Petra — mesto vytesané do skaly

MNOHO miest starovekého sveta sa rozkladalo na brehoch dôležitých riek bohatých na vodu, ktoré udržiavali tieto mestá pri živote a poskytovali im ochranu. Ale na severozápadnom okraji Arabskej púšte bolo mesto, ktoré nadobudlo význam z dôvodu nedostatku vody. To mesto sa volalo Petra.

V púštnych krajinách okolo Stredozemného mora spájali vzdialené mestá karavánové cesty, podobne ako naše novodobé diaľnice križujú kontinenty. No ako autá potrebujú benzínové stanice, tak aj ťavy — napriek svojej povestnej vytrvalosti — potrebujú zastávku na doplnenie vody. Pred dvetisíc rokmi bola Petra jednou z najznámejších zastávok na doplnenie vody na Blízkom východe.

Petra sa rozkladala na križovatke dvoch dôležitých obchodných ciest. Jedna spájala Červené more s Damaskom a druhá Perzský záliv s Gazou ležiacou na pobreží Stredozemného mora. Karavány z Perzského zálivu naložené vzácnym nákladom korenia museli celé týždne statočne prekonávať nevľúdne podmienky Arabskej púšte, kým prišli do chladného, úzkeho kaňonu — Sík — príjemného vchodu do Petry. V Petre bolo možné dostať jedlo, ubytovanie a predovšetkým osviežujúcu studenú vodu.

 Občania Petry, prirodzene, neposkytovali tento komfort zadarmo. Rímsky historik Plínius uvádza, že okrem platby za krmivo a ubytovanie bolo treba dávať dary strážcom, vrátnikom, kňazom a kráľovým sluhom. Ale karavány stále prichádzali, čo im umožňovali premrštené ceny, za ktoré mohli v prosperujúcich európskych mestách predávať korenie a voňavky — a plnili truhlice mesta Petra.

Uchovávanie vody a zdolávanie kameňa

Každý rok spadne na Petru len asi 150 milimetrov zrážok a vodné toky tu prakticky nejestvujú. Ako získavali ľudia z Petry tú vzácnu vodu na zásobovanie mesta? Do celistvej skaly vytesali kanály, rezervoáre a cisterny. Časom bola prakticky každá kvapka, ktorá spadla v okolí Petry, zachytená a uchovaná. Majstrovské hospodárenie s vodou umožnilo ľudu Petry pestovať plodiny, chovať ťavy a vybudovať obchodné stredisko, ktorého obchodníci bohatli z kadidla a myrhy, ktoré im prechádzali cez ruky. Kľukaté kanály v kameni dopravujú ešte aj dnes vodu po celej dĺžke kaňonu Sík.

Občania Petry nielenže vedeli hospodáriť s vodou, ale boli aj odborníkmi v kamenárstve. Už samotné meno Petra, čo znamená „skalný masív“, vyvoláva predstavu kameňa. A Petra bola skutočne mestom z kameňa — úplne rozdielnym od ostatných miest rímskeho sveta. Nabatejci, stavitelia mesta, trpezlivo vysekávali svoje domy, hrobky a chrámy do celistvej skaly. Červené pieskovcové vrchy, v ktorých Petra čupela, boli na to vhodné, a do prvého storočia nášho letopočtu vyrástlo uprostred púšte výnimočné mesto.

Od obchodu k turizmu

Pred dvoma tisícročiami Petra bohatla z obchodu. No keď Rimania objavili morské cesty na východ, suchozemský obchod s korením upadol a Petra bola postupne zanechaná napospas púšti. Ale dielo púštnych kamenárov nezmizlo. V súčasnosti navštívi Jordánsko každoročne asi pol milióna turistov s cieľom navštíviť ružovočervené mesto Petra, ktorého stavby stále svedčia o slávnej minulosti.

Keď návštevník prejde studeným, kilometer dlhým kaňonom Sík, za jednou zákrutou sa mu zrazu ukáže Pokladnica, pôsobivá stavba, ktorej fasáda bola vytesaná do masívnej skalnej steny. Len málokomu sa nevryje do pamäti tento pohľad na jednu z najlepšie zachovaných stavieb prvého storočia. Táto impozantná budova bola pomenovaná podľa obrovskej kamennej urny, ktorú má navrchu, do ktorej bolo údajne uložené zlato a drahé kamene.

Keď sa kaňon rozšíri, turista vchádza do obrovského prírodného amfiteátra s pieskovcovými stenami, v ktorých sú mnohé jaskyne. No jeho pozornosť upútajú hrobky vytesané do čelnej steny, ktoré sú také vysoké, že návštevníci, ktorí sa odvážia vstúpiť do ich tmavých priestorov, sa v nich cítia veľmi maličkí. Stĺporadie a divadlo dosvedčujú, že v prvom a druhom storočí boli v meste Rimania.

Dnešní beduíni, potomkovia Nabatejcov, ponúkajú menej zdatným turistom jazdu na ťave, predávajú suveníry alebo napájajú svoje čriedy kôz v napájadlách Petry, ktoré uhášajú smäd ľuďom i zvieratám. Staré dláždené cesty Petry sú ešte stále vyhradené len pre ťavy, kone a osly. A tak sa toto mesto aj dnes ozýva rovnakými zvukmi, aké bolo počuť v minulosti, keď ťava hrala prím a Petra vládla púšti.

Zatiaľ čo slnko nad mestom zapadá, zvýrazňujúc červenkastú farbu masívnych fasád, hĺbavý návštevník azda pouvažuje o poučení, ktoré má Petra pre nás. Toto mesto nepochybne svedčí o ľudskej vynachádzavosti v uchovávaní obmedzených zásob, a to aj v takomto nehostinnom prostredí. Ale slúži nám aj ako pôsobivá pripomienka skutočnosti, že hmotné bohatstvo môže veľmi rýchlo celé ‚odletieť k nebesiam‘. — Príslovia 23:4, 5.

[Prameň ilustrácie na strane 18]

Vložená fotografia: Garo Nalbandian