Ako sa „kultúra smrti“ šíri?

„Traumatizovaných mladých utečencov z Kosova a americké deti vystavené násiliu a ďalším bolestným zážitkom delia tisíce kilometrov, no emocionálna vzdialenosť medzi nimi nemusí byť až taká veľká.“ — Marc Kaufman, noviny The Washington Post.

Či sa nám to páči, alebo nie, všetkých nás priamo či nepriamo ovplyvňuje smrť, a je to tak bez ohľadu na to, kde žijeme — či v krajine, ktorú sužujú násilné konflikty, alebo v krajine, ktorá sa teší z relatívnej stability.

EXISTENCIU „kultúry smrti“ možno dnes vidieť vo veľkom výskyte depresií, úzkostí, drogovej závislosti, potratov, samovražedného správania, samovrážd a hromadných vrážd. Profesor Michael Kearl z oddelenia sociológie a antropológie na Trinity University v San Antoniu v americkom Texase sa o manipulácii s problematikou smrti vyjadril: „Keď sa na to pozeráme z pohľadu nás ľudí žijúcich na konci dvadsiateho storočia [1999], zisťujeme... že smrť sa začína považovať za ústrednú hybnú silu, ktorá tvorí základ života, vitality a štruktúry spoločenského poriadku. Smrť inšpiruje naše náboženstvá, filozofie, politické ideológie, umenie a medicínske postupy. Podnecuje ku kúpe novín a poistiek, oživuje zápletky našich televíznych programov a... je dokonca hybnou silou nášho priemyslu.“ Preskúmajme niektoré príklady toho, ako sa v dnešnej dobe tento jav, nazývaný kultúra smrti, prejavuje.

 Predaj zbraní

Jedným z každodenných prejavov „kultúry smrti“ je predaj zbraní. Výzbroj sa vyrába na zabíjanie vojakov, no zabíja zväčša civilistov vrátane nevinných žien a detí. Život má vo vojnách, či už v civilných, alebo v iných, vždy nízku hodnotu. Veď koľko stojí taká guľka úkladného vraha alebo ostreľovača?

V niektorých krajinách všeobecne ľahký prístup k zbraniam viedol k odstrašujúcemu a neustále narastajúcemu množstvu úmrtí jednotlivcov, ako aj skupín. Po tragédii na strednej škole v Littletone v Colorade prepukli protesty proti veľmi rozšírenému predaju zbraní a ich ľahkej dostupnosti maloletým. Počet mladých ľudí, ktorí v Spojených štátoch zomrú násilnou smrťou, je alarmujúci — podľa časopisu Newsweek je to priemerne 40 mladých každý týždeň. Takmer 90 percent z nich bolo zastrelených. To sa rovná 150 masakrám podobným tej v Littletone každý rok!

Svet zábavy

Tému smrti využíva filmový priemysel. Film môže svojou zápletkou napríklad idealizovať nemravnosť, násilie, obchod s drogami alebo organizovaný zločin, a tak znižovať hodnotu života a mravných zásad. Sú filmy, ktoré dokonca idealizujú smrť — zobrazujú mýtus o živote po smrti a zdanlivý návrat ľudí, ktorí navštívili živých —, čo slúži len na to, aby bagatelizovali smrť.

To isté platí o niektorých televíznych programoch a o hudbe. Podľa správ boli mladí vrahovia z Littletonu vášnivými obdivovateľmi jedného rockového speváka, ktorý si získal slávu „bisexuálnymi, satanistickými zobrazeniami“ a piesňami s „námetmi vzbury a smrti“.

V Spojených štátoch sa revidoval spôsob označovania televíznych programov na ochranu mladých ľudí, aby nesledovali materiál, ktorý by ich mohol nepriaznivo ovplyvniť. Má to však opačný účinok. Jonathan Alter, dopisovateľ novín Newsweek, povedal, že označovanie televíznych programov „môže deti viesť k tomu, že viac zatúžia po zakázanom ovocí“. Dodal, že na to, aby sa tí zodpovední zahanbili a cítili záväzok znížiť obsah násilia v médiách, prezident Clinton by musel „zverejniť mená všetkých veľkých spoločností (a ich generálnych riaditeľov)“, ktoré nielenže natáčajú filmy, v ktorých sa ľudia bodajú nožmi, a robia nahrávky ‚gangsta rapu‘, ale vyrábajú aj programy počítačových hier, ktoré umožňujú deťom „‚virtuálne‘ zabíjať ľudí“.

Smrť vo videohrách a na internete

Robert Waring vo svojej knihe The Deathmatch Manifesto analyzuje obľúbenosť hier na takzvané súboje na život a na smrť medzi adolescentmi. * Pán Waring sa domnieva, že tento jav viedol k vzniku ilegálneho spoločenstva hráčov. Tieto hry nemajú žiadny vzdelávací účinok, učia skôr zabíjať. „Hra so živým protivníkom z ktorejkoľvek časti sveta a snaha dokázať si niečo je pôsobivým zážitkom. Je veľmi ľahké nechať sa tým pohltiť,“ hovorí Waring. Osídlom adolescentov je pôsobenie trojrozmerného obrazu, ktorý slúži ako kulisa týchto krvavých bojov. Ak mladí nemajú prístup na internet, kupujú si videohry a hrajú ich doma prostredníctvom televízora. Ďalší už zo zvyku chodia do verejných herní, kde si požičiavajú automaty s videohrami a vedú ‚virtuálne‘ boje na život a na smrť so svojimi protivníkmi.

Hoci hry typu súbojov na život a na smrť sú roztriedené podľa veku hráča, pravdou je, že kontrola je veľmi slabá. Štrnásťročný Eddie zo Spojených štátov sa vyjadril: „Ľudia vám zvyčajne povedia, že nemáte na to dosť rokov, ale nebránia vám [tú hru] kúpiť.“ Má rád jednu hru, ktorá pozostáva zo šialených  prestreliek. Hoci jeho rodičia o tom vedia a nepáči sa im to, len zriedkavo si overia, či tú hru nehrá. Jeden tínedžer dospel k tomuto záveru: „Naša generácia je omnoho necitlivejšia voči násiliu ako ktorákoľvek iná generácia. Dnes viac ako rodičia vychováva deti televízor a televízia živí detskú myseľ násilníckymi predstavami.“ John Leland, dopisovateľ novín Newsweek, vyhlásil: „Keďže dnes je celých 11 miliónov tínedžerov [v Spojených štátoch] napojených na internet, stále väčšia časť života adolescentov sa odohráva v oblasti, do ktorej mnohí rodičia nemajú prístup.“

Spôsob života, ktorý vedie k smrti

A čo správanie mimo sveta hier na súboje na život a na smrť a násilníckych filmov? Hoci v reálnom živote nemusíme zápasiť na život a na smrť s podivnými tvormi, k životnému štýlu mnohých ľudí patrí samovražedné správanie. Napríklad napriek vplyvu rodiny, systému zdravotníctva a iných autorít, ktoré varujú pred nebezpečenstvom spojeným s fajčením a zneužívaním drog, sa tieto návyky naďalej rozširujú. V mnohých prípadoch vedú k predčasnej smrti. Aby veľké spoločnosti a priekupníci drog zvýšili svoj nezákonný zisk, naďalej využívajú úzkosť, beznádej a duchovnú núdzu ľudí.

Kto je za tým všetkým?

Predstavuje Biblia smrť ako námet vhodný na zábavu? Je ospravedlniteľný spôsob života, ktorý nás môže viesť k smrti? Nie. Praví kresťania, podobne ako apoštol Pavol, považujú smrť za ‚nepriateľa‘. (1. Korinťanom 15:26) Kresťania sa nepozerajú na smrť ako na niečo atraktívne a zábavné, ale ako na niečo neprirodzené, ako na priamy  dôsledok hriechu a vzbury proti Bohu. (Rimanom 5:12; 6:23) Smrť nikdy nebola súčasťou Božieho pôvodného predsavzatia s človekom.

Biblia hovorí o Satanovi, že má „prostriedky na spôsobenie smrti“. Nazýva ho „vrahom“, nie preto, že by priamo spôsoboval smrť, ale preto, že to robí ľstivo tak, že navádza ľudí na hriech, propaguje správanie, ktoré vedie ku skazenosti a smrti, a v mysli i v srdci mužov, žien a dokonca aj detí živí vražedné postoje. (Hebrejom 2:14, 15; Ján 8:44; 2. Korinťanom 11:3; Jakub 4:1, 2) Prečo sú však mladí ľudia jeho prvoradým cieľom? Čo môžeme urobiť, aby sme im pomohli?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 7]

„Naša generácia je omnoho necitlivejšia voči násiliu ako ktorákoľvek iná generácia“