Mal by sa žiaľ dávať najavo?

V KNIHE On Children and Death (O deťoch a smrti) Dr. Elisabeth Küblerová-Rossová napísala: „Veľmi veľa dospelých trpí tým, že sa nikdy nevyrovnali s ranami z detstva. Je preto potrebné, aby sa deťom dala možnosť prejaviť žiaľ bez toho, že by sme ich označovali za uplakancov alebo za citlivky či aby museli počúvať absurdný výrok: ‚Veľkí chlapci neplačú.‘“

Tento prístup je v rozpore s filozofiou bežnou v niektorých krajinách, že človek by nemal prezrádzať svoje emócie.

Skúsenosť majiteľa pohrebného ústavu

Tento kontrast potvrdil aj Robert Gallagher, majiteľ jedného newyorského pohrebného ústavu, ktorý poskytol rozhovor pre časopis Prebuďte sa! Položili sme mu otázku, či si všimol nejaký rozdiel v tom, ako pri žiali reagujú ľudia pochádzajúci z Ameriky a ako reagujú prisťahovalci z latinskoamerických krajín.

„Samozrejme, že som si všimol. Keď som ešte v päťdesiatych rokoch [20. storočia] s týmto povolaním začínal, žilo v našom okolí veľa ľudí z prvej generácie talianskych rodín. Boli veľmi emotívni. Dnes sa stretávame na pohreboch s ich deťmi a vnúčatami a mnoho z tejto emotívnosti sa vytratilo. Títo potomkovia už natoľko neprejavujú svoje emócie.“

Hebreji v biblických časoch prejavovali žiaľ a emócie. Všimnite si, ako Biblia opisuje Jakobovu reakciu, keď mu synovia nahovorili, že Jozefa zožralo zákerné divé zviera: „Jakob si roztrhol odevy, obliekol si bedernú zásterku z vrecoviny a dlhý čas smútil za svojím synom. Všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry ho prichádzali utešiť, ale on odmietal prijať útechu. ‚Nie,‘ povedal, ‚v smútku zostúpim za svojím synom do šeolu!‘ A jeho otec plakal za ním.“ ​(1. Mojžišova 37:34, 35, The Jerusalem Bible; kurzíva od nás.) Nie, Jakob sa nehanbil plakať za svojím strateným synom.

Odlišná kultúra, odlišná reakcia

Kultúry sa od seba, samozrejme, odlišujú. Napríklad hoci majú rodiny v mnohých častiach Nigérie veľa detí a následkom rôznych  chorôb sa neustále stretávajú so smrťou, „keď nejaké dieťa zomrie, najmä ak je to prvé dieťa, ba ešte viac ak je to chlapec, prejavujú veľký žiaľ,“ poznamenal jeden spisovateľ s 20-ročnými skúsenosťami z Afriky. „Rozdiel je v tom, že v Nigérii je žiaľ krátky a intenzívny. Netrvá celé mesiace a roky.“

V Stredomorí či v latinskoamerických krajinách sú ľudia vychovávaní v prostredí, kde sa spontánne reakcie považujú za normálne. Radosť i smútok tu ľudia prejavujú verejne. Pozdravy neobmedzujú len na potrasenie rukou; patrí k nim aj vrúcne objatie. Podobne aj žiaľ zvyčajne otvorene prejavujú slzami a nárekom.

Autorka kníh Katherine Fair Donnellyová hovorí, že smútiaci otec „znáša nielen psychologický vplyv straty svojho dieťaťa, ale aj strach, že stratí mužnosť, keď svoj zármutok prejaví navonok“. Argumentuje však, že „strata dieťaťa prekračuje zábrany, pokiaľ ide o to, čo sa môže a čo nemôže v prejavoch emócií. Čistenie duše prejavením úprimných vnútorných emócií slzami žiaľu je podobné tomu, keď sa lancetou otvorí rana, aby sa vyčistila.“

Teda pokiaľ ide o žiaľ, jeho prejavovanie je v niektorých krajinách bežnejšie ako v iných. No žiaľ a plač by sa nemali považovať za znak slabosti. Aj Ježišovi Kristovi „vyhŕkli slzy“, keď zomrel jeho priateľ Lazar, hoci Ježiš vedel, že ho zakrátko vzkriesi. — Ján 11:35.

[Zvýraznený text na strane 14]

Jakob sa nehanbil plakať za svojím strateným synom