili do úst ženy a zmocnili sa jej. Dokonca aj niečo také neškodné ako zakrývanie si úst pri zívaní zrejme vzniklo z predstavy, že duša človeka môže cez otvorené ústa uletieť. No v priebehu rokov sa náboženské súvislosti stratili a dnes tieto spôsoby a zvyky nemajú žiaden náboženský význam.

Čo zaujíma kresťanov

Keď sa kresťan musí rozhodnúť, či sa držať nejakého zvyku, alebo nie, predovšetkým by ho malo zaujímať, aký je na to podľa Biblie Boží názor. V minulosti Boh odsudzoval určité zvyky, ktoré boli v niektorých spoločenstvách tolerované. K nim patrilo obetovanie detí, zneužívanie krvi a rôzne sexuálne praktiky. (3. Mojžišova 17:13, 14; 18:1–30; 5. Mojžišova 18:10) Podobne aj niektoré zvyky, ktoré sú rozšírené dnes, zjavne nie sú v súlade s biblickými zásadami. Medzi ne patria nebiblické tradície spojené s náboženskými sviatkami, ako sú Vianoce a Veľká noc, alebo s poverčivými praktikami, ktoré súvisia so špiritizmom.

Ale ako je to so zvykmi, ktoré boli možno kedysi spojené s pochybnými praktikami, ale dnes sú považované predovšetkým za súčasť spoločenskej etikety? Napríklad mnohé rozšírené svadobné zvyky — vrátane výmeny obrúčok a jedenia svadobného koláča — zrejme majú pohanský pôvod. Znamená to, že kresťania majú zakázané dodržiavať také zvyky? Požaduje sa od kresťanov, aby puntičkársky skúmali každý zvyk a zisťovali, či niekde alebo niekedy nebol spojený s niečím nebiblickým?

Pavol poukazuje na to, že „kde je Jehovov duch, tam je sloboda“. (2. Korinťanom 3:17; Jakub 1:25) Boh chce, aby sme túto slobodu používali nie ako podnet pre sebecké túžby, ale na to, aby sme si cvičili vnímavosť a dokázali rozlíšiť správne od nesprávneho. (Galaťanom 5:13; Hebrejom 5:14; 1. Petra 2:16) Teda vo veciach, ktoré nie sú zjavne v rozpore s biblickými zásadami, Jehovovi svedkovia nevytvárajú striktné pravidlá. Každý kresťan musí zvážiť okolnosti, v ktorých sa nachádza, a sám sa rozhodnúť.

Hľadať výhodu druhých

Znamená to, že je vždy múdre zúčastniť sa na nejakom zvyku, pokiaľ nie je priamo v rozpore s biblickým učením? Nie. (Galaťanom 5:13) Pavol povedal, že kresťan by nemal hľadať len vlastnú výhodu, „ale výhodu mnohých“. Mal by ‚všetko robiť na Božiu slávu‘ a nestať sa dôvodom na potknutie. (1. Korinťanom 10:31–33) Teda človek, ktorý sa usiluje získať Božie schválenie, by si mal položiť otázku: ‚Ako sa pozerajú na tento zvyk druhí? Pripisujú mu ľudia v mojom okolí nejaký sporný význam? Keby som sa na ňom zúčastnil, naznačovalo by to, že súhlasím s konaním alebo s názormi, ktoré sa Bohu nepáčia?‘ — 1. Korinťanom 9:19, 23; 10:23, 24.

Určité zvyky, ktoré sú väčšinou neškodné, môžu byť na niektorých miestach zachovávané spôsobom, ktorý je v rozpore s biblickými zásadami. Napríklad pri určitých príležitostiach môže darovanie kvetov nadobudnúť zvláštny význam, ktorý je v rozpore s biblickým učením. Teda čo by malo kresťana predovšetkým zaujímať? Hoci môže mať dôvod skúmať korene určitého zvyku, v niektorých prípadoch je dôležitejšie premýšľať o tom, čo tento zvyk znamená pre ľudí v danom čase a na mieste, kde žije. Ak má určitý zvyk nebiblické alebo iné negatívne súvislosti v určitom období roka alebo za určitých okolností, kresťania urobia múdro, ak sa mu vtedy vyhnú.

Pavol sa modlil, aby kresťania stále rozhojňovali svoju lásku presným poznaním a plnou rozlišovacou schopnosťou. Keď si zachovávajú vyrovnaný názor na rozšírené zvyky, ‚uisťujú sa tým o dôležitejších veciach, takže môžu byť bez chyby a neprivádzajú iných k potkýnaniu‘. (Filipanom 1:9, 10) Zároveň sa tým ich ‚rozumnosť stáva známou všetkým ľuďom‘. — Filipanom 4:5.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 26]

Niektoré starodávne zvyky, ako napríklad zakrývanie si úst pri zívaní a dávanie kvetov pozostalým, stratili svoj pôvodný význam