Vačkovec na strunách

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

„KAŽDÝ deň, keď som prišiel domov zo školy, moja kengura Joey sedela pri bráne a čakala ma,“ spomína si John. „Len čo som otvoril bránu, vyskočila, objala ma prednými labkami a ja som ju objal tiež. Rečou tela sme si povedali: ‚Je to skvelé, že ťa opäť vidím!‘ Potom Joey odskákala niekoľko metrov po príjazdovej ceste ako natešený psík a potom priskákala späť a to opakovala, až kým sme neprišli k domu.“

Ľudia žijúci v austrálskom buši majú zákonom dovolené chovať doma kengury tak ako Johnova rodina. Obyčajne ide o osirotené kengury, ktoré boli zachránené ako mláďatá po tom, čo boli ich matky zabité, možno keď prechádzali cez cestu. Hoci menom „joey“ pomenoval John svojho domáceho miláčika, v skutočnosti je to v angličtine zvyčajné označenie pre kengurie mláďa.

Prirodzene, adoptívna rodina chce, aby sa u nich malá kengura rýchlo cítila ako doma. A tak jedna z prvých vecí, ktoré domáci urobia, je, že jej dajú vak. Vyberú miesto, kde nebude rušená — a vo vyhovujúcej vzdialenosti od kozuba —, a tu pripevnia veľké pevné plátenné vrece s vyrezaným otvorom, ktoré sa podobá vaku kengurej  matky. Potom vložia malú kenguru do vreca s fľašou teplého, špeciálne pripraveného mlieka. To pomohlo prežiť mnohým malým kengurám. Na svoj nový vak si rýchlo zvyknú a vhupnú doň hlavou napred, ako keby to bol vak ich matky.

Ako by ste opísali kenguru?

Zvieratá, ktoré chovajú svoje mláďatá vo vaku, čiže v marsupiu, sú nazývané vačkovce. Vačkovcov je asi 260 druhov vrátane kengúr, koál, vombatov, piskorovcov a vačíc, čo je jediný druh žijúci v Severnej Amerike. Pochopiteľne, pre raných výskumníkov bolo náročné opísať tieto nezvyčajné zvieratá, zvlášť kengury, ľuďom v domovskej krajine. Prvýkrát zaviedol do písanej angličtiny označenie pre kenguru britský výskumník kapitán James Cook. Toto zviera prirovnal k ‚chrtovi, ktorý skáče ako zajac alebo ako jeleň‘. Keď bola živá kengura neskôr vystavená v Londýne, vyvolalo to senzáciu.

Kengury majú na hlave podobnej hlave jeleňa veľké uši, ktorými môžu „strihať“. Malé, ale silné predné končatiny sa podobajú na ľudské ruky, zvlášť keď kengura vzpriamene stojí. Kengury majú aj veľké svalnaté bedrá, dlhý silný vinúci sa chvost a, samozrejme, obrovské chodidlá — charakteristický znak, ktorý im vyslúžil ďalšie pomenovanie, „Macropodidae“, čo znamená „veľkonohé“.

Veľkosť asi 55 druhov z čeľade Macropodidae sa pohybuje od veľkosti človeka po veľkosť potkana. Všetky Macropodidae majú krátke predné končatiny a dlhé zadné končatiny na skákanie. Kengura červená, kengura veľká a Macropus robustus sú najväčšie. Jeden samec kengury červenej meral od nosa po koniec chvosta viac ako 200 centimetrov a vážil 77 kilogramov. Menšie druhy kengúr sa nazývajú walaby.

Už ste niekedy videli kengury, ktoré žijú na stromoch, alebo ste o takom niečom počuli? Či tomu veríte, alebo nie, kengury majú vo svojej rodine „opice“ — kengury stromové. Tieto krátkonohé čulé zvieratá sa vyskytujú v tropických dažďových pralesoch Novej Guiney a severovýchodnej Austrálie; na stromoch sú ako doma a z jedného konára na druhý alebo zo stromu na strom môžu skočiť až do vzdialenosti 9 metrov. V noci schádzajú na zem a tu sa kŕmia hlavne bylinami a larvami.

Rýchle, pôvabné, výkonné

Keď sa kengury pohybujú pomaly, zdajú sa nemotorné a ťažkopádne. Ich chvost a krátke predné nohy sa stanú trojnožkou, ktorá nesie ich váhu, keď prehupujú zadné nohy dopredu. Ale sú ladní bežci. Keď skáču rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu, udržiavajú rovnováhu pomocou veľkého chvosta. Podľa The World Book Encyclopedia „môžu dosiahnuť najvyššiu rýchlosť až 60 kilometrov za hodinu“. Veľká kengura dokáže jediným skokom pri vysokej rýchlosti zdolať 9 až 13,5 metra — skok, ktorý by sa dal považovať takmer za let!

Kengury nie sú iba rýchle, ale vedia aj účelne využívať energiu. Profesor Uwe  Proske z Monashovej univerzity v Melbourne v Austrálii hovorí, že spotreba kyslíka kengury je v skutočnosti energeticky výhodnejšia pri vyššej rýchlosti ako pri nižšej. Proske tiež vypočítal, že „pri rýchlosti 20 kilometrov za hodinu alebo vyššej spotrebovala skáčuca kengura menej energie ako štvornohý placentovec [cicavec, ktorý sa rodí úplne vyvinutý, ako napríklad pes alebo jeleň] približne rovnakej hmotnosti, ktorý bežal rovnakou rýchlosťou“. Pretože kengury pri pohybe využívajú energiu efektívne, môžu prejsť veľké vzdialenosti bez toho, že by sa unavili. Ale ako to, že kengura dokáže bežať tak ekonomicky?

Tajomstvo spočíva v jej dlhých Achillových šľachách. „Je to, ako keby kengury skákali na páre pružín,“ hovorí Proske. Tak ako ľudské Achillove šľachy, ktoré sú pripevnené k svalom lýtka, aj šľachy kengury sa natiahnu, keď na zem dopadá, a stiahnu sa, keď sa odráža. Aj pri veľmi rozdielnych rýchlostiach urobia kengury rovnaký počet skokov za sekundu (červená kengura asi dva skoky). Keď chcú zrýchliť, jednoducho predĺžia každý skok. Výnimka nastáva vtedy, keď kenguru niečo vystraší. Vtedy vyrazí niekoľkými malými rýchlymi skokmi, aby prudko zrýchlila.

Kengury sú tiež vynikajúcimi plavcami. Nepoužívajú pri tom iba svoje mocné nohy, ale doplňujúcim pohonom sú rytmické pohyby chvosta zo strany na stranu. Keď ich naháňajú psy, kengury sú známe tým, že využívajú svoje plavecké schopnosti a skočia do najbližšej vodnej nádrže alebo do rieky. Každého psa, ktorý by bol natoľko odvážny, že by za kengurou išiel, by hneď strčila pod vodu svojimi svalnatými prednými nohami a päťprstými labkami, ktoré sú vyzbrojené piatimi ostrými pazúrmi. John, spomenutý v úvode, mal dva psy, ktoré takmer utopil samec divej kengury, keď s nimi zápasil v malej nádrži na ich pozemku.

Zázrak narodenia vačkovca

Hoci dospelé kengury sú odolné a mohutné, pri narodení sú neobyčajne  nevyvinuté a krehké. Pripomínajú obyčajné ružové červíky, merajú asi dva centimetre, vážia iba niekoľko gramov a narodia sa holé, slepé a hluché. A predsa sa tento drobný „červík“ vďaka predčasne vyvinutým predným nohám, na ktorých má pazúry, a vďaka čuchu inštinktívne vyškriabe po matkinom kožuchu do jej vaku. Keď je vo vaku, prisaje sa na jednu zo štyroch bradaviek. Koniec bradavky okamžite spuchne, vnútri úst mláďaťa vytvorí akúsi guľu a pevne ho pripúta na niekoľko týždňov. Vzhľadom na spôsob pohybu matky je spoľahlivé pripútanie naozaj výhodou! V skutočnosti je toto pripútanie také spoľahlivé, že prví pozorovatelia usudzovali, že mláďa z bradavky vyrastá!

Nakoniec, samozrejme, malá kengura vyrastie natoľko, že opustí vak, hoci spočiatku iba dočasne. Po siedmich až desiatich mesiacoch, keď je celkom odstavená, však opustí vak navždy. No vráťme sa k času, keď sa malá kengura prvýkrát prisaje na bradavku, a pozrime sa na ďalší zázrak rozmnožovania kengury.

Niekoľko dní po tom, čo sa novorodenec prisaje na matkinu bradavku, matka sa opäť pári. Embryo z tohto párenia sa vyvíja asi týždeň, ale potom je latentné — na neurčený čas odložené, dalo by sa povedať —, kým jeho starší súrodenec pokračuje v raste vo vaku. Keď tento starší, hoci ešte stále neodstavený súrodenec opustí vak, embryo v maternici začne znovu rásť. Po 30 dňoch rastu vnútri matky sa tiež prichytí na niektorú bradavku, ale nie na tú, z ktorej sa živí starší súrodenec.

A to je ďalší zázrak biologických procesov v tele kengury. Matka poskytuje svojmu mladšiemu mláďaťu iný druh mlieka ako staršiemu. V komentári k tomu Scientific American hovorí: „Tieto dva druhy mlieka vylučované rôznymi mliečnymi žľazami sa celkom líšia v objeme a zložení. Ako je to možné pri rovnakých hormonálnych podmienkach, je otázka vzbudzujúca zvedavosť.“

Kde možno vidieť kengury

Ak chcete vidieť kengury v ich prirodzenom prostredí, musíte byť pripravení opustiť veľkomesto a ísť do austrálskeho buša, čiže do vnútrozemia Austrálie. Kengury možno nájsť osamote, ako aj v malých alebo väčších skupinách, ktoré vedie veľký samec, ako hľadajú trávu a drobné rastlinstvo. Pretože kengury sa živia hlavne v noci a počas dennej horúčavy odpočívajú v tieni (kde sú dobre maskované), vhodný čas na ich pozorovanie je skoro ráno alebo za súmraku. No v chladnejšom počasí môžu byť aktívne aj počas dňa. V každom prípade si určite vezmite teleobjektív a ďalekohľad — divé kengury sú veľmi plaché zvieratá.

Samozrejme, kengury môžete vidieť aj vo väčšine zoologických záhrad, prírodných rezervácií a národných parkov po celej Austrálii, ako aj v niektorých iných krajinách. Tieto kengury sa pravidelne stretávajú s ľuďmi, a preto sú menej plaché, a tak môžete získať niekoľko pekných záberov zblízka, možno dokonca záber matky s mláďaťom vykukujúcim z jej vaku. Väčšie mláďatá vždy vyvolajú úsmev, keď skáču hlavičku do matkinho vaku, pretože ich dlhé zadné nohy zostanú nešikovne trčať a mama kengura tak vyzerá ako preplnená nákupná taška. (Zdá sa vám, že mladé kengury sú samá noha!) Pekný samec vám azda umožní, aby ste sa naňho pozreli, keď bude stáť vznešene vzpriamený. Ktovie? Možno dokonca uvidíte pár veľkých samcov pri boxerskom zápase vztýčených do takej výšky, ako im to len ich dlhé nohy umožňujú — skutočné boxujúce kengury!

No mnohým sa najviac páči pohľad na veľkého červeného alebo sivého samca skáčuceho v plnej rýchlosti. Skutočne, iné zvieratá možno dokážu bežať rýchlejšie alebo skákať vyššie, ale u žiadneho iného tvora neuvidíte takú pozoruhodnú kombináciu pôvabu, sily a pružnosti, a to iba na dvoch mocných nohách.

[Obrázok na strane 17]

Tajomstvo pružnosti jej skoku spočíva v dlhých Achillových šľachách