Antarktída —  svetadiel v ťažkostiach

KEĎ sa astronauti dívajú z vesmíru na zem, píše sa v knihe Antarctica: The Last Continent (Antarktída: posledný kontinent), najvýraznejšie sa na našej planéte črtá ľadová pokrývka Antarktídy. „Spodná časť zeme vyžaruje svetlo ako veľký biely lampáš,“ uviedli astronauti.

Antarktída obsahuje približne 30 miliónov kubických kilometrov ľadu — je to priam stroj na výrobu ľadu s rozmermi kontinentu. Na kontinent padá sneh, ktorý sa vlastnou váhou stláča, a tak vytvára ľad. Ľad sa pôsobením gravitácie pomaly pohybuje k pobrežiu, kde sa zosúva do mora a vytvára masívne pobrežné ľadovce. — Pozri rámček na strane 18.

Ustupujúce pobrežné ľadovce

V nedávnych rokoch sa však v dôsledku intenzívnejšieho topenia zmenšilo viacero pobrežných ľadovcov a niektoré sa roztopili úplne. Jedna správa uvádza, že v roku 1995 sa od Larsenovho pobrežného ľadovca dlhého 1000 kilometrov oddelila časť s rozlohou 1000 štvorcových kilometrov a rozpadla sa na tisíce ľadových vrchov.

Doteraz bola ustupovaním ľadovca postihnutá oblasť Antarktického polostrova. Tento polostrov v tvare S je pokračovaním juhoamerických Ánd a za posledných 50 rokov na ňom stúpla teplota o 2,5 stupňa Celzia. V dôsledku toho je teraz možné oboplávať Ostrov Jamesa Rossa, ktorý bol kedysi v zovretí ľadu. Ústup ľadovca viedol aj k prudkému vzrastu vegetácie.

Keďže k významnému topeniu došlo iba v oblasti Antarktického polostrova, niektorí vedci si nemyslia, že by to bol náznak globálneho otepľovania. Ale podľa jednej nórskej štúdie aj arktický ľad ustupuje. (Severný pól sa nenachádza na pevnine, a preto väčšinu arktického ľadu tvorí zamrznutá morská voda.) Podľa tejto štúdie sa všetky tieto zmeny zhodujú s modelom globálneho otepľovania.

Ale Antarktída na zmeny teploty nielen reaguje. Tento kontinent bol označený za „dôležitý činiteľ, ktorý v prevažnej miere ovplyvňuje celosvetovú klímu“. Ak je to tak, potom v prípade, že bude na tomto kontinente aj ďalej dochádzať k zmenám, môže byť v budúcnosti ovplyvnený celkový ráz počasia na zemi.

Medzičasom sa vysoko nad Antarktídou v ozónovej vrstve atmosféry vytvorila diera dvakrát taká veľká ako Európa. Ozón, modifikácia kyslíka, chráni zem pred škodlivým ultrafialovým žiarením, ktoré poškodzuje zrak a spôsobuje rakovinu kože. Pre silnejúce žiarenie si výskumníci na Antarktíde musia pred slnkom chrániť pokožku a nasadzovať ochranné okuliare alebo slnečné okuliare so špeciálnou odrazovou vrstvou, aby si chránili oči. Len čas ukáže, nakoľko postihnuté budú divé zvieratá, ktoré každoročne prichádzajú na Antarktídu.

Citlivý kontinent — našľapujte zľahka

Tento nadpis by mohol vítať návštevníkov Antarktídy a bolo by to vhodné. Prečo? Podľa Austrálskeho odboru pre Antarktídu je na to viacero dôvodov. Po prvé, ekologické väzby sú na Antarktíde jednoduché, a preto je životné prostredie veľmi citlivé na narušenie. Po druhé, rastliny tu rastú tak pomaly, že stupaj v machovom poraste je možné vidieť ešte aj po desiatich rokoch. Poškodené alebo oslabené rastliny sú vydané na milosť a nemilosť silným antarktickým vetrom, ktoré dokážu zničiť celé rastlinné spoločenstvá. Po tretie, mimoriadny chlad  spôsobuje, že môžu prejsť aj celé desaťročia, kým sa rozložia odpadové produkty. Po štvrté, ľudia by sem mohli nevedomky priniesť mikroskopické formy života, ktoré sú tomuto izolovanému, a teda zraniteľnému kontinentu cudzie. A napokon, turisti a vedci radi navštevujú pobrežné oblasti, čiže oblasti, ktoré najviac vyhovujú divým zvieratám a vegetácii. Keďže tieto oblasti tvoria len asi 2 percentá kontinentu, je ľahké pochopiť, prečo by Antarktída mohla byť čoskoro preplnená. To vyvoláva otázku: Kto na tento obrovský kontinent dozerá?

Kto vládne v Antarktíde?

Hoci na jednotlivé časti Antarktídy si nárokuje sedem krajín, tento kontinent ako celok má jedinečnú prednosť — nemá ani vládcu, ani občanov. „Antarktída je jediný kontinent na zemi, ktorý je úplne spravovaný na základe medzinárodnej dohody,“ uvádza Austrálsky odbor pre Antarktídu.

Táto zmluva bola nazvaná Zmluva o Antarktíde; podpísalo ju 12 vlád a vstúpila do platnosti 23. júna 1961. Počet zúčastnených štátov odvtedy vzrástol na vyše 40. Cieľom zmluvy je „v záujme celého ľudstva zabezpečiť, aby Antarktída bola vždy využívaná výlučne na mierové účely a aby sa nestala dejiskom alebo predmetom nejakého medzinárodného sporu“.

V januári 1998 nadobudol účinnosť dodatok k Zmluve o Antarktíde pod názvom Protokol o ochrane životného prostredia. Tento protokol zakazuje v Antarktíde minimálne na 50 rokov akúkoľvek banskú činnosť a ťažbu nerastov. Okrem toho označuje tento kontinent a jeho závislé morské ekosystémy za „prírodnú rezerváciu vyhradenú na mierové a vedecké účely“. Vojenské aktivity, skúšky zbraní a likvidácia jadrového odpadu sú zakázané. Zakázané sú aj psie záprahy.

Zmluva o Antarktíde bola vítaná ako „príklad medzinárodnej spolupráce, ktorý nemá obdobu“. No ešte stále ostáva vyriešiť veľa problémov vrátane vlády. Napríklad kto bude presadzovať plnenie tejto zmluvy a ako? A ako si členské štáty poradia s rýchlym nárastom turizmu, ktorý môže byť pre citlivú ekológiu Antarktídy hrozbou? V posledných rokoch navštívilo Antarktídu loďou ročne vyše 7000 návštevníkov a očakáva sa, že tento počet sa zakrátko zdvojnásobí.

A v budúcnosti môžu vzniknúť ďalšie problémy. Čo sa napríklad stane, keď vedci objavia ložiská cenných nerastov alebo ropy? Zabráni táto zmluva komerčnej ťažbe a znečisteniu, ku ktorému potom často dochádza? Zmluvy možno meniť a Zmluva o Antarktíde nie je výnimkou. Skutočne, článok 12 umožňuje „po dosiahnutí jednomyseľnej zhody zmluvných strán [zmluvu] kedykoľvek upraviť alebo doplniť“.

Prirodzene, žiadna zmluva nedokáže Antarktídu chrániť pred odpadovými látkami moderného priemyselného sveta. Aká by to bola škoda, keby bol krásny „biely lampáš“ naspodku zemegule zašpinený v dôsledku ďalekosiahlych následkov ľudskej chamtivosti a nevedomosti! Poškodiť Antarktídu znamená ublížiť ľudstvu. Na Antarktíde sa môžeme poučiť, že celá zem — podobne ako ľudské telo — je vzájomne previazaný systém, dokonale skoordinovaný Stvoriteľom, ktorý nás udržiava pri živote a umožňuje nám tešiť sa zo života.

[Rámček/obrázok na strane 18]

ČO JE POBREŽNÝ ĽADOVEC?

Z vysokých polôh vo vnútrozemí Antarktídy putujú k pobrežiu prúdy ľadu, ktorý vznikol z napadaného snehu. Podľa nedávnych radarových snímok zo satelitov sa niektoré pohybujú rýchlosťou až kilometer za rok. Mnohé tieto ľadové prúdy sa ako prítoky spájajú a vytvárajú obrovské ľadové rieky. Keď sa tieto zmrznuté rieky dostanú do mora, plávajú na vode a vytvárajú pobrežné ľadovce; najväčší je Rossov pobrežný ľadovec (zobrazený na tejto strane). Napája ho najmenej sedem ľadových prúdov, čiže ľadovcov, rozlohu má ako Francúzsko a miestami je hrubý jeden kilometer. *

Za normálnych okolností pobrežné ľadovce neustupujú. Ako ľadovce dodávajú na pobrežie ďalší ľad, vonkajší okraj je vytláčaný do mora, ako keď sa z tuby vytláča zubná pasta. Tam sa napokon odlamujú obrovské kusy (tento proces sa nazýva telenie ľadovca) a z týchto kusov sa stávajú ľadové vrchy. Rozloha niektorých ľadových vrchov je „až 13 000 štvorcových kilometrov,“ uvádza The World Book Encyclopedia. V nedávnych rokoch sa však telenie zrýchlilo a pobrežné ľadovce ustúpili, niektoré dokonca celkom zmizli. Napriek tomu to nespôsobilo vzostup hladiny morí. Prečo? Lebo pobrežné ľadovce už plávajú, a tak prenášajú svoju hmotnosť do vody. Ale ak by sa roztopil ľad, ktorý je na antarktickej pevnine, bolo by to podobné, akoby bola do mora vypustená voda z rezervoára s objemom 30 miliónov kubických kilometrov! Hladina morí by stúpla približne o 65 metrov!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok]

Masívny blok ľadu sa telením oddeľuje od Rossovho pobrežného ľadovca. Tento pobrežný ľadovec tu dosahuje výšku asi 65 metrov nad hladinou mora

[Prameň ilustrácie]

Tui De Roy

[Obrázok na strane 20]

Mláďa tuleňa Weddellovho

[Prameň ilustrácie]

Photo: Commander John Bortniak, NOAA Corps