Čo o tom hovorí Biblia?

Kto je služobníkom?

V PREDVEČER Ježišovej obetnej smrti sa jeho najbližší priatelia zapojili do vášnivej debaty. Podľa Lukáša 22:24 „vznikol... medzi nimi prudký spor o tom, ktorý z nich sa zdá byť najväčším“. Nebolo to po prvý raz, čo medzi Ježišovými apoštolmi vypukla taká debata. Najmenej pri dvoch predchádzajúcich príležitostiach musel Ježiš usmerniť ich zmýšľanie.

Aké bolo smutné, že v túto kritickú noc im musel Ježiš opäť pripomínať, aký by kresťanský služobník skutočne mal byť. Povedal: „Nech sa stane ten, ktorý je medzi vami najväčší, ako najmladší, a ten, ktorý si počína ako predstavený, ako slúžiaci.“ — Lukáš 22:26.

Nemalo by nás prekvapiť, že apoštoli mali mylnú predstavu o dôležitosti úradu a významného postavenia. Pred Ježišom im príklad náboženského vedenia dávali predovšetkým znalci Písma a farizeji. Títo falošní služobníci namiesto toho, aby poskytovali ľuďom duchovné vedenie a usmernenie, schvaľovali strnulé tradície a pravidlá, ktorými ‚zatvárali nebeské kráľovstvo pred ľuďmi‘. Boli zameraní na svoj úrad, túžili po významnom postavení, zameriavali sa sami na seba a čo robili, robili preto, „aby ich ľudia videli“. — Matúš 23:4, 5, 13.

Nový typ služobníka

Ježiš však ukázal svojim učeníkom nové chápanie duchovnej služby. Učil: „Vy sa nedajte nazývať Rabbi, lebo jeden je váš učiteľ, kým vy všetci ste bratia. Okrem toho nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom, lebo jeden je váš Otec, Ten nebeský... Ale najväčší medzi vami bude vaším služobníkom.“ ​(Matúš 23:8–11) Ježišovi učeníci nemali napodobňovať náboženských vodcov svojej doby. Ak chceli byť pravými služobníkmi, mali napodobňovať Ježiša. Aký príklad Ježiš zanechal?

Biblia často používa pre „služobníka“ grécke slovo diakonos. Dielo The Encyclopedia of Religion vysvetľuje, že toto slovo nepredstavuje „postavenie, ale úslužný postoj služobníka k tomu, komu slúži: nasledovanie príkladu Krista...  je podstatou kresťanskej predstavy o službe“.

V súlade so správnou definíciou slova „služobník“ robil Ježiš všetko, čo mohol, na pomoc druhým. „Syn človeka neprišiel,“ trpezlivo vysvetľoval, „aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu ako výkupné na výmenu za mnohých.“ ​(Matúš 20:28) Ježiš nesebecky využíval svoj čas, energiu a schopnosti, aby pomáhal druhým telesne i duchovne. Prečo? Lebo pociťoval ľútosť s duchovne zanedbanými zástupmi, ktoré sa zhromažďovali k nemu. Chcel im pomôcť. K službe ho podnecovala obetavá láska a chcel, aby jeho učeníci prejavovali rovnaký obetavý postoj. — Matúš 9:36.

Ježiš svojím spôsobom života určil vzor pre budúcich služobníkov. „Žatva je veľká,“ povedal, „ale robotníkov je málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ ​(Matúš 9:37, 38) Áno, Kristovi služobníci mali slúžiť v tom najväčšom diele, aké kedy svet zažil — mali poskytovať duchovnú útechu celému ľudstvu kázaním a vyučovaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. — Matúš 28:19, 20.

Ježiš Kristus sa sústreďoval na dávanie a na to, aby slúžil potrebám druhých, a tým bol jeho postoj k službe taký výnimočný. Svojich služobníkov učil, aby boli robotníkmi, duchovnými rybármi a pastiermi, nie mystikmi a akademikmi vo zvláštnom odeve a s insígniami. — Matúš 4:19; 23:5; Ján 21:15–17.

Biblický názor

Žiaľ, počas stáročí sa táto vznešená, nesebecká predstava služobníka ako obetavého kazateľa a učiteľa zdeformovala. To, čo sa začalo ako kresťanská služba, sa stalo formálnou hierarchickou inštitúciou. Vznikli rády a hodnosti a tie prinášali prestíž a moc a často hromadili veľké bohatstvo. To spôsobilo rozdelenie. Vytvorila sa trieda duchovenstva, ktorá sa venovala hlavne udeľovaniu náboženských sviatostí a naprávaniu blúdiacich. Kresťanstvo prvého storočia sa v nasledujúcich storočiach zmenilo z aktívneho náboženstva, v ktorom boli všetci služobníkmi, na pasívne, v ktorom mohla kázať a vyučovať len hŕstka osobitne vyškolených a splnomocnených jednotlivcov.

Biblia však nehovorí, že kresťanského služobníka možno rozpoznať podľa odlišného odevu, komplikovaných obradov, platu alebo štátneho dekrétu, ale podľa jeho nesebeckej práce. Apoštol Pavol poukázal na postoj, ktorý by mali kresťanskí služobníci prejavovať. Povzbudzoval ich, aby ‚nerobili nič zo sebectva, ale aby konali s pokorou mysle‘. — Filipanom 2:3.

Pavol určite aj robil to, čo kázal. Dôsledne sa pridŕžal Kristovho vzoru, nikdy nevyhľadával „svoju vlastnú výhodu, ale výhodu mnohých, aby boli zachránení“. Pochopil a hlboko si uvedomoval svoju zodpovednosť ‚predkladať dobré posolstvo bezplatne‘ preto, aby ako povedal, „nezneužil svoju právomoc vo veci dobrého posolstva“. ‚Nehľadal slávu od ľudí.‘ — 1. Korinťanom 9:16–18; 10:33; 1. Tesaloničanom 2:6.

Aký vynikajúci vzor pravého kresťanského služobníka! Tí, ktorí napodobňujú jeho výnimočný príklad, žijú podľa nesebeckého vzoru, ktorý stanovil Ježiš Kristus, a ochotne sa venujú poskytovaniu duchovnej pomoci a útechy dobrého posolstva druhým, sa preukazujú ako praví služobníci Boha. — 1. Petra 2:21.