Čierna smrť — metla stredovekej Európy

Od dopisovateľa Prebuďte sa! vo Francúzsku

Písal sa rok 1347. Mor už pustošil Ďaleký východ. Teraz stál na prahu východnej Európy.

MONGOLI obliehali janovskú obchodnú stanicu v Kaffe (dnes Feodosija) na Kryme. Mongoli, sami decimovaní záhadnou chorobou, prestali útočiť. No predtým ako odišli, zasadili smrteľný úder na rozlúčku. Použili obrovské katapulty a vrhli ešte teplé telá obetí moru cez múry mesta. Keď niekoľkí Janovčania brániaci mesto neskôr nastúpili na galéry, aby unikli z mesta, ktoré bolo teraz postihnuté morom, rozšírili chorobu do každého prístavu, do ktorého prišli.

V priebehu niekoľkých mesiacov celú Európu zaplavila smrť. Rýchlo sa rozšírila do severnej Afriky, Talianska, Španielska, Anglicka, Francúzska, Rakúska, Uhorska, Švajčiarska, Nemecka, Škandinávie a pobaltských krajín. Po niečo vyše dvoch rokoch padla viac ako štvrtina populácie Európy, teda asi 25 miliónov duší, za obeť tomu, čo bolo nazvané „najkrutejšou demografickou katastrofou, akú ľudstvo pozná“ — čiernej smrti. *

Príprava scény na katastrofu

Tragédia nazvaná čierna smrť zahŕňala viac ako len samu chorobu. K rozšíreniu tejto pohromy prispelo množstvo faktorov a jedným z nich bola náboženská horlivosť. Príkladom toho je náuka o očistci. „Do konca 13. storočia bola viera v očistec rozšírená všade,“ hovorí francúzsky historik Jacques le Goff. Začiatkom 14. storočia Dante napísal pôsobivé dielo Božská komédia, v ktorom živo opísal peklo a očistec. Vytvorila sa teda náboženská atmosféra, v ktorej mali ľudia sklon prijímať mor s prekvapivou apatiou a odovzdanosťou a vnímali ho ako trest od Boha. Ako uvidíme ďalej, také pesimistické zmýšľanie v skutočnosti podporilo rozšírenie tejto choroby. „Nič nemohlo vytvoriť lepšie prostredie, v ktorom by sa nákaza mohla šíriť,“ poznamenáva Philip Ziegler v knihe The Black Death (Čierna smrť).

Potom tu bol aj problém po sebe nasledujúcich rokov neúrody v Európe. Následkom toho rastúca populácia kontinentu trpela podvýživou, a preto nedokázala odolávať chorobe.

 Mor sa šíri

Podľa Guya de Chauliac, osobného lekára pápeža Klementa VI., Európu zachvátili dva druhy moru: pľúcny a bubonický. Tieto choroby názorne opísal takto: „Prvý druh moru trval dva mesiace s nepretržitou horúčkou a vykašliavaním krvi a ľudia následkom neho zomierali do troch dní. Ten druhý trval po zvyšok obdobia epidémie, tiež s neustálou horúčkou, ale aj s hnisavými vredmi a karbunkulmi na povrchu tela, zvlášť v podpazuší a oblasti slabín. Následkom tohto ľudia zomierali do piatich dní.“ Lekári boli bezmocní v snahe zastaviť šírenie moru.

Mnoho ľudí v panike utieklo — nechávajúc za sebou tisíce infikovaných. V skutočnosti medzi prvými, ktorí ušli, boli bohatí šľachtici a intelektuáli. Hoci niektorí duchovní tiež ušli, mnoho náboženských rádov sa skrylo vo svojich opátstvach a dúfalo, že tak unikne nákaze.

Uprostred tejto paniky vyhlásil pápež rok 1350 za Svätý rok. Pútnici, ktorí išli do Ríma, mali zaručený priamy prístup do raja bez toho, že by museli prejsť očistcom! Státisíce pútnikov reagovalo na výzvu — rozšíriac tak pri cestovaní mor.

Márne úsilie

Snahy zvládnuť čiernu smrť boli márne, pretože nikto vlastne nevedel, ako sa prenáša. Mnohí zistili, že kontakt s chorou osobou — a dokonca aj s jej šatami — je nebezpečný. Niektorí sa báli aj upreného pohľadu chorého! Obyvatelia Florencie v Taliansku však vinili z moru svoje mačky a psy. Zabíjali tieto zvieratá a vôbec si neuvedomovali, že tým živia tvory, ktoré boli skutočnou príčinou šírenia nákazy — potkany.

Ako mŕtvych pribúdalo, niektorí sa obracali o pomoc k Bohu. Muži a ženy dávali cirkvi všetko, čo mali, a dúfali, že Boh ich pred chorobou ochráni — alebo ich prinajmenšom odmení životom v nebi, ak by zomreli. To vložilo do rúk cirkvi obrovské bohatstvo. Talizmany pre šťastie, obrazy Krista a amulety boli tiež populárnym protiliekom. Ďalší v snahe nájsť liečebný prostriedok sa obracali k poverám, mágii a pseudomedicíne. Predpokladali, že vône, ocot a zvláštne zmesi ich ochránia pred chorobou. Púšťanie žilou bolo ďalším obľúbeným liekom. Vážená Lekárska fakulta Parížskej univerzity dokonca pripísala mor konjunkcii planét. Falošné vysvetlenia a „liečebné postupy“ však neurobili nič pre to, aby zastavili postup tejto vražednej epidémie.

Pretrvávajúce následky

Po piatich rokoch sa nakoniec zdalo, že čierna smrť ustupuje. No pred koncom storočia sa vrátila najmenej štyrikrát. Následky čiernej smrti môžeme teda porovnať s následkami prvej svetovej vojny. „Súčasní historici sa v podstate zhodujú v tom, že príchod endemického moru mal po roku 1348 vážne následky ako na hospodárstve, tak aj v spoločnosti,“ poznamenáva kniha The Black Death in England (Čierna smrť v Anglicku) vydaná v roku 1996. Mor vyhubil veľkú časť populácie a trvalo stáročia, kým sa niektoré oblasti z toho zotavili. S poklesom počtu pracovníkov cena za prácu, prirodzene, stúpla. Kedysi zámožní majitelia pôdy skrachovali a z feudálneho systému — ktorý bol charakteristickým znakom stredoveku — zostali len trosky.

Mor bol teda hybnou silou politických, náboženských a sociálnych zmien.  Pred morom hovorili vzdelané triedy v Anglicku zvyčajne po francúzsky. Mnohí učitelia francúzštiny však zomreli, čo napomohlo tomu, že angličtina získala v Británii prevahu nad francúzštinou. Zmeny nastali aj v náboženskej sfére. Ako poznamenala francúzska historička Jacqueline Brossolletová, pre nedostatok kandidátov na kňazský úrad „cirkev až príliš často prijímala nevzdelaných, ľahostajných ľudí“. Brossolletová tvrdí, že „úpadok [cirkevných] centier vzdelávania a viery bol jednou z príčin reformácie“.

Čierna smrť mala tiež silný vplyv na umenie; smrť sa stala bežným námetom umelcov. Známy žáner danse macabre (tanec smrti), ktorý zvyčajne zobrazoval kostry a mŕtvoly, sa stal populárnou alegóriou na moc smrti. Mnohí, ktorí prežili mor, pociťovali neistotu z budúcnosti, a tak odhodili všetky zábrany. Taký morálny úpadok viedol k hrozným podmienkam. Pokiaľ ide o cirkev, pretože nedokázala zabrániť šíreniu čiernej smrti, „človek stredoveku cítil, že cirkev ho sklamala“. (The Black Death) Niektorí historici tiež hovoria, že spoločenské  zmeny, ktoré spôsobila čierna smrť, podporili individualizmus, podnikanie a nárast sociálnej a ekonomickej mobility — ako predzvesť kapitalizmu.

Čierna smrť bola tiež podnetom pre vlády, aby zaviedli systém zdravotníckych kontrol. Po tom, čo mor utíchol, prijalo mesto Benátky opatrenia, aby boli jeho ulice vyčistené. Francúzsky kráľ Ján II. Dobrý podobne nariadil čistenie ulíc ako prostriedok proti hrozbe epidémie. Kráľ urobil tento krok po tom, čo zistil, že jeden grécky lekár zachránil v staroveku Atény pred morom tak, že zaviedol čistenie a umývanie ulíc. Mnohé stredoveké ulice, ktoré boli dovtedy otvorenými stokami, boli konečne vyčistené.

Vec minulosti?

Až v roku 1894 však francúzsky bakteriológ Alexandre Yersin izoloval bacil, ktorý spôsobuje čiernu smrť. Bol pomenovaný po ňom ako Yersinia pestis. O štyri roky ďalší Francúz, Paul-Louis Simond, zistil, že túto chorobu prenášajú blchy (žijúce na hlodavcoch). Čoskoro bola vyvinutá vakcína, ktorá priniesla čiastočné zlepšenie.

Je mor vecou minulosti? Sotva. V zime roku 1910 zomrelo v Mandžusku na mor asi 50 000 ľudí. A Svetová zdravotnícka organizácia registruje každý rok tisíce nových prípadov — ich počet neustále narastá. Boli objavené aj nové kmene bacila spôsobujúceho túto chorobu — kmene, ktoré sú odolné voči liekom. Áno, bez dodržiavania základných hygienických noriem zostáva mor pre ľudstvo stále hrozbou. Preto Jacqueline Brossolletová a Henri Mollaret v knihe Pourquoi la peste? Le rat, la puce et le bubon (Ako vzniká mor? Potkan, blcha a zápal lymfatických uzlín) prichádzajú k záveru, že „to určite nie je choroba starej Európy v stredoveku... žiaľ, mor je možno chorobou budúcnosti“.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 23]

Muži a ženy dávali cirkvi všetko, čo mali, a dúfali, že Boh ich ochráni pred chorobou

[Rámček/obrázok na strane 24]

Sekta flagelantov

Niektorí sa pozerali na mor ako na trest od Boha a snažili sa zmierniť Boží hnev tak, že sa sami bičovali, čiže flageláciou. Bratstvo flagelantov, hnutie, ktoré malo údajne až 800 000 členov, dosiahlo vrchol popularity v období čiernej smrti. Sekta zakazovala rozprávať sa so ženami, umývať sa či prezliekať sa. Verejná flagelácia sa konala dvakrát denne.

„Flagelácia bola jedným z mála rozptýlení pre ľud zovretý strachom,“ poznamenáva kniha Medieval Heresy (Kacírstvo v stredoveku). Flagelanti boli tiež jednými z najväčších kritikov cirkevnej hierarchie a predávania odpustkov ako lukratívneho zvyku cirkvi. Neprekvapuje teda, že v roku 1349 túto sektu pápež zakázal. Nakoniec však hnutie samo postupne zaniklo, keď sa skončilo obdobie čiernej smrti.

[Obrázok]

Flagelanti sa snažili udobriť si Boha

[Prameň ilustrácie]

© Bibliothèque Royale de Belgique, Bruxelles

[Obrázok na strane 25]

Mor v Marseilles vo Francúzsku

[Prameň ilustrácie]

© Cliché Bibliothèque Nationale de France, Paris

[Obrázok na strane 25]

Alexandre Yersin izoloval bacil zapríčiňujúci mor

[Prameň ilustrácie]

Culver Pictures