Dobre utajované tajomstvo

„Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo nevoľníctve; všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.“ — Všeobecná deklarácia ľudských práv.

KEĎ si nabudúce dáte do kávy cukor, pomyslite si na Prevota, Haiťana, ktorému sľúbili dobré zamestnanie v inej krajine v Karibskej oblasti. Namiesto toho ho predali za osem dolárov.

Prevota stihol podobný údel ako tisícky jeho zotročených krajanov, ktorí sú nútení šesť či sedem mesiacov v roku zberať za pár dolárov alebo zadarmo cukrovú trstinu. Majitelia držia týchto otrokov v stiesnených, špinavých podmienkach. Vezmú im osobné veci a do rúk im dajú mačety. Musia pracovať, aby dostali jedlo. Ak sa pokúsia utiecť, môžu dostať bitku.

Zamyslite sa nad Lin-Lin, dievčaťom z juhovýchodnej Ázie. Mala 13 rokov, keď jej zomrela mama. Agentúra sprostredkúvajúca zamestnanie ju kúpila od jej otca za 480 amerických dolárov a sľubovala jej dobrú prácu. Cenu, ktorú za ňu zaplatila, označila za „preddavok jej zárobku“ — čo je osvedčený spôsob, ako ju nadobro pripútať k novým majiteľom. Namiesto toho, aby Lin-Lin dostala slušnú prácu, dali ju do verejného domu, v ktorom klienti za ňu platia jej majiteľovi štyri americké doláre na hodinu. Lin-Lin je vlastne väzňom, lebo nemôže odísť, kým majiteľovi verejného domu nesplatí svoj dlh. Dlh zahŕňa cenu, ktorú za ňu zaplatil, spolu s úrokmi a nákladmi. Ak Lin-Lin odmietne vyhovieť želaniu svojho zamestnávateľa, môže ju zbiť alebo mučiť. Ešte horšie je, že ak sa pokúsi utiecť, môže ju zabiť.

Sloboda pre všetkých?

Väčšina ľudí si myslí, že otroctvo už neexistuje. Po početných dohovoroch, deklaráciách a zákonoch ho skutočne väčšina krajín oficiálne vyhlásila za zrušené. Všade sa rozhodne proklamuje odpor voči otroctvu. Zákony krajín o zákaze otroctva a o jeho zrušení sú zakotvené v medzinárodných dohodách — najmä vo vyššie citovanom článku 4 vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948.

Ale otroctvo naďalej existuje a prekvitá — aj keď je pre niektorých dobre utajovaným tajomstvom. Od Phnom Pénhu po Paríž, od Bombaja po Brazíliu sú milióny našich blížnych — mužov, žien a detí — nútené žiť a pracovať ako otroci alebo v podmienkach podobných otroctvu. Anti-Slavery International, najstaršia organizácia na svete so sídlom v Londýne, ktorá monitoruje nútenú prácu, odhaduje počet ľudí žijúcich v otroctve na stovky miliónov. V súčasnosti môže byť na svete skutočne viac otrokov než kedykoľvek predtým!

Je jasné, že bežné predstavy otroctva — s okovami, bičmi a dražbami — nie sú typické pre novodobé otroctvo. Nútená práca, otrocké manželstvo, otroctvo pre dlhy, práca detí a často prostitúcia sú len niektoré z nápadnejších foriem súčasného otroctva. Otrokmi môžu byť konkubíny, poháňači tiav, zberači cukrovej trstiny, tkáči kobercov či robotníci budujúci cesty. Je pravda, že prevažnú väčšinu z nich nepredávajú ich majitelia na verejných dražbách, ale v skutočnosti sa im nedarí omnoho lepšie ako ich predchodcom. Ich život je v niektorých prípadoch dokonca omnoho tragickejší.

Akí ľudia sa stávajú otrokmi? Ako sa stávajú otrokmi? Čo sa robí na to, aby sa im pomohlo? Je úplné odstránenie otroctva na dohľad?

 [Rámček/obrázok na strane 4]

ČO JE NOVODOBÉ OTROCTVO?

To je otázka, na ktorú ani Organizácia Spojených národov po rokoch úsilia nedokáže len tak ľahko odpovedať. Jedna definícia slova otroctvo je sformulovaná v Dohovore o otroctve z roku 1926. Znie: „Otroctvo je stav alebo okolnosti človeka, nad ktorým si niekto prisvojuje nejaké či všetky právomoci patriace k vlastníckym právam.“ Jednako, tento termín je stále otvorený na ďalší výklad. Podľa novinárky Barbary Crossettovej „otroctvo je označením používaným na slabo platených robotníkov v odevnom priemysle a v priemysle so športovými odevmi v zahraničí i v malých dielňach v amerických veľkomestách. Používa sa na odsúdenie obchodu so sexom a na ťažkú prácu vo väzniciach.“

Mike Dottridge, riaditeľ Anti-Slavery International, je presvedčený, že „ako otroctvo nadobúda nové formy — alebo ako sa toto slovo uplatňuje na ďalšie okolnosti —, je tu nebezpečenstvo, že to zmierni či dokonca oslabí jeho význam“. Domnieva sa, že „otroctvo je definované tým, že niekto vlastní iného človeka alebo ovláda jeho život“. Zahŕňa to donucovanie a obmedzovanie pohybu — skutočnosť, že „niekto nemôže slobodne odísť a zmeniť zamestnávateľa“.

A. M. Rosenthal, dopisovateľ novín The New York Times, poznamenáva: „Otroci žijú otrockým životom — práca do úplného vysilenia, znásilňovanie, hlad, mučenie, úplná degradácia.“ Dodal: „Otrok sa dá kúpiť za 50 dolárov, preto [majiteľom] skutočne nezáleží na tom, ako dlho budú žiť, kým ich telá hodia do nejakej rieky.“

[Prameň ilustrácie]

Ricardo Funari