Veľké ponaučenie z malého ostrova

RAPA NUI, ostrov vulkanického pôvodu s rozlohou 170 štvorcových kilometrov, ktorý je prakticky bez stromov, je najodľahlejším kusom obývanej pevniny na svete. * Celý ostrov je teraz historickou pamiatkou, čiastočne kvôli kamenným sochám nazývaným moai. Tieto sochy sú výtvorom kedysi veľmi životaschopnej civilizácie.

Moai sú vytesané zo sopečnej horniny; niektoré sú zakopané tak hlboko do zeme, že im vidno len gigantickú hlavu. Iné majú nad zemou aj trup a ďalšie ešte stále majú nápadné kamenné účesy nazývané pukao. Drvivá väčšina leží nedokončená v kameňolomoch alebo sú rozptýlené po okolí na starodávnych cestách, akoby robotníci jednoducho odhodili nástroje a odišli od práce. Stojace sochy sú rozostavené rôzne, niektoré stoja samostatne a niektoré v radoch pozostávajúcich až z 15 sôch, pričom všetky sú chrbtom k moru. Je pochopiteľné, že moai už dlho vyvolávajú v návštevníkoch pocit tajomnosti.

V posledných rokoch vedci pochopili nielen tajomstvo moai, ale aj záhadu zániku kedysi prekvitajúcej civilizácie, ktorá ich vytvorila. Dôležité je, že skutočnosti, ktoré vychádzajú na svetlo, majú viac než len historickú hodnotu. Podľa diela Encyclopædia Britannica tieto skutočnosti predkladajú „dnešnému svetu dôležité ponaučenie“.

Toto ponaučenie sa týka spravovania zeme, najmä jej prírodného bohatstva. Prirodzene, planéta Zem je oveľa zložitejšia a z biologického hľadiska rozmanitejšia ako nejaký ostrovček, ale to neznamená, že by sme ponaučenie z Rapa Nui mali ignorovať. Venujme sa teda chvíľu niektorým dôležitým udalostiam z histórie ostrova Rapa Nui. Naša správa sa začína okolo roku 400 n. l., keď tu na zaoceánskych kanoe prišli prvé rodiny. Pozorovali ich len stovky morských vtákov krúžiacich nad ich hlavami.

Rajský ostrov

Tento ostrov sa nepýšil širokou paletou rastlín, ale bol hojne obdarený lesmi, v ktorých okrem paliem, stromov hauhau (Triumfetta semitriloba) a Sophora toromiro rástli kry, rôzne byliny, paprade a trávy. V tejto odľahlej oblasti sa dobre darilo najmenej šiestim druhom pevninských vtákov vrátane sov, volaviek, chriašteľov a papagájov. Rapa Nui bol tiež „najbohatším hniezdiskom morských vtákov v Polynézii a pravdepodobne aj v celom Pacifiku,“ píše sa v časopise Discover.

Kolonisti azda priviezli na ostrov sliepky a jedlé potkany, ktoré považovali za pochúťku. Priviezli aj kultúrne rastliny: taro, jam, sladké zemiaky, banány a cukrovú trstinu. Pôda bola dobrá, a tak ihneď začali klčovať stromy a sadiť plodiny — čo bol proces, ktorý postupoval s rastom populácie. Ale Rapa Nui mal len obmedzenú plochu a hoci bola dobre zalesnená, bolo na nej len obmedzené množstvo stromov.

Dejiny Rapa Nui

To, čo o histórii Rapa Nui vieme, je zväčša založené na poznatkoch z troch oblastí bádania: analýzy peľu, archeológie a paleontológie. Pri analýze peľu sa z usadenín vo vodných nádržiach a močiaroch odoberajú vzorky peľu. Tieto vzorky odhaľujú rozmanitosť  rastlín a ich hojnosť v priebehu mnohých stoviek rokov. Čím hlbšie vo vrstvách usadenín je vzorka peľu uložená, tým dávnejšie obdobie predstavuje.

Archeológia a paleontológia sa zameriava na také veci, ako sú obydlia, nástroje, moai a pozostatky zvierat, ktoré slúžili ako potrava. Keďže všetky záznamy Rapanujčanov sú v hieroglyfickom písme a je náročné rozlúštiť ich, datovanie pred kontaktom s Európanmi je len približné a mnoho predpokladov nemožno overiť. Okrem toho niektoré obdobia vývoja uvedené ďalej v texte sa možno prekrývajú so susednými obdobiami. Všetky roky uvedené tučným písmom sa týkajú nášho letopočtu.

400 Dvadsať až päťdesiat polynézskych kolonistov prichádza pravdepodobne v 15-metrových či dlhších dvojitých kanoe, ktoré môžu uviezť po viac ako 8000 kilogramov.

800 Množstvo stromového peľu v usadeninách klesá, čo naznačuje, že prebieha odlesňovanie. Ako sa na niektorých vyklčovaných plochách rozširuje tráva, vzrastá množstvo trávového peľu.

900–1300 Asi tretinu kostí zvierat chytených v tomto období na jedenie tvoria kosti delfínov. Na privážanie delfínov z otvoreného oceánu používajú ostrovania veľké kanoe vyrobené z kmeňov veľkých paliem. Stromy tiež poskytujú materiál na vybavenie, ktoré sa používa na presun a vztyčovanie moai, ktorých stavba je teraz už dobre rozbehnutá. Rozvoj poľnohospodárstva a potreba palivového dreva ďalej ukrajuje z lesov.

1200–1500 Výroba sôch dosahuje svoj vrchol. Na výrobu moai a obradných terás, na ktorých moai stoja, dávajú Rapanujčania obrovské množstvo materiálu, energie i svoje schopnosti. Archeologička Jo Anne Van Tilburgová píše: „Štruktúra rapanujskej spoločnosti umožňovala, že výroba stále väčšieho množstva sôch stále väčších rozmerov mala značnú podporu.“ Dodáva, že „v priebehu 800 až 1300 rokov bolo vyrobených približne 1000 sôch... jedna na sedem až deväť ľudí, ktorí žili v čase, keď mal ostrov podľa odhadov najväčší počet obyvateľov“.

Moai zrejme neboli predmetom uctievania, hoci v pohrebných a poľnohospodárskych obradoch mali istú úlohu. Možno boli považované za príbytky duchov. Zdá sa tiež, že symbolizovali moc, postavenie a rodokmeň svojich staviteľov.

 1400–1600 Veľkosť populácie vrcholí počtom 7000 až 9000 obyvateľov. Miznú posledné kúsky lesa; čiastočne z dôvodu vyhynutia pôvodných druhov vtákov, ktoré opeľovali stromy a roznášali semená. „Vyhynuli bez výnimky všetky pôvodné druhy pevninských vtákov,“ píše sa v časopise Discover. K odlesňovaniu prispeli aj potkany; z dôkazov vidno, že sa živili palmovými orechmi.

Čoskoro dochádza k erózii, začínajú vysychať pramene a voda sa stáva vzácnou. Okolo roku 1500 sa prestávajú objavovať kosti delfínov, možno preto, lebo niet dostatočne veľkých stromov na výrobu kanoe vhodných na moreplavbu. Teraz zaniká akákoľvek nádej na únik z ostrova. Morské vtáky sú vyhubené, lebo ľudia začínajú zúfalo hľadať potravu. Stúpa spotreba kurčiat.

1600–1722 Nedostatok stromov, intenzívnejšie využívanie pôdy a jej vyčerpávanie vedie k častejším neúrodám. Nastáva veľký hlad. Rapanujčania sa rozdeľujú na dve konfederácie stojace proti sebe. Objavujú sa prvé príznaky spoločenského chaosu, možno aj kanibalizmus. Je to čas bojovníkov. Kvôli ochrane ľudia začínajú bývať v jaskyniach. Okolo roku 1700 prudko klesá počet obyvateľov na približne 2000.

1722 Dánsky cestovateľ Jacob Roggeveen ako prvý Európan objavuje tento ostrov. Stalo sa to na Veľkú noc, a tak ho nazval Veľkonočným ostrovom. Roggeveen zaznamenáva svoje prvé dojmy: „Pustý vzhľad [Veľkonočného ostrova] nemohol zanechať iný dojem než dojem mimoriadnej chudoby a neúrodnosti.“

1770 Približne v tom čase si súperiace klany zostávajúcich Rapanujčanov začínajú navzájom váľať sochy. Keď ostrov v roku 1774 navštevuje britský cestovateľ kapitán James Cook, vidí mnoho zvalených sôch.

1804–1863 Pribúdajú kontakty s ďalšími civilizáciami. Otroctvo, ktoré je teraz v Pacifiku bežné, ako aj choroby si vyberajú svoju krutú daň. Tradičná rapanujská kultúra v podstate zaniká.

1864 V tomto čase sú už všetky moai zvalené a mnohým je odrazená hlava.

1872 Na ostrove zostáva len 111 domorodcov.

V roku 1888 sa Rapa Nui stáva čílskou provinciou. V posledných rokoch má Rapa Nui zmiešanú populáciu v počte asi 2100 obyvateľov. Chile vyhlásilo celý ostrov za historickú pamiatku. V záujme zachovania jedinečného charakteru a histórie ostrova Rapa Nui boli mnohé sochy opäť postavené.

Ponaučenie pre súčasnosť

Prečo Rapanujčania nevideli, kam smerujú, a nepokúsili sa katastrofe zabrániť? Všimnite si, ako sa o tom vyjadrili niektorí výskumníci.

„Les... sa nestratil jednoducho zo dňa na deň — mizol pomaly, desaťročia... Každý ostrovan, ktorý sa usiloval varovať pred nebezpečenstvom postupného odlesnenia, bol odsúvaný nabok na základe nedotknuteľných práv sochárov, byrokratov a náčelníkov.“ — Discover.

„Cenou, ktorú zaplatili za to, ako sa rozhodli vyjadrovať svoje duchovné a politické predstavy, bol ostrovný svet, ktorý sa v mnohých ohľadoch stal len tieňom toho, čím býval.“ — Easter Island—Archaeology, Ecology, and Culture (Veľkonočný ostrov — Archeológia, ekológia a kultúra).

„To, čo sa stalo Rapanujčanom, pripomína, že nekontrolovaný rast a sklon manipulovať so životným prostredím tak, že sa prekročí kritická hranica, nie je vlastný len priemyselne vyspelému svetu; je typický pre povahu človeka.“ — National Geographic.

Čo ak by dnes nedošlo k zmene tej takzvanej povahy človeka? Čo ak bude ľudstvo trvať na tom, že bude našej zemi — ostrovu vo vesmíre — vnucovať po ekologickej stránke neudržateľný spôsob života? Podľa jedného zdroja máme oproti Rapanujčanom jednu veľkú výhodu. Ako varovné príklady máme „dejiny iných zaniknutých spoločností“.

 Mohli by sme sa však spýtať: Všíma si ľudstvo tieto dejiny? To, že dochádza k hromadnému odlesňovaniu a že je v alarmujúcom rozsahu neustále hubený život na zemi, naznačuje, že si ich nevšíma. Linda Koebnerová píše v knihe Zoo Book toto: „Vyhubenie jedného, dvoch alebo päťdesiatich druhov bude mať dôsledky, ktoré nedokážeme predvídať. Prípady vyhynutia spôsobujú zmenu ešte prv, ako pochopíme následky.“

Vandal, ktorý berie nity z lietadla postupne po jednom kuse, nevie, po odobratí ktorého nitu dôjde k havárii; ale keď už bude ten rozhodujúci nit preč, osud lietadla je spečatený, i keď možno nehavaruje hneď pri nasledujúcom lete. Podobne ľudia hubia živé „nity“ zeme rýchlosťou 20 000 druhov za rok a nič nenaznačuje, že by chceli spomaliť! Kto pozná bod, odkiaľ už niet návratu? A zmenilo by sa niečo, keby ho aj ľudia vopred poznali?

Kniha Easter Island—Earth Island (Veľkonočný ostrov — ostrov Zem) uviedla takéto veľavravné vyjadrenie: „Človek, ktorý zoťal posledný strom [na Rapa Nui], videl, že je to posledný strom. Ale aj tak ho zoťal.“

„Musíme zmeniť náboženstvo“

„Ak ešte existuje nejaká nádej,“ dodáva kniha Easter Island—Earth Island, „potom je to rozhodne myšlienka, že musíme zmeniť náboženstvo. Naši dnešní bohovia: ekonomický rast, veda a technika, neustále zvyšovanie životnej úrovne a moc konkurencie — božstvá, ktoré považujeme za všemocné — sa podobajú obrovským sochám na terasách Veľkonočného ostrova. Všetky dediny súťažili so svojimi susedmi v tom, kto postaví najväčšiu sochu... Stále viac úsilia sa vynakladalo na niečo, čo bolo náročné na zdroje... ale nezmyselné — tesanie, presúvanie a vztyčovanie.“

Jeden múdry človek raz povedal: „Pozemskému človeku nepatrí jeho cesta. Kráčajúcemu mužovi ani nepatrí, aby riadil svoj krok.“ ​(Jeremiáš 10:23) Jedine náš Stvoriteľ nám môže ukázať, ako ‚riadiť svoj krok‘. A jedine On nás tiež môže dostať z nášho žalostného stavu. Vo svojom Slove, Biblii — knihe, ktorá tiež zaznamenáva mnoho dobrých i zlých príkladov minulých civilizácií —, sľubuje, že to urobí. Táto kniha môže byť v týchto temných časoch naozaj ‚svetlom nášmu chodníku‘. — Žalm 119:105.

Tento chodník napokon dovedie poslušných ľudí do raja pokoja a hojnosti — do nového sveta, do ktorého bude patriť aj ten drobný fliačik zeme v južnom Pacifiku zvaný Rapa Nui. — 2. Petra 3:13.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Veľkonočný ostrov

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 23]

„Bolo vyrobených približne 1000 sôch“

[Obrázky na strane 25]

Z celej zeme vrátane vzdialených ostrovov sa stane raj