Ako sa naša rodina opäť zjednotila

Rozprávajú Lars a Judith Westergaardovci

ICH DOM pôsobí ako bežné prostredie ktorejkoľvek šťastnej rodiny v Dánsku. Je to pohodlný dom s príjemnou záhradou, situovaný v pokojnej dedine. Vnútri veľká fotografia zavesená na stene zobrazuje zdravé a usmievajúce sa deti tejto rodiny.

Otec Lars je starší v zbore Jehovových svedkov. Jeho manželka Judith je priekopníčka (evanjelistka celým časom). Hoci sú šťastným manželským párom, nebolo to tak vždy. Lars a Judith prežili ťažkosti a trpké nepriateľstvo, ktoré viedli k rozvodu a rozdeleniu ich rodiny. Dnes je však ich rodina opäť zjednotená. Vďaka čomu? Sami vysvetľujú, čo sa stalo.

Larsovi a Judith neprekáža porozprávať o tom, ako sa ich manželstvo rozpadlo a ako sa opäť zjednotili. Sú presvedčení, že ich skúsenosť môže pomôcť druhým.

Začalo sa to tak dobre

Lars: Bolo to skutočné šťastie, keď sa naše manželstvo v apríli 1973 začalo. Zdalo sa, akoby nám patril celý svet. Nepoznali sme Bibliu ani Jehovových svedkov, ale boli sme presvedčení, že môžeme urobiť zo sveta omnoho lepšie miesto na život, ak sa všetci ľudia budú o to dostatočne usilovať. Preto sme sa zapojili do mnohých politických aktivít. Naše šťastie vzrástlo, keď sa naša rodina rozrástla o troch zdravých a živých chlapcov — Martina, Thomasa a Jonasa.

Judith: Bola som vedúcou pracovníčkou v jednom odbore štátnej správy. V tom istom čase som sa zapájala do politických činností a do činnosti odborových zväzov. Postupne som sa dostala do vedúceho postavenia.

Lars: Čo sa mňa týka, mal som prácu vo veľkom odborovom zväze a postúpil som do významného postavenia. Naša kariéra stúpala a na oblohe sa neobjavil ani mráčik.

Rozchod

Lars: Ale každý z nás bol natoľko pohltený svojimi aktivitami, že sme spolu trávili stále menej a menej času. Pracovali sme pre tú istú politickú stranu, ale v jej rôznych sférach. O našich troch chlapcov sa starali druhí, v súkromí alebo v inštitúciách s dennou starostlivosťou. Keďže sme obaja premýšľali o svojich vlastných záležitostiach, v našej rodine nastal zmätok. Keď sa stalo, že sme boli obaja doma, vypukli hlučné hádky. Potom som začal siahať po alkohole ako prostriedku na upokojenie.

Judith: Samozrejme, stále sme sa mali radi, aj naše deti, ale našu lásku sme si nepestovali tak, ako by sme mali; zdalo sa, že sa vytráca. Náš vzťah začal  byť veľmi negatívny a v dôsledku toho trpeli naše deti.

Lars: V zúfalom úsilí dostať našu rodinu späť do správnych koľají som sa rozhodol odísť zo zamestnania. V roku 1985 sme sa presťahovali z mesta na dedinu, kde žijeme aj dnes. Situácia sa nakrátko zlepšila, ale s manželkou sme boli i naďalej zameraní na odlišné záujmy. Napokon vo februári 1989 sa naše 16-ročné manželstvo skončilo rozvodom. Naša rodina bola v troskách.

Judith: Bolo strašné vidieť, ako sa naša rodina rozpadá, a to, ako trpia deti. Boli sme natoľko znepriatelení, že sme sa nevedeli dohodnúť ani na spoločnej starostlivosti o chlapcov, preto som dostala všetkých troch do opatery ja.

Lars: S Judith sme podnikli niekoľko zmätených krokov, aby sme našu rozpadávajúcu sa rodinu udržali pohromade. Dokonca sme sa modlili k Bohu o pomoc. Ale o Bohu sme vedeli len veľmi málo.

Judith: Naše modlitby v nás vyvolali pocit, že Boh nás nepočúva. Sme vďační, že odvtedy sme sa presvedčili, že Boh modlitby vypočúva.

Lars: Ani nás nenapadlo, že by sme sa mali snažiť urobiť zmeny na sebe. Preto sa, žiaľ, rozvod stal skutočnosťou.

Neočakávaný obrat v Larsovom živote

Lars: No zatiaľ čo som býval sám, udalosti v mojom živote nabrali úplne neočakávaný smer. Jedného dňa som prijal od Jehovových svedkov dva časopisy. Predtým som svedkov automaticky odmietal. Ale keď som si prezeral tie časopisy, zistil som, že svedkovia vlastne veria aj v Boha, aj v Ježiša Krista. To ma veľmi prekvapilo. Vôbec som netušil, že sú kresťania.

Približne v tom istom čase som spoznal jednu ženu a nasťahoval som sa k nej. Ukázalo sa, že kedysi bola Jehovovou svedkyňou. Keď som jej začal klásť otázky, ukázala mi v Biblii, že Jehova je Božie meno. „Jehovovi svedkovia“ teda znamená „Boží svedkovia“!

Tá žena zariadila, aby som navštívil verejnú prednášku v zjazdovej sále Jehovových svedkov. To, čo som tam videl, skutočne roznietilo môj záujem. Išiel som do miestnej sály Kráľovstva, aby som sa dozvedel viac, a bolo so mnou zavedené biblické štúdium. Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že spôsob života, ktorým som dovtedy žil, bol zlý, preto som sa odsťahoval od svojej známej a vrátil som sa do svojho domovského mesta, kde som žil sám. Po istom váhaní som sa tam skontaktoval s Jehovovými svedkami a pokračoval som v štúdiu Biblie.

Mal som však ešte stále nejaké pochybnosti. Sú Jehovovi svedkovia skutočne Božím ľudom? A čo všetky tie veci, ktoré som sa učil ako dieťa? Keďže som bol vychovávaný ako adventista siedmeho dňa, skontaktoval som sa s adventistickým kazateľom. Súhlasil, že bude so mnou študovať každú stredu, zatiaľ čo každý pondelok so mnou študovali Jehovovi svedkovia. Chcel som od oboch skupín jasnú odpoveď na štyri konkrétne otázky — Kristov návrat, vzkriesenie, náuka o Trojici a spôsob, akým má byť organizovaný zbor. Trvalo mi len niekoľko mesiacov, kým som odstránil všetky pochybnosti. Vo všetkých týchto štyroch otázkach — a vo všetkom ďalšom — boli  len náuky Jehovových svedkov plne založené na Biblii. Viedlo to k tomu, že som sa začal zapájať do všetkých zborových činností a čoskoro som sa oddal Jehovovi. V máji 1990 som bol pokrstený.

A čo Judith?

Judith: Na vrchole našej manželskej krízy som znova začala chodiť do kostola. Keď som sa dopočula, že sa Lars stal Jehovovým svedkom, ani zďaleka ma to nepotešilo. Náš najmladší syn, desaťročný Jonas, niekedy navštevoval otca, ale Larsovi som zakázala brať Jonasa na zhromaždenia svedkov. Lars sa odvolal na úrady, ale tie boli na mojej strane.

Zoznámila som sa s iným mužom. A ešte viac som sa zapojila do politiky a všelijakých verejnoprospešných činností. Preto keby v tom čase niekto niečo nadhodil o možnom opätovnom zjednotení našej rodiny, zdalo by sa to nemožné.

Pri hľadaní argumentov proti Jehovovým svedkom som zašla za miestnym farárom, ktorý hneď priznal, že o svedkoch nič nevie a že nemá o nich žiadnu literatúru. Všetko, čo mi vedel povedať, bolo, že by som sa od nich mala radšej držať čo najďalej. To, samozrejme, vôbec nezmenilo môj negatívny postoj voči Jehovovým svedkom. Ale potom som bola nútená zoznámiť sa s nimi spôsobom, ktorý by som nikdy neočakávala.

Môj brat, ktorý žije vo Švédsku, sa stal Jehovovým svedkom a pozval ma na svoju svadbu v sále Kráľovstva! Tá skúsenosť spôsobila podstatnú zmenu v mojom postoji voči svedkom. Na moje prekvapenie to neboli nudní ľudia, akých som si vždy predstavovala. Boli láskaví a veselí, dokonca prejavovali zdravý zmysel pre humor.

Medzitým sa môj bývalý manžel celkom zmenil. Bol zodpovednejší, trávil čas s deťmi, bol láskavý a prejavoval sebaovládanie v reči a neopíjal sa, ako to robil v minulosti. Jeho osobnosť bola taká príťažlivá! Teraz bol práve taký, akého som ho vždy chcela mať. Bolo také skľučujúce predstaviť si, že už nie som za neho vydatá a že sa zaňho azda jedného dňa vydá nejaká iná žena!

Potom som naplánovala nenápadný „útok“. Raz, keď bol Jonas u otca, dohodla som s mojimi dvoma sestrami cestu na návštevu Jonasa a Larsa so zámienkou, aby mali tieto dve tety možnosť stretnúť sa so svojím synovcom. Stretli sme sa v lunaparku. Zatiaľ čo sa tety venovali chlapcovi, my s Larsom sme si našli lavičku a sadli sme si.

Na moje prekvapenie, hneď ako som začala rozprávať o našej budúcnosti, Lars vytiahol z vrecka nejakú knihu. Volala sa Vytvárať šťastný rodinný život. * Podal mi tú knihu a navrhol mi, aby som si prečítala kapitoly o úlohe manžela a manželky v rodine. Zvlášť mi odporučil, aby som si vyhľadala uvedené biblické verše.

Potom, keď sme s Larsom vstali z lavičky, chcela som ho chytiť za ruku, ale láskavo to odmietol. Lars nemal v úmysle vytvárať so mnou nový zväzok, kým sa nedozvie môj názor na jeho novú vieru. Trocha sa ma to dotklo, ale potom som si uvedomila, že jeho postoj bol celkom rozumný a bol na môj úžitok, ak by sa niekedy opäť stal mojím manželom.

To všetko vyvolalo vo mne ešte väčšiu zvedavosť na Jehovových svedkov ako kedykoľvek predtým. Na druhý deň som sa skontaktovala s jednou ženou, o ktorej som vedela, že je svedkyňa, a zariadili sme, aby ma spolu s jej manželom informovali o tom, čo som chcela vedieť o ich náboženstve. Dali mi biblické odpovede na všetky moje početné otázky. Uvedomila som si, že to, čo učia Jehovovi svedkovia, je pevne založené  na Biblii. Bod za bodom som musela kapitulovať pred pravdou.

V tom čase som sa vypísala z evanjelickej luteránskej cirkvi a skončila som s politickými aktivitami. Dokonca som prestala aj fajčiť. Bol to zo všetkého najťažší krok. Moje štúdium Biblie sa začalo v auguste 1990 a v apríli 1991 som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa.

Ich druhá svadba

Judith: Teraz sme boli obaja pokrstení svedkovia. Hoci sme kráčali každý inou cestou, obaja sme si preštudovali Bibliu. Vďaka jej vynikajúcemu učeniu sme sa teraz líšili od toho, akými sme boli predtým. Stále sme mali o seba záujem, azda ešte väčší ako predtým. A tak nám teraz nič nebránilo, aby sme sa znova zosobášili — a to sme aj urobili. Po druhý raz sme si dali manželský sľub, ale tentoraz v sále Kráľovstva Jehovových svedkov.

Lars: Stalo sa niečo neuveriteľné — naša rodina sa opäť zjednotila! Aké šťastie i radosť sme teraz pociťovali!

Judith: Na svadbu prišli naši synovia, mnohí príbuzní a mnohí noví i starí priatelia. Bol to úžasný zážitok. Medzi hosťami boli aj niektorí, ktorí nás poznali počas predchádzajúceho manželstva; boli radi, že nás vidia opäť spolu, a prekvapilo ich, keď videli úprimnú radosť aj u Jehovových svedkov.

Deti

Lars: Od nášho krstu sme zažívali radosť, keď sme videli, ako sa dvaja naši synovia rozhodli oddať svoj život Jehovovi.

Judith: Jonas si vážil biblickú pravdu už odvtedy, keď sa s ňou oboznámil ako chlapec pri návštevách otca. Mal len desať rokov, keď mi povedal, že sa chce presťahovať k ockovi, lebo ako to vysvetlil, „ocko žije podľa Biblie“. Jonas bol pokrstený ako 14-ročný. Dokončil školskú dochádzku a dnes slúži ako služobník celým časom.

Lars: Náš najstarší syn Martin má teraz 27 rokov. Zmeny, ktoré pozoroval v našom správaní, mu dali mnoho podnetov na premýšľanie. Odišiel z domu a usadil sa v inej časti krajiny. Pred dvoma rokmi začal študovať Bibliu v tamojšom zbore Jehovových svedkov. Už po piatich mesiacoch bol pripravený na krst. Ako kresťan pracuje na dobrých plánoch do budúcnosti.

Náš prostredný syn Thomas v súčasnosti nie je Jehovovým svedkom. Samozrejme, stále ho máme radi a máme s ním dobrý vzťah. Teší sa zo zmeny, ktorá nastala v našej rodine. A všetci súhlasíme, že naša rodina sa zjednotila vďaka zásadám, ktoré sme sa my rodičia dozvedeli z Biblie. Aké je to pre nás požehnanie, keď vidíme, ako sa dnes naša rodina často stretáva pod jednou strechou — všetci traja chlapci a obaja rodičia!

Náš súčasný život

Lars: Nehovoríme, že sme sa stali dokonalými. Ale niečo sme sa naučili — láska a vzájomná úcta sú kľúčovými činiteľmi úspešného manželstva. Teraz je základ nášho manželstva veľmi odlišný od toho predošlého. Dnes sme obaja prijali vyššiu autoritu, ako sme my sami, lebo si obaja uvedomujeme, že žijeme pre Jehovu. S Judith sa cítime skutočne zjednotení a pozeráme do budúcnosti s dôverou.

Judith: Myslím, že sme živým dôkazom toho, že Jehova je najlepším manželským a rodinným poradcom, aký existuje.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

Lars a Judith v čase ich prvej svadby v roku 1973

[Obrázok na strane 21]

Traja chlapci stratili svoju zjednotenú rodinu a opäť ju našli

[Obrázok na strane 23]

Lars a Judith dnes, zjednotení životom podľa biblických zásad