Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Riziká cestovania autostopom

Riziká cestovania autostopom

Riziká cestovania autostopom

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

V jeden horúci letný deň v roku 1990 dvadsaťštyriročný britský turista Paul Onions stopoval na Humovej ceste, južne od Sydney. Paul bol vďačný, keď mu nejaký neznámy človek zastavil, že ho zvezie. Nemal ani potuchy, že prijatie tejto ponuky ho takmer bude stáť život. *

PAUL nemyslel na nebezpečenstvo, sadol si do auta na predné sedadlo a rozprával sa s vodičom. O chvíľu začal byť zdanlivo láskavý vodič agresívny a začal sa hádať. Nato zrazu zastavil pri krajnici a povedal, že si chce spod sedadla vytiahnuť nejaké audiokazety. No nevytiahol audiokazety, ale pištoľ, ktorú namieril na Paulov hrudník.

Paul ignoroval vodičov príkaz, aby zostal sedieť, rýchlo si odopol bezpečnostný pás, vyrazil z auta a utekal po diaľnici čo mu sily stačili. Vodič utekal za ním pred očami ostatných motoristov. Nakoniec ho dobehol, zdrapil ho za tričko a zhodil na zem. Paul sa mu vytrhol, utekal oproti blížiacemu sa dodávkovému autu a prinútil vyľakanú vodičku, matku s deťmi, zastaviť. Na jeho naliehanie mu dovolila nastúpiť, otočila dodávkové auto cez stredný deliaci pás a uháňala preč. Človek, ktorý na Paula zaútočil, bol až neskôr identifikovaný ako viacnásobný vrah, ktorý zabil sedem turistov, pričom niektorí z nich cestovali autostopom vo dvojici.

Čím boli tieto obete pre vraha takým príťažlivým terčom? Sudca na súdnom procese s týmto vrahom povedal: „Všetky obete boli mladé. Mali 19 až 22 rokov. Všetky cestovali ďaleko od domova, z čoho sa dalo usudzovať, že by istý čas nikomu nechýbali, keby sa s nimi niečo stalo.“

Sloboda na potulky

Dnes môže do zahraničia cestovať oveľa viac ľudí ako pred niekoľkými rokmi. Napríklad počas piatich rokov sa počet Austrálčanov, ktorí navštívili Áziu, viac než zdvojnásobil. V snahe nazbierať skúsenosti alebo zažiť dobrodružstvo nastupujú do lietadiel smerujúcich na vzdialené miesta prúdy dospievajúcich a mladých dospelých. Mnohí z týchto cestovateľov majú v úmysle cestovať autostopom, aby čo najviac znížili výdavky. Žiaľ, vo väčšine častí sveta už autostop nie je ani takým zaujímavým, ani takým relatívne bezpečným spôsobom cestovania, akým bol kedysi — a to ani pre stopárov, ani pre vodičov, ktorí ich zoberú.

Rozvážnu praktickú múdrosť nemôže jednoducho nahradiť pozitívny postoj a zápal pre cestovanie. „Dychtivá túžba cestovať je často príčinou toho, že mladí ľudia sa vydávajú na cestu nedostatočne pripravení a bez toho, aby si plne uvedomovali riziká alebo svoje povinnosti,“ uvádza sa v brožúrke napísanej pre rodiny, ktoré hľadajú nezvestné deti.

V brožúrke sa ďalej uvádza: „Ľudia, ktorí cestujú s nejakou organizovanou skupinou turistov, idú za obchodom alebo ktorí sa držia dobre zostaveného plánu cesty, sa stratia len zriedka. Vyzerá to tak, že väčšina ľudí, ktorí sú napokon označení za nezvestných, či už v Austrálii, alebo v inej krajine, sú tí, ktorí si vezmú plecniak a cestujú za lacné peniaze.“

Hoci pre človeka, ktorý nechce byť viazaný, je cestovanie bez konkrétneho plánu — či už autostopom, alebo inak — príťažlivé, zvyšuje sa tým pravdepodobnosť, že človek utrpí nejakú ujmu. Keď príbuzní a priatelia nevedia, kde sa cestovateľ približne nachádza, nemôžu v naliehavom prípade veľmi pomôcť. Čo ak sa napríklad nejaký cestovateľ dostal v bezvedomí do nemocnice a doma nik nevie, kde je?

Udržiavať kontakt

Britský žurnalista Richard Shears v knihe Highway to Nowhere (Cesta nikam) písal o siedmich nezvestných stopároch, ktorí „náhle prerušili spojenie s rodinami a priateľmi“. Pochopiteľne, členovia rodín spočiatku nemôžu vedieť, či sa ich príbuzný stratil, alebo sa len nekontaktuje. Preto môžu váhať s upozornením úradov, keď od cestovateľa nedostávajú žiadnu správu.

Jedna stopárka, ktorá často telefonovala rodičom, sa odmlčala, keď už nemala mince. Keď to jej rodičia spätne zvážili, povzbudili rodiny, aby dali svojim deťom telefónne karty alebo im nejako inak umožnili volať domov. I keď tejto mladej žene by to možno nebolo zachránilo život, pravidelná komunikácia môže často cestovateľovi pomôcť vyhnúť sa menším ťažkostiam alebo ich aspoň vyriešiť.

Tých sedem turistov, ktorí prišli o život, si možno prečítalo cestovné príručky, ktoré o Austrálii hovoria, že je pre stopárov jednou z najbezpečnejších krajín na svete. No opäť sa raz ukázalo, že cestovanie autostopom je príliš riskantné — dokonca i vo dvojiciach a aj v „najbezpečnejšej“ krajine.

[Poznámka pod čiarou]

^ 3. ods. Treba poznamenať, že niekde je autostop zakázaný.

[Obrázok na strane 27]

Rodičia sa môžu vyhnúť nadmerným starostiam, keď svojim deťom dajú telefónne karty alebo im nejako inak umožnia telefonovať domov