„Čoskoro zomriete!“

ROZPRÁVA LEANNE KARLINSKÁ

Moje hľadanie najlepšej dostupnej bezkrvnej liečby v Španielsku

KEBY ste mohli ísť na výlet kamkoľvek na svete, kam by ste sa vybrali? Pre mňa bolo jednoduché odpovedať. V škole učím španielčinu a spolu s manželom Jayom a synom Joelom chodíme do španielsky hovoriaceho zboru Jehovových svedkov v Galaxe (Virgínia, USA). Nuž mojou túžbou bolo cestovať do Španielska. Viete si teda predstaviť, aká som bola nadšená, keď mi rodičia navrhli, že ma tam vezmú! Hoci môj manžel a syn nemohli ísť s nami, sen sa mi začal spĺňať, keď sme s rodičmi nastúpili na priamu linku do Madridu. Po prílete, 21. apríla, sme sa rozhodli cestovať autom do Estelly, malého mesta (v regióne Navarra) v severnom Španielsku. Pohodlne som sa uložila na zadnom sedadle a ihneď som zadriemala.

Potom si pamätám už len na to, ako som ležala na zemi a do očí mi svietilo slnko. ‚Kde to som? Ako som sa sem dostala? Sníva sa mi to?‘ Ako sa mi tieto otázky preháňali mysľou, pochopila som strašnú realitu. Stalo sa niečo zlé a nebol to žiadny sen. Ľavý rukáv som mala roztrhaný na franforce a nemohla som hýbať ani rukami, ani nohami. Neskôr som sa dozvedela, že naše auto prerazilo zvodidlo a že ma z auta vyhodilo, keď sa kotúľalo dolu 20-metrovým svahom. Našťastie si ani ja, ani moji rodičia na tú nehodu nespomíname.

Volala som o pomoc a pribehol ku mne nejaký vodič kamióna. Potom zostúpil po svahu nižšie k autu, v ktorom uviazli moji rodičia. „Povedz, nech sa sanitka ponáhľa!“ kričal svojmu partnerovi. „S ľuďmi v aute je zle!“ Potom sa vrátil na miesto, kde som ležala nehybná a s dobrým úmyslom sa mi snažil vystrieť nohu. Kričala som od bolesti a po prvý raz som si uvedomila, ako vážne som zranená.

Čoskoro som bola na pohotovosti v miestnej nemocnici v Logroñe. Polícia láskavo upovedomila tamojších Jehovových svedkov, kde som a čo sa stalo. Zanedlho boli pri mojej posteli mnohí zo zborov v Estelle a Logroñe spolu s miestnym výborom pre styk s nemocnicami. Počas mojich útrap v tejto nemocnici boli milí spolukresťania, ktorých som nikdy predtým nestretla, skutočne pripravení a ochotní starať sa o moje potreby 24 hodín denne. Láskavo sa starali aj o mojich rodičov, ktorí sa asi za týždeň po nehode dostatočne zotavili a z nemocnice boli prepustení.

 V stredu asi o jednej hodine v noci mi lekári prišli operovať zlomenú bedrovú kosť. Povedala som lekárovi, že nechcem dostať krv. * Neochotne prisvedčil, že bude rešpektovať moje želanie, hoci mi povedal, že pravdepodobne zomriem. Operáciu som prežila, ale zdalo sa mi nezvyčajné, že mi neočistili rany ani mi neskôr nevymenili obväzy.

V piatok sa mi zhoršil krvný obraz na 4,7 a strácala som silu. Lekár súhlasil, že začne s alternatívnou liečbou — s injekciami erytropoetínu (EPO), ktorý spolu so železom a s doplnkovými krvotvornými preparátmi podporuje tvorbu červených krviniek. * Vtedy prišli Jay a Joel. Aké príjemné bolo vidieť manžela a syna!

Približne o pol druhej v noci nejaký lekár povedal Jayovi, že nemocnica už dostala súdny príkaz na podanie krvi, ak sa môj stav zhorší. Jay mu povedal, že si za žiadnych okolností neprajem transfúziu. „Tak potom zomrie!“ odpovedal lekár.

Jay sa rozprával s bratmi z výboru pre styk s nemocnicami o tom, že ma prevezú do iného zdravotníckeho zariadenia, ktoré bude rešpektovať moje želanie. Nie že by všetci v tejto nemocnici boli nepriateľskí. Jedna lekárka ma napríklad uistila, že urobí všetko, čo bude môcť, aby zabezpečila, že budú so mnou zaobchádzať s úctou, aká mi patrí. Ale čoskoro na mňa vyvíjali nátlak iní lekári. „Chcete zomrieť a opustiť svoju rodinu?“ pýtali sa ma. Uistila som ich, že si želám najlepšiu dostupnú bezkrvnú liečbu. Lekári mi neboli ochotní pomôcť. „Čoskoro zomriete!“ poznamenal jeden hrubo.

Výbor pre styk s nemocnicami našiel jednu nemocnicu v Barcelone, ktorá súhlasila, že ma bude liečiť bez krvi. Aký to bol kontrast medzi tými dvoma nemocnicami! V Barcelone ma dve zdravotné sestry jemne umyli a pohodlne uložili. Keď mi vymieňali obväzy, jedna zo zdravotných sestier si všimla, že boli špinavé a zlepené od zaschnutej krvi. Povedala, že sa hanbí za to, že jej krajania so mnou takto zaobchádzali.

Zakrátko som dostala zdravotnú starostlivosť, akú mi mali poskytnúť už v nemocnici v Logroñe. Výsledky boli ohromujúce. Za niekoľko dní boli moje životne dôležité orgány mimo nebezpečenstva a koncentrácia hemoglobínu mi stúpla na 7,3. V čase môjho odchodu z nemocnice sa koncentrácia hemoglobínu zvýšila na 10,7. Keď som potrebovala ďalšiu operáciu v nemocnici v Spojených štátoch, mala som hladinu hemoglobínu až 11,9.

Som vďačná za úsilie lekárov a zdravotných sestier, ktorí sú ochotní vyhovieť želaniam svojich pacientov, či s nimi súhlasia, alebo nie. Ak personál nemocnice rešpektuje pacientovo presvedčenie, lieči osobu ako celok — a tak poskytuje najlepšiu dostupnú liečbu.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

S manželom a so synom

[Obrázok na strane 13]

Dvaja členovia výboru pre styk s nemocnicami