Jasná vyhliadka napriek neduhom

ROZPRÁVA KONSTANTIN MOROZOV

Keď som sa 20. júla 1936 narodil, nemal som v tele vyvinuté žiadne iné kosti okrem kostí v lebke a v chrbtici. Celú moju kostru tvorili tenké chrupavky, nie pevnejšie než chrupavka ucha dospelého človeka. Nevážil som ani pol kilogramu. Jedinými náznakmi prejavov života bol slabý tlkot srdca, sotva badateľné dýchanie a aký-taký pohyb.

BOL som siedmym z deviatich detí v rodine a žili sme v dedine Sara v Uľjanovskej oblasti v srdci Ruska. Keď som mal tri týždne, rodičia ma vzali do chrámu, aby ma dali pokrstiť. Kňaz ma náhlivo pokropil vodou a rodičom povedal, aby ma čo najrýchlejšie odniesli domov, lebo o niekoľko hodín zomriem.

V januári 1937 ma rodičia vzali do mesta Kazaň, hlavného mesta Tatárskej sovietskej republiky, aby ma ukázali nejakým odborníkom. V tom čase som vedel povedať „mama“, „papa“ a „babuška“ a poznal som mená svojich bratov. Keď ma lekári prezreli, povedali rodičom, že do roka zomriem. Odporúčali nechať ma usmrtiť a uchovať v sklenenej fľaši ako exponát, ktorý by sa dal používať ako vizuálna pomôcka pre študentov medicíny. Aký som rodičom vďačný, že to rozhodne odmietli!

Detstvo plné utrpenia

Pokiaľ mi pamäť siaha, moje telo neustále mučila bolesť. Ale dokonca aj ako dieťa som sa usiloval udržať si pozitívne zmýšľanie a snažil som sa často smiať a tešiť sa zo života. Je to črta, ktorú som si zachoval dodnes. Moja kostra postupne spevnela a mohol som si sadnúť a trocha sa plaziť. Nerástol som ako normálne deti a bol som veľmi znetvorený. No bol som bystrým študentom, už v piatich rokoch som vedel čítať a písať.

V máji 1941 ma mama vzala do chrámu po druhý raz. Bolo tam veľa ľudí a všetci sa kľačiac modlili. Chrámová služobnica prišla k mame, aby zistila, prečo nekľačí. Keď mama ukázala na mňa, odišla sa porozprávať s kňazom. Keď sa vrátila, vyprevadila nás k východu a mame navrhla, aby ma nechala pred dverami a aby vošla sama. Tvrdila, že moji rodičia ma pre svoj hriech dostali od „toho nečistého“. Mama sa vrátila domov so slzami v očiach. Dlho som o tom premýšľal. Bol som zvedavý: ‚Kto je „ten nečistý“?‘

V roku 1948, keď som mal 12 rokov, ma mama vzala do dediny Merenki  v Čuvašskej republike asi 80 kilometrov od nášho domova. Nachádzali sa tam liečivé pramene a mama dúfala, že by ma ich voda mohla vyliečiť. Medzi podmienkami, ktoré určil kňaz pre moju liečbu, bolo aj to, aby som tri dni nejedol. Musel som ísť tiež do chrámu na prijímanie. Hoci som nemal k cirkvi veľkú dôveru, súhlasil som s podmienkami. Cesta bola pre mňa dlhá a namáhavá, ale vydržal som; snažil som sa zaoberať pozorovaním krásy krajiny.

Chrám bol plný ľudí. Keď ma mama niesla pomedzi zástup ľudí, nejaká stará žena mi podala cukrík. Vzal som ho a vložil som si ho do vrecka. Keď prišiel pri prijímaní na mňa rad, tá stará žena zakričala: „Otče, nedávajte mu prijímať! Práve zjedol cukrík!“ Povedal som, že mám cukrík vo vrecku, ale kňaz kričal: „Ty drzý netvor! Ešte budeš aj klamať? Odveďte ho z chrámu!“ No na druhý deň slúžil pri prijímaní iný kňaz a umyl ma „zázračnou“ vodou. Ale nestal sa žiaden zázrak. Moje neduhy mi zostali.

Intelektuálne úspechy

Hoci som bol vážne telesne postihnutý, v čase dospievania som sa usiloval o mnohé akademické a intelektuálne ciele. V roku 1956 som vstúpil do Komsomolu (Komunistický zväz mládeže) a po čase som učil dejiny Komsomolu mladších. Bol som členom domového a kultúrneho výboru v domove pre telesne postihnutých a pomáhal som tu aj v rozhlase ako režisér a hlásateľ.

Navyše som bol knihovníkom pojazdnej knižnice s nahrávkami kníh pre nevidiacich a bol som zvolený za člena sudcovského výboru pre boj proti zneužívaniu alkoholu. Chodieval som tiež do amatérskeho umeleckého klubu, spieval som a hral na niekoľkých hudobných nástrojoch.

V domove pre telesne postihnutých

V roku 1957, keď som dosiahol 21 rokov, ma moje telesné neduhy prinútili ísť do domova pre telesne postihnutých. Ale nemienil som sa vzdať. V októbri 1963 som odišiel do moskovského Protetického vedeckovýskumného inštitútu. Dovedna som tu prekonal 18 operácií, aby mi napravili nohy.

Najprv mi nohy natiahli. Potom po ôsmich dňoch sa uskutočnila operácia. Po nej mi dali nohy do sadry, aby ich držala v tej polohe až do nasledujúcej operácie. Zdravotná sestra plakala, keď videla, ako veľmi trpím.

V priebehu nasledujúcich štyroch mesiacov som sa naučil chodiť o barlách. S barlami sa môžem vystrieť, takže meriam až 110 centimetrov. Vážim o niečo viac ako 25 kilogramov. Keď som sa naučil chodiť o barlách, vrátil som sa v roku 1964 do domova pre telesne postihnutých. Nanešťastie slabé kosti nôh nedokázali udržať váhu tela a čoskoro som bol opäť prinútený pohybovať sa plazením alebo pomocou invalidného vozíka. Až do dnešného dňa sa pohybujem najmä pomocou invalidného vozíka.

Už nikdy som nešiel do chrámu. Tvrdenie, že som sa narodil z „toho nečistého“, neustále znepokojovalo moju dušu. Mal som veľmi rád môjho otca i mamu a nemohol som sa zmieriť s tým, že oni a Boh sú zodpovední za môj stav. Snažil som sa udržať si optimizmus. Chcel som iným robiť dobre a najmä dokázať sám sebe, že naozaj som schopný to robiť.

Vediem samostatný život

V roku 1970 som sa oženil s Lidiou, ktorá bola od detstva čiastočne paralyzovaná. Získali sme domček, v ktorom sme žili 15 rokov. V tom čase sme si obaja zarábali na živobytie. Naučil som sa opravovať hodiny a ďalšiu jemnú mechaniku.

Istý čas som používal cvičeného psa, ktorý pre mňa robil veľa cenných služieb.  A spolu s cvičiteľom psov sme vymysleli špeciálne upravené postroje. Mal som dvoch psov — jeden sa volal Vulkan a druhý Palma. Palma bola mnoho rokov mojou vernou spoločníčkou. V obchode mi vyberala potraviny. Jediná vec, ktorú nemala rada, bolo stáť v rade pri platení. Peňaženku niesla v zuboch a na obojku mala háčik na nákupnú tašku.

V roku 1973 moja mama vážne ochorela. Keďže som bol stále doma, rozhodli sme sa s manželkou, že ju pozveme, aby bývala s nami. V tom čase bol otec už mŕtvy a päť bratov a ďalší súrodenci žili v iných častiach Ruska. Kým mama s nami žila, snažil som sa pre ňu robiť všetko, čo som mohol. Napokon vo veku 85 rokov zomrela.

V roku 1978 som sa rozhodol vyrobiť si vozidlo. Po práci na niekoľkých experimentálnych vozidlách som vyrobil také, ktoré mi vyhovovalo. Miestny Štátny automobilový inšpektorát mi povolil urobiť si vodičský preukaz a zaregistrovať vozidlo. Nazval som ho Osa. S manželkou sme si urobili malý príves, ktorý mal nosnosť až 300 kilogramov. Obaja sme v ňom mohli cestovať a prepravovať aj veci. Toto motorové vozidlo nám slúžilo až do roku 1985.

Asi v tom čase som oslepol na ľavé oko a začal som slabšie vidieť aj na pravé oko. Potom Lidia ochorela na srdce. V máji 1985 sme boli pre naše obmedzenia prinútení presťahovať sa do domova pre telesne postihnutých v meste Dimitrovgrad.

Prečo je môj život dnes taký radostný

V lete 1990 prišli do domova pre telesne postihnutých Jehovovi svedkovia. Veľmi ma zaujalo to, čo vyučovali. V Evanjeliu podľa Jána mi ukázali pasáž o mužovi, ktorý bol od narodenia slepý. Ježiš o ňom povedal: „Nehrešil ani tento, ani jeho rodičia.“ ​(Ján 9:1–3) Vysvetlili mi, že hriech a choroby sme zdedili po našom predkovi Adamovi. — Rimanom 5:12.

Najviac zo všetkého ma však zaujal fakt, že Boh napokon uzdraví všetkých ľudí, ktorí získajú život pod vládou Kráľovstva jeho Syna, Ježiša Krista, keď bude na zemi obnovený Raj. (Žalm 37:11, 29; Lukáš 23:43; Zjavenie 21:3, 4) Po lícach mi stekali slzy radosti a šepkal som: „Našiel som pravdu, pravdu, pravdu!“ Rok som študoval Bibliu s Jehovovými svedkami a v roku 1991 som bol pokrstený vo vode na znak oddanosti Jehovovi Bohu.

Hoci som si vypestoval silnú túžbu slúžiť Jehovovi a kázať o jeho nádherných predsavzatiach, musel som sa vyrovnávať s mnohými prekážkami. Predtým som sa nepotreboval toľko pohybovať, ale teraz som potreboval chodiť von a deliť sa o svoju vieru s druhými. Mojím prvým zvestovateľským  obvodom bol náš domov pre telesne postihnutých, kde žilo vyše 300 ľudí. Aby som sa mohol skontaktovať s čo najväčším počtom ľudí, požiadal som, aby ma pridelili do služby v miestnosti pre domáce záležitosti.

Každé ráno som sa usadil na svojom pracovisku a staral som sa o svoje úlohy. Počas práce som získal mnoho nových priateľov, s ktorými som viedol zaujímavé rozhovory na biblické témy. Mnohí z nich prijali knihy a časopisy, ktoré im pomohli porozumieť Biblii. Návštevníci si zvykli, že im čítam z Biblie a biblických publikácií. V čase obeda bolo v izbe, v ktorej sme s manželkou bývali, toľko ľudí, že často už nikto ďalší nemohol vojsť.

Kresťanskí bratia a sestry zo zboru Jehovových svedkov mi veľmi pomáhajú v kazateľskom diele. Prinášajú mi biblickú literatúru a trávia čas so mnou a s mojou manželkou. Pomáhajú mi aj dostať sa do sály Kráľovstva na zborové zhromaždenia. Jeden svedok si kúpil motocykel so sajdkárou len preto, aby ma mohol voziť. Ďalší, ktorí majú autá, s radosťou prichádzajú a počas chladných zimných mesiacov ma vozia.

Vďaka takej láskyplnej starostlivosti som sa mohol zúčastniť na vyše desiatich zjazdoch, čiže vzdelávacích seminároch Jehovových svedkov. Mojím prvým zjazdom bol veľký medzinárodný zjazd v Moskve v júli 1993, kde bol vrcholný počet prítomných 23 743 z viac ako 30 krajín. Návšteva takého zhromaždenia pre mňa znamenala precestovať asi 1000 kilometrov. Odvtedy som nevynechal ani jediný zjazd Jehovovho ľudu.

Správa nášho domova pre postihnutých má ku mne veľkú úctu, za čo som im veľmi vďačný. Manželka Lidia, s ktorou žijeme v súlade už 30 rokov, ma tiež podporuje a pomáha mi, hoci sa nestotožňuje s mojimi náboženskými názormi. Ale najviac zo všetkého ma podporuje Jehova svojou silnou rukou a obdarúva ma úžasnými požehnaniami. Nedávno, 1. septembra 1997, som bol vymenovaný za priekopníka, ako sa nazývajú služobníci celým časom z radov Jehovových svedkov.

V mojom živote bolo niekoľko situácií, keď sa mi mohlo zastaviť srdce a ja som mohol zomrieť. Aký som šťastný, že sa to nestalo a že som spoznal a zamiloval si Zdroj života, Jehovu Boha! Chcem mu naďalej slúžiť spolu s duchovnými bratmi a sestrami na celom svete, kým bude moje srdce biť.

[Obrázok na strane 20]

S manželkou Lidiou

[Obrázok na strane 21]

Vyučujem záujemcu v domove pre telesne postihnutých