„Boj nie je váš, ale Boží“

ROZPRÁVA W. GLEN HOW

Za posledných šesť desaťročí vybojovali Jehovovi svedkovia v Kanade veľa právnych bojov. Ich víťazstvá nezostali právnickou verejnosťou nepovšimnuté. Pretože som mal podiel na niektorých z týchto bojov, bol som nedávno poctený Cenou za odvážnu obhajobu od Amerického kolégia súdnych právnikov. Na slávnosti pri udeľovaní cien odznelo, že prípady týkajúce sa Jehovových svedkov „vytvorili dôležitú zábranu proti prekračovaniu práva štátom... pretože vytvorili právne uznávanú implikovanú listinu práv, ktorá priznávala a chránila slobody všetkých Kanaďanov“. Dovoľte mi, aby som vám porozprával niektoré detaily z týchto právnych prípadov a povedal vám, ako som sa stal právnikom a Jehovovým svedkom.

V ROKU 1924 navštívil George Rix, Bádateľ Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, mojich rodičov v Toronte v Kanade. Moja mama, Bessie Howová, útla žena, ho pozvala dnu na rozhovor. Mal som päť rokov a môj brat Joe mal tri roky.

Čoskoro matka začala navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie v Toronte. V roku 1929 sa stala priekopníčkou, čiže služobníčkou celým časom, a pokračovala v tejto činnosti až do roku 1969, keď dokončila svoj pozemský beh. Jej rozhodnosť a neúnavnosť v službe nám poskytla vynikajúci príklad a mnohým pomohla spoznať biblickú pravdu.

Môj otec, Frank How, bol pokojný muž, ktorý najskôr odporoval matkiným náboženským aktivitám. Ona však rozumne pozývala cestujúcich dozorcov, napríklad Georgea Younga, aby nás navštívili a porozprávali sa s ním. Po čase sa otcov postoj zmiernil. Keď si všimol, aký užitočný vplyv má biblická pravda na našu rodinu, začal nás veľmi podporovať, hoci sám sa nikdy nestal svedkom.

Moje rozhodnutie slúžiť Bohu

V roku 1936 som skončil strednú školu. Ako dospievajúci som nemal veľký záujem o duchovné veci. Žili sme uprostred veľkej hospodárskej krízy a vyhliadky nájsť si prácu boli slabé. A tak som išiel na Torontskú univerzitu. V roku 1940 som sa rozhodol, že budem študovať právo. Toto rozhodnutie moju matku neprekvapilo. Ešte ako dieťaťu mi často rozhorčene hovorila: „Tento malý beťár sa bude hádať o všetkom. Asi z neho bude právnik!“

Štvrtého júla 1940, tesne predtým, ako som začal študovať právo, kanadská vláda bez upozornenia zakázala činnosť Jehovových svedkov. To znamenalo v mojom živote obrat. Keď sa neobmedzená vládna moc obrátila proti tejto malej organizácii nevinných, pokorných ľudí, presvedčilo ma to, že Jehovovi svedkovia sú praví Ježišovi nasledovníci. Presne ako to Ježiš predpovedal,  boli „predmetom nenávisti všetkých národov pre [jeho] meno“. (Matúš 24:9) Rozhodol som sa slúžiť božskej moci, ktorá je za touto organizáciou. Dňa 10. februára 1941 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Chcel som sa hneď stať priekopníkom. Ale Jack Nathan, ktorý sa vtedy ujímal vedenia v kazateľskom diele v Kanade, ma povzbudil, aby som dokončil svoje svetské vzdelanie. Poslúchol som, a tak som začal slúžiť ako priekopník až v máji 1943, keď som štúdium ukončil. V auguste som bol pozvaný slúžiť do kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower v Toronte a pomáhať riešiť právne problémy, ktorým čelili Jehovovi svedkovia. Nasledujúci mesiac som bol poverený obhajobou na súde v Ontáriu v Kanade.

Právna obhajoba dobrého posolstva

Zúrila druhá svetová vojna a svedkovia boli v Kanade stále zakázaní. Muži a ženy boli zatýkaní iba preto, že boli svedkami. Deti boli vylučované zo škôl a niektoré boli dokonca umiestnené v domácnostiach cudzích ľudí. Dôvodom bolo, že odmietli zapojiť sa do nacionalistických foriem uctievania, ako bolo zdravenie zástavy alebo spievanie národnej hymny. Profesor William Kaplan, ktorý napísal knihu s názvom State and Salvation: The Jehovah’s Witnesses and Their Fight for Civil Rights (Štát a záchrana: Jehovovi svedkovia a ich boj za občianske práva), povedal, že „svedkom verejne nadávali a že boli predmetom tak štátnych zásahov, ako aj osobných útokov spôsobovaných netolerantnou vládou a otvorene nepriateľským obyvateľstvom opantaným vášňami a patriotizmom vojny“.

Svedkovia sa snažili, aby bol zákaz zrušený, ale bez úspechu. Náhle 14. októbra 1943 bol tento zákaz zrušený. Svedkovia však boli stále vo väzniciach a pracovných táboroch, deťom bola stále odopieraná možnosť školského vzdelávania a naďalej platil zákaz Watch Tower Bible and Tract Society a International Bible Students Association, korporácie, ktorá vlastnila nehnuteľnosti našej odbočky v Toronte.

Koncom roka 1943 som cestoval do New Yorku s Percym Chapmanom, služobníkom kanadskej odbočky, na rozhovor s Nathanom Knorrom, vtedajším prezidentom spoločnosti Watch Tower, a Haydenom Covingtonom, viceprezidentom a právnym zástupcom Spoločnosti. Právnické skúsenosti brata Covingtona boli obrovské. Nakoniec vyhral pred Najvyšším súdom Spojených štátov ohromujúcich 36 prípadov zo 45.

 Úľava pre svedkov v Kanade prichádzala pomaly. V roku 1944 nám bol vrátený majetok odbočky v Toronte a tí, ktorí tu slúžili pred zákazom, sa mohli vrátiť. V roku 1945 najvyšší súd provincie Ontário vyhlásil, že deti by nemali byť nútené do činností, ktoré im svedomie nedovoľuje robiť. Nariadil, že deti, ktoré boli vylúčené zo škôl, majú byť opäť prijaté. Nakoniec v roku 1946 prepustila kanadská vláda Jehovových svedkov z pracovných táborov. Pod vedením brata Covingtona som sa naučil, ako bojovať v týchto prípadoch odvážne a odhodlane, ale predovšetkým s dôverou v Jehovu.

Boj v Quebecu

Hoci náboženská sloboda Jehovových svedkov bola teraz rešpektovaná vo väčšine častí Kanady, bola tu jedna výnimka — francúzska katolícka provincia Quebec. Túto provinciu priamo ovládala rímskokatolícka cirkev už viac ako 300 rokov. Školy, nemocnice a väčšinu verejných služieb buď prevádzkovalo, alebo riadilo duchovenstvo. Dokonca tu mal trón aj katolícky kardinál, a to hneď vedľa predsedu quebeckej legislatúry!

Premiér a generálny prokurátor Quebecu, Maurice Duplessis, bol diktátorom, ktorý podľa quebeckého historika Gérarda Pelletiera dostal provinciu pod „dvadsaťročnú vládu klamstiev, nespravodlivosti a korupcie, systematického zneužívania moci, nadvládu obmedzencov a triumfu hlúposti“. Duplessis posilňoval svoju politickú moc tým, že veľmi úzko spolupracoval s rímskokatolíckym kardinálom Villeneuvom.

Na začiatku 40. rokov bolo v Quebecu 300 svedkov. Mnohí vrátane môjho brata Joea boli priekopníkmi z iných častí krajiny. Keď sa v Quebecu rozšírilo kazateľské dielo, miestna polícia pod tlakom duchovenstva siahla k represáliám a trápila svedkov opakovanými zatknutiami a zneužívaním miestnych komerčných predpisov proti našim náboženským aktivitám.

Tak často som cestoval medzi Torontom a Quebecom, že sa nakoniec rozhodlo o mojom presťahovaní do Quebecu, aby som pomáhal právnikom nesvedkom, ktorí zastupovali našich kresťanských bratov a sestry. Každý deň bolo mojou prvou úlohou zistiť, koľkí boli zatknutí v predchádzajúci deň, a ponáhľať sa na miestny súd vybaviť prepustenie na kauciu. Našťastie, jeden zámožný svedok, Frank Roncarelli, v mnohých takýchto prípadoch kauciu zaplatil.

Od roku 1944 do roku 1946 množstvo žalôb za údajné porušenie zákona stúplo zo 40 na 800! Nie iba štátne autority neustále zatýkali a trápili svedkov, ale napádali ich aj vášnivé davy podnecované katolíckym duchovenstvom.

Druhého a tretieho novembra 1946 sa v Montreale konalo zvláštne zhromaždenie, ktoré sa zaoberalo touto situáciou. Brat Knorr mal záverečnú prednášku na tému: „Čo by sme mali robiť?“ Jeho odpoveď potešila všetkých prítomných — nahlas prečítal teraz už historický dokument Quebec’s Burning Hate for God and Christ and Freedom Is the Shame of All Canada (Planúca nenávisť Quebecu  k Bohu a Kristovi a slobode je hanbou pre celú Kanadu). Bol to štvorstranový traktát s ohnivým posolstvom — detailne v ňom boli uvedené mená, dátumy a miesta nepokojov vyvolaných duchovenstvom, brutalita polície, zatýkanie a násilie davu voči Jehovovým svedkom v Quebecu. Po celej Kanade ho začali rozširovať už o 12 dní.

O niekoľko dní Duplessis verejne vyhlásil proti Jehovovým svedkom „vojnu bez milosrdenstva“. No nevedomky pracoval v náš prospech. Ako? Nariadením, že každý, kto bude rozširovať Quebec’s Burning Hate, bude obvinený z poburovania, veľmi závažného trestného činu, ktorý nás z quebeckých súdov priviedol na Najvyšší súd Kanady. Duplessis vo svojej zúrivosti bezohľadne ignoroval tieto dôsledky. Potom osobne prikázal zrušiť licenciu na alkoholické nápoje Frankovi Roncarellimu, ktorý bol naším hlavným platcom kaucií. Bez vína bola vynikajúca reštaurácia brata Roncarelliho v Montreale o niekoľko mesiacov zatvorená a to ho finančne zruinovalo.

Zatknutí pribúdalo. Namiesto 800 žalôb sme ich čoskoro mali 1600. Mnohí právnici a sudcovia sa sťažovali, že všetky tieto prípady Jehovových svedkov preťažujú quebecké súdy. V odpovedi sme navrhli jednoduché riešenie: Nech polícia zatýka zločincov namiesto kresťanov. To by problém vyriešilo!

Dvaja odvážni židovskí právnici, A. L. Stein z Montrealu a Sam S. Bard z Quebecu, nám pomáhali a zastupovali nás v mnohých prípadoch, zvlášť predtým, ako som bol v roku 1949 pridelený ako obhajca do Quebecu. Pierre Elliott Trudeau, neskôr ministerský predseda Kanady, napísal, že Jehovovým svedkom v Quebecu „sa vysmievali, prenasledovali ich a celá spoločnosť ich nenávidela; ale oni dokázali legálnymi prostriedkami premôcť cirkev, vládu, národ, políciu i verejnú mienku“.

Postoj quebeckých súdov sa prejavil v zaobchádzaní s mojím bratom Joeom. Bol obvinený z narúšania poriadku. Mestský sudca Jean Mercier odsúdil Joea na najvyšší možný trest — 60 dní väzenia. Potom, keď úplne stratil sebakontrolu, začal zo súdnej stolice kričať, že by najradšej poslal Joea do väzenia na doživotie!

Jedny noviny vyhlásili, že Mercier dal príkaz quebeckej polícii, aby „okamžite zatkla každého, kto je známy ako svedok alebo kto je v podozrení, že je svedok“. Takéto správanie iba dokazovalo pravdivosť obvinení v našom traktáte Quebec’s Burning Hate. Mimo Quebecu boli vtedy pre kanadské noviny typické takéto titulky: „Vek temna sa vrátil do Quebecu“ ​(The Toronto Star), „Návrat inkvizície“ ​(The Globe and Mail, Toronto) „Zápach fašizmu“ ​(The Gazette, Glace Bay, Nova Scotia).

Boj proti obvineniam z poburovania

V roku 1947 som pomáhal pánu Steinovi v našom prvom prípade obvinenia z poburovania, ktorým sa mal riešiť prípad Aimé Bouchera. Aimé rozširoval traktáty blízko svojho domu. V Aimého prípade sme dokázali, že Quebec’s Burning Hate neobsahuje žiadne falošné správy, ale iba používa silné výrazy, aby vyjadril sťažnosť na ukrutnosti páchané voči  Jehovovým svedkom. Poukázali sme na to, že nikdy neboli vznesené žiadne obvinenia proti tým, ktorí sa dopúšťali týchto ukrutností. Aimé bol súdený iba preto, že rozširoval traktát. Postoj obžaloby sa v podstate dal vyjadriť takto: Hovoriť pravdu sa stalo zločinom!

Quebecké súdy sa spoliehali na zahmlenú, 350-ročnú definíciu „poburovania“, ktorá naznačovala, že každý, kto kritizuje vládu, môže byť odsúdený za zločin. Duplessis sa príliš spoliehal na to, že táto definícia potlačí kritiku jeho režimu. Ale v roku 1950 Najvyšší súd Kanady uznal naše tvrdenie, že v modernej demokracii „poburovanie“ zahŕňa podnecovanie k násiliu alebo k vzbure proti vláde. Quebec’s Burning Hate neobsahoval žiadne také podnety a bol teda zákonnou formou slobody prejavu. Na základe tohto dôležitého rozhodnutia bolo všetkých 123 prípadov obvinenia z poburovania zamietnutých! Na vlastné oči som videl, ako nám Jehova dal víťazstvo.

Boj proti cenzúre

Mesto Quebec malo miestne predpisy, ktoré zakazovali distribúciu literatúry bez povolenia náčelníka polície. Bola to priama cenzúra, a teda porušovanie náboženskej slobody. Laurier Saumur, ktorý vtedy slúžil ako cestujúci dozorca, bol na základe tohto miestneho predpisu tri mesiace zatvorený a čelil niekoľkým ďalším obvineniam.

V roku 1947 bola podaná občianskoprávna žaloba v mene brata Saumura, aby sa zamedzilo mestu Quebec násilné uplatňovanie jeho miestnych predpisov proti Jehovovým svedkom. Quebecký súd rozhodol v náš neprospech, a preto sme sa opäť odvolali na Najvyšší súd Kanady. V októbri 1953 po sedemdňovom vypočúvaní pred všetkými deviatimi sudcami tohto súdu bolo našej žiadosti o súdny príkaz vyhovené. Súd uznal, že verejné rozširovanie tlačených biblických kázní je základnou súčasťou kresťanského uctievania Jehovových svedkov, a preto je ústavou chránené pred cenzúrou.

Teda v prípade Boucher sa rozhodlo, že je zákonné, čo Jehovovi svedkovia hovoria; ale v prípade Saumur bolo stanovené, ako a kde sa to môže hovoriť. Víťazstvo v prípade Saumur viedlo k zamietnutiu vyše 1100 obvinení z porušenia miestnych predpisov v Quebecu. Viac ako 500 obvinení v Montreale bolo tiež stiahnutých pre úplný nedostatok dôkazov. Čoskoro sme mali čistý štít — v Quebecu už neboli žiadne žaloby!

Duplessisov posledný útok

Keďže sa už nedali použiť proti Jehovovým svedkom žiadne zákony, začiatkom januára 1954 Duplessis dal návrh nového zákona, zákona č. 38, ktorý médiá opísali ako ‚zákon proti Jehovovým svedkom‘. Umožňoval, aby tí, ktorí podozrievajú nejakú osobu, že zamýšľa urobiť vyhlásenie, ktoré by bolo „hanlivé alebo urážlivé“, môžu podať sťažnosť bez toho, že by poskytli akékoľvek dôkazy. Duplessis mohol ako generálny prokurátor potom vydať nariadenie zakazujúce obvinenej osobe urobiť akékoľvek verejné vyhlásenie. Len čo bol príkaz proti jednotlivcovi vydaný, vzťahoval sa zákaz rozprávať aj na všetkých členov cirkvi, ku ktorej dotyčný patril. Navyše, všetky Biblie a náboženská literatúra, ktorá patrila tomuto náboženstvu, mala byť skonfiškovaná a zničená a všetky miesta uctievania mali byť zatvorené, kým sa prípad nevyrieši, čo mohlo trvať celé roky.

Zákon č. 38 bol kópiou zákona vymysleného v 15. storočí za Torquemada počas španielskej inkvizície. Obžalovaná osoba a všetci jej spoločníci stratili všetky občianske práva, a to bez akýchkoľvek dôkazov, že by porušili zákon. O zákone č. 38 tlač vyhlásila, že miestna polícia bola poučená, aby zatvorila všetky sály Kráľovstva Jehovových svedkov a skonfiškovala a zničila ich Biblie a ďalšiu literatúru. Čeliac tejto zlomyseľnej hrozbe Jehovovi svedkovia odniesli všetku svoju náboženskú literatúru z provincie. Naďalej však pokračovali vo verejnom kazateľskom diele, ale iba s vlastnou Bibliou.

 Zákon nadobudol platnosť 28. januára 1954. Druhý deň, 29. januára o 9. hodine ráno, som už bol na súde, aby som podal žalobu v mene všetkých Jehovových svedkov v provincii Quebec, usilujúc sa o trvalé zrušenie zákona skôr, ako by ho Duplessis mohol vôbec použiť. Sudca nevydal predbežný zákaz, pretože zákon č. 38 ešte nebol použitý. Ale povedal, že ak sa ho vláda pokúsi použiť, mám sa vrátiť k nemu po ochranu. Skutok sudcu tak mal rovnaký účinok ako predbežný zákaz, lebo len čo by sa Duplessis pokúsil použiť tento zákon, bol by zastavený!

Počas nasledujúceho týždňa sme čakali, či polícia podnikne nejaké akcie v rámci tohto nového zákona. Nič sa nestalo! Aby som zistil prečo, urobil som skúšku. Dve priekopníčky, Victoria Dougaluková (neskôr Steelová) a Helen Dougaluková (neskôr Simcoxová) išli z domu do domu s literatúrou v Trois-Rivières, Duplessisovom domovskom meste. Opäť žiadna reakcia. Kým sestry takto pracovali, poslal som Lauriera Saumura, aby zatelefonoval na miestnu políciu. Bez toho, že by sa predstavil, sťažoval sa, že Jehovovi svedkovia zvestujú a že polícia nezasahuje na základe Duplessisovho nového zákona.

Veliaci policajný dôstojník bezradne povedal: „Áno, vieme, že tento zákon už platí, ale nasledujúci deň Jehovovi svedkovia proti nám získali súdny zákaz, a tak nemôžeme nič robiť.“ Okamžite sme do provincie priviezli naspäť všetku našu literatúru a počas desiatich rokov tohto prípadu na súdoch naše kazateľské dielo úspešne pokračovalo.

Snažili sme sa tiež dosiahnuť, aby okrem tohto súdneho zákazu bol zákon č. 38 vyhlásený za protiústavný. Aby sme dokázali, že tento zákon bol zameraný výslovne proti Jehovovým svedkom, rozhodli sme sa pre odvážny krok — predvolať k súdu samého Duplessisa, donútiť ho navštíviť pojednávanie a získať dôkaz. Dve a pol hodiny som ho podroboval krížovému výsluchu. Opakovane som ho konfrontoval s jeho verejným vyhlásením o „vojne bez milosrdenstva proti Jehovovým svedkom“ a s jeho vyhlásením, že zákon č. 38 skoncuje s Jehovovými svedkami v Quebecu. Rozzúril sa a zaútočil na mňa osobne: „Vy ste veľmi impertinentný mladý muž!“

„Pán Duplessis,“ odpovedal som, „ak by sme mali rozprávať o našich osobnostiach, sám by som mohol povedať niekoľko poznámok. Ale keďže musíme riešiť vážne záležitosti, prosil by som vás, aby ste súdu objasnili, prečo ste neodpovedali na moju poslednú otázku.“

V roku 1964 som zastupoval svedkov v súvislosti so zákonom č. 38 pred Najvyšším súdom Kanady. Odmietli však uznať jeho protiústavnosť, lebo zákon nikdy nebol použitý. No v tom čase bol Duplessis mŕtvy a už sa nikto o tento zákon nezaujímal. Nikdy nebol použitý proti Jehovovým svedkom ani proti nikomu inému.

Krátko pred Duplessisovou smrťou v roku 1959 mu Najvyšší súd Kanady nariadil, aby splatil škody bratovi Roncarellimu za to, že nezákonne zrušil jeho licenciu na alkoholické nápoje. Odvtedy sú mnohí ľudia v Quebecu veľmi priateľskí. Počet svedkov podľa sčítania ľudu nariadeného vládou vzrástol z 300 v roku 1943 na vyše 33 000 v súčasnosti. Jehovovi svedkovia sú teraz v provincii štvrtou najväčšou náboženskou skupinou. Nepovažujem tieto právne víťazstvá alebo úspechy v službe Jehovových svedkov za zásluhu nejakého človeka. Skôr je to pre mňa dôkazom, že Jehova dáva víťazstvo, lebo boj je jeho a nie náš. — 2. Paralipomenon 20:15.

Zmeny okolností

V roku 1954 som sa oženil so šarmantnou priekopníčkou z Anglicka, Margaret Biegelovou, a spolu sme sa ujali priekopníckej služby. Pokračoval som aj v zastupovaní Jehovových svedkov v súdnych prípadoch tak v Kanade, ako aj v Spojených štátoch a slúžil som ako poradca v niektorých prípadoch  v Európe a v Austrálii. Margaret sa stala mojou tajomníčkou a mnoho rokov mi bola neoceniteľnou pomocou. V roku 1984 som sa vrátil spolu s Margaret do kanadskej odbočky a pomáhal som tu obnoviť právnické oddelenie. Žiaľ, v roku 1987 Margaret zomrela na rakovinu.

Po matkinej smrti v roku 1969 môj brat Joe a jeho manželka Elsie, obaja vyškolení ako misionári v deviatej triede Gileádu, biblickej školy Watchtower, vzali môjho otca k sebe a starali sa oňho, až kým o 16 rokov nezomrel. Touto obetavosťou mi umožnili zostať v službe celým časom a za to im budem vždy vďačný.

Pokračujúce boje

Počas rokov sa právne boje Jehovových svedkov zmenili. Mnoho prípadov sa týka vlastníckych práv a povolení na výstavbu sál Kráľovstva a zjazdových sál. Ďalšie prípady sa týkali zverenia dieťaťa do výchovy, keď rodič, ktorý nebol svedkom, využil náboženský fanatizmus či už na získanie úplného zverenia do výchovy, alebo na obmedzenie rodiča svedka, aby sa nemohol deliť o svoju užitočnú náboženskú vieru a praktizovať náboženstvo so svojím dieťaťom.

Jedna americká právnička, Linda Manningová, prišla v roku 1989 do kanadskej odbočky, aby nám dočasne poskytla právnickú pomoc. V novembri toho roku sme sa vzali a spoločne šťastne slúžime až doteraz.

V 90. rokoch som cestoval s Johnom Burnsom, kolegom právnikom v kanadskej odbočke, do Japonska a pomáhali sme našim kresťanským bratom vyhrať ústavný prípad týkajúci sa slobody študentov nezapájať sa do výcviku bojových umení, čo bolo v škole vyžadované. Zvíťazili sme tiež v prípade, ktorý sa týkal práva dospelého odmietnuť transfúziu krvi.

Potom, v rokoch 1995 a 1996, sme s Lindou mali výsadu stráviť päť mesiacov v Singapure, kde bol vydaný zákaz činnosti Jehovových svedkov, čo viedlo k súdnemu stíhaniu. Obhajoval som 64 mužov, žien a mladistvých, ktorí čelili obvineniam z trestných činov návštevy kresťanských zhromaždení a vlastnenia Biblií a náboženskej literatúry. Nevyhrali sme žiadny z týchto prípadov, ale videli sme, ako Jehova posilnil svojich verných služobníkov, aby vytrvávali v rýdzosti a s radosťou.

Vďačný za to, že mám podiel

Vo veku 80 rokov sa teším dobrému zdraviu a tomu, že môžem mať naďalej podiel na právnych bojoch Jehovovho ľudu. Stále som pripravený ísť na súd a postaviť sa za to, čo je správne. Je pre mňa potešením, že som videl, ako počet svedkov v Kanade vzrástol zo 4000 v roku 1940 na 111 000 v súčasnosti. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a udalosti sa menia, ale Jehova stále vedie svoj ľud vpred a zabezpečuje mu duchovný blahobyt.

Sú nejaké problémy? Áno, ale Jehovovo Slovo nás uisťuje: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ ​(Izaiáš 54:17) Na základe vyše 56-ročnej služby celým časom ‚v obhajobe a právnom upevňovaní dobrého posolstva‘ môžem dosvedčiť, aké pravdivé sú slová tohto Izaiášovho proroctva! — Filipanom 1:7.

[Obrázok na strane 19]

S mladším bratom a našimi rodičmi

[Obrázok na strane 19]

Hayden Covington, právny zástupca Spoločnosti

[Obrázok na strane 19]

S Nathanom Knorrom

[Obrázok na strane 20]

Duplessis kľačí pred kardinálom Villeneuvom

[Prameň ilustrácie]

Photo by W. R. Edwards

[Obrázky na stranách 20, 21]

Frank Roncarelli

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Canada Wide

[Obrázky na strane 21]

Aimé Boucher

[Obrázok na strane 24]

S kolegami právnikmi Johnom Burnsom a manželkou Lindou